OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Stávka - druhá časť

25.03.2013 (19:00) • mima33 • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 9× • zobrazeno 3657×

"Vášnivá ctižiadosť odpudí už v mladom veku ostatné radosti, aby mohla vládnuť sama."

- Luc de Clapiers

Pondelok. Normálne som pondelky neznášal... nie, presnejší výraz je nenávidel, no dnes som sa cítil vynikajúco a dôvod bol jeden jediný. Chystal som sa zahájiť svoj plán s Grangerovou. A všetko muselo klapnúť tak, ako to chcem ja, lebo inak... lebo inak čo? Čo urobím ak prehrám? Sklopím uši a budem sa tváriť, že sa nič nestalo?

Nie! To rozhodne nesmiem dopustiť. Malfoyovci nikdy neprehrávajú a vždy dostanú po čom ich srdce zatúži. Ale moje srdce po nej netúžilo... možno by sa našla nejaká partia môjho tela, ktorá by sa ulakomila, ale srdce to rozhodne nie je a ani nebude.

„Tak ako?“ spýtal sa Blaise provokatívne, keď som stál pred zrkadlom a uhládzal si vlasy. Museli byť dokonalé, presne, ako vždy.

„Nijako,“ zasyčal som napajedene a obrátil sa tvárou k nemu. „Začni sporiť, peniaze budem chcieť v hotovosti!“ oznámil som a vypochodoval som z miestnosti.

Jediné, čo mi teraz zostáva je dúfať v to, že humusáci dodržiavajú zásady hygieny a vedia, ako sa používa zubná kefka. Možno by som si mal nachystať nejaký dezinfekčný roztok a pre Grangerovú zjemňujúci kondicionér, aby som jej ho mohol naniesť a nemusel sa tak pozerať na to vtáčie hniezdo, čo tak hrdo nosí na tej škaredej hlave.

Vošiel som do Veľkej siene a pohľadom ju v rýchlosti prebehol. Potter sedel za stolom s Ginny Weasleyovou a tváril sa sväto – svete. Presne ako vždy. Humusáčka tu ešte nebola a tak som sa pokojne usadil k Theovi a pustil sa do lievancov.

„Myslel si to vážne?“ nahodil Theo a ja som na neho nechápavo zodvihol pohľad. „Tú stávku o Grangerovej,“ dodal na ujasnenie.

Pretočil som oči a rýchlo požul jedlo v puse. „Áno, myslím, že sme sa už o tom bavili,“ zavrčal som a Theo stisol pery do úzkej linky.

Jeho starostlivý pohľad mi neušiel. Občas sa choval horšie, ako môj otec. Snažil sa strážiť moje kroky a uchrániť ma pred nebezpečenstvom. „Theo, je to okej,“ chlácholil som ho a pri tom som si nalieval na lievance viacej čokoládového sirupu.

Mal som chuť na sladké a čo bolo plusom jeho konzumovania: upokojuje nervy. Takže by som možno ten sirup mal proste vypiť, ale tým by som len spôsobil, že Theo by na mňa hľadel ako na idiota, čo práve ušiel od Munga.

„A ako to chceš urobiť?“ Otravoval ma ďalšou neskutočne nepríjemnou otázkou.

„Snažíš sa o zdvorilostnú konverzáciu?“ fľochol som.

Začínala ma opúšťať moja dobrá nálada a zachvacovala ma panika. Čo ak môj plán nevyjde? Čo ak sa niečo pokazí a ja zlyhám? Blaise mi dal na splnenie stávky jeden mesiac, no ja som to z čírej hlúposti skrátil na týždeň.

„Nie, naozaj ma to zaujíma,“ presviedčal ma no neúspešne.

Očividne ma naozaj pokladá za idiota, ktorý si nevie spočítať koľko je dva a dva.

„Nechcem o tom hovoriť,“ povedal som len a vtedy sa predo mňa posadila Pansy s tým svojim rozpusteným úsmevom.

„Ako sa máš, Draco?“ spýtala sa sladko a zaklipkala očami. To jej na tú maškarádu niekedy niekto skočil?

„Ehm,“ neobťažoval som sa povedať viac.

Chvíľu si ma ešte premeriavala a potom sa otočila na Thea a pustila sa s nim do rozhovoru o nejakej hlúposti. Nepociťoval som potrebu ich počúvať a tak som dolaďoval svoj plán. Nemohol som zlyhať! Nešlo o peniaze, tých som mal dosť aby som zabezpečil aj celý svet, ak by som chcel (čo som teda rozhodne nechcel), ale v tejto hre mohlo utrpieť moje ego a to som nemohol dovoliť.

Každý má svoju cenu a tak ju má aj tá potvora. A presne vtedy sa vrútila do Veľkej siene a zamierila si to k Potterovi.

Ďakujem ti Salazar, že má aspoň vlasy stiahnuté do vrkoča. Nebude ma to rozptyľovať, keď budem plniť úlohu stávky.

„Tvoja princeznička prišla,“ zasmial sa Blaise, keď sa usadil pri mňa a kamarátsky ma udrel po pleci. „Pripravený zahájiť akciu?“

Pansyine oči strelili po nás a zamračene si nás prezerala. „O čom to hovoríte?“ spýtala sa a zúžila oči do štrbín. Čierne vlasy jej ako závoj padali cez plece až do tváre.

Pansyne vlasy sú vlasmi a Grangerovej... no radšej tomu nebudem hľadať primerané oslovenie.

„Nestaraj sa,“ zahriakol som ju a prebodol Blaisa zamračeným pohľadom.

Ten sa len spokojne usmial a pustil sa do raňajok.

oOo

Ak bol nejaký predmet, ktorý jej nešiel, boli to Elixíry. Ak bol nejaký učiteľ, ktorého neznášala a ktorý jej city opätoval, bol to Snape.

A ako naschvál som bol ja najlepším študentom na Elixíroch a ako naschvál som bol ja najväčším obľúbencom Severusa Snapa.

„Slečna Grangerová!“ pretočil Snape oči a vyvolal ju. Jej ruka vyletela hore už hádam tisíci ráz a mne pri tom nikdy neušlo, že jej odpovede sú dokonale nabifľované z kníh, presne ako tá, ktorá práve opustila jej pery.

„Vlastnými slovami to nevieš?“ rypol som do nej a pocítil som, ako sa Blaise vedľa mňa otriasol tichým smiechom. Ten parchant vedel, o čo mi ide.

„Čo prosím?“ zavrčala mojim smerom Grangerová a tvárila sa ako nejaká tigrica.

„No ja len že všetko čo povieš, sú naspamäť naučené poučky z kníh. Asi nebudeš až taká múdra ako si myslíš,“ prehodil som a Slizolinská časť triedy sa potichu chichúňala.

Áno, ľahko vyprovokovateľná. Celá tvár jej od mojich slov očervenela a ruky zaťala v päste. Mal som ju tam kde som chcel.

„Musíš stále provokovať, fretka?“ zareval na mňa Weasley.

Och, aké milé, Shrek chráni Fionu. Je mi z toho zle od žalúdka.

„Ja neprovokujem. Ja len konštatujem,“ nedal som sa a snažil som sa hovoriť hlavne veľmi potichu.

„O tvoje názory tu nikto nestojí, ty idiot!“ zapišťala Grangerová a zaťala zuby.

„Vážne?“ spýtal som sa pobavene a vstal. „Kto stojí o moje názory?“ otočil som sa na triedu a všetci Slizolinčania vrátane dvoch bifľomorčanov, ktorí sa ma báli viac ako tučko Longbotton Snapa, zodvihli ruky a niečo súhlasne mrmlali.

„No, to hovorí za všetko,“ prikývol som a neodpustil som si úškľabok. „A kto je zvedavý na múdrosti tej tupej hlavy?“ spýtal som sa znova hlasom plným provokácie.

Moje oči sa upierali do očí Grangerovej, ktoré blčali hnevom a doslova okolo seba metali plamene. „Ako sa opovažuješ...“ začala naštvane a vytiahla prútik.

V sekunde som ju nasledoval a Snape sa vtedy do toho vložil. Presne, ako som predpokladal.

„Tak dosť!“ ozval sa jeho autoritatívny hlas a zabodol sa do každého človeka v miestnosti. „Pán Malfoy, slečna Grangerová,“ pozrel najprv na mňa a potom na ňu, „do konca týždňa budete za toto vaše idiotské správanie po škole!“ oznámil škodoradostne.

Bez slova som sa posadil a spokojne sa usmieval. Celý týždeň s ňou po škole. To je to čo som chcel. Odtiaľ mi predsa nemôže ujsť, takú drzosť si nedovolí.

„Ale pán profesor...“ pokúsila sa obhájiť, ale Snape ju razantne odmietol a pohľadom uzemnil.

„Zavrite ústa, mám vás plné zuby!“ zvreskol a usadil sa za katedru.

Následne začal rozprávať niečo o eseji, ale ja som vôbec nepočúval. Sústredil som sa na zvyšok môjho plánu ako dostať tú mrchu.

oOo

„Namiešate mi Dúšok živej smrti,“ povedal Snape svojim ľadovým hlasom a opustil učebňu.

Bolo päť hodín večer a ja som sa dostavil na plnenie trestu. Bol som vcelku spokojný, aj tak som nemal nič lepšie na práci a Grangerová vedľa mňa kolabovala od nervov, čo bolo ďalšie plus, ktoré vylepšovalo moju náladu.

„Aquamenti,“ začul som jej tichý hlas, ktorý ma vytiahol z myšlienok.

Pohliadol som na ňu, nemala na sebe habit, ale obyčajné modré rifle a čierny priliehavý sveter s decentným výstrihom. Vlasy mala zatočené do strapatého drdolu, ktorý vyzeral zvláštnym spôsobom dobre.

„S čím ti pomôžem?“ spýtal som sa čo najmilšie som dokázal a Grangerová ma prebodla pohľadom plným nenávisti a odporu. „Ak ma necháš ti pomôcť, bude to rýchlejšie,“ oznámil som jej a ona s povzdychnutím mykla plecami.

„Rob čo chceš,“ odbila ma ľadovo a pohľad zamerala na knihu.

„Nakrájam Palinu pravú,“ povedal som, keď som videl, že sa načahuje po nôž.

Zamračila sa a pohliadla na mňa. „Práve to idem robiť ja!“ oznámila mi viditeľné.

„Ale chcem to urobiť ja,“ protestoval som a vzal som nôž. „Ty si pokojne sadni a ja ten elixír urobím sám,“ povedal som jej a ona neveriacky vyvalila oči.

Potom sa načiahla po noži, ktorý som mal v ruke. „Nie!“

Musí byť tak protivná a tvrdohlavá? Než som sa uvedomil, naťahovali sme sa o nôž a jeden na druhého špliechali tie najhoršie nadávky, ktoré nám zišli na um.

„Si horšia ako ježibaba!“ vrčal som besne a zazeral na ňu.

„To mi povie peroxidová fretka!“ vrátila mi a pokúsila sa kopnúť ma.

Pri snahe vyhnúť sa jej kopancu som sa zapotácal a zakopol som o stoličku. Grangerová to nečakala a spolu sme sa zrútili k zemi. Ja som dopadol na chrbát a ona na mňa. Dnes je asi môj šťastný deň.

Pristátie síce bolo tvrdé, no nedal som na sebe znať bolesť, ktorá ma zaplavila. Ruky som omotal okolo jej pása.

„Čo je? Nejako ťa priťahujem,“ pošepol som pobavene a ona vyvrátila orieškové oči dohora.

„Snívaj, Malfoy,“ odbila ma a pokúsila sa vstať. Bola ešte hlúpejšia ako som si myslel, ak mala za to, že jej to dovolím. „Pusť ma!“ sykla napajedene a pokúsila sa ma udrieť.

„Inak čo?“ posmieval som sa a vyzývavo som jej hľadel do očí.

„Nakazíš sa mojimi muklovskými baktériami!“ šplechla mi do tváre.

Rozosmial som sa a pritlačil ju ešte viac k sebe. „Ale no tak,“ zapriadol som pobavene. „Jediné, čím by som sa mohol nakaziť, je vzrušenie.“

Vyvalila oči a na moment prestala dýchať. „Čo si to dovoľuješ!“ zvreskla piskľavo.

Jediným prudkým pohybom som ju dostal pod seba a rukou som jej prešiel po tvári. „Netvár sa, že ťa ani trochu nepriťahujem,“ povedal som šeptom a naklonil sa tesne k jej uchu. „Lebo ty mňa priťahuješ hriešne,“ zaklamal som poľahky a jemne ju hryzol do ušného lalôčika.

Mykla sebou a zjavne stratila reč a schopnosť rozmýšľať. Využil som situáciu a jemne sa otrel svojimi perami o jej. Bolo to celkom príjemné, vlastne to bolo veľmi príjemné.

Kým som však stihol urobiť niečo viac, zacítil som, ako ma kopla a vyskočila na nohy. „Už sa ma nikdy nedotýkaj!“ vrčala a mierila na mňa roztraseným prstom.

Postavil som sa a prezrel si ju. „Fajn,“ mykol som plecom. „Sadni si, ja ten elixír urobím!“ povedal som a otočil som sa k stolu s prísadami a kotlíkom.

Snažil som sa nevnímať jej prítomnosť, ale bolo to sakramentsky ťažké. Voňala tak lákavo, ako pergamen a orchidea. Miloval som orchidey, moja mama ich mala plný skleník.

„To myslíš vážne?“ zabodol sa odrazu do mňa jej podozrievavý hlas.

Otočil som sa tvárou k nej. Civela na mňa a v očiach sa jej odrážala neistota, akoby som jej práve povedal, že Voldemort sa rozhodol učiť Obranu proti čiernej mágii. Celkom nereálna predstava, no nie?

„Vážne,“ pritakal som a pretočil som oči.

Potom som sa bez jediného slova pustil do prípravy Dúška živej smrti.

P. S.: Pre zvedavcov sú fotky Slizolinčanov na mojom zhrnutí. :)

Autor: mima33 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Stávka - druhá časť: