OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Zlato, všetko bude ok! 15. kapitola

31.05.2012 (20:00) • Mims • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 977×

Lucia:

Celý víkend som strávila doma v mojej izbe čakaním na pondelok. Zmena, že čakám práve na pondelok.

Každé ráno ma Kubo čakával pred vchodom a potom sme šli spoločne na bus. No teraz tam nebol... Tak som sa vydala cestou na zastávku, dúfajúc, že ho konečne uvidím. Nebol by problém prežiť bez neho dva dni. Ale keď viem, že aj keby sa s ním chcem stretnúť... Tak nemôžem. A to ma celý víkend privádzalo do šialenstva...

,Ach, je tam!' V duchu som sa potešila, keď som videla jeho modrú bundu.

Ako keby počul moje myšlienky, lebo presne v tej chvíli sa otočil a začal kráčať ku mne. Keď som prišla k nemu a bez slova som ho objala. On mi dal jemnú pusu do vlasov.

„Ahoj zlato. Dneska vyzeráš úchvatne." Zrejme sa mu páči bledá tvár a červené oči.

„Iste... Celý víkend som sa trápila doma."

„Neboj, ich to prejde... A vlastne aký máš trest?"

„Mesiac nemôžem vôbec nikam chodiť a celý rok strávim v noci len vo svojej posteli, ale najhoršie je..." Mala som hrču v hrdle, cez ktorú som nemohla ďalej rozprávať.

„Áno viem... Tvoj oco mi niečo naznačil, ale neboj sa, ja to vybavím."

„Čo? Ty si sa... Kedy s ním rozprával?"

„No ja som čakal pred dverami, kým sa dohádate a chcel som mu to vysvetliť, ale nedal mi šancu. Len povedal, že ťa nemôžem nikdy vidieť a že som nezodpovedný. Aj preto som ťa dnes ráno pred vchodom nečakal... Počuj, mali by sme si dať pauzu."

Myseľ mi úplne zastala a hlavou mi prebiehala len jedna otázka: On sa chce rozísť? Asi si všimol môj vystrašeno-udivený pohľad a hneď všetko uviedol na pravú mieru.

„Zlato, necháp to ako rozchod. To by som predsa nikdy nemohol urobiť. Len aby rodičia nemali zbytočné nervy, tak nejaké dva týždne nebudem volať a za tebou chodiť. Budeme sa výdavať len pred, počas a po škole. Ale budú mi chýbať naše poobedia." Konečne mi dal poriadnu pusu. Bohužial o pár sekúnd prišiel bus...

Jakub:

Doteraz sme v škole s Luckou netrávili prestávky spolu, lebo sme vedeli, že sa uvidíme poobede. Ale teraz chcem byť s ňou čo najviac, lebo vidím, že obidvaja máme z tej veci dosť zlú naladu. Šli sme si sadnúť ku skriňkám na lavičky, aby sme mali aspoň aké-také súkromie. Bohužial o paŕ minút doleteli nejaké mladšie decká a bolo po "romantike". Dokonca keď sme sa lúčili jemným bozkom, nahúkala na nás nejaká stará zatrpknutá učiteľka...

Lucia:

Mala som takú chuť niekomu povedať svoje problémy, ale teraz musí byť Nina chorá... Dúfam, že zajtra príde, lebo ma šľak trafí... Ani zavolať jej nemôžem, proste nič! Za chyby sa bohužiaľ platí. A to teda veľmi tvrdo...

Lukáš:

Ja nechcem byť znova single! Konečne nájdem úžasnú babu a ona ma má rada ako svojho plyšového macíka... Musím aj ostatným povedať, čo sa medzi mnou a Ninou stalo, nemôžem ich klamať navždy. Ale hlavne už nemôžem klamať seba.

Cez prestávku som sa pripojil k tým dvom hrdličkám.

„Ľudia, chcem vám povedať, že s Ninuš sme sa... Rozišli," vysypal som to na rovinu. Kubi vyzeral byť jemne prekvapený, ale Luckou to ani nehlo. Jednoznačne o tom musela vedieť už aj pred tým od Niny.

„Ale prečo, veď vám to tak klapalo!" Kubo ma prekvapil jeho trocha babskou reakciou.

„Dôvody by som tu veľmi neriešil. Prosím vás, ľudia, nechajte to tak, len som to chcel povedať... Luci, nevieš, prečo nie je v škole?"

Zjavne som ju vytrhol z myšlienok, po mojej otázke svoj pohľad zo steny presunula na mňa a povedala.

„Je... Chorá. Príde čoskoro," odvetila neprítomne.

Prikývol som a otočil som sa smerom do triedy.

Poznáte ten pocit, keď si myslíte, že niečo konečne výjde a vy po dlhých mesiacoch chcete nájsť šťastie, ale nakoniec to v jednom okamihu všetko zmizne a vy zistíte, že sa už ani nemáte na čo tešiť? Áno, ja tiež...

Autor: Mims (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Zlato, všetko bude ok! 15. kapitola: