OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Zoslaný z neba - 8. kapitola

17.03.2013 (15:00) • Lessy • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 827×

Bol to pekný pocit, stáť pred nákupným strediskom, vidieť všetky tie žiariace obchody, s lákavými výkladmi, sľubujúce veľké zľavy, ktoré priam volali: Kúp si ma! Kúp si ma!

Nemala som veľa peňazí, ale mala som dosť na to, aby som dostala, čo chcem – krátke a sexi šaty, moja zbraň na to dostať Tobyho.

Posledné dni som nemala v hlave nič iné. Už som sa nešpárala v mojom vnútri a neanalyzovala všetko okolo. Povedala som si, že mi nič nechýba. Mám starkého, mám voľnosť, a pokiaľ budem mať chlapca ako Toby, budem mať všetko. Na novej škole začnem od znova a opäť budem môcť dosiahnuť to, čo som stratila.

Život mi dával druhú šancu.

Trochu ma trápilo, že sa stále správal ako kamarát, a nezdalo sa, že chce niečo viac. Poznal ma veľmi dobre, chápal moje problémy, vždy sa mi snažil poradiť. No teraz sa mi zdalo, že ma počúva menej a moju pozornosť sa snaží obrátiť inde, ako som sa snažila ja. Stále hovoril o škole, o písaní, a ďalších aktivitách, ktoré ma vonkoncom nezaujímali. Ale to sa zmení, rozhodla som sa.

Prechodila som celé nákupné stredisko, kým som našla tie pravé. V kabínke som sa na seba nemohla vynadívať. Šaty boli veľmi jednoduché, červené, krátke, obtiahnuté, pričom odhaľovali moje plecia. Zastavila som sa ešte v obchode so spodnou bielizňou a kúpila si novú podprsenku – push – upku. Predavačka sa na mňa milo usmievala. „Nebudete si k tomu želať aj nohavičky? Teraz tu máme celkom novú kolekciu, pozrite sa, partnerovi sa isto budú páčiť.“

Preglgla som a usmiala som sa. Že partnerovi. To sa ešte len uvidí. No snáď sa nemýlite.

Odchádzala som s dobrým pocitom, vzrušená a celá nedočkavá. Toby, Toby... Budeš môj.

***

Hudba hrala hlasno, klub bol plný. Tancovali sme spolu, bolo to tak krásne! Mala som čo – to v sebe a nemohlo mi byť lepšie. Všetko išlo podľa plánu, Toby bol môj, bol tu pri mne. Chcela som ho pobozkať, spečatiť to, čo už bolo jasné.

„Poď von, musíme sa porozprávať," šepkal mi do ucha.

Vedela som, že mi chce vyznať lásku. Peniaze, ktoré som investovala do šiat, sa oplatili. Nemala som o sebe bohvieakú mienku, ale teraz som si bola istá, že som ho očarila. Vonku bola strašná zima, triasla som sa a on mlčal. Musela som to posúriť, veď kým sa sa vykokce, tak tu zamrznem.

„Toby, si ten najúžasnejší človek, aké ho poznám. Milujem ťa, a strašne po tebe túžim. Len mi dovoľ...“

Naklonila somsa a pobozkala ho. V tej chvíli všetko okolo prestalo byť podstatné, v tej chvíli sa skončilo moje trápenie. Ale len na chvíľku.

Odtiahol sa. A pozrel sa na mňa pohľadom, ktorý všetko vysvetľoval. Nemusel nič hovoriť, vedela som to.

Viete si predstaviť, že horíte? Vo mne horel každý kúsok tela, všetko pálilo. Neviem, čo sa dialo. Niečo rozprával, ale ja som vnímala len jeho oči, tam to bolo všetko napísané.

Kričala som.

Plakala som.

Bežala som.

Preč.

Rýchlo.

Potkla som sa a spadla.

Tma.

Prosím, nech už je koniec.

Zdvihli ma jeho ruky. Prosil ma, aby som si ho vypočula. V hlave mi stále trieštilo, bola som unavená a opäť prázdna. „Toby, chcem ísť domov,“ šepla som.

Prikývol. „Ideme domov.“

Pomyslela som si, že to bude trvať aspoň pol hodinu, kým príde starký. Veľmi sa mi chcelo spať, odísť do ríše snov, aspoň tam to mohlo byť také, aké som si to predstavovala.

„Pokojne spi, ja už sa o to postarám,“ povedal.

Prikývla som. Jeho prítomnosť bolela, pretože teraz som sa opäť mala tváriť ako kamarátka, akoby sa toto celé ani nestalo. Nevedela som si predstaviť ráno, aké to bude keď sa uvidíme v kuchyni. Budeme sa o tom ešte rozprávať? Načo vlastne? Je to všetko márne. Nezískala som ho. Nepatrí mi. Je to stratené.

Ale ráno nastalo. Pri mojej posteli sedel starký. „Dobré ráno, slniečko,“ zaželal mi s úsmevom.

„Dobré ráno aj tebe.“ Snažila som sa usmiať.

„Včera si sa ale pekne doriadila,“ zasmial sa.

„Áno, asi áno. Prepáč mi.“

„To je v poriadku. Choď sa naraňajkovať. A veľa pi,“ pripomenul mi.

Premenila som sa na robota a automaticky vykonala všetko, čo som mala. Išla som do kúpeľne, umyla sa, obliekla, naraňajkovala, napila sa a vyšla pred dom. Toby sedel na lavičke a bol mi chrbtom. Mám ísť k nemu? Čo sa dozviem? Už na tom nezáleží.

„Ahoj,“ pozdravila som sa.

„Ahoj, už si hore?“

„Ak ma vidíš, asi hej. Alebo si myslíš, že sú to halucinácie?“ snažila som sa o žart.

Zasmial sa. „Mohla by si byť aj námesačná a nevedieť o tom.“ Odmlčal sa a zvážnel. „Musíme sa porozprávať.“

Prikývla som. Včera som jeho slová nevnímala, no teraz som musela skúsiť vypočuť si ho. Oheň v mojom tele prestal, telo bolo prázdne a zmierené.

„Mrzí ma, čo sa včera udialo. Nechcel som ti ublížiť, chcel som ti pomôcť. Pomôcť nájsť samu seba, odpustiť si, a odpustiť aj iným, nájsť nový zmysel života, byť šťastná. Ale celé som to pokazil, nesplnil som moju úlohu. Zlyhal som. Chcem ti aspoň vysvetliť, prečo nemôžeme byť spolu. Snáď to pochopíš a budeš viesť ďalej normálny život.“

Zamračila som sa. O akej úlohe tú hovorí? Nemôžeme byť spolu? Nie je to o tom, že ma nemiluje? Čo iné môže brániť dvom ľuďom byť spolu?

Nadýchol sa, akoby sa sa chystal povedať niečo skutočne náročné, vyčerpávajúce.

„Vanessa, nikdy si to nemala vedieť. Som tvoj...“

Autor: Lessy, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Zoslaný z neba - 8. kapitola: