OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Zoslaný z neba - 7. kapitola

13.03.2013 (16:00) • Lessy • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 765×

Jeden, dva, tri, štyri... na čele sa mi začali tvoriť prvé kvapky potu. Päť, šesť, sedem, osem... ruky začali zlyhávať. Nádych, výdych, pokračuj! Deväť, desať, jedenásť, dvanásť... ešte osem... trinásť... zrútil som sa k zemi. Obrátil som sa na chrbát, zavrel som oči a dýchal som.

Bol som na seba nahnevaný, na svoje ľudské telo, ktoré nezvládlo ani dvadsať klikov. Pomaly som sa postavil a prešiel som k zrkadlu v izbe. Staré parkety podo mnou vŕzgali, ako som kládol jednu nohu pred druhú.

Ak by ma v tej chvíli niekto pozoroval, myslím, že by si pomyslel, že nie som úplne normálny. A vlastne by mal úplnú pravdu. Nebol som. No to sa nemal nikto dozvedieť, najmä nie ona.

Asi desať minút som stál úplne nehybne a pozoroval sa. Fascinovalo ma to. Moje krátke strapaté vlasy, ruky, nohy, dvíhajúca sa hruď, ako som pomaly dýchal. Bol to veľmi zvláštny, neopísateľný pocit a ja som si ho užíval. Jediné, čo zo mňa naozaj ostalo boli oči. Modré, žiariace oči. Usmial som sa. Rád by som bol vedel, ako ma vnímajú iní ľudia, pretože mne sa páčil každý človek.

Boli takí jemní a zraniteľní, a veľmi zábavní ako sa im rýchlo striedali výraze tváre. Zamračený, vysmiaty, nahnevaný, šťastný, smutný...

Aj mne sa teraz čelo mračilo a robili sa vrásky, ako som znova rozmýšľal nad svojou úlohou, nad ňou, a to mi robilo starosti.

Nemal som už veľa času, čoskoro som sa mal vrátiť a cítil som, že vôbec to nie je dobré. Ak najskôr všetko išlo podľa plánu, tak teraz sa to rozhodlo celé otočiť. Zmenila sa, a to som chcel, ale zmenila sa v niečo iné ako som dúfal. Naozaj to bola ťažká situácia, rozmýšľal som čo mám robiť ďalej, ako sa mám správať, aký ďalší postup mám zvoliť. Prvýkrát som sa s tým mal vysporiadať sám, nebol tu ON aby mi dal radu. Mal som svoju misiu a mal som ju splniť.

Dvere sa otvorili a ja som sa strhol. Stála vo dverách a usmievala sa. Nepáčil sa mi však ten úsmev. Bol to ten, ktorý som začal badať posledný týždeň. Žiadostivý.

Mala nové šaty, krátke obtiahnuté červené šaty. Nemohol som si ich nevšimnúť. Odkašľal som si a usmial sa.

„Nevyrušujem ťa?“ spýtala sa oblizla si pritom pery.

„Vieš, že ma nikdy nevyrušuješ,“ povedal som.

„Páčia sa ti moje nové šaty?“ Urobila pri tom malú otočku.

Neodpovedal som na otázku. „Pôjdeme von?“

Tvár sa jej na chvíľu zachmúrila, potom sa opäť usmiala. „Áno, ale dnes sa nepôjdeme prejsť ako zvyčajne. Pôjdeme do klubu,“ vysvetľovala mi.

Nepáčilo sa mi to, ani trochu sa mi to nepáčilo. Nevedel som, ako namietať.

„Tu je aj nejaký klub?“ spýtal som sa trochu pochybovačne.

„Starký nás odvezie do Žiliny. O pätnásť minút buď pripravený.“

„Ale...“

„Námietky sa nepríjmajú. No tak, veď je to predposledný voľný víkend, predposledný víkend pred školou a predtým ako sa odsťahuješ. Takže sa ide,“ presviedčala ma.

Cestou v aute rozprávala, ani neviem čo. Nemohol som sa sústrediť, stále som myslel na to, ako to môžem napraviť.

„Jasné, že sa budeme stretávať, o to sa neboj. Ale aj tak to bude bez teba ťažké“,povzdychla si a ruku mi pritom položila na koleno. Prikývol som. Ani som si nepamätal, čo za prácu v meste som si vymyslel. Od ďalšieho týždňa som mal nastúpiť a odsťahovať sa od nich. Odísť.

Ona netušila, že navždy.

V klube bolo nenormálne plno, všade mladí ľudia, ktorí sa chceli baviť. Vanessa prešla hneď k baru a objednávala pitie. Alkohol.

„Prosím ťa, nerob to, veď zabaviť sa dá aj bez toho!“ snažil som sa jej dohovoriť.

„Čože? Ani ťa nepočujem, je tu hrozný hluk!“

Smiala sa, hneď to do seba naliala a ťahala ma na parket. Tisla sa ku mne, moje ruky položila na jej zadok. Začali hrať pomalú, romantickú pesničku, hlavu si položila na moju hruď a ešte tesnejšie sa privinula. Horúčkovito som rozmýšľal. Nie, takto to nemalo byť!

„Vanessa...“ Zúfalo som sa snažil aspoň trochu sa od nej odtiahnuť.

„Áno?“ Stále sa usmievala, oči jej žiarili a tvár mala tesne vedľa tej mojej.Zdalo sa mi, že ma už, už pobozká.

„Poď von, musíme sa porozprávať.“ Chytil som ju za ruku a ťahal ju von.

Sadli sme si na múrik a chvíľu sme mlčali. Vonku bola krásne jasná noc, na oblohe žiarilo milión hviezd. Obrátila sa ku mne a začala skôr, ako som stihol čokoľvek povedať.

„Toby, si ten najúžasnejší človek, aké ho poznám. Viem, že nie si obyčajný, že si neprišiel len tak, nie som taká hlúpa. Ale je mi to úplne jedno. Milujem ťa, a strašne po tebe túžim. Len mi dovoľ...“ Pery sa nám spojili, nedýchal som, nevedel som čo sa vlastne robí. Odtiahol som sa.

„Vanessa... To nejde. Nemôžem.“

Nechápavo na mňa pozerala. „Prečo si bol celý čas pri mne?“

Myseľ mi už dávno nefungovala aby som vymyslel obstojnú výhovorku.

Naraz sa rozzúrila. „Tak o čo tu ide? Prečo si tu? Prečo si mi hovoril, že znova budem šťastná? Ty si moje šťastie! Ty! Milujem ťa!“ kričala.

„Vanessa, to nie je pravda. Takto to vôbec nie je. Tvoje šťastie nie som ja, ale...“

„Ale? Ale čo? Ty všetko vieš? Celý čas si mi hovoril čo mám robiť, že? Povieš mi to aj teraz?“

„Vanessa, si neuveriteľne úžasné dievča, ale ja nie som chlapec pre teba. Som tvoj priateľ, kamarát...“

„Nechaj si tie keci, dobre? Vraj Boh mi odpúšťa a nechce, aby som trpela! Vidíš to? Trpím, nikdy nebudem šťastná!“ Rozplakala sa a bežala do tmy.

„Vanessa, stoj, počkaj! Kam to ideš?"

Autor: Lessy, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Zoslaný z neba - 7. kapitola: