Boj o život kapitola 8 - S niekým, kto je... perfektný... • OurStories.cz ~ naše povídky

Misia začína. Posledný večer sa nesie v znamení príprav. Zbrane, oblečenie, mapy... hádka, pohár vína a sex. Simone sa dostáva pred závažné rozhodnutie. Vie, že ho musí nechať ísť. Vie, že ak neodíde, bude toho ľutovať. Ale nedokáže to.
Jej rozhodnutie ju môže stáť aj to málo šťastia a lásky, čo má.

01.01.2014 (14:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 0× • zobrazeno 664×

Simone stála nad kuchynským stolom a jemne čistila striebornú zbraň. Dátum na displeji notebooku ukazoval 5.10. a lietadlo odlietalo zajtra, o deviatej ráno. Mala čo robiť, aby si dnes večer stihla dobaliť posledné potrebné veci. Na stole ležalo päť, už naleštených a pripravených zbraní, od jednoduchých pištolí cez samopal až po odstreľovačku. Na gauči sa váľalo oblečenie, ale na rozdiel od minula tam chýbal cestovný klobúk a béžové farby. Tentoraz, to bol priliehavý, čierny komplet so zipsom, skrytým pod predným dielom na pravej strane. Okrem zipsu by ste na ňom nenašli žiadne ďalšie švy. Zakrýval prsia, krk, ale aj ruky, či nohy.

Na zemi, pod ním, stáli vysoké, rovnako čierne čižmy na vyššom opätku a cez operadlo fotelky bola prehodená bunda z rovnakého materiálu, ale okraje boli strieborne vybíjané. Po pól hodine posledných príprav a dočasného prefarbenia vlasov na havranie čiernu, dopadli na dvere silné údery. Simone v rukách zovrela jednu zo zbraní a namierila na dvere, ktoré sa pomaly otvárali. Už dlhšie mala podozrenie, že jej otec nakoniec niekoho do jej bytu pošle. Hlasno vydýchla, keď sa vo dverách objavila známa postava. Postava ostala vo dverách prekvapene stáť, dokým Simone nespustila zbraň.

„Deje sa niečo?“ opýtal sa George.

„Ja... nie, George, nič ... poď ďalej,“ vyzvala ho a on obozretne vstúpil dnu. Simone sa otočila späť k zbraniam a nechala Georga, nech sa s tým, čo sa pred chvíľou odohralo, vysporiada sám. Zobrala do ruky odstreľovačku a hádam po dvadsiaty krát ju začala kontrolovať.

„Simone...“ ozvalo sa za ňou a ona si ťažko vzdychla. „Kam ideš?“

George bol... no, prinajmenšom nahnevaný a ona to zreteľne cítila z hĺbok jeho hlasu. Ticho, ktoré nastalo, jej trhalo ušné bubienky. Nakoniec sa odhodlala k odpovedi.

„Preč.“

„Kam preč?“

„George!“ zvolala nešťastne a otočila sa k nemu.

„Žiadne George! Kam ideš?!“ vyzval ju znova k odpovedi. Neúspešne. Miestnosť zaplnilo ticho.

„Do Brazílie,“ klamala a otočila sa späť k zbraniam, aby sa mu nemusela pozerať do očí.

Prečo vlastne klame? Prečo mu to nepovie? Prečo? Lebo nemôže! Nechce, aby išiel za ňou, keby sa to zvrtlo. Nechce ho ohrozovať. Nie, toto je jej boj! Iba jej!

„Otoč sa ku mne!“ vyzval ju ticho, ale ona ignorovala jeho príkaz a naďalej sa venovala zbrani. No George to nehodlal nenechať tak. Pristúpil k nej a nasilu ju otočil k sebe. Chytil ju pod bradou a zdvihol ju tak, aby sa mu musela pozerať do očí.

„Kam ideš, Simone?“ opakoval naliehavo.

„Do Brazílie,“ klamala opäť, ale George si ju pritisol ešte silnejšie.

„Neklam! Som s tebou dosť dlho na to, aby som vedel, kedy klameš! A teraz klameš! Poznám ťa lepšie, ako si myslíš!“ Hovoril pravdu? Pozná ju lepšie, ako si myslí alebo len blafuje? Nevedela. Ale čosi jej vravelo, že George klamstvo spozná. Vytrhla sa mu a ustúpila dozadu.

„Načo ti bude pravda?“ zaútočila. Vedela, že týmto sa priznala, ale nechala to tak.

„Pravda? Asi na to, aby som vedel, kde si!“ vyštekol.

„A to ti bude načo?“ útočila znova.

„Simone, len mi povedz, kam ideš,“ prosil ju.

„Nemá to s tebou nič spoločné! Je to len medzi mnou a mojím otcom!“ zavrčala a Georga to prekvapilo, aj keď nemalo.

„Simone, nemôžeš ísť proti svojmu otcovi!“ vybafol na ňu.

„Prosím ťa, nechoď na mňa s tou úbohou teóriou o úcte k rodičom! Niektorí rodičia si úctu jednoducho nezaslúžia!“

„Simone, je mi jasné, že tvoj otec je prehnaný bastard, ale je až príliš mocný na to, aby si po ňom mohla ísť sama!“ povedal a Simone sa musela zasmiať.

„George, už predtým som ti hovorila, že spravím všetko preto, aby som ho dostala na kolená... a to sa radšej ani nepýtam, ako si sa dostal z tomu, že je nebezpečný...“ Túto časť rozhovoru si nechá na neskôr. Ako sa opovážil, zisťovať si o nej informácie za jej chrbtom!? „Ale prestaň mi, ksakru, hovoriť, čo je bezpečné a čo nie,“ vrčala ako besný pes.

„Niekto ti to musí povedať, keď na to nevieš prísť sama!“ vrčal aj on.

„Ja, že nato neviem? Prežila som bez tvojich „rád“, celý svoj prekliaty život! Tak mi nehovor, že si nedávam pozor a že niečo neviem!“ zúrila.

„Nevieš to! Preboha Simone, ty to fakt nevieš! Prečo si inak myslíš, že Sammy odišiel? Videl, ako sa ničíš. Prestaň naháňať prízraky minulosti a ži!“ naliehal.

„Ži? Ži! George, to ty nevieš žiť! To ty nemáš žiaden cieľ, za ktorým by si šiel! Ja som život zasvätila pomste. To je moje rozhodnutie... a pokiaľ to nevieš pochopiť... pokiaľ to nechceš chápať, tak... tak tu nemáš čo... tak odtiaľto vypadni!“ Spočiatku rozzúrený hlas sa stíšil do šepotu.

Neovládateľne sa triasol a lámal. Drvil jej vlastnú dušu. A nie len jej. George vedel, že to raz muselo prísť. Vedel, že ju nezmení, ale to neznamenalo, že sa o to nepokúsi. Rovnako ako vedel, že ho raz vyzve, aby odišiel. Ale keď tá chvíľa nastala, nemohol odísť. Nechcel.

„Vážne chceš, aby som išiel?“

V miestnosti zavládlo smrtiace ticho. Simone nechcela, bože, ako veľmi sa neznášala za to, čo teraz povie. Ale rovnako nemala na výber. George je skvelý chlap. Muž, na ktorého tam vonku čaká milujúca rodina. Muž so sľubnou a radostnou budúcnosťou, ale ona? Ju čaká akurát tak smrť a utrpenie. Ovládla hĺbky vlastného hlasu a s ľadovým pokojom a tvrdým, neľútostným pohľadom sa mu zahľadela do tmavých očí. Je to otrepané, ale zbožňovala jeho oči. Milovala ich a preto ich teraz musela nechať ísť.

„Áno, George. Chcem, aby si šiel.“

„Nie, nechceš. Simone, ty chceš, aby som ostal. Priznaj si to! Odpovedz mi to ešte raz, ale od srdca. Mám ísť? A nepleť do toho svoj zvrátený zmysel pre česť a povinnosť!“ prikázal jej a Simone to mierne pobúrilo. Jej prikazovať nebude! No, v porovnaní s ostatnými pocitmi bol tento pre ňu ten najmenší problém.

„George, nebudem sa opakovať! Vypadni odtiaľto!“ zúrila, spolovice preto, že od nej chcel, aby to opakovala a spolovice preto, lebo to povedať nechcela. Ale George jej príkaz nebral na vedomie. Namiesto toho sa rozosmial a pristúpil bližšie.

„Vravel som ti, aby si do toho neplietla „ten zvrátený zmysel pre česť a povinnosť“!“

„Nepletiem!“ štekla.

„Ale áno, pletieš! Poznám ťa lepšie, ako si myslíš! Vidím ti to na očiach. Iní si to nevšimnú, ale ja viem, kedy človek klame. Som predsa o....“ chcel povedať obchodník, ale v poslednej chvíli to zmenil na: „Odborník!“ Natiahol k nej ruku a aj napriek jej nesúhlasu si ju pritiahol k sebe.

„George, ja chcem, aby si odiš...“

„Až potom....“ prerušil prúd protestov večným bozkom. Simone stíchla. Milovanie s Georgom? Dokonca aj v tejto nálade jej pripadalo nemožné odolať. Pokušenie bolo priveľké.

Rituál pokračoval. Nezastavil sa. Pohár vína a potom sex. Pred každou výpravou to samé. Ale tentoraz s niekým, koho miluje... aj keď vie, že by ho mala poslať preč.... s niekým, kto je... perfektný... pre ňu!

oooOOOooo

„Nemal si odísť?“ podpichla postavu, ležiacu vedľa seba.

Sťažka dýchala a nie len ona, ale aj tá postava. Toto bola jedna z najlepších... chvíľ jej života. Čo je krajšie ako pevné, svalnaté telo, pripravené milovať sa? Vy cítite jeho tiaž a máte pocit, že v tom okamihu všetky starosti prestali existovať? Počujete a cítite jeho naliehavý dych, ktorý splýva s vašim? Jeho ploché, vypracované brucho sa jemne trie o to vaše? A cítite sa neopísateľne, ale krásne?

„Mal som odísť? Mal by som teraz?“ prehodil lišiacky. Simone sa usmiala, prehodila mu nohu cez brucho a v rúchu Evinom si naňho sadla. Tvárou sa priblížila k jeho a priložila pery na pery.

„Hmm, to je... na zváženie...“ priadla, ale v nijakom prípade nechcela, aby odišiel.

V skutočnosti chcela, aby tu ležal večne. Aby jej otec neexistoval a aby na všetko mohla zabudnúť. No po chvíľke to však opäť prehodnotila. Milovala Georga a nie len z duševnej stránky... ale nevedela si predstaviť, že by mala viesť jednoduchý život obyčajnej paničky z predmestia. Pravdepodobne by sa z takého života zbláznila. Unudila by sa k smrti.

Nie, nechcela by žiť inak... ale na druhú stranu, nechcela žiť ani takto. Už nechcela prenasledovať otca za jeho hriechy, túžila zabudnúť. Zabudnúť na krivdy. Ale popravde si musela priznať, že aj keby otca nebolo, aj tak by bojovala s Lengom a jemu podobnými. Jej otec bol hovadská sviňa, ale nebol jedinou sviňou na svete.

„Vážne?“ George prebral štafetu. Prevalil sa na ňu a začal ju bozkávať na čeľusť a krk.

„Hmm, nie, nechcem, aby si odišiel,“ priznala a ovzdušie spálne preťal jeho výrazný smiech. Odtrhol sa od nej a pozorne sa jej zadíval do očí. Zdvihol jedno obočie... ach, ako len milovala, keď sa takto pozerá...

„To vážne som až taký dobrý?“ Chcel vedieť. Teraz sa zasmiala Simone.

„Oveľa lepší, ako si myslíš.“

„To aby som sa začal červenať,“ smial sa.

„Červenať? A prečo, prosím ťa? Táto posteľ už videla čo dokážeš,“ podpichovala ho.

„A len ona?“ zaútočil zľahka a znova sa vrátil k predchádzajúcej činnosti.

„Ach a... nie, len ona...“

„To rád počujem.“

„Náfuka,“ smiala sa a vychutnávala si krásu tejto chvíle.

Chvíle, ktorá sa skončila v momente, kedy pozrela na hodinky. Niečo po pol dvanástej hlásali. Veľmi neochotne si musela priznať, že musí končiť. Prehupla sa znova na Georga, jemne ho pobozkala a potom prehodila nohy cez okraj postele, kde sa dotkli mučivo ľadovej podlahy. Ohla sa v chrbte a zovrela si hlavu v rukách. George sa k nej natiahol.

„Simone?“ oslovil ju a ona sa prudko vystrela. Pohľad zaborila do steny oproti a povedala:

„Musím sa dobaliť.“

Čakala, že bude namietať, ale on povedal iba jednoduché:

„Rozumiem.“

Prekvapene sa naňho pozrela. Usmieval sa. „Musíme sa zbaliť,“ potvrdil.

„Musíme? My? To teda nie! Ty nikam nejdeš!“ vyvádzala ho z omylu.

„Idem.“

„Nie, ne....“ protesty umlčal rýchlym bozkom.

„Nezastavíš ma! Pôjdem s tebou, drahá.“

„Drahá?“ nevedela, prečo ju tak zaujalo zrovna toto slovo. Asi to bude tým, čo predstavovalo a ako sa používalo. Potriasla hlavou, aby z nej dostala nepotrebné myšlienky a vrátila sa k pôvodnej téme.

„Ty nikam nejdeš!“ štekla.

„Ale idem,“ odvetil s úsmevom. Postavil sa a tak jej doprial dokonalý výhľad na telo atléta.

„To teda nejdeš!“

„Prečo nie?“

„Ja sa musím sústrediť a nie rozmýšľať, do akých problémov sa kedy a kde dostaneš! Toto nie je dovolenka, George,“ zúrila nad jeho nedostatočnými, analytickými schopnosťami. George sa otočil, takže keby sa teraz pozrela dole, naskytol by sa jej pohľad na...

George, pred ňou stál ako vojak, odhodlaný splniť príkaz, no na rozdiel od profesionálnych vojakov, si on tie príkazy dával sám.

„Simone, mňa sa tak ľahko nezbavíš! Idem,“ zavelil definitívne.

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction