OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » Error code 417



Na sklonku svojej poslednej služby, mladá "manažérka podsvetia", Cornelia, naráža na problémy, ktoré jej odchod jemne skomplikujú. Poviedka o tom, ako sa môže všetko zvrtnúť v jeden kratučký moment.

Tučný Pete sa odul. „Nie som hacker! Som programátor.“

Cornelii sa na tvári rozlial pobavený úškrn. „Iste. Iste.“

Petova tvár očervenela od zlosti. „Hovorím pravdu! Hackerovia sú kriminálnici. Ako by som sa mohol zaradiť medzi takých ľudí, čo si nevedia zarobiť na svoje živobytie čestnou prácou? Ako by som sa mohol znížiť na ich úroveň? Len sa na mňa pozri! To, čo robím je upravovanie kódov podľa špecifických potrieb zákazníka pri minimálnom zanechaní elektronických stôp, aby som uchránil seba, aj klienta od nepríjemností spojených s chabým poskytnutím programátorských služieb! Na tom nie je nič zlé. Uľahčujem ľuďom život, z nekonečne rôznorodých aspektov. Nie som teda hacker, ale PRO-GRA-MÁ-TOR!“

„Snažíš sa presvedčiť mňa alebo seba,“ zasmiala sa plavovláska zvonivo, načo Pete stíšil hlas.

„Nepotrebujem nikoho presviedčať, lebo to takto proste je.“

Cornelia sa opäť ticho zasmiala a podala Petovi obálku.

„Tak teda dobre, ty programátor. Mám pre teba úlohu. Posnaž sa presmerovať informácie z tejto IP adresy na túto platformu. Je to potrebné urobiť do večera. Bližšie informácie nájdeš tu,“ ďobla prstom do listu, ktorý už vo svojej ruke zvieral stále mračiaci sa Pete. „Podmienky našej dohody poznáš, tak ťa nechám činiť sa. Adios. Musím ešte vybaviť pár vecí na povrchu. Pokús sa neudusiť dymom z cigariet. Aspoň teda dokým nedokončíš svoju prácu.“

Cornelia zdvihla ruku v pozdrave a so sprevádzajúcim klepotaním vlastných lodičiek sa vydala von z miestnosti.

Pete si ofučane prešiel obsah listu a sadol si na stoličku, priťahujúc sa už aj ku klávesnici robiť si svoju robotu.

 

Cornelia si svižne razila cestu cez sivé uličky podzemia, "kobky". Zhlboka sa nadýchla a do pľúc nasala zmes unikajúceho plynu a otravy na potkany.

„Veru, takmer mi to tu bude chýbať,“ vyriekla veselo.

Dnes bol posledný deň jej služby. Konečne sa dočkala toho svojho vysnívaného voľna a vily na Bahamách. Pracovala pre túto firmu už dlhé roky. Stálo vydieranie a manipulovanie kybernetickému priestoru za to, že jej ide väčšina okolitých štátov po krku? Určite áno. Úsmev sa jej rozšíril pri spomienke na jej poschodovú vilu s bazénom a výhľadom na more snáď zo všetkých kútov priestranných izieb. Už iba zostávalo jediné a je hotová. Popoludní nasadá do lietadla a dáva zbohom tomuto smradľavému miestu.

Cez pery sa jej linulo pískanie jednej z hitoviek, ktoré teraz leteli medzi mladými.

Vonku na ňu čakalo už pristavené auto.

„Ideme, Johnson,“ zavelila ešte skôr ako stihla úplne zatvoriť dvere.

Vodič sa usmial, zaradil a šliapol nohou na plyn. Cornelia si po čase všimla, že nejdú trasou, ktorou by mali. Vlastne išli úplne opačným smerom. Preto sa naklonila k Johnsnovi a prekvapene ho upozornila na túto skutočnosť.

Žeby zabudol, kam mali namierené?

„Viem, slečna Cornelia. Šéf si vás ale praje vidieť.“

Šéf? Ja som tu šéf! Cornelia nespokojne mľasla jazykom a oprela sa o kožené sedadlo auta. Vedela, že Johnson vlastne nemal na výber, ako všetci, takže mu to nemohla zazlievať alebo nebodaj mu prikázať, aby otočil auto a išli tam, kde mali spočiatku namierené.

Nemohla si to dovoliť ani ona, hoci bola medzi všetkými dosť veľká ryba. Cítila sa ako veľryba medzi sardinkami. No ak ona bola veľryba, tak šéf, o ktorom hovoril Johnson, musel byť prehistorické gigantické zviera... Vlastne mala dva typy. Buďto jej skazil plány Juhabach alebo Demeter. 

Čo od nej môžu chcieť na sklonku jej poslednej služby?

Znepokojoval ju Johnsnov výraz, ktorý zahliadla v zrkadle...

Johnson bol taký typ človeka – poslušný – všetko, čo od neho žiadala urobil bez zbytočných slov a emócie na tvári.

Teraz sa však usmieval.

Striaslo ju.

Johnson odrazu zastavil a vypol motor. Stáli pred vysokou budovou firmy OTTERN.

Demeter, prebehlo Cornelii mysľou pri pohľade na znak prepletených hadov tvoriacich identitu korporácie.

Johnson uzamkol auto a postavil sa tesne za Corneliu, ktorá sa na neho otočila s nadvihnutým obočím.

„Šéfka vás očakáva,“ riekol a pohodil dlaňou ku vchodu. Cornelia sa otočila naspäť a pretočila očami. Vykročila vpred. Johnson jej robil spoločnosť celú cestu do kancelárie šéfky. Obsluhoval výťah, otváral dvere...

Cornelia nebola nadšená z takéhoto vývinu udalostí.

Keď konečne dosiahli želanú destináciu, nachádzali sa pred dvojkrídlovými dverami otvorenými dokorán, za ktorými sa nachádzala veľká miestnosť. Pri presklennej stene ktorej výhľad bol zatiahnutý roletami, sa nachádzal mohutný tmavý stôl, za ktorým sedela žena nazývaná Demeter.

Blonďavé, dlhé vlasy jej lemovali umelú, no pekne spracovanú tvár, ktorej pery boli obtiahnuté sýtym červeným rúžom. Kútiky týchto pier sa jemne nadvihli, keď jej pohľad spočinul na Cornelii a jej sprievode. Pokynula im, aby vošli dnu.

„Felicia Cornelia Pristillia,“ oslovila Corneliu Demeter, keď sa jej návšteva usadila na jednom zo širokých, kožených kresiel nachádzajúcich sa na opačnej strane stola, pri ktorom sedela ona sama.

Pripravili sa na mňa svedomito, prebleslo Cornelii mysľou, teda vlastne Felicii, pri vypočutí mena, ktorým sa už dlhšiu dobu nepredstavovala.

Pri pohľade na usmievajúcu sa tvár Demeter mala chuť postaviť sa zo stoličky, podísť k nej a vyskúšať, čo taká silikónová tvár vydrží. Poťahovala by jej strnulé líca a rozjímala by nad tým, kedy a kde presne prišla k podobným manierom, aké jej predvádza a predvádzala počas chvíľ jej života, kedy mala s ňou tú česť.

„Áno, to som ja.“

Demeter sa kútiky úst roztiahli ešte väčšmi.

„Úžitok, ktorý sme z teba mali počas rokov, kedy si pre nás pracovala, sa nedá zaprieť. Dovoľ mi popriať ti to najlepšie, čo si za svoje služby zaslúžiš. Johnson sa mi zdôveril, že by sa chcel s tebou rozlúčiť osobnejšie ako len verbálnym prejavom.“

„S objatiami nemám problém,“ vyslovila Cornelia, „Avšak, presný dôvod mojej osobnej návštevy teba a tvojej kancelárie ma úprimne zaujíma a rada by som vedela, ako som došla k cti uvidieť tvoju nebeskú tvár.“

Demeterin úsmev nebadateľne poklesol počas chvíle, čo pomedzi zovreté pery vylúdila hrdelný smiech.

„Ako som hovorila, pracovala si pre nás, drahá Cornelia, veľa rokov. To si zaslúži rozlúčku z očí do očí.“

Demeter privrela oči a oprela si bradu o ruku, na ktorej sa leskli dlhé nechty karmínovej farby.

„Takže takto,“ vyriekla Cornelia. Johnson, ktorý, dosiaľ čakal nehybne pri dverách vykročil k dvom ženám. „Torta tu zrejme nebude. Ani obálka s blahoželaním či šekom, ktoré by prezentovali vašu vďačnosť z dobre odvedenej služby. Drahá Demeter, je mi to ľúto, ale zdržať sa tu dlho nemám v pláne. Čaká ma ešte dlhý let, ktorý si nemôžem nechať ujsť.“

Cornelia, na znak svojich slov, sa smutne pousmiala a zovrela vo svojich dlaniach opierky rovnako červeného odtieňa ako boli nechty jej šéfky. Postavila sa a ako sa otočila na odchod, tvárou takmer vrazila do hrude jej osobného šoféra.

„Johnson?“ Vzhliadla k nemu a do očí jej udrel jeho úsmev. Nezmenený. Presne taký istý, aký mu na perách pohrával počas dnešnej obedňajšej jazdy autom.

Na tvári Demeter sa rozlial práve taký istý úsmev. Úsmev lovca, ktorý práve chytil svoju nič netušiacu korisť.

„Hovorila som, že Johnson sa chcel s tebou rozlúčiť.“

Cornelia pocítila na svojom ramene zovretie. Ani nie o stotinu sekundy ju Johnson trhol k sebe a zároveň jej vykrútil ruky za chrbát.

Cornelia vypustila zo seba prudký prúd vzduchu.

Demeter si tento pohľad užívala.

„Nechaj otvorené dvere, nech to počujem,“ vydala spomedzi usmievajúce sa pery, načo Johnson prikývol a začal Corneliu ťahať k nenápadným dverám vloženým v stene obloženej tmavým, masívnym drevom.

Akonáhle sa za nimi Cornelia s Johnsnom stratili, bolo počuť krik, buchot a rinčanie dopadajúceho kovu na podlahu a to všetko v jeden moment.

Demeter sa potichu zasmiala. Johnson má s tou malou lasičkou kopu práce. Nemala sa však čoho obávať. Pretože Johnson je ten najlepší. Nikdy by nedopustil, aby-

Demeterine úvahy prerušilo štipnutie, ktoré ucítila na krku. Ruka jej vystrelila hore a nahmatala akúsi malú ampulku, vytŕčajúcu z jej krku, pripomínajúcu pilulku. Skôr ako ju však stihla vytrhnúť von, nezmohla sa na viac ako únavou tresnúť hlavou o stôl. Sotva držala oči otvorené, no podarilo sa jej vnímať ešte necelých desať sekúnd, kedy jej približujúca postava povedala, nech si Demeter s Johnsnom užijú ríšu snov.

Cornelia škrtla zápalkou a so zrakom upretým na Demeter rozprávala: „Vieš, pracovať pre vás bolo výnosné. No ako výnosné, to bolo aj rovnako nechutné. Je zarážajúce, že si takí ako vy myslia, že bude každý tak naivný ako vám vyhovuje. Bolo mi jasné, že to, čo robíte iným, môžete kedykoľvek urobiť aj mne. Tak som sa pripravovala a pátrala,“ spomedzi pier jej vyšiel tichý smiech, „Vďaka tvojej nespornej nedotknuteľnosti, v ktorú si tak slepo verila si teraz tam, kde si.“

Cornelia sa zahľadela na Demeter, akoby jej snáď spiaca osoba mohla kedykoľvek odpovedať.

„Johnson a ty ste ma plánovali zabiť. Zaslúžite si za to, že sa vám to nepodarilo, odpustenie?“

Znova sa odmlčala, škrtla ešte raz. Tentoraz sa zápalka rozsvietila zlatým, úzkym plameňom. Pustila zápalku na drahý koberec, ktorý bol vlastne príčinou jej záchrany.

„Nebyť toho, že by si nikdy nedovolila, aby sa tento koberec pošpinil krvou, možno by ste ma mohli dostať. Keby som samozrejme nemala informácie, čo mám a nechala sa sem zaviesť, možno to mohlo vyjsť. Ale, ako som spomínala, to by ste nemohli byť tak arogantne nedotknuteľní a zabehnutí v jedných koľajach.“

Plamienok pri jej nohách naberal na intenzite. Cornelia toho mala ešte veľa na srdci, no musela odísť. Preto sa otočila na opätku a vykročila k únikovému východu, ktorý sa tiež nachádzal v kancelárii riaditeľky.

„Adios,“ kývla rukou a zmizla.

---

„Toľko rokov plánovania, kvôli tomu, aby som moje veľké finále videla iba ja sama!“ vyfúkla namosúrene prúd vzduchu. Nastúpila do auta a zasunula kľúče do štartéra, ktoré popri všetkom zobrala Johnsnovi z vrecka. „Stráviť večnosť na strelnici, odstaviť požiarny systém, dostať sa k architektonickým plánom budovy... to je len špička ľadovca! No ani tá nikoho nezaujíma!“ Odhodila parochňu, ktorou zakrývala krátke, pokrútené medové vlasy.

„Toľko času, energie, odopierania si toho dobrého, riskovania a puf! je to preč. Toľko námahy pre jeden sladký, prchavý zlomok chvíle. Oplatí sa na veciach stráviť viac pre jeden jediný moment?“ Dievčina sa zamračila a zaradila.

Kiež by... kiež by z celej tejto misie mala aj niečo viac ako trpký pocit v hrudi. Pocit napl-

„Ruky nad hlavu a žiadne prudké pohyby!“ Cornelia sa vydesene obrátila na zadné miesta auta. Sedel tam muž a držal v ruke zrejme odistenú pištoľ, ktorou mieril priamo na ňu.

„Povedal som, žiadne prudké pohyby a ruky za hlavu,“ zopakoval pokojne, no prísne muž a prstami obomkol rukoväť pištole pevnejšie.

Cornelia pomaly nadvihla ruky nad hlavu a až teraz si konečne všimla šík mužov v uniformách FBI, čo obkolesili jej auto.

Cornelia si oprela hlavu o operadlo a spomedzi úst jej vyšiel zúfalý smiech.

S týmito premennými teda nerátala.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Error code 417:

6. Hestia
17.09.2022 [11:55]

Ďakujem veľmi pekne za milé komentáre. (: Ja by som sa tiež potešila pokračovaniu, ale tá vlna pocitov už je preč. Ak by som niečo napísala, tak by to nekorešpondovalo s predchádzajúcim napísaným. Myslím tým, že by sa najmä moji hlavní hrdinovia nesprávali tak, ako by sa mali. Keďže ja sa so svojimi hl. hrdinami často až priveľmi zžívam, moja nálada by ovplyvnila ich povahu. Ešte raz ďakujem za milé slová.

5. TajemnyKvetak přispěvatel
16.09.2022 [9:24]

TajemnyKvetakVynikající. Napínavé, pěkně napsané a s překvapivým závěrem. Díky za zlepšení dne.

4. Texie admin
14.09.2022 [16:45]

TexiePovedené a i po přečtení to člověku nejde z hlavy. Navíc by to klidně mohlo mít i pokračování, protože Cornelia určitě něco vymyslí a vyvleče se i z tohodle. Emoticon

3. Texie admin
13.09.2022 [9:20]

TexieOpravu budu muset přenechat slovenským kolegyňkám (na to si se svou slovenštinou vážně netroufám :) ), ale je škoda, že nemáš u povídky i obrázek. Ten umí oči krásně přitáhnout a povídku zviditelnit. Zkus se podívat třeba přes cz.pinterest.com/ tam najdeš opravdu kupu krásných.

2. Hestia přispěvatel
12.09.2022 [13:00]

HestiaĎakujem za promptnú pomoc, rady a za ochotu. Mám tam ešte pár chýb, ktoré budem musieť opraviť. Tiež si musím poriadne prečítať pravidlá, nechcem niečo pokaziť hneď pri prvej poviedke. :F Ešte raz ďakujem.

1. Texie admin
12.09.2022 [11:47]

TexieJak budeš mít článek hotový, nezapomeň to prosím zaškrtnout, aby ho mohly holky zkontrolovat. Jestli bys chtěla s čímkoliv poradit (vložení obrázku, přímá řeč apod.), neváhej se ozvat. (Třeba sem do komentáře.) Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!