OurStories.cz ~ naše povídky - Básničky » Blázon

To umelé svetlo,
čo svet do tmy vmietlo,
moje oči dráždi
a v syntetickom daždi
blikania svetelných zdrojov,
v žiari reflektorov,
tápať ma nechá.

Ten umelý zvuk,
odpudivý hluk
a splašený rytmus,
však príjemnejší je týfus.
Ozvena letí vzduchom,
hrá tenis s mojím sluchom,
spať mi nedá.

Tá umelá chuť,
len rýchlo prehltnúť
pozlátené veci,
sladké reči,
jedom nasiaknutá
zmes ponúknutá
chuť do života berie.

Ten umelý smrad,
po čistote hlad
dôkladne potlačený,
na pohľad zažehnaný
stromčekom papierovým
sladko navoňaným,
úsmev z tváre derie.

Tí umelí ľudia,
tí nesmútia, 
keď to nikdy nenájdu,
veď nevedia, že hľadať majú.
(Či myslia si, že už to majú?)
Krotké, hlúpe baránky,
len prázdne ľudské schránky.
Ticho závidím.

Tie umelé duše,
nie veru, tu sloboda už nič nezmôže,
inštinktívne začnú pátrať
po spôsobe, akým nechať sa zajať.
Dodržiavať zákony a pravidlá
- odveké ľudské zvodidlá.
Lenže ja v tom zmysel nevidím.

Veď kto by už túžil po čistote,
po sviežosti, oslobodzujúcej ničote?
Veď kto by si vybral krásu chaosu,
kto by zvolil ľudskú spásu, 
pred otroctvom márnivosti,
pred umelosťou ľudskej spoločnosti?
Veď kto by mal tú odvahu nechať náš svet padnúť?

Len blázon.