OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Zoslaný z neba - 9. kapitola

18.03.2013 (16:00) • Lessy • Povídky » Na pokračování • komentováno 12× • zobrazeno 1063×

Kráčala som tmavým parkom, ktosi ma prenasledoval. Bála som sa, hrdlo som mala stiahnuté od strachu, nemohla som hovoriť. Mala som na sebe dlhé, roztrhnuté šaty, bola na nich krv. Nerozumela som tomu. Išla som pomaly ďalej, v duchu som zúfalo prosila o pomoc.

„Toby, kde si? Pomôž mi!“ vydralo sa mi z hrdla.

Už stál predo mnou, nádherný, žiariaci. Objal ma. „Neboj sa. Vždy tu budem pre teba. Som predsa tvoj strážca.“

Naraz som sa zobudila a hneď som sa posadila na posteľ. Ťažko sa mi dýchalo, bola som celá spotená. Toby, môj ochranca. Nebol tu. V mojej hlave bol obrovský zmätok z toho, čo všetko povedal. Rozumela som každému slovu, no nerozumela som význame viet. Nemohla to byť pravda. Klamal mi. Ale akoby mohol?

Vedel o mne toľko vecí, ktoré som mu nepovedala. Nemohol byť taký domýšľavý. Alebo mohol? Zbláznim sa!

Vyskočila som z postele, moje telo sa stále triaslo. Hodila som sa pod sprchu, striedala horúcu a studenú vodu, snažila sa zabudnúť na to, čo mi povedal. Umyla som si vlasy, a stále som na to myslela. Fénovala som si ich, a stále som si predstavovala jeho tvár. Teraz som tak veľmi túžila po mojej mame, chcela som sa jej spýtať, či mu mám veriť, čo je správne a čo nie, prečo som sa musela zamilovať práve doňho, ako dosiahnem, aby som bola navždy s ním?

V kuchyni bol starký a na chvíľu ma vrátil do reality. „Dobre ráno, slniečko,“ zaželal mi ako obvykle.

„Dobré ráno starký.“

„Čo si dáš na raňajky?“

„Neviem, je mi to jedno,“ odpovedala som.

Starký sa zamračil. „Urobím ti praženicu. Si nejaká bledá, slniečko, si v poriadku?“

„Áno.“ Na viac som sa nezmohla.

„Viem, že ťa trápi, že Toby odišiel. Neboj sa, ešte s ním budeš.“

Prikývla som. Starký sa tak snažil, no nemohol to pochopiť a nemohol mi ani pomôcť. O pár minút predo mňa položil praženicu s kúskom chleba. Sadol si oproti a pozoroval ma. Viem, že chcel mať istotu, že to celé zjem.

„A čo dnes plánuješ?“ spýtal sa ma. „Mohli by sme si zahrať nejakú hru, ak chceš.“

„Nie, starký, ďakujem,“ odmietla som. „Pôjdem na výlet.“

Prekvapene na mňa pozrel. „Kam na výlet?“

„Neviem.“

Odviezla som sa do Žiliny a tam nastúpila na diaľkový autobus. „Na konečnú“,povedala som. Nevedela som kde to je, a na tom ani nezáležalo. Cestovala som niekoľko hodín, až sme dorazili na miesto. Netušila som, v akom meste sme.

Prechádzala som sa a pozorovala ľudí.

Mama s malým dieťaťom.

Mladý pár.

Dvaja kamaráti.

Každý niekoho mal.

Už bol podvečer a bola tma. Celú cestu som si nepripúšťala žiadne myšlienky. Chcela som sa len viesť, ďaleko, preč. Teraz si opäť vybavila náš rozhovor.

„Vanessa, nikdy si to nemala vedieť. Som tvoj strážca.“

„Môj čo?“ nechápala som.

„Tvoj ochranca. Strážca.“

„Nerozumiem.“

„Niečo ako anjel. Každý ma nejakého. Ľudí chráni pred nebezpečenstvom a zlom. Aj ja som ťa mal ochrániť, a tak som sa zhmotnil. Stal sa ti priateľom, aby som ti mohol ukázať, že má význam ďalej žiť. Rozumieš?“

Pochopiť významu jeho slov nebolo ťažké. No veriť tomu a naozaj im rozumieť bolo oveľa ťažšie. Ochranca. Strážca. Anjel.

„To máš aj krídla?“ spýtala som sa ho vtedy.

Smial sa a prikývol.

Toby bol anjel. Milovala som ho. Bolo mi s ním tak dobre, v jeho náručí som bola chránená. Rozumel mi. Jeho duša bola stále so mnou, vravela mi, že všetko bude v poriadku. Pred sebou som zbadala most. Starký povedal, že ešte budeme spolu. Postavila som sa na most. Áno, budem s ním. Budem s ním navždy, už ma neopustí. Bez neho som sa cítila hrozne. Smutne. Sama. Zbytočne. Potrebovala som ho. Nechcela som už znova prežívať to, čo predtým. Robil ma šťastnou, bez neho sa to celé vracalo, znova som nemala prečo žiť. On bol ako svetlo, odháňajúci temnotu. Očisťoval moju dušu. Vedela som, že sa už nevráti. Prezradil mi, že je anjel aby som pochopila prečo nemôžme byť spolu. Aby som pochopila, prečo prišiel a prečo mám ďalej žiť. Mýlil sa! Môžeme byť spolu. Ak nemal prísť on za mnou, pôjdem ja za ním.

On ma nezradil. On si nevybral. On musel. Kebyže môže, určite je so mnou. Musela som to skúsiť.

Zrazu som poznala správne riešenie. Stanem sa anjelom. Budem lietať s ním. Aj mne narastú krídla. Budem ochraňovať svojho starkého. Vedela som, že je to možné. Bola som si istá, že sa tak stane.

Roztiahla som ruky a padala.

Verím, že vás koniec nesklame. Nie všetko musí skončiť happy endom. Snáď sa vám to aspoň trochu páčilo. 

Autor: Lessy, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Zoslaný z neba - 9. kapitola: