Zlato, všetko bude ok! 19. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Ďalšia časť - rande vo štvorici. Pekné čítanie. :)

27.08.2012 (17:00) • Mims • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 599×

Jakub:
Nervózne som čakal pred Luckiným panelákom. Prišiel som o desať minút skôr, aj keď neviem na čo. Kde toľko trčí?! Otvárajú sa dvere... Konečne ona.
„Ahoj, zlato." Kukal som na ňu a nevedel, čo urobiť. Ako keby som bol s ňou prvýkrát...
„Čau."
„Vieš, mne je veľmi ľúto tej hádky. A fakt som ťa nemal nútiť. Dúfam, že sa nehneváš..."
„Noooo... Ale hlavne by ma zaujímalo, kde bola pusa na privítanie alebo aspoň objatie?!" zasmiala sa.
Musel som sa usmiať aj ja. Mám tú najlepšiu babu na svete! Tak som jej teda dal bozk, ktorý nahradil aj tie tri dni, čo sme neboli spolu.

Nina:
„Ľudia, dajme rande vo štvorici!" navrhla som s nadšením.
„Ninuš, super nápad," Lucka súhlasila a hneď sme začali dohadovať detaily.
Chalani nevyzerali príliš nadšene, ale tak... Čo by naše zlatíčka pre nás nespravili?

Dohodli sme sa večer o siedmej v pizzerke, kde sme občas chodievali po škole. Vždy tam bola príjemná atmosféra a hlavne veľa známych, čiže o zábavu bolo postarané.

Lucka:
Poobede som šla ku Kubovi, keďže mal, ako zvyčajne, voľný byt. Strašne by ma zaujímalo, kde sú celý čas jeho rodičia... Ale to radšej nebudem riešiť, lebo vždy, keď spomeniem jeho rodičov, je celý čas potom podráždený. Len tak sme sedeli na gauči, kukali nejaký seriál a rozprávali sa.
„Kubo, toto by sa nemala žiadna baba pýtať, ale koľko si mal predo mnou báb?" opýtala som sa priamo.
„Lucka, nebudem ťa tu ohurovať vymyslenými číslami, ale žiadnu..."
„Čo?" Ostala som úplne ako obarená.
„Keď ma chcela baba, tak som nechcel ju. A zase naopak... Mal som proste smolu, ale potom som našiel teba, láska."
Ja som stále tomu nechápala, ako nemohol mať nikoho predo mnou?! Veď už má sedemnásť! Toto som radšej nikdy nemala vedieť...

Jakub:
Pred pizzerku sme prišli na čas, ale Nina s Peťom tam ešte neboli. Lucka ostala taká divná od toho pokecu "koľko si mal báb".
„Lucy, prosím ťa, čo je na tom čudné?"
„Na čom?"
„Na tom, čo sme sa rozprávali u mňa."
„Všetko je v pohode." Neisto sa usmiala a znova sa zahľadela pred seba.
„Ach... Pár báb malo záujem o mňa, ale ja o nich nie. A bola jedna baba, ktorú som chcel strašne dlhú dobu, ale ona mala priateľa. Teda nie jedného, ale strašne veľa. Neviem, čo som na nej videl... A po tomto všetkom si sa objavila ty." Dal som jej pusu.
„Ja viem, len ma to zaskočilo. Prepáč. Je to už fajn." Objala ma a zaborila si jej hlavu do mojej hrude.
„Aaaa keď si už s tým začala... Koľko ich bolo predo mnou?" uškrnul som sa.
„Ehm... Dvaja, ktorí boli takí vážnejší."
„Nie, nie. Ja chcem vedieť celé číslo," smial som sa.
„Ja si to nepočítam, nechajme to tak." Tiež sa zasmiala.
Nechcel som to nechať tak, ale práve vtedy prišli Peťo s Ninou.
„Sorry, trochu sme sa zdržali," povedal Peťo a vymenili si navzájom pohľady.

Lucia:
„Celý večer bola Ninuš taká zakríknutá. Večer, keď už sa každý vracali domov, hodila som s ňou pokec.
„Povedz mi, čo sa deje."
„Ach... Všimla si si to. Ale to nič nie je."
Nebudem ju presviedčať, nemá to cenu... Keď bude chcieť, sama príde za mnou a povie mi to. Dúfam...

Nejakú hodinku som bola doma, čítala si knihu a v pozadí mi znela potichučky hudba. Zazvonil mi mobil. Kubko. V duchu som sa usmiala a samozrejme to zdvihla.
„Zlato, chcem ťa mať pri sebe." Ani som nestihla nič povedať.
„Aww. To je milé, ale nejde to."
„Prečo by to nešlo? Bývame desať minút od seba! Príď ku mne, alebo ja k tebe. Alebo sa niekde stretnime. Chcem byť s tebou, láska."
„Kubí, je pol jedenástej večer. O čo ti ide?" povedala som to so smiechom.
„Čakám ťa o pätnásť minút pred tvojím vchodom. Ty vieš, že prídeš a nenecháš ma tam samého." Zložil...

Už teraz to mám dosť nahnuté kvôli tomu, čo sa stalo. Ale nemôžem ho tam nechať. Učesať, obliecť bundu a rýchly check-out v zrkadle. V chodbe zobrať potichu topánky a môže sa ísť. Zaspali pri telke, výhoda pre mňa.

Jakub:
Otvorili sa vchodové dvere a v nich stála moja Lucka. Mala ku končekom mokré vlasy a na sebe len tričko, legíny a bundu. Vyzerala úplne inak, ako som ju doteraz videl. Bola ešte krajšia.
„Ahoj, zlato." Objal som ju a dal jej pusu.
„Čauko. Čo si chcel takto neskoro?"
„Chcel som ťa vidieť, cítiť pri sebe, mať istotu, že sa ti nič nestalo," usmial som sa.
„Kubko, som veľmi rada, že si tu, to hádam vieš, ale ak uvidia, že nie som doma, tak zabijú mňa aj teba."
„Neboj sa. Nezistia to." Jemne som ju oprel o stenu a začal ju bozkávať.
Samozrejme sa nezmohla na slová, po pár minútach jej znova niečo preletelo hlavou, odtiahla sa a niečo mumlala. Už som ti nemohol vydržať, nechcel som ju teraz, aj keď som vedel, že to nie je správne. Šepol som jej to.
„Kubo, ty si úplne šialený. Za pár minút rodičia zistia, že som tu s tebou a ty myslíš len na jedno," smiala sa. „Neboj sa, príde na to správny čas." Pobozkala ma a odišla.
Chcel som ísť za ňou, ale potom som si uvedomil, že by to nemalo žiadny zmysel. Otočil som sa a vydal sa smerom k svojmu prázdnemu bytu.