OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Zúfalá - Kapitola 40.

23.08.2017 (14:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1018×

Kapitola 40.

„Muž, ktorého začínam milovať...“

Adamovi tie slová zneli v hlave aj o niekoľko minút neskôr, keď sa mu podarilo presvedčiť Sam, aby sa posadili do kaviarne. Z nejakého dôvodu nechcela vkročiť do tej istej, z ktorej predtým vybehla, takže strávili niekoľko minút hľadaním správneho miesta. Minúty, ktoré Adam strávil premýšľaním a opakovaní Saminho opatrného vyznania v hlave.

Nikdy nepremýšľal o svojich citoch k nej. No teraz začal. A vedel, že by jej povedal to isté. Teda, takmer. Hoci sa mu to zdalo nepravdepodobné, Sam skutočne miloval. Záležalo mu na nej. Desila ho predstava, že by o ňu prišiel. Napriek všetkým zábranám a vytýčeným hraniciam ho získala. Dostala sa mu do srdca. Pomaly sa tam usídlila. Bolo nepravdepodobné, že by ju niekedy len tak pustil.

Svojimi citmi si bol viac ako len istý.

Lenže nič nepovedal.

Kým si dal dokopy myšlienky, ten vzácny okamih pominul. Sam mu doslova vykričala, čo k nemu cíti. Mal jej na to niečo povedať. Lenže nestihol. Ak ju tým sklamal, nedala to nijako najavo. Len dúfal, že ešte dostane príležitosť povedať jej to isté. S istotou. Úprimnosťou. Bez strachu. Pretože si uvedomoval, že svoje besy dokázal skrotiť. Vďaka nej. Obával sa, že o ňu príde. To áno. Lenže už nedovolil vlastnému strachu, aby stál v ceste tomu, po čom túži. Po kom túži.

„Som zvedavá, ako mi toto všetko logicky vysvetlíš,“ prehovorila po dlhom tichu Sam, čím ho vrátila späť do prítomnosti, v ktorej sedeli oproti sebe v divnej kaviarni a pred nimi na stole stáli dve šálky s kávou, ktoré vyzerali, akoby ich niekto opakovane hodil o zem. V celej miestnosti boli len oni dvaja.

Zhlboka sa nadýchol. „Nemôžem ti ponúknuť logické vysvetlenie. Pretože keď som sa rozhodoval pre tento krok, logiku som pri tom naozaj nepoužíval.“ Ospravedlňovanie nebolo práve jeho silnou stránkou. Aby zmiernil trápnosť toho momentu, začal sa hrať s ružou pred sebou. Nepokúsil sa ju Sam podať – nechcel, aby mu ju zlámala o hlavu.

„Rozhodne si nerozmýšľal, na tom sa zhodneme,“ vytkla mu.

Vedel, že sa niečo stalo. Ešte čosi iné. Sam sa zrazu pred ním zjavila a už bola rozrušená. Niečo sa stalo, niečo, čo ju neskôr prinútilo na neho kričať. Na verejnosti. Sam sa síce veľmi zmenila za ten čas, čo ju poznal, ale nikdy nemala horúcu hlavu. Za normálnych okolností by mu dala možnosť vysvetliť to, čo urobil. Teraz ju musel presviedčať.

No nechcel sa jej pýtať. Ak bude chcieť, povie mu to sama.

„Dovolíš mi to vysvetliť?“ spýta sa jej opatrne namiesto toho, aby sám začal požadovať odpovede od nej.

Povzdychla si. „Liz som poslala správu, že sa chvíľu zdržím. Predpokladám, že jej to nebude prekážať, keďže je v kníhkupectve. Ale ak ani jeden z nás nechce platiť za tie knihy, ktoré si za ten čas stihne nájsť, mal by si hovoriť rýchlo. A stručne.“

Prstami si stlačil koreň nosa. Nie, že by mu to pomáhalo, ale videl to vo filmoch dosť často na to, aby ho to samého nakazilo. V skutočnosti sa snažil len získať čas, aby si to stihol všetko premyslieť. Ale nebolo mu to nič platné. To, čo sa jej chystal povedať, nedokázal zaobaliť do pekných slov. Nemohol takisto použiť svoju typickú logiku. Pretože to, čo urobil, nemalo so zdravým rozumom nič spoločné.

„Myslím, že som to začal plánovať už vtedy, keď si mi povedala o tej pokute. Po matke som zdedil nejaké peniaze. Odmietal som sa ich dotknúť. Nevedel som, na čo by som ich mal minúť. No v ten moment som vedel, že ich všetky chcem dať tebe. Pretože nechcem, aby si musela pracovať tak, ako pracuješ. Na to som až príliš sebecký. Predtým si sa smiala, keď som hovoril o svojom imaginárnom jaskynnom mužovi. O tom, ktorý sa vo mne skrýva a ktorý by ťa najradšej niekam zavrel, aby sa o teba mohol starať. Pravdou je, že to nie je len predstava. Naozaj by som bol najspokojnejší, keby som sa o teba mohol starať.“

Sam sa uškrnula. No nebol to náznak smiechu alebo radosti. „Takže tvoj vnútorný jaskynný muž si práve našiel kyjak, aby ma ním mohol ovaliť po hlave? Aby som sa nemohla brániť, keď ma budeš ťahať do jaskyne?“

„Sam, ja...“ Pokrútil hlavou. Netušil, ako sa dostal do tejto šlamastiky. „Pokašlal som to, ja viem. Vo svojej snahe pomôcť ti a ochrániť ťa som zabudol, že sú veci, o ktorých by si mala rozhodovať sama. Nechcel som ti ublížiť. To nikdy nebol môj zámer.“

„A čo si teba chcel? Čo bol tvoj zámer?“

Zdalo sa, že Sam sa pomaly upokojovala. Jej hlas znel oveľa menej ostro, ako na začiatku. Teraz bol skôr unavený. To ho zasiahlo ešte viac. Cítil sa bezmocný. Opäť. Všetko pokašlal, no netušil, ako by to mal napraviť.

„Nechcel som, aby si sa musela predávať. Hlavne kvôli tomu, pretože nikto by nemal byť nútený predávať svoje telo, aby si tak zarobil na život. Chcel som, aby si mala prácu, ktorá by ťa bavila. Ktorá by ťa napĺňala radosťou. Práca, ktorá by bola viac, ako len prostriedkom.“ Na chvíľku sa odmlčal, no potom dodal:

„Takisto ma motivovala aj žiarlivosť. Ja viem, že pánovi Sandersovi robíš len spoločnosť. Je to príliš veľký gavalier na to, aby od hociktorej ženy žiadal niečo viac. Aj keď predtým som jeho identitu nepoznal. No aj tak som ti veril, keď si mi povedala, že v tom nie je nič viac. Len tvoja spoločnosť. Lenže tiež som si uvedomoval, že tento stav nebude večný. V agentúre musíš odrobiť ešte niekoľko rokov. Nevedel som, kto je tvoj klient. Ale vedel som, že je dosť veľká šanca, že raz tvojim klientom prestane byť. A ten, kto by prišiel po ňom, by nemusel byť taký veľkorysý, aby ťa nechal na pokoji. Zabíja ma už len predstava, že by ťa niekto využíval. Že by ťa niekto použil ako prostriedok. Ako nástroj. Akoby si ani nebola ľudská bytosť. Akoby si bola tovar, s ktorým si každý môže robiť, čo sa mu zachce.“

Sklonil hlavu. „Takisto ma zabíjala predstava teba s niekým iným. Mátalo ma to v snoch. Chcem a potrebujem ťa vo svojom živote. Lenže tvoja práca zaručuje, že nikdy nebudeš len moja.“

Nesnažil sa svoje slová prikrášľovať. Dovolil Sam, aby počula jeho zúfalstvo. Jeho skutočné pocity. Tentoraz k nej bol úplne úprimný. Síce jej predtým nikdy neklamal, ale takisto jej nepovedal úplne všetko. Čo je takmer to isté ako lož. A ona sa za to na neho pozerala akoby ho videla po prvý raz. Uvedomoval si, že to všetko pokazil. Hoci to neplánoval. Vlastne v poslednom čase toho plánoval len veľmi málo.

„Nie si sám, komu sa to nepáči,“ zamumlala Sam polohlasom. Adam na ňu prekvapene uprel zrak. Ona sa však dívala na stôl pred sebou. „Kedysi mi nezáležalo na tom, čo sa so mnou stane. Ostatní so mnou mohli robiť, čo chceli a ja by som nenamietala. Šliapali po mne, využívali ma. A ja som nikdy nič nepovedala. Až kým si sa mi to života nedostal ty. Neviem, čo si urobil. No postupne som sa menila. A teraz... teraz už nedokážem ostatným dovoliť, aby so mnou robili to, čo sa im zachce. Ja už nechcem byť len nástroj,“ priznala a prudko zodvihla hlavu.

V očiach mala slzy, no zároveň vysoko dvíhala bradu. Snáď odhodlaním. Rozlial sa v ňom pocit podobný pýche. Bol hrdý na to, kým sa stávala. Toto bola Sam, ktorou by sa stala, ak by mala obyčajné detstvo a nudné dospievanie.

„Nikto by nikoho nemal nútiť robiť niečo, čo nechce.“

„A presne to isté si urobil ty,“ obvinila ho.

Prekvapene zažmurkal. Neuvedomoval si, ako to vnímala, až kým mu to nepovedala.

Netušil, či bol viac prekvapený, zahanbený alebo nahnevaný. Poznala ho. Alebo nie?

„Sam, ja som predsa...“

Prerušia ho zodvihnutím ruky. „Nikdy som nerozmýšľala nad tým, aký dôležitý je pre mňa ľudský dotyk. Pretože celá moja práca bola o tom, ako sa ma dotýkajú ruky ostatných. V tomto druhu práce si nemôžem zachovať žiadne súkromie, pretože ostatní ťa vidia a využívajú ťa podľa toho, čo momentálne chcú. Ukájajú na tebe svoje vlastné chúťky. Im je jedno, či ti ublížia alebo si zoberú niečo, na čo nemajú nárok. Dopekla, ja som predala svoje panenstvo za najvyššiu ponuku len aby som udržala rodinu nad vodou. Nikto by nemal od nikoho niečo podobné žiadať.“

Keby ho udrela do žalúdka, prekvapila by ho menej. Zrazu bol úplne bez dychu. Zaskočený a nahnevaný. Vedel, že Sam začala pracovať vo svojom zamestnaní príliš skoro. Vedel, čo všetko musela robiť. No bolo jednoduchšie pred niektorými pravdami zavrieť oči. Ako dieťa si zakryl tvár a predstieral, že to neexistuje. Lenže na to už bolo neskoro.

Teraz už vedel aj to, čo ho naveky bude mátať.

To, čo malo byť jej rozhodnutím... Ona si mala vybrať, kto bude ten prvý. Komu to dovolí. Komu venuje svoje panenstvo. Lenže ona nemala na výber. Jej práca ju obrala o slobodnú vôľu. A on nevedomky urobil to isté. Hoci to neplánoval a nechcel urobiť, pôsobilo to ako úplný opak. Nepýtal sa jej, čo chce ona. Len konal. Myslel si, že stačí dobrý úmysel. Ak dobré úmysly dláždili cestu do pekla, on sa práve teraz varil v jednom z pekelných kotlov.

„Kontakt s ľuďmi okolo seba pre mňa nič neznamenal. Pretože dotyky pre mňa boli a sú zamestnaním. Niečo, s čím prichádzam každý deň do styku. Ako keď cukrár strávi každý deň pečením. Koláče pre neho strácajú ten pôvodný lesk a on ich už ani nedokáže jesť. Pretože je presýtený. Dotyky sú mojim ekvivalentom čokolády. Dostávam ich až príliš a je mi z nich zle.“

Zrazu sa natiahla sa a uchopila ho za ruku. V úplnom rozpore k svojim slovám. „To som si myslela, až kým si mi do života nevstúpil ty. Obrátil si ho hore nohami, aj keď si to asi neplánoval. Ukázal si mi, že život môže byť aj iný. Nikdy si na mňa netlačil. Nič si neočakával. A tým si sa ma získal. Tým, ako si mi dal priestor. Ako si mi dovolil premýšľať a uvedomiť si, že tentoraz som to ja, kto túži po tvojej blízkosti. Kto sa k tebe chce túliť, kto ťa chce objať. Hoci som doteraz bola presýtená. Lenže ty predstavuješ niečo, čo som ešte nikdy neochutnala – slobodu. Pretože všetko, čo sa medzi nami stane, je podnietené mojim rozhodnutím.“

Sklonil hlavu, keď mu všetko došlo. Keď prehovoril, hlas mal zachrípnutý. „A ja som ťa o túto slobodu nevedomky obral.“

„Tak to na mňa pôsobí, hoci ťa poznám a viem, že by si nikdy nič také neurobil.“

Zovrel jej ruku vo svojich. „Mojim zámerom nebolo rozhodovať o tebe, hoci to vyzerá inak. Ani som ťa nechcel obrať o slobodnú vôľu. Nechcem ťa do ničoho nútiť. Nechcem byť tvoj klient. Nevyžadujem od teba dotyky alebo čokoľvek iné, čo od teba žiadali... ostatní. Chcem s tebou tráviť čas. Chodiť do kina, na kávu, spoznávať ťa. Smiať sa s tebou, rozprávať sa s tebou. Nelíšilo by sa to od toho, čo máme teraz.“

Sam pokrútila hlavou. „Lenže by si mi za to platil a ja by som mala pocit, že si ma vydržiavaš.“

Keď to podala takto... „Nepremyslel som to poriadne. Prepáč. Nemyslel som si, že to budeš brať tak odlišne. Dúfal som, že to bude podobné vzťahu, ktorý máš s pánom Sandersom.“

„Nie, je v tom rozdiel,“ namietla jemne. „On je ako môj starý otec a hoci mi prekáža, že mi za spoločnosť platí, je to predsa len iné. Na tebe mi príliš záleží. Nechcem, aby náš vzťah poznačilo niečo takéto. Toto nie je romantický film, v ktorom boháč prostitútke zaplatí veľké peniaze za to, aby predstierala, že je dáma. My nie sme dve anonymné mená na papieri. Až príliš dobre sa poznáme. Nedopadlo by to dobre.“

„My máme vzťah?“ počudoval sa. Hoci to nebolo vhodné. Na všetkom, čo povedala, bol čudovať sa práve nad touto časťou najnevhodnejšie. Ale on sa o to sotva zaujímal.

Sam s úsmevom pohodila plecom. „Netuším, či to, čo máme, je vzťah. Ale tak či tak by som ho nechcela poškvrniť tým, že by sme chodili na rande s vedomím všetkých zamestnancov agentúry. To by bolo akoby nám niekto neustále stál za chrbtom.“

Vzduch precedil cez zuby. V duchu si nadával. Bol obmedzenec. Myslel si, ktovie aký geniálny plán sa mu podarilo dať dokopy. A pritom o bola jedna veľká nehorázna hlúposť. Somarina, ktorá ho mohla stáť všetko, čo sa im so Sam podarilo doteraz vytvoriť.

„Myslíš, že mi to niekedy dokážeš odpustiť?“

Sam zvraštila obočie. „Odpustiť? Nemám ti čo odpustiť, pretože viem, že si to myslel dobre. Ale to neznamená, že sa na teba nehnevám. Takto chodiť poza môj chrbát a dohadovať sa s pánom Sandersom. Prisahám, že je ako stará klebetná baba. Alebo dohadzovačka.“

Adam si uvedomoval, že ešte nebol koniec tejto kríze.

Aj keď Sam vtipkovala.

„Pán Sanders tu vlastne mal dnes byť. Dohodli sme sa tak, že sa s tebou stretneme obaja, aby sme ti všetko vysvetlili. Pretože by to tak bolo pre teba jednoduchšie. Ale nakoniec mi dnes ráno volal s tým, že nemôže prísť, pretože mu do toho niečo prišlo.“

Sam sa na neho zarezane dívala. „Chceš povedať, že ja som sa dnes mala stretnúť s tebou a pánom Sandersom? S nikým iným? A že ste to plánovali dlhšie?“

Adam nerozumel jej zmätenosti. „Toto stretnutie sme plánovali dlho a agentúre sme to ohlásili pred niekoľkými dňami. Síce s im to veľmi nepozdávalo, ale keď pán Sanders povedal, že je to v poriadku, neprotestovali. Prekvapilo ma, že si dnes zobrala Liz do kníhkupectva, ale nič som nechcel hovoriť. Pána Sandersa predsa poznáš. A nikto iný s nami prísť nemal.“ Keď sa Sam aj naďalej mračila, spýtal sa: „Stalo sa niečo?“

Potriasla hlavou. „Pravdepodobne nie. Len veľa náhod.“

Prikývol, hoci vôbec ničomu nerozumel. Zhlboka sa nadýchol.

„Čo s nami bude teraz?“ Netušil, na čo presne sa pýtal, ale dúfal, že Sam to pochopí.

„Teraz pôjdem späť k Liz, pretože tento deň som mala stráviť s ňou. Nemala by tak dlho čakať, pretože naozaj nechcem, aby vykúpila celé kníhkupectvo. Aj keď otcovi by to neprekážalo.“ Náznak úsmevu z jej pier veľmi rýchlo zmizol. „A myslím, že potom prijmem pozvanie a na pár dní sa presťahujem k Nataly. Mali by sme začať pracovať na jednom semestrálnom projekte.“

Adam cítil, akoby mu do srdca zabodla nôž.

Z tej bolesti nemohol viniť nikoho iného okrem seba.

„Chceš sa odo mňa odsťahovať?“ spýtal sa vážne. A vedel, že ak by povedala áno, nechal by ju ísť. Hoci by to do konca života ľutoval. No už nikdy neurobí tú chybu, že jej nevedomky oberie o slobodu.

„Nie, nechcem,“ pošepla a vyzerala byť prekvapená. „Budeš potrebovať viac ako takýto prešľap, aby si sa ma zbavil. Lenže obaja potrebujeme priestor. Ty na to, aby si si mohol spytovať svedomie a ja na to, aby som vymyslela, ako sa zbaviť svojho zamestnania. Bez toho, aby som musela od niekoho prijímať peniaze, ktoré nie sú moje,“ zastavila ho so zdvihnutou rukou, akoby tušila, čo jej chce navrhnúť. „Okrem toho ma teraz Nataly tiež potrebuje. Myslím, že je to kvôli tej svadbe. Jedna jej spolubývajúca sa presťahovala k hokejistovi, takže má voľnú izbu.“

„Chceš tým povedať, že chcete mať príležitosť ohovárať mňa aj Jareda bez toho, aby sme vás pri tom načapali.“

Nevinne sa usmiala. „Ako dobre nás poznáš.“

Keď dopili kávu, vybrali sa von. Tentoraz od neho Sam ružu prijala. Dokonca si ho pritiahli k sebe a pobozkala ho. Vášnivo a dôkladne. Napriek tomu sa snažil samého seba presvedčiť, že to nebolo zbohom. Sam len potrebovala priestor. Obaja ho potrebovali.

Nemohol sa však zbaviť pocitu, že ten deň zradil jej dôveru. Pretože sa o čosi stiahla späť do svojej ulity. Vyčlenila ho dokonca aj z vymýšľania spôsobu, ako získať peniaze na zaplatenie pokuty, keď odíde zo zamestnania predčasne. Cítil sa zúfalo a bezmocne, no mohol z toho viniť len seba. Najradšej by sa udrel. Zaslúžil si to. Lenže to by nemalo žiaden efekt.

Nasledujúce dni sa pokúšal tváriť, akoby sa nič nestalo. Všetko v byte mu však pripomínalo Saminu neprítomnosť. Jej papuče v predsieni. Zubná kefka v kúpeľni. Prázdne miesto v posteli. Aby jej bol bližšie, spal na teraz už jej strane postele. Nemalo to žiadny prínos. Len sa ráno zobudil a v náručí zúfalo zvieral vankúš. Patetické.

Pred úplným zúfalstvom ho zachraňovala len Sam a jej telefonáty. Volala mu každý večer. Hovorila o všetkom možnom. O Nataly. O tom, čo robili. O tom, ako veľmi jej chýba. No nikdy nie o tom, kedy sa vráti. Až dodnes. V deň, keď ubehol týždeň odvtedy, čo odišla. Predtým než sa rozlúčila, mu pošepla, že sa čoskoro uvidia. Zajtra. Zajtra sa k nemu vráti. Nemohol byť šťastnejší.

Aj keď na skutočnú výhru si ešte bude musieť počkať.

Prúd myšlienok prerušil zvoniaci telefón. Jared.

Nie príliš nadšene prijal hovor. „Haló, Jared? Potrebuješ niečo?“

„Čo si urobil mojej sestre?“

„Jared?“ Adam nerozumel tej otázke. Jared predsa vedel, že Sam odišla bývať k Nataly. Na pár dní. Obe mu to povedali. Hoci Sam zamlčala skutočný dôvod, prečo to urobila. Takže Adam naozaj netušil, čo presne mal Jared na mysli.

„Dnes som ju už druhýkrát pristihol pri tom, ako plače. Moja sestra nikdy neplače. A teraz stále smoklí! Čo si jej urobil, ty had? Hovoril som ti, aby si na ňu dal pozor!“

Adam sa zarazil. „Jared, ja som Sam celý týždeň nevidel. Volali sme si, to áno, ale nevideli sme sa. Čokoľvek sa stalo, ja s tým nemám nič spoločné.“ Teda, aspoň v to dúfal.

„Neklam! Kto iný by ju dokázal takto rozplakať? Čo si urobil? Niečo si povedal? Urobil? Našiel si si inú a na Sam si sa vykašlal?“

„Čo?! Zbláznil si sa? Prečo by som tvoju sestru opúšťal?“

Jared dýchal zrýchlene. Doslova fuňal. „Tak pre čo iné by plakala? Keď sa k tebe dostanem, zlomím ti nos. Nie, nielen nos. Dolámem ti nohy!“ vyhrážal sa mu Jared.

„Jared, ja neviem, čo sa Sam stalo, ale ja som jej nič neurobil.“

„Neklam! Čo si jej urobil!“

Adama to prestalo baviť. „Dopekla, kamoš, ja som jej naozaj nič neurobil! No ty ma očividne nechceš počúvať, takže ti to nebudem vysvetľovať. Zavolaj, keď sa upokojíš.“

Bez toho, aby mu dal priestor na odpoveď, ukončil hovor. Jared ho naozaj naštval. Poznali sa veľmi dlho, takže by ho mal poznať dostatočne dobre na to, aby si bol istý jeho vernosťou. Nepodviedol by Sam. Nikdy. Nemohol vylúčiť, že naozaj neplakala kvôli nemu. Jeho však naštvalo to, ako ho Jared obviňoval.

O niekoľko minút neskôr mu opäť zazvonil mobil.

Hovor prijal bez toho, aby sa pozrel na to, kto mu volá.

„Ak mi voláš len kvôli tomu, aby si na mňa zase kričal, sklamem ťa. Nebudem ťa počúvať. Ak sa chceš ale rozprávať, nemám s tým problém. Tak čo to bude? Krik alebo rozhovor?“

Niekoľko sekúnd oblo ticho. Keď sa na druhom konci ozvala odpoveď, nebol to Jared. Ten hlas patril niekomu inému.

„Adam... potrebujem pomoc. Ja... potrebujem... ťa.“

Bola to Sam. Jej hlas bol plný strachu.

Kapitola 39. ¦ Kapitola 41.

Nikdy by som si nepomyslela, že sa pri tomto príbehu dostanem až po číslo 40. A nikdy by som si nepomyslela, že ho dokonca prekročím. Ale nemožné sa stalo skutočnosťou. Práve ste si prečítali 40. kapitolu a ešte niekoľko kapitol na nás čaká. Niektoré budú náročnejšie, niektoré menej. No dúfam, že všetky vyjdú tak, ako ich pomaličky plánujem (hoci v hlave mám stále len veľmi nejasnú predstavu).

Túto kapitolu by som rada venovala Perle, Blacky, SunShines, kamik a Pioggii. Vaše komentáre pre mňa veľa znamenajú. Vaša podpora je nenahraditeľná. Vďaka vám si písanie tohto príbehu užívam snáď ešte viac. Neexistuje dostatočne veľké ďakujem, ktoré by som vám mohla dať. Nevyjadrilo by moju vďačnosť.

Čo myslíte - ako to všekto skončí?

Vaša Lili

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Zúfalá - Kapitola 40.: