OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Zoslaný z neba - 4. kapitola

24.01.2013 (10:00) • Lessy • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 652×

Ešte stále som mu sedela na kolenách. Videla som na ňom, že čaká, ako budem pokračovať. Niečo sa mi na tom nepáčilo, ale nevedela som presne, čo to je.

Chystala som sa vyrozprávať svoj príbeh neznámemu chalanovi. A, pekne povedané, prinajmenšom trochu čudnému. Tak v tom bude problém. No niečo v mojom vnútri mi hovorilo, že mu môžem dôverovať. V duchu som sa musela vysmiať sama sebe. Intuícia u mňa akosi nefungovala. No napriek tomu som sa rozhodla pokračovať. Človek, ktorý stratil všetko, už nemôže stratiť nič.

Na chvíľu som sa ponorila do minulosti. Opäť som mala pred sebou jeho tvár, videla som ako sa držíme za ruky a kráčame k nám domov ako veľakrát za tie týždne chodenia.

„Vaness, mám otázku,“ povedal mi a pritiahol si ma k sebe bližšie.

„Áno?“ usmiala som sa. V tej chvíli som si nevedela predstaviť byť šťastnejšia.

„Ľúbiš ma?“

„Čo je to za hlúpu otázku? Dobre vieš, že ťa ľúbim. Myslím, že som ti to aj dokázala.“ Naklonila som sa a dala mu pusu.

Usmieval sa. „Áno, ja viem. Ale mal by som takú prosbu.“ Veľmi sa snažil urobiť na mňa psie oči, ale vyzeral pri tom tak smiešne, že som sa neudržala a vybuchla som.

„Splním ti všetko, čo chceš,“ stále som sa smiala.

„Naozaj?“ povedal nedôverčivo.

„Áno.“

Potichučky mi do ucha zašepkal: „Chcem tvoje fotky.“

Zafúkal studený vánok a ja som sa vrátila späť do reality. Stále čakal a nič nehovoril.

„Tak teda... Kde som to skončila? Aha, viem. Vyspala som sa s ním. Potom som mu dala niekoľko svojich fotiek... Ak vieš, aké myslím.“ Odmlčala som sa. „A potom... sa so mnou proste rozišiel,“ povedala som trpko.

Pohladil ma po pleci. „Neboj sa, už bude dobre. Čo sa dialo potom?“

„Všetko... všetko sa to udialo tak náhle.“ Preglgla som. Hrozne ťažko sa mi o tom rozprávalo. „Strápnil ma pred celou školou, pretože tie fotky ukazoval. Chalani boli ku mne úchylní a baby ma nazývali štetkou. Bolo to strašne. A keď som si myslela, že to nemôže byť horšie, zistila som, že som tehotná.“

Pamätám si na ten pocit, ako som zírala na tehotenský test a stále mi to nedochádzalo. Tehotná. Od začiatku som vedela, čo musím urobiť.

„Ja som to dieťa zabila,“ rozplakala som sa zrazu. Znova som pocítila tie ostré výčitky, vracali sa ku mne moje nočné mory. V nich ma to malé dieťa naháňalo s nožom v ruke a ja som utekala, utekala cez les a vždy som sa nejak dostala pred našu školu. Tam na veľkom plátne premietali moje fotky a všetci sa smiali, počula som ich smiech a zároveň plač malého dieťaťa...

Ešte silnejšie si ma k sebe privinul. „Myslím, že na dnes toho bolo dosť.“

Prikývla som. Viac by som už nedokázala povedať.

Podával mi kúsok horkej čokolády a ja som ju s vďakou priala. Potom mi vreckovkou utrel oči. Kiežby mi tak zlepil moje rozbité srdce.

„Mala by si ale prestať s tými výčitkami. Každý robíme chyby a ty si za tie svoje už zaplatila. Ak sa stále budeš vracať k minulosti, nič s tým nezmeníš,“ povedal po dlhej chvíli, keď už som sa trochu upokojila.

Presne tak, myslela som si. Nič nezmením. A to bolelo zo všetkého najviac. Nikto nemohol pochopiť, ako sa cítim. Aké hrozné muky som prežívala. Bolesť, ktorú som pritom cítila. Ale príliš neskoro som sa spamätala. Vtedy, keď už som nič nemohla zmeniť.

Vlastne, napadlo mi, mohla. Jednu vec som zachrániť mohla.

No nepodarilo sa mi to.

Znova som cítila tú pálčivú bolesť, pri ktorej som myslela len na to, aby sa to už skončilo.

Teším sa na vaše komentáre, či už pozitívne alebo negatívne. :) Napíšte mi svoj názor! :)

Autor: Lessy, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Zoslaný z neba - 4. kapitola: