OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Zúfalá - Kapitola 22.

21.06.2017 (14:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1300×

Kapitola 22.

 „... tak vidíš, môj život je zábavnejší ako kedykoľvek predtým,“ ukončil svoje rozprávanie Adam.

Hoci bola už pomerne veľká zima, sedel na zemi pred hrobom svojej matky. Bolo krátko po obede a namiesto toho, aby si výnimočne voľné poobedie užíval s priateľmi, sťažoval sa matke na všetko, čo sa stalo.

„Ale som rád, že sa so mnou Sam rozpráva. Vieš, ona nikomu nič nehovorí. Nielen o sebe, ale hlavne o svojom živote. Asi by som sa mal cítiť poctený, že si vybrala práve mňa.“ Sám pre seba sa zasmial. „Alebo som len bol na správnom mieste v pravý čas.“

Zadíval sa na obzor. Vyzeralo to, že čoskoro bude pršať.

„Najlepšie by ale bolo, keby to povedala Jaredovi. Nie, že by som nebol rád za jej úprimnosť, ale aj jej brat a otec by o tom mali vedieť. Určite by im chceli pomôcť. Nemusí byť na všetko sama.“

Pomaly sa pozviechal zo zeme. „Už pôjdem. Dnes je u nás opäť nejaká oslava. Tentoraz je pozvaný aj Jared a jeho otec, tak sa aspoň budem mať s kým rozprávať.“

Prsty si priložil na pery a tými následne pohladil náhrobný kameň. Potom sa vybral späť k svojmu autu. Cestou do svojho bytu nepremýšľal o ničom konkrétnom. V skutočnosti sa pozastavoval nad všetkým, čo sa v jeho živote stihlo odohrať v poslednom čase.

Väčšina z tých udalostí bola ohraničená príchodom Sam od jeho života. Začínal ju lepšie spoznávať. Sám pre seba sa usmial. Akoby mohol o takej tajnostkárskej osobe prehlásiť, že sa mu začína otvárať. Bude musieť ešte veľa vyzvedať, aby to malo skutočnú váhu.

Ponorený v myšlienkach si ani nevšimol, kedy vlastne dorazil k sebe domov. Tam sa rýchlo osprchoval a prezliekol. Podľa všetkého práve mieril na večierok usporiadaný pre niekoho. Pravdepodobne nejaká oslava narodenín alebo niečo podobné. Preto asi začínali tak skoro.

Úprimne povedané, nepamätal si, kedy otec začal oslavovať alebo hostiť hostí skôr ako o ôsmej večer. Nakoľko pracoval skutočne dlho a nepretržite. Teraz si musel zobrať najskôr dovolenku, čiže to pre neho muselo byť dôležité.

Keď si opäť sadal do auta, mal nulové očakávania. Tie sa zmenili na podozrenie, keď dorazil k domu svojho otca. Všimol si, že tam bolo zaparkovaných niekoľko áut. Vonku však nebolo nič počuť. Po vstupe dovnútra si uvedomil, že to ani nebolo možné, nakoľko hudba hrala veľmi potichu. O obývačke postávalo niekoľko mužov a všetci vyzerali, že na niečo čakajú. Jeho otec nebol nikde v dohľade, ale zahliadol Jareda a Paula. Okamžite sa k nim vybral.

„Čo oslavujeme dnes večer?“ spýtal sa namiesto pozdravu.

Jared sa zasmial. „Vyzerá to tak, že Jason Clarke by sa mal čochvíľa ženiť. Toto je jeho rozlúčková párty. Teda, dúfam, že sa zábava ešte len začne. Inak to bude najnudnejšia rozlúčka v histórii nudnosti.“

„Ak chceli mať zábavu, najskôr mali začať o trošku neskôr.“

„Myslím, že to už malo začať, ale niečo sa pokazilo. Videl som tvojho otca pobehovať okolo s telefónom na uchu. Vyzeral byť rozčúlený. Budúci ženích je unudený,“ rukou pohodil kamsi do davu, „a zvyšok jeho priateľov na tom nie je o nič lepšie. Myslím, že mňa s otcom pozvali tak do počtu, asi sme náhradníci za niekoho, kto nemohol prísť.“

Adam si vopchal ruky do vreciek. „Ak nás to bude otravovať, vždy sa môžeme vypariť.“

„Doma to určite ocenia,“ poznamenal Paul s krivým úsmevom.

„Takže ste tu bez oficiálneho povolenia?“

Obaja sa za smiala nad výberom jeho slov. „Nataly veľmi neprotestovala, ale povedala, že ak budem bozkávať striptérku, radšej o tom nechce vedieť. Hoci obaja vieme, že ak by som ju podviedol, do konca života by som riešil kariéru kastráta.“

Adam si veľmi živo dokázala predstaviť, ako Nataly berie do ruky nôž s úmyslom vykastrovať svojho priateľa. Bola poriadne rázna, no na druhej strane ho milovala a bála sa, že o neho príde. Perfektne sa k sebe hodili, hoci im trvalo až príliš dlho, kým si to navzájom priznali.

„Lucy nenamietala, len chcela, aby som sa skoro vrátil,“ nadhodil Paul. „Liz sa zabaví s Amelie a Sam povedala, že ide na chvíľu von. Vraj musí niečo zariadiť. Netuším, čo tým myslela. Je dosť odmeraná.“

Svoju pozornosť zameral na Paula. „Ako to medzi vami vyzerá?“

Paul pohodil plecom, ale jeho oči jasne vypovedali o tom, že mu to nie je ani spolovice ukradnuté tak, ako by si prial. „Ako sa dalo očakávať. Zatiaľ sme nemali časť nejako sa porozprávať, aj to len preto, že ani jeden z nás netuší, ako by mal začať. Raz si ale budeme musieť sadnúť a prebrať všetko, čo sa stalo. Chcem, aby mala pocit, že sa na mňa môže spoľahnúť. Hoci je to len zbožné prianie. Všetci vieme, že to predtým nevyšlo.“

„Ale ostáva u vás bývať, to je iste dobré znamenie,“ snažil sa ho povzbudiť. Nezáležalo na tom, že on jej dôvody veľmi dobre poznal. Paul a Jared potrebovali trochu nádeje.

„Hej, ostáva tam len kvôli Liz,“ prehodil Paul. „Ja to veľmi dobre viem a nevyčítam jej to. Som rád, že si k sebe so sestrou našli cestu. Majú jedna druhú. Chcel by som ich obe vídať častejšie. Lenže neviem, či budú súhlasiť. Zvykli si na to, že o ne nemám záujem.“

„Budeš sa musieť spýtať,“ odvetil Adam.

V skutočnosti by stačilo, aby presvedčil k presťahovaniu Liz. Sam by ju nasledovala, pretože pre ňu na svete nebolo nič dôležitejšie ako jej malá sestra. Lenže to by nič nevyriešilo na situácii s otcom a bratom.

„Najhoršia je na tom tá jej práca,“ začal Paul pomaly a potichu. Jared položil otcovi ruku na plece. „Toľkokrát som sa jej chcel spýtať, čo ju k tomu viedlo, ale nenašiel som odvahu. Uvedomujem si, že som ako otec zlyhal. Je to moja dcéra a nemala by si zarábať vlastným telom! No zároveň ju nemôžem požiadať o to, aby s tým skončila. Na to som stratil nárok.“

„Tak ho znovu získaj,“ poradil mu Adam. „Je to tvoja dcéra. Je síce dospelá, ale ty si stále jej otec. Nie, nemôžeš jej zakázať pracovať ako... no... proste pracovať. Ale môžeš sa s ňou rozprávať. Zistiť, prečo robí to, čo robí. Ak pominú dôvody zotrvávať v tej práci, možno odíde sama.“

Doslova cítil, ako ho svrbí jazyk, aby mu povedal viac. Išlo len o situáciu s Liz. Keďže ich matka nebola schopná pracovať, musela prebrať na seba povinnosť všetkých živiť práve Sam. Ak by sa ich matka dala dokopy, podstúpila by liečenie a aj operáciu, mohla by sa vrátiť späť do práce. Keby sa Paul viac zaujímal o Liz a podporoval ju, Sam by z pliec opadla ďalšia záťaž. Potom by sa mohla sústrediť len na seba. Mohla by dokonca odísť zo zamestnania.

Lenže nič z toho mu nemohol povedať.

Pretože sľúbil Sam, že to neurobí.

Cítil, ako ho Paul potľapkal po chrbte. „Máš pravdu. Mal by som jej povedať pravdu. Ak si začneme dôverovať, je väčšia pravdepodobnosť, že zistím, čo ju viedlo k tomu rozhodnutiu.“ Usmial sa na Adama. Zoširoka, akoby mu priniesol naozaj dobrú správu. „Ďakujem.“

Ich rozhovor sa potom presunul na menej závažné témy. Rozprávali sa vlastne o všetkom a zároveň o ničom. Práve sa smiali na príbehu o Nataly a rozliatej káve, keď sa atmosféra v miestnosti náhle zmenila. Oslnivé svetlo nahradilo takmer až intímne prítmie. Podvedome sa presunuli k miestu, kde sa začali hrnúť aj ostatní. Podľa šuchotu a tónov hudby bolo jasné, že čokoľvek, na čo doteraz čakali, sa už začína.

Nakoniec svetlá takmer úplne zhasli, okrem tých, ktoré mierili na miesto na okraji miestnosti. Na svoje počudovanie zistil, že tam niekto položil niečo podobné pódiu. O chvíľku neskôr pochopil, na čo tam bolo. Keď sa naplno rozbehla hudba, nejaká latinsky orientovaná skladba, objavili sa na parkete tanečnice. Tie boli skôr vyzlečené ako oblečené, ozdobené flitrami a korálikmi, ktoré šušťali. Vlnili bokmi do rytmu hudby.

Z publika sa ozývalo povzbudivé bučanie a komentáre o tom, že majú zahodiť všetko oblečenie. Takže jeho otec si pripravil vystúpenie striptérok. Nemalo ho to prekvapovať. Po matkinej smrti ukázal viac ako len raz, že jeho morálka nie je taká pevná, ako kedysi.

Adam sa na vystúpenie pozeral takmer znudene. Ak niečo sledujete príliš často, zovšednie vám to. Akoby ste neustále chodili na to isté predstavenie do kina. Iste, mohli ste si ho užiť, ale stratilo to niečo zo svojho čara. Vaše reakcie boli menej úprimné. On sa v tomto prípade ani nesnažil predstierať. Len stál obďaleč, zatiaľ čo niektorí muži v miestnosti doslova slintali.

Nebol si istý, ktorý z nich mal byť ženích, ale dúfal, že to nebol ten, ktorý práve zabáral tvár do výstrihu jednej z obdarenejších tanečníc. Pochyboval, že sa to nedalo považovať za neveru len preto, lebo sa to stalo predtým, než povedal áno pred oltárom. Jeho predstieranie, že v skutočnosti sleduje vystúpenie, hoci sa jeho zrak upieral na abstraktný bod kdesi na stene za nimi, prerušila ruka, ktorá mu dopadla na plece.

Jared. A na tvári mal dosť divný úškrn. Takmer až pohoršený.

„Toto sa tu deje často?“ spýtal sa dostatočne hlasno na to, aby prehlušil hudbu.

„Môj otec sa rád zabáva. Hádam, že preto je tá rozlúčka práve v jeho dome. Má dosť pohnutú morálku na to, aby mu to neprekážalo. Ostatní od toho môžu dať ruky preč s tvrdením, že netušili, čo pre nich hostiteľ chystá.“

„To je choré,“ skonštatoval Jared, tentoraz svoje znechutenie ani neskrýval.

Adam zodvihol obočie. „Nie je to tak dávno, čo si ma volal do strip baru.“

„Ale to je predsa iné!“ ohradil sa.

„A v čom konkrétne? Že tam to očakávaš, pretože je to strip bar a tu ťa to prekvapilo? Nie je to o nič lepšie alebo horšie. Je len trochu pokrytecké, že to tak berieš ty. Že v tom vidíš rozdiel.“

„Je to iné v tom, že toto by mal byť jeho domov,“ namietol Jared. Zatiaľ čo sa rozprávali, prvá časť programu sa skončila. Teraz sa mohli muži voľne zabávať s dievčatami. „Je ho nekritizujem za to, že sa chce zabaviť. Pre to asi stále existujú strip bary. Len... ja neviem... ostatní to tu využívajú ako brloh zhýralosti.“

Adam ho potľapkal po ramene. Chápal, že po prvýkrát toho bolo asi trochu príliš na vstrebanie. „Neboj sa, nie je to tu vždy takéto. Otec si väčšinou len prenajme nejaké dievča, aby mu robilo spoločnosť. Nenúti ich tancovať ani nič podobné.“

„Tak to si ma teda upokojil.“

Zasmial sa. „Dokonca aj môj otec má ešte zmysel pre niečo podobné vernosti. Len ojedinele strieda dámy, s ktorými trávi večery. Väčšinou sa niekoľko mesiacov venuje jednej, kým ho neprestane baviť.“

„Aké upokojujúce.“

V ten moment mal Adam pocit, akoby do neho udrel blesk. V duchu si zopakoval, čo vlastne povedal. Jeho otec naozaj venoval svoju pozornosť väčšinou jednej spoločníčke. A tú si opakovane volal na večierky, aby mu robila spoločnosť. Takmer ich považoval za svoje priateľky, a preto ich aj predstavoval Adamovi. Ako vtedy, keď prvýkrát stretol Sam. Podľa všetkého s ňou otec plánoval tráviť viac času, keďže sa obťažoval prezradiť mu jej meno.

Paul povedal, že Sam sa chystala von, keď odchádzali.

A jeho otec pracoval podľa určitého vzorca.

Volal tých istých ľudí.

To platilo aj pre spoločníčky.

Cítil, ako mu po chrbte prebehol mráz. Až zúrivo sa začal obzerať. Hoci v miestnosti nesvietilo poriadne svetlo, videl toho dostatok. Svojho otca však nikde nevidel. Premklo ho veľmi zlé tušenie.

Bez zbytočných rečí sa vybral skrz miestnosť. Ak je v dome, určite ich nájde. Cítil, ako sa mu roztriasli ruky. Pery stiahol do pevnej linky. Nevšímal si ľudí, ktorí sa mu stavali do cesty. Proste ich odstrčil. Nebolo ich tam našťastie toľko, aby sa nimi musel doslova predierať. Tým lepšie pre nich.

Hromadila sa v ňom zlosť.

Horúci hnev, ktorý mu varil krv v žilách.

Nútil ho postupovať stále rýchlejšie a rýchlejšie. Vybral sa na poschodie. Hádal, že tam by otec hľadal súkromie. Schody bral po dvoch, miestami aj po troch. Aj tak sa mu zdalo, že ide príliš pomaly. Dvere do jednotlivých miestností doslova rozrazil.

Spálňa jeho otca. Prázdna. Dokonca aj kúpeľňa. Došiel dokonca tak ďaleko, že vošiel dnu. Nikde nikoho nenašiel. Ani pamiatka po tom, že by tam niekto bol. Len na zemi sa váľal uterák. Ten sa jeho otec neobťažoval zavesiť, aby obschol. Päsťou udrel do dverí, až sa otriasli. Nezbavilo ho to ani kúsku hnevu, ktorý sa menil na samostatne dýchajúcu beštiu.

Vybehol späť na chodbu. Jeho bývalá izba bola prázdna. Dokonca bez nábytku. Prvá hosťovská izba na tom bola rovnako. Pred dverami do druhej sa však zastavil. Zvnútra sa ozýval bzukot hlasov. Výkriky. Rozrazil dvere. Pri pohľad dovnútra ostal sklamaný. Miestnosť slúžila ako prezliekareň.

Našiel tam niekoľko ďalších striptérok. Niektoré tam pobehovali nahé. Iné mali topánky na vysokých opätkoch a spodnú bielizeň. Ani jednu z nich si neprezeral dostatočne dlho. Hľadal len, či medzi nimi nenájde Sam. Nebola tam. Našťastie. No jeho hnev to nezmiernilo. Pri predstave svojho otca a... Videl doslova načerveno. Permanentný hnev, ktorý dočasne dokázala upokojiť práve Sam, sa teraz kvôli nej opäť rozdúchal.

„Ahoj, krásavec,“ ozvala sa po chvíli jedna z nich, „ak sa k nám chceš pridať, tak zatvor dvere.“

Presne to urobil. No zatvoril ich z opačnej strany, než akú mali na mysli ony. Zbehol na prízemie. Z obývačky sa ozývali výkriky pripomínajúce povzbudzovanie. Vzduch z neho prudko vyrážal. Kde by tak mohol... kde by...

Napriamil sa.

Dvere do jeho kancelárie. Boli zatvorené. Hoci väčšinou tomu tak nebolo. Stávalo sa to vtedy, keď tam vnútri niekoho mal. Keď potreboval súkromie. Na klienta. Na preberanie obchodných záležitostí. Na zábavu so ženou. Odhodlane tam zamieril. Keď otvoril, nikto si ho nevšímal.

Do uší mu doľahla ozvena vzdychov. Stonov. Do nosa ho udrela známa vôňa spotených tiel. Bol k nemu otočený chrbtom. Okamžite spoznal svojho otca. Ani len sa k nemu neotočil. Nevšímal si ho. Len ďalej pokračoval v horúčkovitých pohyboch.

To už Adam nevydržal.

Vrhol sa vpred. Položil mu ruku na plece. Potiahol ho dozadu. Doslova ho odhodil. Začul protesty. Otočil sa k svojmu otcovi. Vidieť ho takto... Syn by nemal svojho rodiča vidieť so stiahnutými nohavicami. Hlavne ak ten rodič nemal v úmysle napraviť to.

„Ak si s ňou chceš užiť, mohol si aspoň počkať,“ zavrčal na neho jeho otec.

Adam sa zamračil. „Nechaj ju na pokoji,“ pretisol pomedzi zuby.

„Teraz akože budeš mať pripomienky k tomu, koho si vodím domov? To si nemohol počkať aspoň kým skončím?“ Typické. Jeho otec sa sťažoval len na to, že mu pokazil zábavu.

Už sa viac nedokázal ovládať. Zahnal sa na otca. Dobre miereným pravým hákom ho poslal k zemi. Ak má dosť rozumu, ostane tam. Niekoľkokrát sa nadýchol. Zhlboka. Ruky sa mu triasli. Zaťal ich do pästí. Pomaly sa otočil. Odmietal zdvihnúť pohľad. Bál sa toho, čo uvidí.

No nakoniec sa odhodlal. Ženská postava teraz už sedela na stole. Napravovala si šaty. Nebola to Sam. Úľava ho zasiahla v rovnakom momente ako obavy. Peroxidové vlasy. Teraz už nie taký dokonalý make-up. Hruď, ktorú vystavovala na obdiv. Táto žena predtým prišla so Sam. Aspoň si to myslel.

„Kde je Sam?“

Žena sa zasmiala. „Dnes mi túto otázku pokladáte všetci,“ skonštatovala sucho, pričom si stále upravovala oblečenie. „Vieš, fešák, budeš sa musieť postaviť do radu. Vyzerá to tak, že niekto z jej zákazníkov sa rozhodol, že budú exkluzívni. Takže nemôže chodiť na iné akcie.“

Adam sa nepokojne zamrvil. „Je aj dnes večer vonku?“

„Neviem,“ prehodila žena len tak ledabolo. „Nezaujímam sa o to. Nemám na to dôvod.“

„Myslel som, že ste niečo ako priateľky,“ začudoval sa.

„My? A priateľky?“ Schuti sa zasmiala. „V našom zamestnaní neexistujú priateľky, len sokyne. Musíme byť krajšie a lepšie ako ostatné. Mne sa vďaka Sam podarilo dostať do tejto agentúry, ale to z nej ešte nerobí moju priateľku. Len sme si navzájom prospešné. Vďaka nej sa dostanem na akcie, ktoré by mi boli odopreté kvôli veku.“

„Ďakujem,“ precedil medzi zubami. Otočil sa na päte. Keď bol medzi dverami, začul, ako hovorí: „Ak by si si to so Sam rozmyslel, vieš, kde ma nájdeš, fešák.“

Potriasol hlavou. Toto sa mu muselo len snívať. No obraz jeho otca zabávajúceho sa s tou ženou sa mu netrvalo vypálil do sietnice. Videl to aj keď zatvoril oči. Vedel, že na večierok sa už nevráti. Nedokázal by sa správať normálne. Aj teraz mal čo robiť, aby sa udržal. Ruky zatínal do pästí túžbou udrieť niekoho. Alebo aj niečo.

Vedel, že ak nenájde Sam, bude sa to len zhoršovať.

Ten náhly hnev. Rozzúrenosť. Potom takmer až panika. Príznaky, ktoré vedel jasne pomenovať. No nechcel sa nimi zaoberať. Nie teraz. Nie potom. Čoskoro sa ocitol za volantom. Netušil, kam by sa mal vybrať. Sam mohla byť kdekoľvek v meste. Mohla sa zabávať. Alebo to predstierať. No rovnako dobre mohla ležať doma v posteli.

Z náhleho popudu sa vybral k Paulovi domov.

Ešte nebolo príliš neskoro na návštevu. Okamžite sa vybral tým smerom. Nepriznával si, čo bude robiť, ak ju tam nenájde. Tým sa bude zaoberať neskôr. Keď zaparkoval, ihneď vyskočil spoza volantu. Ešte ani nebol pri dverách, keď sa otvorili. V nich stála prekvapená Lucy. Najskôr čakala, že sa vrátili Paul a Jared. Pri pohľade na neho sa snažila potlačiť sklamanie.

„Stalo sa niečo?“ oslovila ho hneď. V hlase mala strach.

Snažil sa upokojujúco usmiať. „Nie, všetko je v poriadku,“ okrem toho, že tí dvaja teraz sledovali striptérsku šou, „v skutočnosti som prišiel za Sam. Je doma?“

Lucy naklonila hlavu na stranu. „Myslím, že som ju pred chvíľu počula prísť. Mám ti ju zavolať?“

„Ak to nebude prekážať, rád by som ju... prekvapil,“ odmietol zdvorilo.

Lucy pohodila plecami. „V poriadku. Som si istá, že cestu poznáš.“

Zdvorilo sa poďakoval. Stálo ho veľa síl, aby po schodoch neutekal. Zastavovalo ho len pomyslenie na to, že ho niekto mohol vidieť. Nútil sa trochu uvoľniť. Nechýbalo veľa, aby si nechty zaboril do dlaní, tak silno zatínal päste. Dych z neho prudko vyrážal. Kým prišiel k jej dverám, vyzeral ako sekundu pred zrútením.

Bez klopania vošiel dnu.

Áno, bolo to nevychované, ale nezvládol by ešte čakať na jej pozvanie. Keď už však bol dnu, predsa sa zastavil. Bez pohnutia ležala na posteli. Oblečené mala tyrkysové šaty. Podľa všetkého sa ešte neprezliekla. Veľmi pomaly k nemu otočila hlavu. Akoby si len sčasti uvedomovala, že je s ňou niekto v miestnosti. Prekvapene zodvihla obočie. Potom sa rovnako pomaly posadila. Hlavu nahla k strane.

„Adam? Stalo sa niečo?“ spýtala sa ho potichu a mäkko.

Len sa na ňu pozeral. Nechcel premýšľať o tom, čo robila. Alebo s kým to robila. Hlavné blo, že teraz už bola doma a ležala v posteli. S tým ostatným sa vyrovná aj neskôr. No ak niečo neurobí so svojim hnevom, nedopadne to dobre. A tak miesto toho, aby niekoho zbil, doslova sa k nej vrhol. Skôr, ako si to stihol rozmyslieť, uchopil jej tvár do dlaní.

A potom ju, so všetkým zúfalstvom, ktoré cítil, prudko pobozkal na pery.

Kapitola 21. ¦ Kapitola 23.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Zúfalá - Kapitola 22.: