OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Zúfalá - Kapitola 19.

11.06.2017 (16:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1027×

Kapitola 19.

Sam mala ešte teoreticky ležať v posteli a šetriť sa. Seba aj svoje chodidlá. Ubehlo ešte len niekoľko dní od tej noci, keď ju matka vyhodila. Lenže jej život musel pokračovať, bez ohľadu na to, čo si mysleli ostatní.

Vzťahy v ich rodine sa nikam neposunuli. Len Liz bola šťastnejšia, čo bolo pre Sam kľúčové. Kvôli nej zotrvávala v tom dome. Medzi tými stenami sa čoraz väčšmi cítila ako votrelec. Bez ohľadu na to, čo jej hovoril Adam. Obaja vedeli, že bolo len otázkou času, kým odtiaľ odíde. Najskôr však bude musieť dospieť k jedinému kľúčovému rozhodnutiu.

Už teraz sa jej z toho zvieralo hrdlo.

Aj preto potrebovala z toho domu na chvíľu vypadnúť. Ísť späť do bytu k matke po veci vyzeralo byť dobrým ospravedlním. Navyše o niekoľko dní sa mala stretnúť s Peterom, ktorý sa jej spoločnosť riadne zaplatil. Jej svet sa nemohol len tak zastaviť. Hoci by to bolo príjemné. Nemohla len tak odísť z práce. Záväzky museli byť splnené.

Nakoniec krivkajúc predsa len prišla domov. Obuté mala také tie penové sandále, ktoré boli hrozne módne určitú dobu a väčšina ľudí ich nosila prakticky kedykoľvek a kdekoľvek. Momentálne to bolo jediné, v čom dokázala prejsť bez nutnosti zastavovať.

Kľúč vopchala do zámky. Napol očakávala, že matka všetko vymenila. Ale strachovala sa zbytočne. Normálne otvorila. Ani vo sne by jej však nenapadlo, že ju vnútri privíta to, čo tam nakoniec našla.

Matka spala skrútená na pohovke. Vo vzduchu sa vznášala slabá vôňa alkoholu, ale nebola príliš dráždivá. Najviac zarážajúci bol až prekvapivý poriadok. Navyše tam nebolo ani náznak prítomnosti jej priateľa. Dokonca ani na koberci po ňom neostala krvavá škvrna.

Sam sa opatrne sklonila k matke. „Mami?“ prihovárala sa jej, zatiaľ čo jej potriasala plecom.

Trvalo niekoľko sekúnd, kým sa naplno prebudila. Zahmlený pohľad uprela hore na Sam. Okamžite sa však spamätala. V zlomku sekundy už sedela a dotýkala sa jej. Akoby nemohla uveriť, že je skutočná. Nakoniec jej dlane priložila na líca.

„Sammy? Ty si sa vrátila?“

Pri vyslovení tej prezývky mala pocit, akoby jej niekto stlačil hruď.

Prehltla. „Hej, na chvíľu. Len niečo potrebujem.“

Jej matka začala až zúrivo prikyvovať hlavou. „A Elizabeth je kde?“

„Je na návšteve, mami... je u... u otca.“

Aj keby žila ďalších sto rokov, na sklamanie a bolesť, ktoré sa vtedy mihli jej tvárou, by nikdy nedokázala zabudnúť. Hoci sa tak nikdy nesprávala, poznala svoju matku dosť na to, aby vedela, ako premýšľa. Predtým, než sa v ich životoch všetko pokazilo, bola celkom normálna.

Chcela mať svojich milovaných pri sebe. Nechcela, aby odchádzali. Takže ich k sebe pripútala akokoľvek mohla. Niekedy aj vyhrážkami. Sam jej rozumela. To však neznamenalo, že ju to zo začiatku netrápilo. Teraz jej na tom až tak veľmi nezáležalo. Liz väčšinou nebola súčasťou jej psycho hier.

„Ach, jasné, samozrejme. U otca... Veď... áno, no. Dobre,“ koktala. „A je tam... sama?“

Sam potriasla hlavou. „Nie, ja som tam s ňou. Teraz som nám vlastne len prišla pre veci.“

Až neskoro si uvedomila, že to bol možno nesprávny výber slov. No už ich nemohla zobrať späť. Jej matka sa od nej odklonila. Hlava jej dopadla späť na opierku. Úplne sa od nej odtiahla. Schúlila sa sama do seba. Celý čas si niečo mumlala popod nos. Nakoniec sa uzavrela sama do seba. Zatvorila oči. Vyzerala, že chce spať.

Sam ju nechcela rušiť. Navyše by sa mala ponáhľať, aby si ostatní nevšimli, že odišla. Dostala výnimočnú príležitosť, keď nikto nebol doma. Len Lucy a tá ju veľmi neobťažovala. Od toho fiaska pri večeri sa jej z nejakého dôvodu vyhýbala. Pravdepodobne len netušila, čo by mala povedať alebo urobiť. Sam by klamala, ak by tvrdila, že tomu sčasti nebola aj rada.

S posledným pohľadom na matku sa vybrala k sebe do izby.

Zavrela za sebou dvere. Zadívala sa na svoj úbohý domov. Dokonca aj v porovnaní s tou neosobnou hosťovskou izbou v dome jej otca vyzeralo toto miesto ako komora. Do Lizinej izby sa ani nedovážila vstúpiť. Ale hádala, že obývala priestranný a dokonalý priestor, v ktorom by mala dostatok miesta na nové a nové poličky na knihy.

Nemusela by sa uskromňovať, ako tomu bolo tu. Navyše by určite dostávala vreckové, ktoré by jej zabezpečilo, že by nebola odkázaná na málo frekventované výlety v spoločnosti staršej sestry. Sam potriasla hlavou. Ak by sa chcela pomaly zabiť, mala by zvoliť oveľa príjemnejší spôsob.

Systematicky si skontrolovala svoje veci. Bolo toho len málo, čo by mohla potrebovať alebo použiť, napriek tomu prehľadávala všetko svoje oblečenie. Z nejakého podivného dôvodu ju to upokojovalo. Lenže nemohla odďaľovať nevyhnutné.

Skončila skôr, ako pôvodne plánovala.

Kúsky, ktoré si so sebou chcela odniesť, si zbalila do malého batohu. Pravdepodobne u otca ostane už len pár dní, takže toho nepotrebovala skutočne veľa. Potom vyšla von s úmyslom vojsť do Lizinej izby. Na polceste sa zastavila a zadívala sa do obývačky. Netušila, čo upútalo jej pozornosť. Trvalo jej však niekoľko sekúnd, kým si to pospájala.

Na stolíku vedľa pohovky bola položená prevrátená dóza z liekov. Vedela, že predtým tam nebola. Pretože niečo také výrazne oranžové by si zapamätala. Na zemi bol položený pohár. Srdce jej v hrudi začalo splašene búšiť. Ruksak jej vypadol z ruky. Ako v mrákotách sa vybrala tým smerom.

Ruku si pritískala na krk. Hrdlo sa jej zvieralo úzkosťou, ktorej nerozumela. Pokľakla k matke. Začala ňou triasť. Neskôr začala kričať. No ona stále nereagovala. Oči mala pevne zatvorené. Za normálnych okolností by si myslela, že iba spí.

Natiahla sa pre nádobu od liekov. Ruky sa jej triasla. Tabletky na spanie. Z pamäte sa snažila vydolovať spomienku na tú konkrétnu nádobu. Netušila, či bol prázdna alebo plná. Teraz v nej neostalo nič. Ani jediná smietka. Zodvihla zo zeme pohár. Šírila sa z neho vôňa nejakého alkoholu.

Jej myseľ začala pracovať na plné obrátky.

Nezaujímala sa o dôvody. Išlo len o čas. Z matkinho predchádzajúceho zamestnania vedela, že tu rozhodovali minúty. Ak nie aj sekundy. Skontrolovala jej pulz. Bol slabý, no pravidelný. Čo mohlo byť dobré znamenie. Lenže upadla do bezvedomia. Z vrecka vybrala mobil. Keď zadávala číslo tiesňovej linky, musela to niekoľkokrát zopakovať. Jej neisté prsty stláčali nesprávne tlačidlá.

Priložila si mobil k uchu. Prst mala stále pritlačený na matkinom krku, aby jej mohla kontrolovať pulz. Mala pocit, akoby ubehla celá večnosť. V skutočnosti telefón dvakrát po sebe vydal zvuk naznačujúci volanie. Po niekoľkých sekundách niekto na opačnej strane prijal jej hovor.

„911, ako vám pomôžem?“

Sam si uvedomovala len toľko, že ide o ženu. „Myslím, že moja matka sa práve predávkovala liekmi na spanie.“

Stálo ju veľa síl, aby zo seba tie slová dostala. Matka jej veľakrát prízvukovala, že hlavné je snažiť sa za chovať pokoj. Pretože ak by prepadla panike, len by všetko zhoršila a dispečerka by strávila viac času jej upokojovaním než zabezpečovaním pomoci.

„Neboj sa, zlatko, spoločne to vyriešime. Najskôr ale potrebujem, aby si mi nadiktovala svoju adresu.“ Hlas tej ženy bol profesionálne chladný, čo ju upokojovalo. Rýchlo jej povedala, kde presne bývajú. „Dobre. Neboj sa, pomoc už je na ceste. Ale kým dorazia, potrebujem, aby si mi prezradila viac. Myslíš, že to dokážeš?“

Kvôli stresu znel Samin hlas piskľavo. Musela pôsobiť ako vystrašené dieťa.

„Ja... do-dobre.“

„Je doma ešte niekto iný okrem teba a mamy?“

„Nie, som tu len ja a mama.“ Sam počula v ušiach ozvenu búšenia svojho srdca.

„Dobre, takže si sama. Teraz musíš na chvíľu položiť telefón. Daj si ma na hlasný odposluch. Poviem ti, ako mamu dostaneš do stabilizovanej polohy. Zvládneš to?“

Keď súhlasila, nasledovala presne pokyny dispečerky. Sam vedela, čo by mala robiť. Matka jej to často opakovala. Učila ju. Nútila ju pamätať si to. Pretože by tým niekomu mohla zachrániť život. Na čo jej to bolo dobré, keď teraz si nemohla na nič z toho spomenúť? Nasledovanie príkazov jej však išlo dobre. O niekoľko sekúnd neskôr už bola jej matka v požadovanej polohe.

Sam si priložila telefón späť k uchu.

„Vieš mi povedať, čo presne sa stalo?“ vypytovala sa žena ďalej.

Sam prehltla. „Ja... môžem... totiž...“ Zhlboka sa nadýchla. Dispečerka jej pokojným hlasom povedala, aby zhlboka dýchala. Akoby to už nerobila. „Prišla som si domov po nejaké veci. S mamou sme sa krátko rozprávali. Potom som išla k sebe do izby. Keď som o niekoľko minút neskôr vyšla von, všimla som si prázdnu nádobu od liekov. Mamu som nemohla prebudiť.“

„Áno, rozumiem. Môžeš mi prečítať názov lieku?“ Keď Sam vyhláskovala názov, zdalo sa jej, akoby žena nespokojne zasyčala. „Sú to veľmi silné lieky na spanie. Tvoja mama ich užívala pravidelne?“

„Ja... neviem... asi nie. Dostala tie tabletky kvôli chrbtici. Má výrastky, ktoré jej tlačia na miechu. Spôsobuje jej to obrovské bolesti a tŕpnu jej ruky. Niekedy ich nie je schopná poriadne používať. Tie lieky berie, aby sa mohla vyspať v noci. Ale ako často... to neviem.“ Prekvapilo ju, že ešte aj v takej situácii dokázala matku sčasti obraňovať.

„Dobre. Vieš, koľko tabletiek bolo v nádobe?“

Sam krútila hlavou. „Nepamätám si. Ale myslím si, že tabletky zapila alkoholom.“

Dispečerka nedala najavo žiadnu emóciu. Ak sa aj niečoho obávala, nechala si to pre seba. To Sam upokojilo viac ako akékoľvek prázdne frázy.

„Pomoc je už takmer pred dverami. Teraz potrebujem, aby si ukončila tento hovor a išla otvoriť dvere. Možno už počuješ húkanie sirén.“ Sam okrem búšenia vlastného srdca nič nepočula. „Neboj sa, bude to v poriadku. Oni tvojej mame pomôžu.“

Potom dispečerka povedala ešte niečo, ale Sam jej už nerozumela. Keď ukončovala hovor, nevedela sa rozpamätať, či sa poďakovala alebo nie. Z nejakého dôvodu to bolo dôležité. Mala by vedieť, či tej žene niečo povedala. Prečo si teda nevie spomenúť?

Telefón jej vypadol z ruky.

Vybrala sa k dverám.

Vnímanie sa jej okresalo.

Netušila, čo vlastne robila. Zrazu len stála pred otvorenými dverami. Bol tam niekto v uniforme. Odtláčal ju z cesty. Cez miestnosť padali príkazy. Slová. Boli to názvy alebo nadávky? Sam netušila. Vedela len, že jej bola hrozná zima. Triasla sa. Postavy sa hýbali prirýchlo.

Pozerala sa na matku.

Vyzerala taká maličká.

Krehká.

Bledá.

Niekto sa jej niečo spýtal. Nejaká ruka sa jej dotkla. Nedokázala vnímať. Nie úplne. Dívala sa do tváre nejakej ženy. Pery sa jej pohybovali. Lenže Sam rozoznávala len dunenie. Nad všetok lomoz sa zodvihlo nejaké slovo. Šok. Nerozumela. Kde sa tam zobralo? To ju už niekto odvádzal. Na pleciach jej pristálo niečo lesklé. Teplé. Pritúlila sa k tomu. Bola jej taká zima...

Čoskoro sa ocitla vnútri auta. Sanitky. Sedela v kúte. Dve osoby sa pohybovali v blízkosti jej matky. Opäť niečo kričali. Otvárali zásuvky. Skrinky. Ďubali do nej. Štuchali. No nič jej nehovorili. Len sa tomu ticho prizerala. Neschopná preriecť čo i len jediné slovo.

Dar reči sa jej nevrátil ani dlho po tom, čo ju strčili do akejsi izby. Trvali na tom, že tam musí ostať. Nakoniec sa nebránila. Bola unavená. Od strachu. Z obáv. Telo sa jej neprestávalo triasť. Niekto jej cez plecia prehodil ďalšiu deku. Netušila, koľko času ubehlo. Možno len niekoľko minút. Možno hodiny.

Vedela len, že keď konečne začala vnímať svet okolo seba, vonku sa už pomaly stmievalo. Zistila to vďaka tomu, že bola v izbe s oknom. Podľa všetkého ale tá miestnosť nebola určená pre pacientov. Na to tam bolo až príliš veľa stolov a stoličiek. Oddychová zóna? Možno miestnosť pre sestričky.

Keď sa o niekoľko minút neskôr ozvalo klopanie na otvorené dvere, ešte stále stála pri okne.

Bleskovo sa otočila tým smerom.

Sam si uvedomila, že sa pozerá na tú ženu, ktorá na ňu predtým hovorila. Tá, ktorá hovorila o šoku. Bola to brunetka okolo štyridsiatky s tmavšou pokožkou. Milo sa usmievala. Sam však podvedome stŕpla. Ale nemohla jej predsa niesť zlé správy. Na to sa tvárila až príliš nadšene.

„Už sa cítiš lepšie?“ Žena k nej podišla.

„Čo je s mamou?“ chcela vedieť Sam. Ona predsa nebola dôležitá.

Namiesto odpovede však zacítila, ako ju objíma. Pritisla si ju k sebe, akoby na to mala nárok.

„Och, Sam, netušila som, že je na tom Amanda až tak zle. Keď som ju videla naposledy, vyzerala byť taká spokojná. Keby som čo i len tušila...“ Zakrútila hlavou. „Ale neboj sa, mi ju postavíme na nohy.“

Sam sa od nej odtiahla. Zmätene na ňu pozerala.

„Asi si na mňa nepamätáš.“ Keď Sam pokrútila hlavou, pokračovala: „Volám sa Hayley. Kedysi dávno som pracovala s tvojou mamou. Ešte predtým, než odišla pracovať do tej súkromnej kliniky. Pomáhala som ti na svet. To už bolo poriadne dávno.“ Zasmiala sa na nejakej starej spomienke, no potom zvážnela: „Keď nám dispečerka zadávala nový prípad, netušila som, že ideme k vám domov. Ale potom som ťa uvidela stáť medzi dverami a... Bože, ako sa všetko zmenilo.“

V niečom mala pravdu. Sam si na ňu naozaj nespomínala.

„Bude mama v poriadku?“ spýtala sa opäť.

Žena sa na ňu usmiala. „Amanda mala šťastie, že si ju tak rýchlo našla. Pravdepodobne z toho vyviazne bez následkov. Hoci... musím sa ťa na niečo spýtať.“ Sam sa zamračila. „Dispečerke si povedala, že sa tvoja mama predávkovala. Bolo to úmyselné?“

Sam od nej odstúpila. „Nerozumiem.“ Klamala. Veľmi dobre vedela, na čo sa pýta.

Zadívala sa jej do očí. „Pokúsila sa tvoja mama o samovraždu?“

Naprázdno prehltla. Keď tie slová počula nahlas, zdali sa jej také konečné. Pokúsila sa o to jej matka? Sam vedela, že odpoveď je kladná. Len nerozumela... odrazu sa jej v mysli vybavil ich posledný rozhovor. Slová o tom, že ide pobaliť oblečenie pre seba a pre Liz. Vedela, že tis slová vyzneli inak, než plánovala. Čo ak ich aj jej matka pochopila inak? Možno si myslela, že Sam s Liz sa už natrvalo sťahovali k otcovi.

A jej matka nezniesla pomyslenie, že by bola opustená.

Preto sa rozhodla to skončiť.

Telo jej stŕplo. „Je to moja vina,“ pošepla takmer nečuje.

„Och, zlatko, tak to určite nie je. Tvoja mama si len prechádza ťažkým obdobím. Ale my jej pomôžeme.“ Nečakane ju tá žena potiahla za ruku. „Pravdepodobne ju budú musieť previesť na psychiatrické oddelenie. Len čo sa zotaví. Keďže sa pokúsila o...“ Zaváhala. „Keďže si chcela ublížiť, bude tam musieť ísť. Čo ale nevyrieši problém s jej chrbticou. Vieš o tom nejaké podrobnosti?“ vyzvedala.

Sam pokrčila plecami. „Nič konkrétne. Viem, že to nie je životu nebezpečné, ale ak by išla na operáciu, je dosť veľká šanca, že by to vyriešilo jej problémy.“

Tá žena, Hayley, prižmúrila oči. „Ona v tomto stave pracuje?“

Na chvíľu rozmýšľala, či by mala klamať.

Potom si povedala, že to asi nie je príliš vhodné.

„Niektoré výrastky jej tlačia na miechu. Kvôli tomu stráca cit v rukách. Keďže pracovala ako chirurg, jej práci to neprospelo. Už... dlho nepracuje.“

Ich rozhovor bol náhle prerušený nepríjemným pípaním.

Sam si spomínala. Pager.

Hayley sa zamračila. „Poď so mnou. Čoskoro ju prevezú do izby. Síce ešte nebude pri vedomí, ale pomôže ti, že ju uvidíš. Potrebuješ sa uistiť, že bude v poriadku. Navyše na teba niekto čaká.“

Sam to prekvapilo, ale nevzpierala sa. Prikrývky nechala položené na jednej zo stoličiek. Žena jej položila ruku na chrbát a navigovala ju po chodbách. Niekoľkokrát zahli, potom zbehli po schodoch, potom zamierili k výťahu. Čím dlhšie išli, tým bol rozruch okolo nich hlasnejší.

Nakoniec prišli až do čakárne na pohotovosti.

Tam ju postrčila dopredu so slovami, že musí ísť pracovať. Ne nemusí sa báť. Niekto po ňu príde a odvedie ju k matke. Sam nedostala príležitosť čokoľvek povedať. Ani sa nespýtala, kto tam na ňu čakal. Ale ani nemusela. Stačilo, že zodvihla hlavu. Očakávala, že tam bude stáť Nataly alebo Jared. Dokonca by bol logický aj jej otec.

Pred ňou stál Adam. Ruky mal vo vreckách. Hoci sa mu pery roztiahli do úsmevu, tvár mal strhanú. Podvedome sa k nemu vybrala. Nohy pred seba nedokázala klásť dostatočne rýchlo.

„Mali by sme sa prestať stretávať v nemocnici. Je to desivé miesto,“ povedal potichu.

Myslel to smrteľne vážne.

„Keď Jared zistil, že si odišla, snažil sa ti dovolať. Všetci sa ti snažili dovolať, no nezdvíhala si. Tak som sa vybral k vám domov. Tam nikto neotváral. Moje vykrikovanie prestalo baviť niektorého zo susedov a zakričal na mňa, že vás odviezla sanitka a to isté sa stane aj mne, ak nesklapnem. Povieš mi, čo sa stalo?“

Lenže Sam sa nechcela rozprávať. Prekonala aj tú poslednú vzdialenosť medzi nimi. Hodila sa mu okolo krku. Tvár mu zaborila do hrude. Teraz si naplno uvedomovala, že bol od nej o poriadky kus vyšší. Akoby na tom záležalo. Podstatná pre ňu bola len jeho blízkosť. A to, ako ju obklopil svojim teplom. Čo na tom, že stáli uprostred preplnenej miestnosti.

Ukrytá v jeho náručí nakoniec popustila uzdu emóciám a konečne sa rozplakala.

Kapitola 18. ¦ Kapitola 20.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Zúfalá - Kapitola 19.: