OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Za každú cenu - 9. kapitola

29.12.2015 (09:00) • Jessy • Povídky » Na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1539×

9. kapitola

Ahoj, odkáž, prosím, Hartleymu, že neprídem na doučko. S Lizzy ideme do kina, veď vieš kam. Dík!

Sam s tichým povzdychom hodila mobil do kabelky a krivkajúco sa pobrala na chodbu. Kým sa mordovala s nazúvaním tenisky na zranenú nohu, v duchu krútila nad Maryinou sms-kou hlavou. V stredu sa jej ozvala prvýkrát. Sama od seba. Robila si starosti, čo sa s ňou deje a Sam neskrývala prekvapenie.

Na prvý pohľad by sa i snáď mohlo zdať, že sa ich kamarátstvo vrátilo do starých zabehnutých koľají. Nehrali sa na mŕtve chrobáky, od stredy spolu každý deň komunikovali, Mary sa dokonca rozhovorila o novinkách s Ericom... A o minulosti nepadlo ani slovo. Žiadny náznak, hláska, citoslovce zaváhania vedúce k podstate veci. Akoby sa nič neudialo. Sam však vedela, že na hlavný problém iba napadol prach - vybledol, ale stále v ich životoch zacláňal.

Pochybností sa nezbavila. Malo by ju tešiť, že sa znova rozprávajú, cítila však akúsi zmenu. Skutočnú. Možno trvalú. Premýšľala nad Brianovými slovami čoraz častejšie. Netušila, ako ju Mary vníma a či ju stále považuje za najlepšiu kamarátku. A brala ju za ňu vôbec niekedy, alebo si to iba namýšľala, pretože Mary pre ňu takou bola? Nelipni na nej iba zo strachu zo samoty... Možnože mal Brian pravdu.

Sam si začala väčšmi všímať Maryino chovanie. Na zdravotný stav sa jej spýtala iba raz, v stredu, odvtedy ju nezaujímalo, či sa jej náhodou nepohoršilo. Následne hovorila vždy o sebe. V ich rozhovoroch boli dôležité iba jej pocity, duševné rozpoloženia, radosti a starosti. Akoby len potrebovala počuť Samin názor. Stotožniť sa, prípadne poprieť a zargumentovať. Sam tomuto faktu doteraz neprikladala prílišnú dôležitosť, avšak keď sa ocitla v horších časoch a sama sa potrebovala vyrozprávať, Mary pri nej nebola, nezaujímalo ju, čo sa s ňou deje. Jednoducho ju nechala „vychladnúť“, aby jedného dňa - keď jej opäť príde vhod -, bola opäť „v pohode“ a dokázala pokračovať v poskytovaní rád a názorov. Nanešťastie aj človek ako Sam občas potreboval vlastného „psychológa“. Je hrozné, ak chce druhý rady iba prijímať, ale nedávať.

Ticho si povzdychla. Nech to bolo ako chcelo, bolo načase, aby sa naučila stáť na vlastných nohách bez Maryinej prítomnosti. Pre istotu. 

K Matthewovi ju odviezla Claire.

„Keď skončíte, zavolaj mi, prídem po teba.“

„Jasné, dík.“ Noha čiastočne odpuchla, objavila sa však obrovská tmavofialová modrina.

„Nepomôžem ti hore?“

„Nie, netreba.“ Vytackala sa aj sama. Bolo nutné, aby sa opäť rozchodila. Výťah bol prázdny, prvé víťazstvo.

„Vitaj, dlho sme sa nevideli,“ vítal ju Matthew s úsmevom. Poďakovala, dávajúc mu za pravdu.

„Kde je Mary?“

„Nepríde. Chystá sa s Lizzy do kina.“

Matthew si povzdychol. „Super, my nechceme ísť?“ zašomral sucho.

„Pozývaš?“ Zdvihla obočie a posmešne sa pousmiala.

Prižmúril oči. „Nehovor mi, že aj ty by si uprednostnila kino pred matikou.“

„Pravdu?“

„Sam!“

„Prepáč, že som ranila tvoje city,“ zasmiala sa. „Ale ak ťa to poteší, práve na film, na ktorý sa chystajú, by som nešla.“

„A to už prečo?“ Zamyslene si prekrížil ruky na hrudi.

„Je to horor.“

Matthew sa hrane zhrozil a prežehnal sa.  

Sam naňho hodila vraždiaci pohľad, nemala príliš v láske, ak si z nej niekto strieľal. Zasmial sa, rozchádzajúc sa do kuchyne.  

„Nerada sa bojíš?“ pokračoval, stále sa pochechtávajúc.

„Jednoducho ten žáner nemám rada,“ odvetila trochu ostrejšie než plánovala a hneď nato sa zahanbila. 

„Dobre, prepáč,“ kapituloval. „Ako je na tom noha?“

„Lepšie, len stále trochu bolí.“ Posadila sa, vykladajúc z tašky zošit s výpočtami.

„Ako si sa k tomu vôbec dostala?“ pýtal sa, kým jej do pohára nalieval kolu.

„Nevšimla som si obrubník.“ Keď si v mysli onú scénku opäť prehrala, neubránila sa úsmevu. Aspoň okoloidúcim spestrila deň vtipným divadielkom.   

„Hlavne, že si si viac neublížila.“

Prikývla. Kým jej Matthew kontroloval riešenia príkladov, rozhliadala sa po kuchyni. Keď pohľadom prečesala celú miestnosť, pozornosť presunula naňho. Zrakom prechádzal po stránke zošita a zamyslene obhrýzal ceruzku. Medzičasom odvrátil pohľad a dlhými prstami čosi rýchlo ťukal do kalkulačky. Následne sa zamračil, na čele sa mu zjavila vráska. Nakukol do zošita a opäť zadal do kalkulačky akési čísla. Zhlboka sa nadýchol, prechádzajúc si dlaňou po tvári zarastenej niekoľkodňovým strniskom. Práve ten bežný, ničím výnimočný pohyb postačil na to, aby v nej začal prebúdzať niečo zvláštne. Niečo, čo si zatiaľ sama príliš neuvedomovala.

Doteraz si nevšimla drobné znamienko nad jeho pravým obočím či vyblednutú jazvičku neďaleko neho. Premýšľala, čo sa mu prihodilo, keď mu tá udalosť zanechala večnú pamiatku. Možno spadol v detstve z bicykla alebo sa pobil. Mohla sa ho spýtať, ale vyznelo by to vhodne? Nič ju nebolo do jeho života.

Dlho si myslela, že na ňom nie je nič zaujímavé. Pravdou bol však úplný opak. Nikdy sa nezachoval tak, ako by tipovala.

Ako bolo možné, že muž ako on nemal priateľku?

Matthew v zlomku sekundy zdvihol pohľad od zošita a pozrel sa na Sam. Chrbtom sa opierala o stoličku, v pravej ruke držala pohár a v ústach si zamyslene pridŕžala slamku. Jej výraz bol priam na nezaplatenie. Zasmial sa.

„Nad čím premýšľaš? Tváriš sa dosť zaujímavo.“

Zalialo ju teplo, prekvapene zamrkala. Srkla si z koly a pokladajúc pohár na stôl zaklamala: „Premýšľam, čo budeme mať zajtra na obed.“

Prekvapene zdvihol obočie. Pár sekúnd na ňu mlčky hľadel, premýšľajúc, či si z neho nestrieľa, avšak stále sa tvárila smrteľne vážne. „Aha,“ zareagoval. „Si hladná? Objednám pizzu.“

„Ehm, nie, nie som hladná,“ odvetila zarazene, zdvíhajúc obočie.

„Premýšľaš nad jedlom...“ vysvetľoval svoje myšlienkové pochody.

„To nič, ja som divná.“  Pohodila rukou. Opäť na ňu hľadel dlhšie než by sa možno bolo patrilo. Nakoniec stisol pery, jemne krčiac ramenami. „Všetci sme takí.“

***

„... a nakoniec pripočítaš päťku,“ dokončil Matthew svoj siahodlhý monológ. Sam nemala rada horory, ale matematika sa naň až priveľmi ponášala. Možno práve preto neboli kamarátky. Matthew rozprával približne sedem minút, z ktorých skutočne pochopila iba jednej.

„Rozumieš tomu?“

Premýšľajúco si hrýzla do pery, kým hľadela na vypočítaný príklad. „Trochu,“ pripustila.

„Koľko je trochu?“

„Mám sa vyjadriť v percentách?“

„Skús.“

„Tridsaťtri celých tri periodických.“ Aj to s prikrášlením ohľadom presunutia desatinnej čiarky doprava. 

„To nestačí,“ zamračil sa.

„Som dokonalým príkladom matematického analfabeta.“

„Tak ešte raz, od začiatku.“

„Nie!“ zhrozila sa. Vysvetľoval jej už dva, i to prinieslo nula bodový výsledok. „Totiž, nechcem ťa toľko zdržovať,“ pokračovala miernejším tónom. „Musím na to prísť sama. Večer si k tomu doma sadnem, sľubujem. Tento druh príkladov nebudem mať v pondelok na písomke, však?“

„Nie, tento ešte nie. Okrem toho ma nezdržuješ, chcem, aby si to pochopila. Veď si na doučovaní.“

„To je v pohode.“

„A keď ti to nepôjde?“

„Potom sa k tomu budúcu sobotu vrátime.“

Počastoval ju pochybovačným pohľadom. „Tak fajn,“ povzdychol si nakoniec. „Ale dám ti aspoň papier s príkladmi. Mám ho niekde v počítači, takže to musím nájsť, počkaj, prosím.“ Vstal spoza stola a stratil sa za dverami obývačky. Sam sa potrebovala po dlhom sedení vyrovnať, a tak sa postavila i ona. Pri prvých krokoch sa ozvala zranená noha, kvôli čomu zajajkala. Kto by bol povedal, že vyvrtnutý členok bolí toľko dní?

Dokrivkala do obývačky, ukončujúc svoju „dlhočíznu“ púť sadnutím si na sedačku. Z vedľajšej miestnosti sa ozývalo ťukanie do klávesnice a pár klikov myšou.

Rozhliadala sa po stroho zariadenej izbe. Jedine polička so štyrmi fotkami nad televízorom odrážala osobnejšiu časť Matthewovho života, dodávajúc neveľkej miestnosti punc domova. Vstala, aby si ich prezrela zbližša. Okrem Matthewa nikoho nepoznala. Najväčšmi ju zaujala fotografia, na ktorej spoločne s pre ňu neznámou dievčinou robili smiešne grimasy. Poukazovala na úplne inú stránku Matthewa než akú poznala ona. Bola to snímka, ktorá ju upútala už v úplne prvý deň, ako k nemu prišli na doučovanie.      

„Je to,“ ozvalo sa za ňou, načo sa ľahko ohliadla. Matthew jej podal dva hárky papierov s príkladmi, následne svoj pohľad presmeroval na fotku a na tvári sa mu zračil zvláštny clivý úsmev. „Vtedy sme s Emmou trocha blbli.“   

„S Emmou...?“

„Moja sestra,“ vysvetľoval.

„Nevedela som, že máš súrodenca.“

„No,“ zaváhal. „To závisí od toho, ako sa pozeráš na duchovnú stránku života.“

Sam nechápavo nadvihla obočie. „Ehm... Buď si momentálne sedím na kábli, alebo sú všetky moje mozgové bunky postihnuté matikou, ale asi celkom nechápem.“

„Napríklad pohľad ateistu a kresťana sa ohľadom posmrtného života líši, čiže...“ stíchol, nechávajúc vetu nedokončenú.

„Tým chceš povedať, že Emma...“

Prikývol. „Už je to sedem rokov.“

„Preboha,“ vydýchla Sam napoly prekvapene, napoly zhrozene.

„Veru.“

„To je... Mrzí ma to.“

„Nemusí, ty si ju nezabila.“

Sam chcela prikývnuť, keď jej došiel význam jeho slov. „Počkaj, to znamená, že... niekto...“ koktala. Ťažko sa jej nachádzali slová, vyrazil jej dych.

„Spomínaš si na barový incident s Mary, však?“

„Na to sa nedá zabudnúť.“

„Emma nemala toľko šťastia.“

Sam prekvapene zažmurkala. „Aj jej ktosi nasypal do pitia také svinstvo?“ takmer šepkala, hrdlo sa jej pri spomienke na oný večer podivne sťahovalo. Matthew odlepil pohľad od fotografie, sťažka si povzdychnúc: „Áno.“

Nedokázala si ani len predstaviť, akú bolesť musela jeho rodina svojho času prežívať. Rodičia prišli o jedinú dcéru, brat o jedinú sestru. Miesto v srdci, ktoré kedysi zapĺňala svojou prítomnosťou, už nikdy nikto nenahradí, naveky bude patriť iba jej.

Matthew sa s jej odchodom stále nevyrovnal. Pravdepodobne ani nevyrovná, roky neboli dosť dlhou dobou na vykrytie toľkej straty. Človek sa nedá nahradiť, nedá sa naňho zabudnúť. Chvalabohu, bohužiaľ.  

Chcela niečo povedať. Čokoľvek, čo by mu pomohlo. Existovali však také slová, výraz, ktorý by ho podporil? Nezarmútila by ho ešte väčšmi opätovnými slovami „je mi to ľúto“? Fráza, ktorej úroveň úprimnosti môže odzrkadľovať otáznik. Už sa toho určite napočúval dosť, prikývol a poďakoval nespočetnekrát. Konečne pochopila význam Douglasovych slov z koncertu o veľkej tragédii v Matthewovej rodine. Bola to tragédia.

Predsa by mala niečo povedať, vedela to. Než sa však odhodlala k možno ďalšiemu z mnohých otáznych vyjadrení, prehovoril Matthew: „Mala iba šestnásť.“

„Šestnásť,“ zopakoval po chvíli tichučko. Pre seba. Do ohňa nechtiac prilial ďalšie kvapky oleja, i keď vek v skutočnosti neurčoval intenzitu bolesti z odchodu milovaného človeka. Ale bola mladá, naozaj mala pred sebou celý život. Všetko na ňu čakalo, roztváralo pre ňu svoju náruč. 

Toto boli problémy. Nie ako žabo-myšie vojny s kamarátkou, kvôli ktorým sa trápila Sam. Aspoň si znova uvedomila, že na svete jestvujú omnoho väčšie trable než tie jej. Aj keď ktovie. Ani množstvo malých problémov sa nedá prehliadnuť, nedá sa pred nimi uniknúť alebo si ich nevšímať. Sú ako kamienok v topánke, ktorý nie a nie vytriasť.

Lenže v rodine Hartleyovcov sa nejednalo o pichľavý kamienok, ale o hada. Vrtkavého, prefíkaného, jedovatého.

Na myseľ jej stále neprichádzali vhodné slová, a tak sa rozhodla pre činy. Občas znamenali viac. Váhavo sa načiahla k Matthewovmu ramenu - najprv sa ho dotkla iba zľahka prstami, následne naň položila celú dlaň.

Zatváril sa prekvapene, no o chvíľu sa výraz v jeho tvári uvoľnil.

„Ďakujem,“ usmial sa. Sam mu úsmev opätovala. Ich pohľady sa stretli a v tom okamihu obaja pochopili, že už neboli obyčajnými známymi, učiteľom a študentkou, ale priateľmi.

„Keby aspoň bolo za čo.“ Stiahla ruku.

„To si píš, že je,“ povzdychol si. Pomalým krokom prešiel k sedačke a posadil sa. „Vieš, občas si hovorím, že po toľkých rokoch by som to už nemal až tak prežívať, ale,“ pokrútil hlavou, „bolí to skoro tak, ako na začiatku.“ Pohľadom česal podlahu.

„To je normálne. Nemusíš o tom hovoriť, ak ti to spôsobuje bolesť.“

„To by ale znamenalo, že by som o Emme nemal rozprávať vôbec, čo je stokrát horšie.“

„Ja len nechcem, aby si sa cítil nepríjemne.“

„S tým si nerob starosti. Keby som sa tak pri podobných rozhovoroch cítil, tú fotku by som vôbec nekomentoval.“

Sam chápavo prikývla. Nastalo ticho.

„Nad čím premýšľaš?“ spýtal sa po niekoľkých dlhých sekundách.

„Prečo?“ Prišlo jej podozrivé, že jej rovnakú otázku položil už druhýkrát za deň.

„Neviem,“ pokrčil ramenami. „Tváriš sa tak zamyslene.“

Na chvíľu zaváhala. „Premýšľam, aké to pre vás muselo byť ťažké. Asi si tú bolesť neviem úplne predstaviť.“

„Najhoršie to znášali naši... Zastihlo nás to maximálne nepripravených.“ No existoval čas, kedy by na čosi také boli pripravení? Samozrejme, že nie.

Matthew sa v spomienkach k bolestivému večeru predsa vrátil. „Práve som sa vracal z týždňovej stanovačky, bolo leto, 26. júl, presne si to pamätám. Bol som prekvapený, že Emma nebola doma, zvyčajne nemávala také dlhé vychádzky. Spýtal som sa otca, kde je a on povedal, že vraj u kamarátky na párty. Asi po polhodine zavolali z nemocnice, že ju k nim priviezli, ale nepovedali, čo s ňou je. Dozvedeli sme sa to až na mieste. Bola predávkovaná drogami,“ hlas mal tichý, monotónny. Takmer ako stroj.

„Ako sa k nim dostala? Nebodaj...“

„Nie,“ razantne pokrútil hlavou. „Nebrala drogy. Nikdy si ani len nezapálila cigaretu.“

„Tak teda...?“

Nahnevane si povzdychol. „Victor, ich kamoš, ktorý bol tiež na Vanessinej párty, mal v tom čase už dvadsaťjeden, a tak ich zavolal do baru. Vraj bude sranda,“ odfrkol si. „A tam sa prihodilo čosi podobné ako prednedávnom Mary. Je skoro nemožné zistiť, kto za tým stojí. Emmin organizmus to nezvládol, nebola zvyknutá ani len na alkohol.“      

Samine oči sa zaplnili slzami. Prežil obrovskú tragédiu a ona s Mary mu ju opäť pripomenuli.

„Čo bolo potom?“ šepla.

Matthew zdvihol pohľad a pozrel jej do očí. V tých jeho sa zrkadlila zloba. „Z Victora som skoro vybil dušu. Bol za ne zodpovedný, mal na ne dávať pozor!“ Prudko sa nadýchol. „Ale vieš čo? Nemal z toho vôbec nič. Nič! Cítil sa byť nevinným. A presne tak z toho aj nakoniec vyšiel!“ Doposiaľ ho takého znechuteného, ukrivdeného a nahnevaného nevidela.

„Prepáč,“ ospravedlňoval sa ihneď ľútostivo. „Nechcel som vybuchnúť.“

„Nemáš sa za čo ospravedlňovať.“

„Akosi sa cez to stále neviem preniesť. Neviem mu odpustiť i keď viem, že priamo on jej neublížil.“

„Nechcem sa ho zastávať, ale nezabudni, že on s tým vedomím bude žiť do konca života. Určite ho to veľmi mrzí.“

„Ja viem,“ povzdychol si porazene.

„A paradoxne človeka, ktorý je za to naozaj zodpovedný, to ani len netankuje...“ zašomrala Sam viac-menej pre seba. V mysli sa jej pripomenul obraz mohutného muža, ktorého v ten večer zahliadla v bare. Netušila, či mal niečo spoločné s incidentom s Mary, no pôsobil prinajmenšom podozrivo. Nedokázala jeho výzor opísať, do tváre mu nevidela. Napadlo jej však, či osoba, ktorá má na svedomí jej kamarátku, nemôže mať čosi spoločné aj s Matthewovou sestrou. Lenže ako povedal Matthew, je takmer nemožné zistiť, kto za podobnými činmi stojí. Možno ich bolo dokonca viac.

„Dúfam, že jedného dňa zhnije v pekle,“ precedil pomedzi zuby.

„Podľa mňa sa spolieha na to, že po smrti nebude nič. Ako keď vyhasne žiarovka. Bum a je po nej.“

„Ale čo keď to tak nie je?“

„Potom máme problém všetci.“

Matthew zamyslene prikývol.

„Ďakujem, že si nám s Mary vtedy pomohol,“ povedala Sam. Mala dojem, že mu nikdy nebude vedieť dostatočne poďakovať. „Muselo to byť pre teba ťažké.“ Až teraz skutočne pochopila ako, i to, prečo sa ich doučovateľsky ujal a nechcel za to ani cent. Nemal srdce od nich žiadať peniaze.

„Popravde som nemal ani šajnu, čo s ňou je. Každý človek by mal tomu druhému poskytnúť pomoc, ak je to potrebné. Horšie to bolo potom, keď lekár oznámil, že je predávkovaná. Okamžite som si spomenul na Emmu a na celú hrôzu, ktorá sa nám prihodila.“

„Preto si tak veľmi trval na tom, aby sa o incidente dozvedeli aj v škole,“ uvedomila si. Ako mohla byť taká hlúpa a chcieť to ututlať?

„Áno.“

„Je mi ľúto, že som robila problémy.“

„Istým spôsobom ťa chápem, aj preto som z toho Mary vynechal.“

„Čo si im vlastne povedal?“

„Presne to, čo sa aj udialo, iba som neprezradil, o akú ženu sa jedná ani že som ju vzal do nemocnice.“

„Výstražné plagátiky na seba nedali dlho čakať,“ zaškerila sa.

„To nebol môj nápad.“

„Myslela som si.“

„Ďakujem, že si ma vypočula,“ usmial sa.  

„Viem, aké to je, keď sa človek potrebuje vyrozprávať. Sľubujem, že tento rozhovor zostane len medzi nami.“

„Si dobré dievča, Sam.“

Krátko sa pousmiala.

„Stalo sa niečo?“ spýtal sa, keď si všimol, ako úsmev na jej tvári nahradila smutná maska.

„Je to vcelku o ničom vlastnosť. Taká... nudná.“

„Nudná?“

„Myslím si, že ma ľudia za takú považujú... Alebo aspoň väčšina z nich.“

„Nemôžeš byť všetkým pre všetkých.“

Na chvíľu sa zamyslela. „Asi máš pravdu.“ Pozrela na papiere, ktoré stále zvierala v rukách. „Už by som mala ísť.“ Prešla do kuchyne a napísala mame správu, že môže vyraziť. Následne si zo stola začala ukladať všetky svoje veci do kabelky.

„Niečo si stratila,“ zavolal Matthew z obývačky.

„Čo?“ Pozrela jeho smerom a zbadala, ako v prstoch zviera jej retiazku so sloníkom. Zhíkla. Keby ju stratila, Brian by ju zniesol zo sveta.

„Ako mi mohla spadnúť?“ Načiahla ruku a on jej svoj nález spustil do dlane. Odhrnula si vlasy na jednu stranu a pokúsila sa dať retiazku späť na svoje miesto, lenže zapínanie pokrivkávalo rovnako ako jej noha.

„Čo s tým je, došľaka!“

„Ukáž to sem.“

„Toto je môj večný problém,“ posťažovala si, keď sa jej retiazku pokúsil pripnúť Matthew.

„Hmm, ono je to asi nalomené, preto ti to spadlo.“

„To snáď nie!“

„Počkaj, vyšpekulujem to nejako.“ Zohol sa k nej nižšie, prezerajúc si štruktúru retiazky zbližša. Sam na krku cítila jemné ťahanie retiazky a na zátylku Matthewove prsty.

„Ide to?“ spýtala sa, keď sa jej zdalo, že sa s tým hrajká akosi pridlho.

„Pôjde.“

„Si si istý? Lebo ak nie, nevadí.“

„Psst, tu urobíme takú fintu...“

„Ja len že sa na to sústredíš ako keby si ma operoval,“ zachichotala sa, mierne zakláňajúc hlavu. Nevšimla si, že sa vlasmi dotýka Matthewovej tváre. Bol na polceste k odtiahnutiu, keď mu do nosa udrela jej vôňa. Sladká a zároveň jemná. Nevtieravá, no návyková. Nútila ho zhlboka sa nadýchnuť. A potom znova. Zostal ako obarený. Akoby odrazu prestal premýšľať a vládu nad jeho telom prevzali prazvláštne inštinkty. Túžil jej byť ešte bližšie, priťahovala ho ako bodka svetla v nekončiacej čierňave. Ako kvapka nádeje v prúde smoly. Nerozumel tej chvíli.

„Ako to vyzerá?“ vyzvedala Sam. Neodpovedal. Iba jeho prsty si pomaly začali raziť cestu od jej šije k ramenám. Prekvapením stuhla, na chrbte pocítila triašku. Nedokázala zo seba vydať ani hlásku. Retiazka sa v tichosti zošuchla na zem.

Horúcimi prstami prešiel cez Samine ramená nižšie a potom sa ich pomyselná cesta rozdvojila - dlane si priložil na jej pás. V hrdle jej úplne vyschlo, oči mala takmer vypúlené. Mala pocit, že jej pokožka na mieste, kde sa jej dotkol, horí. Na šiji cítila jeho dych. Srdce jej búšilo ako vystrašenému vtáčatku, nedokázala sa však ani pohnúť. Nechcela sa pohnúť. Roztrasené ruky si váhavo priložila na tie jeho a hlavu natočila smerom k nemu. S otázkou v očiach sa mu zadívala do tváre. Pohľad, ktorý jej venoval, jej z mysle v tej chvíli zmazal všetky myšlienky. Pozrela na jeho pery a nikdy nemala toľkú chuť niekoho pobozkať. A vlastne prečo to nespraviť? napadlo jej. Začala sa tvárou približovať k jeho. Matthew sa ani nepohol, iba na ňu hľadel. A potom na perách pocítil nežný dotyk. Jemný ako pohladenie pierkom, zatrepotanie motýlích krídel.

A zrazu precitol.

Akoby sa jeho mozog resetoval a jemu došlo, čo sa práve udialo.

Samin rovnako. Takmer v ten istý moment obaja otvorili oči a vyplašene na seba hľadeli. Srdcia im bili na poplach.  

„Ježišmária!“ vydýchol Matthew vydesene. Pustil ju a o poriadny krok ustúpil dozadu.

„Svätý Jozef,“ zamrmlala Sam mierne neprítomne.

Matthew sa prudko nadýchol a dlane si priložil na tvár. „Abrahám, Izák, Jakub, Noe, Daniel, Ján, Dávid, Šalamún...“ Rukami sa oprel o stôl a nahnevane krútil hlavou. Sam si na ústach pridŕžala dlaň a šokovane hľadela na podlahu. Ani jeden viac neprehovoril. Samino hrdlo sa úzkostne sťahovalo, súrne potrebovala čerstvý vzduch. Schmatla kabelku a bez slova sa stočila na zdravej päte. Bolesť v druhej nohe takmer nevnímala. Z vešiaka strhla bundičku, s nazúvaním tenisiek sa nezdržiavala, vzala ich do rúk a naboso vybehla z bytu. Dvere sa s buchotom zabuchli.

V kabelke sa jej rozozvučal mobil, čo znamenalo jediné - mama čaká pred vchodom.   

Ospravedlňujem sa za pomerne dlhú pauzu od poslednej kapitoly, ale, bohužiaľ, naozaj som mala - a vlastne aj stále mám - pomenej času. Neviem, či sa tu ešte nájde niekto, kto by mal o poviedku aj naďalej záujem, preto budem rada za akúkoľvek odozvu. Dúfam, že ste prežili krásne Vianoce a prajem vám len to najlepšie do nového roku!  

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Za každú cenu - 9. kapitola: