Zlato, všetko bude ok! 12. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Menšia zápletka s Ninou. Pekné čítanie :)

14.03.2012 (20:00) • Mims • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 649×

Lucia:

Po návrate z chaty sa toho zmenilo u Niny veľa. Vyzerala byť oveľa šťastnejšia, začala sa inak obliekať a stále len rozprávala o svojom Lukášovi. Konečne našla to, čo nenašla pri Peťovi. Aj Peťo sa zmenil, ale k horšiemu. Prestal chodiť do školy a podľa Kubovho rozprávania sa začal ešte viac „kurviť“. Mám taký pocit, že ho tá vec s Ninou a Lukášom akosi zobrala. Žeby mal Ninu... Rád?

Nina:

Luky býval v rodinnom dome pár minút od školy. Pri nenápadnom žltom dome sme zahli a on začal loviť kľúče v bunde. Nakoniec odomkol dvere, veci som si zavesila na vešiak, chytil ma za ruku a viedol do jeho izby. Sadla som si na gauč v rohu a Lukáš si prisadol. V jeho spoločnosti som sa vždy cítila dobre. Mohli sme sa spolu rozprávať aj celú noc a stále by sme sa mali o čom. Zo začiatku som sa snažila presviedčať samú seba, že ho ľúbim, ale teraz to už nešlo. Pre ostatných a aj pre neho som sa tvárila ako tá najšťastnejšia baba na planéte, ale moje vnútro bolo celé zmätené. Sama som nevedela, čo k nemu cítim. Ale teraz si to už musím priznať... Musela som priznať, že je mi viac kamarát ako priateľ.

V krátkej chvíľke ticha sa Lukáš ku mne naklonil a dal mi vášnivý bozk. Nič.

‘Totálne nič k nemu necítim!‘ Prebehlo mi mysľou.

Stačí. Takto to už nejde, musím mu to povedať. Jemne som sa odsunula a začala som rozprávať, aj keď som vedela, že tento rozhovor skončí zle pre obidvoch.

„Lukáš... Ty vieš, že ťa mám rada...“ Nevkusné klišé.

„Ach jaj. Rozchod?“ Videla som, ako mu z očí zmizla tá veselá iskra.

„Lukáš, vieš aj na chate sme sa najprv začali rozprávať ako kamoši a bolo nám fajn. Ani vlastne neviem, prečo sme začali s vážnejším vzťahom. Možno aj preto, že to všetci očakávali... Jednoducho mám taký pocit, že sme len kamarát a kamarátka. Ty nie?“

„Ja... Ťa ľúbim! Takže... celý čas keď som ťa bozkával, tak ti to bolo nepríjemné?“ zvýšil hlas.

„Ja som... Prepáč.“ Do očí sa mi začali tlačiť slzy z pocitu viny. Radšej som sa rýchlo pozrela do zeme. Ale on pokračoval ďalej a s čoraz väčším hnevom.

„Celé dva týždne si sa len nechutne pretvarovala! Musela si počkať, kým ťa začnem mať rád a až potom mi niečo také povedať?“

„Prepáč,“ zopakovala som trasúcim hlasom, „Ja... Už budem... Musieť ísť.“

„Nie! Počkaj!“ Chytil ma za ruku a pozrel sa mi hlboko do očí, „Prepáč, že som na teba tak vyletel. Som blbec... Ty mi povieš, čo si sa mi neodvážila dlho povedať a ja len na teba bľačím.“ Prehrabol si rukou vlasy.

„Ja viem, mala som ti to povedať hneď. Ale ešte som nemala veľa vzťahov a vždy je to zo začiatku zvláštne. Tak som si myslela...“

„Ninuš, všetko je v pohode. Len v najbližších týždňoch to bude ťažké pre nás oboch... Takže stále kamoši, že?“ Prikývla som a on ma objal. Zadíval sa na moje pery a potom do očí. Uškrnul sa a už som vedela o čo ide.

„Á tak mohol by som to posledný krát skúsiť, nemyslíš?“ ÁÁch tí chalani...

„Vieš Luky... Ja radšej pôjdem.“ Zasmiala som sa.

Lukáš nahodil výraz smutného psíka a pristúpil bližšie. Ja som sa uškrnula, načiahla sa po vankúš na sedačke a šmarila ho do neho. Kým sa Lukáš spamätal, vykĺzla som z izby. V chodbe som sa začala obúvať, nado mnou stál Luky s naoko urazeným výrazom a v ruke držal moju bundu. Ako gentleman mi ju pomohol obliecť a zozadu ma pobozkal na krk. Potom si ma jemne otočil a strčil mi jazyk do krku ako najhlbšie mohol.

'Nechutné...' Pomyslela som si.

Po pár sekundách som sa jemne odsunula a on mi položil otázku, na ktorú odpovedať som vedela už dva týždne.

„Takže... Naozaj nič? Žiadne- ako to vy baby voláte- motýle v bruchu? Ani trocha to s tebou nehlo?“ Musela som pokrútiť hlavou. Ostal tam stáť a ja som sa radšej rozhodla bez slova odísť. Po pár metroch som sa obzrela, ale on tam stále stál ako obarený.

'Čo som mu to len urobila?!?!'

Nemala som žiadnu chuť ísť domov, tak som sa rozhodla trocha poprechádzať po okolí. Prevetrať myseľ. Rovno som zamierila na svoje obľúbené miesto, ktoré bolo ďaleko od všetkého. Sadla som si do trávy, ale po chvíli mi začala byť zima, keďže bol začiatok marca. Vstala som a stále som sa pozerala do diaľky. Ako by som tam videla riešenie mojich problémov...

Z mojej zamyslenosti ma dostal až dážď. Bežala som smerom k zastávke autobusu, ale kým som tam prišla bola som celá mokrá. Sakra, čo je toto za deň?!?!

Jakub:

Zajtra máme s Lucinkou mesačné výročie. Chcem ju prekvapiť nejakou romantickou večerou u mňa. Rodičia aj tak nikdy nebývajú večer doma, takže žiadny problém. Nejaký dobrý recept musím nájsť na nete a skúsim to uvariť. Haha, ešte v živote som nič také nerobil, takže to bude sranda.

Peťo:

Nie, nie, nie! Nič pre mňa neznamená! Prečo ju len Kubo vláčil na tú chatu? Keď uvidím Lukáša, tak ho zabijem! Pokojne kámo... Teraz sa venuj tejto sexy kočke. Ale má to vôbec zmysel? Čo si to navrávam... Je taká napitá, že určite nevi, ako sa volá. Radšej by som strávil jeden jediný večer s ňou ako stovky nocí s takýmito šľapkami. Čo to vravím? To sa ani trocha na mňa nepodobá...

Autor: Mims (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování