Rozparovač - 4. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

V tejto kapitole zistíme, čo si o tom, že sa Stefan a Allie vrátili do mesta, myslí Damon. A príde aj Elena. Ako zareaguje Stefan?

17.10.2012 (17:00) • Allie • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 3× • zobrazeno 1344×

Damon

Sedel som na gauči a ešte stále som nemal ani tušenie, prečo spolu s mojím úžasným bračekom prišlo aj moje bývalé dievča. Keď som sa ich na to opýtal, len mi kývla rukou, že mám byť ticho a zasmiala sa na niečom, čo povedal Stefan. Zmätene som zažmurkal, pokýval hlavou a ľahol si. Čakal som, že sa odpracú niekam do izby, ale nie. Prišli ku mne, Stefan mi zhodil nohy z operadla a posadili sa. Každý pekne z jednej strany. Tak to je úžasné.

Keď som sa zamyslel, napadlo mi, či mi to nerobí naschvál. Možno chce byť taký, ako ja, keď som vtedy prišiel späť do mesta. No jasné, to ma mohlo napadnúť. Ale musím uznať, je to fakt zábavné. Teda preňho. Mlčky som pokýval hlavou, ale zdalo sa, že si nič nevšimli. Začal som počúvať ich rozhovor.

„Zabila si ho?“ opýtal sa Stefan a v očiach sa mu zračilo vzrušenie. Ani sa ho nesnažil zakryť.

Bolo vidieť, že zase pije krv a nešetrí ňou. Koho by napadlo, že sa zasa vráti k tomuto spôsobu života?? Myslel som si, že keď sa dozvie pravdu, bude v ťažkej depresii a odíde niekam do Ruska, aby sa mohol kŕmiť zajacmi či medveďmi. Ale toto som naozaj nečakal. Namiesto toho sa odviezol prvým lietadlom do Londýna a zabil všetko živé, čo mu prišli pod ruku. Asi som sa trochu potešil tomu, že zase pije ľudskú krv, ale Elena bola sklamaná. Možno zo seba, možno zo Stefana. Ťažko povedať.

Allie sa zamyslene pozrela bokom. Chvíľu mala na tvári zamyslený výraz, ale keď sa otočila späť k Stefanovi a ku mne, zostal už len ten ospravedlňujúci. Stefan asi pochopil a trochu sa zamračil.

„Nie, ale stretla som ju. A asi som ju vystrašila,“ povedala a spokojne sa zachichotala.

Ešte stále som sa tváril, že ich nepočúvam, ale musel som sa zamyslieť, kto môžem byť ona. Chcel som sa zdvihnúť, pretože som už mal dosť počúvania, ale ruky predo mnou si tľapli, takže som do nich vrazil nosom. Znova sa zachichotala, ale tentoraz sa na mňa pozrela pohľadom, ktorý neveštil nič dobré. Myslím, že neplánovali udržať ma na sedačke, veď si len tľapli, ale aj tak som sa radšej posunul späť dozadu. Znova som si pomyslel, ako strašne som zmäkol. A znova sa mi tá myšlienka nepáčila. Vnútri som si poriadne vynadal. Tí dvaja sa ešte stále rozprávali, ale už som ich nepočúval. Snažil som sa ich ignorovať.

V zámke zaštrkotali kľúče. Zdvihol som pohľad smerom ku chodbe a neušlo mi, že tak urobili aj oni. Bolo jasné, že sa nemôžu dočkať, čo na ich prekvapivú návštevu povie Elena.

„Ahoj, láska. Neuveríš, čo sa mi dnes stalo v škole.“ Zase škola, panebože. „Oh, Damon, ideme niekam? Sú tu kufre a...“ kričala na mňa z chodby. Stefan sa až nahol dopredu od zvedavosti. Po dlážke sa ozývalo klopkanie jej topánok. Rýchlym krokom smerovala do obývačky a netušila, čo ju tam bude čakať. Bude asi dosť šokujúce vidieť sedieť mňa v strede pohovky, vedľa mňa jej bývalého, ktorý sa medzitým zmenil na príšeru a na mojej druhej strane nejaké dievča, ktoré v živote nevidela.

Mrkol som pohľadom na oboch, najprv na Allie a potom na Stefana. Čakal som, že sa bude skôr vysmievať, ale to, čo som zbadal ma naozaj prekvapilo. Stefan bol naklonený celým telom dopredu a Elenu sledoval ako... ako starú lásku, ako niekoho, koho stále miluje. Zaskočilo ma to rovnako ako Elenu a rovnako ako Allie. Prekvapene sa pozrela na Stefana a hľadela naňho. Mojim očiam sa starostlivo vyhla. Dopekla, tá je ale tvrdohlavá!! Mal som záujem vidieť aspoň niečo z toho, ako sa teraz cíti.

Elena medzitým došla až do obývačky a prekvapene zastala na prahu dverí. Prebehla pohľadom po všetkých a zastavila sa na mojom. Vrhla na mňa významný pohľad a začala klopkať špičkou topánky do podlahy. V miestnosti bolo také ticho, že by sme počuli letieť muchu. Teda, počuli by smi ju letieť aj normálne, ale to nebolo dôležité. Všetci čakali, že niekto iný niečo povie.

Allie sa zrazu postavila, odkašľala si a s hraným milým úsmevom a ukázala Stefanovi dvere. Bolo vidieť, že sa jej nepáči, že sa Stefan tak pozerá na Elenu. Neochotne sa zodvihol, vrhol ešte jeden namyslený pohľad mojím smerom a nasledoval Allie von z domu.

Keď dvere buchli, Elena počkala ešte pár sekúnd a až potom sa rozhodla posadiť sa ku mne.

„Damon,“ oslovila ma. „Čo to má znamenať? Prečo sem prišli? A kto je to dievča? Prečo si mi vlastne nenapísal? A prečo...“

Radšej som ju zastavil. Naozaj som nemal chuť počúvať to všetko a bál som sa, že by som zabudol, čo vlastne chce počuť.

„Takže, po prvé: Naozaj neviem, čo to má znamenať. Po druhé: Neviem, prečo sem prišli, Stefan,“ pri zvuku jeho mena sa trochu strhla, „mi povedal len to, že som mu chýbal,“ povedal som s úškrnom. „Po tretie: To dievča je moje, teda vlastne bývalé dievča.“ Špeciálny dôraz som dal do slova bývalé, pretože Elena bola citlivá na moje bývalky. Neviem prečo, ale mala pocit, že ju nudím – ha-ha - a nebudem ju už chcieť. V poslednej dobe bývala trochu zvláštna, čo sa týka nášho vzťahu, pretože som sa už nemohol ani pozrieť na nejaké dievča bez toho, aby bola mimo.

„A po štvrté: Nenapísal som ti, lebo som nemal kedy.“ Prikývla a zamyslela sa.

„Čo tak asi môžu chcieť?“ opýtala sa, ale aj keď myslím, že to mala byť rečnícka otázka, odpovedal som.

„Neviem, ale asi to nebude nič dobré. Pozri, prečo by sa asi dávali dokopy Stefan a All... moja ex-priateľka?“

Allie

Pomaly sme prechádzali chodbami domu a všade sa ozývalo ostražité ticho. Bolo počuť len moje podpätky klopkajúce si cestou von. Stefan šiel za mnou. Nechal za sebou buchnúť dvere a pozrel sa na mňa pohľadom, ktorí naznačoval, že chce vedieť, prečo som ho vyrušila pri takej úžasnej činnosti ako je napríklad pozorovanie Eleny. Nechcela som, aby nás počúvali, preto som nezastávala a šla ďalej, až kým som si nebola istá, že nás nebudú počuť. Stefan sa znova postavil predo mňa a významne zodvihol obočie. Čakal na tú odpoveď.

Odkašľala som si a nahnevane sa naňho pozrela. „Stefan! Ako je možné, že ešte vždy miluješ Elenu? Veď si mi povedal, že ju nenávidíš a to všetko...“

„Neviem, o čom to hovoríš,“ povedal a sklonil hlavu tak, aby som naňho nevidela.

„No tak, Stefan, aspoň neklam. Obaja vieme, že je to pravda. Si ľahko čitateľný, vieš to? Ale nie, počkať, veď tu hovoríme o niekom, kto zabíja bez ľútosti, nemá city. Alebo nie?“ dodala som sarkasticky. Poznámka o jeho ľudskosti ho asi dostala, pretože ku mne priskočil a podľa pohybu jeho ruky som sa dovtípila, že má chuť uškrtiť ma.

„Takže ja som ľudský? Kto nedokáže z ľútosti zabiť ani jedno sprosté decko, ktoré by nikomu nechýbalo?“

„Ale prestaň, ja som ho nenechala nažive preto, že by mi na ňom nejako záležalo,“ zaklamala som. Dúfala som, že si to nevšimol. „A aj tak, bezo mňa by sa ti nikdy nepodarilo to, čo si plánoval. Bezo mňa by si bol ešte stále v odpornom Londýne a zabíjal nadrogované deti,“ zavrčala som.

„Ale podarilo, nemysli si, že som taký slabý! Pokojne môžeš odísť a presvedčiť sa o tom,“ navrhol mi. Čo prosím? pomyslela som si neveriacky. No tak toto fakt nie je možné. Prečo som sa vôbec o týchto sprostých bratov vôbec niekedy zaujímala?? Veď to nie je normálne.

„Fajn,“ povedala som a prepadlo ma déjà vu, podľa ktorého som mu mala dať facku.

Pre zmenu som mu však dupla po nohe. Uznávam, muselo to vyzerať poriadne detinsky, ale v tej chvíli mi to pripadalo ako najlepšie riešenie. Začula som prasknutie kostičiek v jeho nohe a musela som sa vnútri pousmiať. Vlastne som sa začala chichotať aj nahlas, ale včas som to zamaskovala zavrčaním. Robilo mi dobre vidieť, že ma naozaj nenávidí. V očiach mu horel vražedný oheň, ale nemyslím si, že by zabil, teda určite nie tu, kde nás mohol hocikto vidieť. Využila som jeho ochromujúcu nenávisť voči mne a opätkom som sa mu zavŕtala ešte hlbšie do nohy. Vďaka bohu za tieto topánky.

Noha mu zachrupčala a kým stihol čokoľvek povedať, zmizla som v diaľke. Nebežala som dlho, len som sa ubezpečila, že ma nesleduje a zastala som. Sadla som si na lavičku a obzrela sa. Zistila som, že sedím blízko mesta a pootáčala som sa všetkými smermi, aby som sa ubezpečila, že nikto nevidel, ako rýchlo som prišla. Chcela som si usporiadať myšlienky a keďže tam sa to nedalo, vstala som, aby som sa prešla. Rozmýšľala som nad tým, čo všetko by som im mohla urobiť, ako ich čo najbolestivejšie zabiť. Ani som si neuvedomila, ako ďaleko som zašla.

Vtedy som si spomenula, že kufor s mojimi vecami som nechala v tom prekliatom dome. Zavrčala som a chcela sa rozbehnúť, keď za mnou praskla vetvička. Prudko som sa otočila a kým som stihla zazrieť čosi viac, okolo krku sa mi zovrela ruka v čiernom svetri. Možno by som sa začala dusiť, keby silnejšie pritlačil. Začala som sa vzpierať a dupať. Asi som dupla správne, pretože sa za mnou ozvalo tiché syknutie. Tieto čižmy sú fakt skvelé, napadlo mi.

Ruka pod krkom sa zovrela silnejšie a stlačila mi krk. Kdesi pri mojom pravom boku sa ozvalo tiché puf, akoby niekto odstránil vrchnáčik z voňavky pred použitím. Ešte stále som sa trochu krútila, ale keď sa mi čosi zabodlo cez tenký sveter do boku, došlo mi, čo to je. Zmysli sa mi celkom otupili a nohy mi ochabli. Už som nevládala stáť, nohy sa mi podlomili a keby ma ten niekto nezachytil pred tým, ako som spadla, už by som sa váľala na zemi. Snažila som sa nezaspať, ale ako mi železník začal prúdiť telom, ledva som držala oči otvorené.

Prehodil si ma cez plece a vošiel do tmavého lesa. Zem pod ním bola asi nerovná, preto som mu na pleci poskakovala ako vrece zemiakov. A to ma takým zvláštnym spôsobom uspávalo.

Takže, dúfam, že sa vám to aspoň trochu páčilo a že mi zanecháte aspoň jeden komentárik, to vždy poteší. :) Ďakujem. :)

Allie

Následující díl »

Autor: Allie (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction