Zlato, všetko bude ok! 14. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Dokončenie 13. časti ;)

27.03.2012 (15:00) • Mims • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 635×

"...Tri!" Odviazal mi arafatku z očí a ja som ostala v úplnom úžase. Večera, sviečky, kvety... On... Je... Proste neuveriteľný!

Jakub:

Videl som, že Lucka nevie nájsť slová, tak som k nej zozadu pristúpil a silno ju objal.

"Páči sa ti to?" šepol som jej do ucha.

"Že či páči? Ja som ohromená! Kubo si úžasný." Otočila sa ku mne a dala mi pusu.

Ako správny chalan som jej odsunul stoličku, keď si šla sadnúť. Začali sme jesť a musel som uznať, že to nebolo nič moc. Ale Luci aj tak stále vravela, aké je to dobré a podobné veci. Neskôr sme sa posunuli na gauč- pozerať film. Že si pamätám len prvých 15 minút. Tento krát to bolo úplne iné bozkávanie ako zvyčajne. Ani neviem ako, ale už som ju niesol na rukách do mojej izby. Ona tiež musela byť veľmi zamyslená, lebo povedala niečo, až keď som ju položil na posteľ.

"Kubo... Nie," šepla.

Prestal som ju bozkávať na krku a pozrel som sa jej do očí. Ona sa tiež trochu odsunula a povedala:

"Vieš, medzi nami je to iné ako v mojich predošlých vzťahoch... A bola by som nerada, keby sa to pokazilo... Myslím, že ešte máme dosť času. Dúfam, že sa nehneváš..." Sadla si oproti mne na posteľ.

Jasné, že som sa na ňu nehneval, len som bol... Trochu sklamaný.

"Luci, jasné, že sa nehnevám." Zostal som ležať a usmial som sa na ňu. Lahla si a položila jej hlavu na moju hruď. Ani neviem ako sme zaspali...

Lucia:

Ráno som sa zobudila v Kubovom náručí. Sladko spal a ja som ho nechcela budiť, tak som len tichučko rozmýšľala o včerajšom večeri. Až keď mi napadlo... Že som nič rodičom doma nepovedala! A sakra, sakra, sakra!!!

Rýchlo som vyskočila z postele a začala som hľadať po celom byte mobil. Na toto sa zobudil aj Kubo.

"Zlato, čo sa deje?" povedal jemne chrapľavým rozospatým hlasom. Awww..

"Kubo, pomôž mi nájsť mobil..."

"Neboj, musí byť niekde tu... Nebuď z toho taká vystresovaná." Vstal z postele.

"Nie! Ja som mala byť včera večer doma, chápeš?!?" Skonila som sa a pozerala pod gauč.

"A... A... Čo si niečo nepovedala?"

"Mám ho! Jasné... 36 zmeškaných hovorov... Zopár dosť naštvaných správ."

"To sa nejako vyrieši... Poď idem ťa odprevadiť domov."

Bola som v úplnom šoku.

'Ako som mohla na niečo také zabudnúť?! Ja som taká strašná krava... To teda bude prúser.' Hovorila som si celou cestou výťahom.

Hneď ako výťah zastal, vyletela som von a už som bežala domov. Matne si pamätám len ako som otvárala dvere a rodičia hneď stáli v chodbe. Potom ma vtiahli dnu a Kubovi zavreli dvere pred nosom. A ďalej už mám len veľké okno, ktoré sa skončilo zarachom na mesiac a najbližší rok strávim každú noc doma. Zobrali mi mobil aj počítač, takže som Kubovi ani nemohla dať nič vedieť. Ale to ešte nebolo to najhoršie... Už sa nemôžem viac s Kubom stretávať!

Jakub:

Pred dverami som čakal hodinu, kým naštvaný krik ustal. Potom som zaklopal a chcel som všetko vysveliť, aby si o mne nemysleli, že som len nejaký nezodpovedný idiot. Otvoril mi jej otec a ja som hneď začal.

"Dobrý deň pán... Dosť ma mrzí tá včerajšia situácia. Mohli by sme sa o tom porozprávať vo vnútri?"

"To teda nemohli! Chlapče, poviem ti len to, že už radšej nikdy nechoď za mojou dcérou. Myslím, že toto dosť poukazuje na to, aký si nedospelý a nezodpovedný, keď sa ani nevieš ovládnuť, aby moja dcéra prišla na čas domov!" Zavrel dvere pred nosom. Dèja-vu.

Myslím, že bude lepšie sa o tom porozprávať neskôr, keď trocha vychladne. A dúfam, že tú vec o nestretávaní nemyslel vážne!

Autor: Mims (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování