Žena, ktorá maľovala oblaky 15 • OurStories.cz ~ naše povídky

Odpovede máš, no príbeh z nich musíš poskladať sama

21.05.2021 (13:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 520×

pätnásť

Tie dni Enora trávila vyzeraním z okna.

Hlasy šepkajúce o paláci na kopcoch, ktoré nazvali Falaise, sa nemýlili. Enora to miesto skutočne našla, hoci cesta k nemu viedla okľukou cez slzavé údolia a mračný smútok. Vysoké veže sa so svojimi korunkami načahovali k oblohe v geste osudom rozdelených milencov túžiacich po vzájomnej blízkosti. Vidieť to, čo sa ukrýva za stenami, sa podobalo zahliadnutiu celého mora v jedinej kvapke vody.

Steny z bieleho kameňa vo svojich útrobách ukrývali obrovský svet, rozľahlé lúky a čistinky spútané neviditeľnou kupolou imitujúcou snehovú guľu – len s tým rozdielom, že miesto umelého nadýchaného snehu tam bez nutnosti potrasenia z nebeskej prázdnoty padali malé snehobiele kvietočky lákajúce omamnou vôňou najdrahších parfumov. Falaise zvonku pripomínal obyčajný hrad, ale Falaise zvnútra predstavoval celučičký nový svet, viditeľní len tým, ktorí boli dostatočne odvážni, aby sa k nemu dostali. Za odmenu.

Enora stála na cimburí jednej z veží a dívala sa na svet pod svojimi nohami, taký pochmúrny a prikrytý vysokou vrstvou snehu, akoby to bola perina dusiaca schopnosťou znásobiť teplo. Nedovidela na horizont a teda nemohla určiť, či sa hrôzostrašné baletné predstavenie približovalo, no vo vzduchu šľahali záblesky svetla a energie, ktorá jej strapatila vlasy a ostro bodala jej kožu pri dotyku s čímkoľvek aspoň trošku vodivým.

Stačilo sa však otočiť a zazrela za sebou raj nespútaný múrmi, kde vtáčiky čvirikali svoju radostnú pieseň a vánok povieval, aby osviežil, nie ohrozil. Pokoj tam dýchal rovnako sladkou vôňou ako kvety znášajúce sa k zemi. Enora si predstavila, že takto si ľudia predstavovali nebo, ako rajskú záhradu ukrytú za múrmi, cez ktoré nedokázala preniknúť žiadna nepriazeň, ani žiaľ alebo obavy.

No zdanie mohlo klamať a okamihy ukryté medzi žmurknutiami odhalili mnohé. Aj to, že niektoré stromy sa knísali pod váhou ťažkých konárov a ich napol prehnité kmene boli príliš slabé. Osviežujúci vánok v sebe niesol prísľub zimy a dokázal sa zahryznúť do kože ako vyhladované mača do večere. Tiene tancovali v rytme nezreteľnej hudby v miestach, kde boli len otvorené pláne. Slnko žmurkalo a občas až ostýchavo nahliadalo na ten kút sveta ukrytý pred časom.

Bol to raj, a predsa... predsa v Enore po chrbte behal mráz kedykoľvek, keď sa doň vrátila po výlete na cimburí. Rovnako ako teraz a chladu ju nedokázala zbaviť ani Nuageina blízkosť, ani to, ako sa jej vyhriatym kožúškom obtierala o nohy. Tentoraz Enoru nemusela poškriabať alebo uhryznúť, aby si uvedomila, že sa tam deje niečo, čomu by mala venovať pozornosť.

Lenže jej oči stále hľadali skamenenú podobu matky. Hladila vlasy rozviate dávnym vetrom, obkresľovala kontúry jej tváre, akoby sa učila spamäti maľovať jej portrét. V tom tichom mieste, kde smútok kvapkal na zem v podobe dažďa a vietor kvílil smútkom užialených pozostalých, tam trávila veľa času. A Tá, ktorá maľuje oblaky, ju tam zakaždým našla. Aj teraz Enora cítila, ako jej stojí za chrbtom, nehybná ako socha, teda ak sochy dokázali prinútiť slzy vylievať sa spoza hranice viečok len tým, že ticho stáli.

„Prečo si ma sem priviedla?“ pýtala sa Enora s presvedčením dieťaťa, ktoré dúfa, že na tú istú otázku dostane zakaždým inú odpoveď.

Tá, ktorá maľuje oblaky si povzdychla, no odpovedala: „Lebo nikto iný okrem teba už neostal.“

„Aj moja matka sem preto prišla?“

Túto otázku Enora ešte nepoložila a vyslúžila si za to reakciu v podobe ticha, takého hlasného ako výkrik uprostred noci. Napriek tomu, že Tá, ktorá maľuje oblaky dlho nič nehovorila. Len podišla dopredu a postavila sa Enore po boku, nerozhodná ako kondolujúca na pohrebe váhajúca nad tým, či by mala objímať pozostalých.

„Tvoja matka,“ zašepkala Tá, ktorá maľuje oblaky a na okamih zodvihla ruku, akoby sa snáď chcela natiahnuť a pohladiť sochu po líci, no nakoniec sa zastavila a sama sa premenili na tú necítiacu sochu, ktorou vždy aj bola. „... tvoja matka našla to, čo ani nehľadala. Snažila sa porozumieť osudu, no to nestačilo. Tak napísala knihu, aby si ho mohla pochopiť ty.“

Enora si pošúchala náramok z marginálií, ale ani ten jej nedokázal pomôcť rozpamätať sa na niečo, o čom nikdy predtým nepočula. Mohla len hádať a domnievať sa, ale v skutočnosti len tápala v labyrinte možností, v ktorom každé zlé odbočenie mohlo znamenať istú smrť – alebo večné blúdenie.

„Moja matka tiež tvrdila, že osud sa môže meniť.“

„Osud sa môže zmeniť, ale nezmeníš osud, ktorému nerozumieš. A dokonca ani ona mu nerozumela. Nedokázala to pochopiť, hoci vedela o všetkom. Nechcela to pochopiť.“ Enoru do tváre udrel náhly chlad, predzvesť blížiacej sa búrky. „Rovnako ako ty.“

Šuchot prezradil, že Tá, ktorá maľuje oblaky sa otočila, aby Enoru ponechala v temnote.

„Aspoň raz by si mi mohla odpovedať!“ zakričala za ňou s odvahou niekoho, koho už unavovalo narážať na zatvorené dvere a iné prekážky. Nemala predsa čo stratiť. Vedela len, že ak sa nebude pokúšať, zakopne a svoj koniec nájde v hlbokej priepasti, z ktorej už nebude môcť vyliezť.

Tá, ktorá maľuje oblaky sa neobrátila a nevrátila sa k Enore. No predsa s povzdychom prehovorila: „Moje staršie dcéry po tom, ako odišla ich najmladšia sestra, pochopili, že hrozba o ktorej ši šuškali mocnosti dávno pred ich zrodením, je skutočná. Napísali preto knihu a tú ukryli vo svete ľudí a dúfali, že ju jedného dňa niekto nájde a z jej obsahu pochopí, čo je nutné urobiť. Lenže osud má zmysel pre humor, ktorý nikto nedokáže pochopiť.“

„Paike a Imeli napísali knihu? Po tom, ako Torm odišla?“

V diaľke sa ozvala ozvena hrmenia, no ani jedna si ho nevšímala.

„Tá, ktorá prináša dážď odišla a vtedy Tá, ktorá prináša svetlo a Tá, ktorá prináša vietor pochopili, že osud neradno podceňovať. No ich kniha nestačila. Pretože nikto nehľadá niečo, o čom nevie, že mu to chýba.“

Horkosť v jej slovách pripomínala rannú kávu, ktorú niekto zabudol osladiť a teraz už bolo príliš neskoro a nemohol ju dochutiť žiadny cukor. No Enora si predsa niečo všimla, niečo sotva zreteľné, ako pachuť kdesi v hrdle, spomienka na čosi lahodné. Enora čakala, že ju Nuage poškriabe, no jej mačacia spoločníčka spala, pretože mačky spia vždy vtedy, keď je to najmenej vhodné.

„Moja matka ju našla,“ skonštatovala Enora. „Ilustrovala knihy a vždy hľadala nový projekt, preto chodila do knižnice. A tam narazila na knihu tvojich dcér.“ Ešte pred chvíľou išlo len o podozrenie, no čím viac hovorila, tým väčšmi ňou zmietala istota. Išlo predsa o jej spomienku. „Prepísala ju a upravila, ilustrovala a dala ju vytlačiť, aby tak vznikla nová rozprávková kniha. No niekomu sa to nepáčilo, a tak jej snahu zničil a z kníh vytrhal stránky. No ten niekto nevedel, že moja mama mi dala rukopis, aby som ho odniesla do bezpečia.“

„Bola prešibaná,“ zahuhlala Tá, ktorá maľuje oblaky a slová jej od úst otrhávali poryvy čoraz chladnejšieho vzduchu. Akoby bol desivý balet z horizontu už na ich prahu. „No zabudla, že bojuje s niekým, kto prešibanosť povýšil na umenie.“

Enora čakala ďalšie slová, gesto ruky, úsmev, zachmúrenie... skrátka čokoľvek.

Miesto toho začula len šuchot krokov.

Jej vlasy vtedy zahrmeli, zablyslo sa a na zem sa zniesla prietrž bodajúcich ľadových kúskov.

„Ale to nestačí!“

„Máš pravdu,“ dodala vyrovnaných tónom Tá, ktorá maľuje oblaky, no napriek tomu jej slová šľahali ostrosťou a presnosťou biča. „Našla si všetky potrebné odpovede. Dokázali si na chvíľu poraziť vlastné prekliatie. Dokonca si sa dostala až sem, na miesto, kde noha žien tvojho rodu nevstúpila už celé generácie. A presa to nestačí.“

Enora cítila, akoby ju ovial náhly nápor studeného vzduchu. No ešte skôr, ako sa stihla zatriasť alebo oblapiť rukami v márnej snahe zahriať sa, jej do uší doľahol ostrý zvuk. Podobný škrípaniu zubov a škrabaniu nechtov o niečo pevné, nútil ju dvihnúť ruky a chrániť pred ním svoje uši.

No ruky jej bezvládne viseli povedľa tela, rovnako ako na snovom tanečnom parkete, kde ju lákali tieňové prízraky, cez ktorého sa musela predierať, aby sa sem dostala. Ten smiech ju mrazil v chrbte a sľuboval, že už nikdy viac spoza mraku nevykukne slnko. Prichádzal odvšadiaľ a zároveň odnikadiaľ a Enora nevidela, kto je jeho pôvodcom. Po úpornom žmúrení nakoniec rozoznala len nezreteľné hmlenie v približnom tvare ľudského tela vo vzdialenej časti čistinky.

„Ona ti nikdy nedá jasnú odpoveď,“ vysmieval sa hlas a Enora v ňom náhle spoznala osobu, ktorá sa hádala s jej matkou. Tá spomienka od nej bola vzdialená ako sotva rozpoznateľný horizont a niesla v sebe mnoho horkosti, no napriek tomu sa odmietala vzdať toho poznania.

Hlas patril mužovi alebo niekomu, kto ako muž rozprával a v jeho tóne a spôsobe rozprávania sa ukrývalo utrpenie a blýskanie, hrmel hlasnosťou divokej búrky. Enora zovrela ruky do pästí, aby sa jej prestali triasť, no nemalo to žiadny účinok. Celé jej telo sa chvelo a v mysli si predstavovala, ako tú osobu schmatne a zatrasie ňou. Možno urobí aj čosi významnejšie.

Plány však ostali plánmi a ona mohla len stáť a mračiť sa.

„To ty si mi ukradol matku. Ty, ty... ty!“

Do tváre ju opäť udrel jeho ostrý smiech. „Nevieš, ako by si ma mala volať.“

Jeho slová nepredstavovali otázku, ale sebaisté vyhlásenie.

Enora teda pevnejšie zovrela pery a nesnažila sa neopraviť jeho omyl. Nie preto, že ju v ten moment Nuage poškriabala a dokonca uhryzla, ale pre slová svojej matky. Ten motýľ, ktorého našla v troskách majáku podobného Falaise, bol toho jasným dôkazom. Enora si mala pamätať meno toho, kto jej zobral matku a hoci si v tento moment naň nevedela spomenúť, cítila jeho prítomnosť vo svojej mysli, kde v podobe roztopašnej mole poletoval v oddelení pamäte.

Stále však nepoznala spojenie medzi menami potomkov Tej, ktorá maľuje oblaky.

„Tvoja matka sa ku mne nechcela pridať,“ hovorila tá osoba, akoby sa Enora niečo pýtala. Vtedy pochopila, že niektorí ľudia sa potrebujú pochváliť a keď im na to nedajú ostatní príležitosť, skrátka ju odrhnú zo stromu príležitostí ako prezretú marhuľu. „Dal som jej na výber. Po mojom boku sa mohla stať tou, ktorou sa zrodila. Ale ona odmietla.“

„Pretože pochopila to, čomu si ty odmietal porozumieť,“ pokarhala ho Tá, ktorá maľuje oblaky. Hlasom matky, ktorá má právo a výsadu kritizovať svoje deti bez ohľadu na to, že už sú dospelé.

„Sme bohovia. Vždy sme nimi boli. Ale ty si to tak nevidela.“

Enora mala chuť odísť, pretože sa ocitla v srdci hádky rodiny, ku ktorej tak úplne nepatrila.

Lenže nohy mala ťažké ani bralá na vzdialených útesoch.

„Nie sme bohovia,“ opravila ho Tá, ktorá maľuje oblaky. „Sme len sluhovia v službách moci, ktorá nám bola daná. Naším osudom nikdy nebolo vládnuť ľuďom, nemali sme zasadnúť na trón. Mali sme svoju moc použiť na zveľadenie života.“

Hlas sa zasmial s ostrosťou výsmechu. „To je slabošstvo.“

„Len podľa teba.“

Vtedy Enora zacítila, ako sa do jej tela zabodáva pozornosť niečích očí. Akoby stála uprostred temného bezmesačného večera, všade vôkol nej tiene a z úkrytu tých najtemnejších niekto sledoval každý jej krok a ona pred tou pozornosťou nedokázala utiecť. Nech sa krútila a točila koľko chcela, nepohla sa ani o piaď a hoci jej telo halili mnohoraké vrstvy oblečenia, cítila sa obnažene. Snáď až naho.

Syčivý chechot privolal na Enorinu kožu mravčenie a zimomriavky.

„Vždy si ma chcela zastaviť,“ pripomínal ten niekto Tej, ktorá maľuje oblaky, akoby jej tým chcel dokázať, že ju čímsi prevyšuje. Ako keď sa dieťa stavia na špičky, aby ukázalo, že naozaj podrástlo. „Keď som ťa prestal počúvať, chcela si sa dostať k potomkom, ktorých si sama prekliala. A kto z nich ti ostal? Len toto malé dievčatko, ktoré je stratené od momentu, kedy vykročilo z dvier!“

Enora nemohla a nechcela reagovať. Pretože v mysli zvádzala boj o nadvládu nad vlastnými myšlienkami a navyše sa snažila nájsť zmysel v šepote, čo jej bez varovania doľahol až k ušiam. Tak tam len stála a pôsobila ako vďačná obeť, na ktorú keď útočia, len sa usmeje a odmieta sa brániť.

Skutočne ju zaujalo až to, ako sa Tá, ktorá maľuje oblaky zasmiala. „Bojíš sa jej. Preto si tu.“

„Nemám dôvod sa báť. Pretože ak toto dieťa postavíš pred voľbu, utečie.“

Uvedomila si, že práve teraz sa dostala doprostred kľúčového momentu.

Enora nepotrebovala potvrdenie od ostatných, celkom stačilo nadšenie neviditeľnej postavy a tiež nečinnosť Tej, ktorá maľuje oblaky. Enora tam preto len mohla stáť, nakoľko sa nedokázala pohnúť a jedna jej časť po tom možno ani netúžila, a očakávať príchod vzdušného víru. Nevidela ho, no cítila jeho prítomnosť, podobne ako včela podvedome vždy nájde zdroj nektáru. Premieľal sa a krútil, lákal eleganciou a ladnosťou, ako skúsená tanečnica uprostred dychtivého davu.

Enore poryvy vetra strapatili vlasy a zároveň ju pohládzali po lícach. A potom ju mocná ruka schmatla drvivosťou neústupnosti. Jej nehybné končatiny sa ocitli vo vzduchu a jej telo lietalo premenené na šarkana v sychravý jesenný deň. V mysli konečne rozoznala jednotlivé šepkané slová, ktoré ju nabádali k ostražitosti a pripomínali nutnosť pamätať si.

Tie mená. Vždy išlo o mená. Enora z toho bola unavená ako študent, ktorému opakujú nutnosť memorovať si presné znenie definícií nepoužiteľných v praxi. Lenže uväznená vo veternom víre a ponechaná vlastnému osudu nemohla ani nič iné robiť. Mohla si len pamätať a dúfať, že Tá, ktorá maľuje oblaky mala dôvod, aby ju zradou ponechala jej vlastnému osudu.

Nuage si to rozhodne myslela, keďže sa s odhodlaním zúfalého držala Enorinej nohy.

V spoločnosti veterného zavýjania opustili Falaise a vydali sa do pustiny.

Tá ich privítala svojou brutálnou náklonnosťou a tmou, ktorá všetko prikryla.

štrnásť ¦ šestnásť

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování