OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Za každú cenu - 1. kapitola

14.09.2015 (11:00) • Jessy • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1496×

1. kapitola

 „Samantha, už mám toho dosť! Ak do minúty nevylezieš z postele, rada ti prenechám svoju funkciu a celý mesiac môžeš variť večeru a  umývať riady ty!“ rozoznel sa bytom nahnevaný hlas Claire Whiteovej.

V hlave jej pulzovala bolesť, preto si sadla za stôl a začala si masírovať spánky. Po telefonáte s kolegyňou sa jej zmocňovali obavy z nadchádzajúcej porady. Modlila sa, aby boli bezpredmetnými. Ak ju mali čakať problémy aj v práci, rovno si môže začať zháňať číslo na psychológa.

Sam lenivo rozlepila viečka, zažmurkala do okna a pri pohľade na snehovú chumelicu za oknom sa neubránila zaúpeniu.  

Pretočila sa na druhý bok a hlavu si skryla pod vankúš. V okamihu, keď opäť zatvorila viečka a takmer ju unášalo k spánku, začula nepríjemné, nervov drásajúce klopkanie na dvere.

Vdýchla veľké množstvo kyslíka a upokojovala sa myšlienkou, že strednú školu bude navštevovať iba rok a pol, potom sa z tohto bytu spakuje a nastane svätý pokoj. Jasné, príde aj vysoká škola, ale prečo si s ňou robiť starosti už teraz?

Päsťami si pretrela rozospaté oči a vymotala sa spod perín. Keď pevne stála oboma nohami na bielom huňatom koberci, ponaťahovala si stuhnuté končatiny.

„Dobré ráno, milostivá, raňajky máš už dávno na stole. A prečo zase pobehuješ bosá? Chceš ochorieť?“ frflala Claire ihneď, ako sa jej dcéra objavila v kuchyni.

Nemala chuť odpovedať, jej mozog napoly spal. Na druhej strane  bola viac než vďačná za fakt, že sa jej otec o tomto čase nachádzal v práci a jeho večne nadurdený výraz tváre nebol prvou vecou, ktorá by jej „úspešne“ naštartovala deň.

„Nemusíš mať strach o moje zdravie,“ povzdychla si a napila sa džúsu zo škatule položenej na linke. Claire nenávidela, keď to robila a rovnako ako vždy, aj v tejto chvíli sa Sam pretvarovala, že si jej namosúrený pohľad nevšimla.

„Máš pravdu, ja sa už nebudem starať vážne o nič. Na tvojom mieste by som sa tu ale len tak bezducho nemotala, keď chceš stihnúť začiatok vyučovania.“

Sam bez slova pretočila očami, rozchádzajúc sa do kúpeľne. V poslednom čase si stihla zvyknúť na mamine občasne teatrálne výstupy. Sam sa mohla zatváriť akokoľvek, povedať čokoľvek, i tak skončila s titulom nevďačnej dcéry. Keď mala Claire bojovú náladu, bolo lepšie bez slova prikývnuť a počkať si pár minút na moment, kým ju to prejde. Jednoducho nedráždiť hada bosou nohou. Lenže Claire sa s podobnými výkyvmi nálady pasovala už dlhší čas a Sam začínala strácať nádej na zlepšenie.

Vzťah s rodičmi vo všeobecnosti nepatril k najjednoduchším a na svete snáď nebolo človeka, u ktorého by sa nevyskytli ťažšie rodinné časy, avšak Sam mala dojem, že u nich pretrvávajú akosi dlho.

S mamou si predtým rozumela, vždy dokázali  nájsť spoločnú reč a vychádzali si so všetkým. Nebála sa jej s čímkoľvek, čo ťažilo jej svedomie, zdôveriť. Vždy bola prvou osobou, u ktorej hľadala útechu a pochopenie. Dovtedy.

Nastali chvíle, kedy  premýšľala nad dôvodom, kvôli ktorému sa to stalo, kde došlo ku skratu, či kto vlastne pochybil, ale čím viac času ubehlo, Sam zistila, že vŕtanie sa v minulosti ničomu nepomôže, nezmení  prítomnosť, a jednoducho sa musela zmieriť so situáciou v takom štádiu, v akom sa práve nachádzala.

Pokrútila hlavou, akoby tým jednoduchým pohybom dokázala zabrániť prenikaniu nepríjemných spomienok do hlavy.

„Tak ja bežím!“ zakričala Claire z chodby, zapínajúc si zips na kabáte. „Dnes máme poradu, prídem neskôr. Peniaze na večer som ti položila pred mikrovlnku. Nemusíš ich ale minúť všetky, šetríme.“

„Budem sa snažiť. Čau,“ zakričala Sam so zubnou pastou v ústach, počúvajúc zabuchnutiu dverí.

Po rannej hygiene sa rozišla do izby. Z neveľkého šatníka vybrala obyčajné džínsy a k nim priradila dlhorukávové červené tričko s nápisom. Na módu si nikdy, bohvieako, nepotrpela. Nosila to, čo sa jej páčilo a, hlavne, v čom sa cítila pohodlne. Vrabčie hniezdo, ktoré sa jej rozprestieralo na hlave, skrotila pomocou úžasného ľudského vynálezu – hrebeňa.

Následne si na tvár napatlala trochu mejkapu, ktorý zdieľala spoločne s mamou a riasy predĺžila novo zakúpenou špirálou a posadila sa k nachystaným raňajkám.  

Netešila sa do školy. Nepatrila k ľuďom, ktorí mali množstvo priateľov, i keď si bola vedomá faktu, že si za ten stav mohla z veľkej časti sama. Ťažko nadväzovala nové kontakty. Veľakrát nadobudla pocit, že nad všetkým, čo povie, ľudia pretočia oči a poslúži im ako šašo. Neraz sa stretla s falošnosťou, ktorou jej ostatní neprestajne vrážali nôž do chrbta a pritom zanechávali neviditeľné, no o toľko bolestivejšie rany.

Po čase sa obrnila a začala si udržiavať odstup. Dávala si pozor na reči a ticho pozorovala okolie. Existovalo málo ľudí, ktorým verila a nebála sa zdôveriť, pri nich však mala stopercentnú istotu, že ju za každých okolností podržia.

Keď o niekoľko minút pozrela na hodiny zavesené na stene oproti kuchynskému stolu, zdesila sa.

Šprintovala do izby, schmatla tašku s knihami, a hybaj sa obúvať, Whiteová! Z vešiaka – ktorý takmer utrpel ujmu na tvare – v ešte väčšej rýchlosti strhla bundu. Tú na seba navliekala cestou pri schádzaní schodov zo štvrtého poschodia na prízemie, pretože výťah bol už týždeň nefunkčný a opravárom sa očividne do roboty hrnúť nechcelo.

Mary, jej najlepšia kamarátka od základnej školy, postávala na rohu ulice, pohľad upierajúc na display svojho namakaného mobilu. Na čiapke mala slušnú vrstvu čerstvo napadaného snehu. Už z diaľky, z ktorej sa na ňu Sam dívala, jej bolo viac než jasné, že je namosúrená alebo nervózna, pri Mary ťažko povedať. Prezrádzal to najmä jej postoj – rytmické podupkávanie pravou nohou, ľavá ruka založená vbok a horlivé ťukanie do mobilu. Sam sa zahanbila, že ju nechala čakať v takomto počasí.

„Ahoj, prepáč, že meškám,“ pípla ospravedlňujúco a hodila na ňu smutný pohľad vyhodeného psa prosiaceho pred dverami o azyl. Tušila, že tento trik nebude nič platný a už v mysli vymýšľala ďalší, keď ju kamoškina reakcia prekvapila.

Vlastne ani nie reakcia, ako pohľad, ktorý na ňu vzápätí uprela. Jej modré oči žiarili a pery natreté jahodovým leskom sa skrútili do potešeného úškľabku.

„Ahoj,“ vypískla a na celé hrdlo sa rozosmiala, pričom Sam skočila okolo krku. Tá sa zamračila, mierne ju od seba odsacujúc.  Zmätene sa na ňu zahľadela, hľadajúc príčiny jej prapodivného správania.

„Ušlo mi niečo?“

„To si píš! Eric ma pozval na rande!“ Zase výskala, kvôli čomu si ich pár okoloidúcich premeriavalo nie najprívetivejšími pohľadmi. Sam dvihla prekvapene obočie.

„Fíha,“ bolo jediné, na čo sa zmohla. Takže Eric Marley, priemerný chlapec z priemernej americkej rodiny, sa konečne rozhojdal. Zaujímalo by ju, čo ho doviedlo k rozhodnutiu pozvať Mary Nicolsovú po takmer troch rokoch, čo spolu trávia každý deň v škole, na rande.

Za prvé – očarili ho jej modré oči, ktorými naňho klipká už od prváku, a on zistil, že ju vlastne nenormálne miluje – , alebo za druhé – všetky školské pipinky sa v jeho posteli už vystriedali, čo vo voľnom preklade znamenalo, že tovar sa minul a jednoducho potrebuje zoznámiť svoju posteľ s niekým novým.

Pravdupovediac, druhá možnosť sa jej zdala tou, ktorá trafí klinec po hlavičke. Povzdychla  si, pokynula hlavou, aby sa pohli, pretože týmto tempom zmeškajú električku a do školy neprídu ani na piatu hodinu, a pomaly, vyberajúc najvhodnejšie slová, začala: „Mary, vieš... Ja neviem, či je najlepší nápad ísť s ním.“

„Čo?! Zbláznila si sa?“

„Nie, iba si myslím, že Eric pre teba nie je dvakrát dobrá voľba. Veď vieš, aký je...“

„Hej, viem, aký bol. Včera sme si na Facebooku písali skoro tri hodiny. Keď mi povedal, či by sme v sobotu neskočili do kina, skoro som odpadla,“ stála si tvrdohlavo za svojím.

Sam si v duchu porazene povzdychla a kapitulovala. Mary bola odmalička  tvrdohlavá ako baran a keď si čosi zaumienila, musela to dostať. Tento prípad bol rovnaký a aj keď Sam už teraz vedela, ako celé ich rande dopadne, jej slová by vyšli aj tak navnivoč, nestretli sa s pochopením, pretože aby Mary niečomu skutočne uverila, musela to zažiť na vlastnej koži, poučiť sa z vlastných chýb. Možno však Ericovi príliš krivdila a skutočne jeho charakter zaznamenal zmenu...

Sam, prosím ťa, veď neveríš sama sebe. V každom prípade plánovala v najbližšej dobe zásobiť  ich domácnosť poriadnou dávkou čokoládovej zmrzliny a vreckoviek, pre prípad, že jej jedného dňa s plačom a so slovami, aký je to strašný hajzel, bude Mary búchať do dverí.

Električku nakoniec zmeškali, kvôli čomu do školy dorazili desať minút po zvonení a do učebne doslova šprintovali.

Pracovníčka na vrátnici si ich premeriavala nazlosteným pohľadom, ale ich neskorší príchod nekomentovala.

Pred dverami učebne zastali, napravili si tašky na chrbtoch a zhlboka vydychovali, aby do miestnosti nevbehli ako parné lokomotívy súce na vyradenie. Dvere sa s vrzgotom otvorili a všetky pohľady študentov, vrátane Matthewa Hartleyho – ich učiteľa – sa sústredili na ňu a na Mary, ktorá sa so sklopenou hlavou držala v tichosti za Sam.

Kým však stihla čo i len otvoriť ústa, ozval sa Hartley.

„Máme presne jedenásť minút a dvadsaťštyri sekúnd po zvonení, slečny. V každom prípade sme všetci veľmi radi, že ste sa nás rozhodli poctiť svojou návštevou.“ Irónia z jeho hlasu sršala do všetkých kútov. Sam si hryzla do jazyka.

„Pán učiteľ, prepáčte za meškanie, ušla nám električka.“

„Alebo by ste si tú rannú cigaretku mohli dať nabudúce skôr, aby ste aj stihli začiatok vyučovania. Ak sa niečo podobné stane ešte raz, budeme to riešiť inak!“ zvýšil hlas a prebodol ju nahnevaným pohľadom. V duchu zaplakala a prosila všetkých svätých, nech stoja pri nej a zadusia jej túžbu vyškriabať mu oči.

Že rannú cigaretku! Ona, zarytý nefajčiar! Čo sa týkalo druhej časti, prinajhoršom by ju poslal za riaditeľom. Táto návšteva jej síce nebola po chuti, ale určite by stála zato. Stále nevedela, v čom tkvel problém u tohto mladého muža. Ešte by ju zaujímalo, čo v jeho ponímaní znamená pojem riešiť inak.

Než  pred rokom odišla ich bývalá matematikárka na materskú, hovorilo sa, že ju zastúpi mladý, začínajúci učiteľ. Nepotrvrdené informácie sa jeho príchodom ukázali byť pravdivými a po škole sa za jednu prestávku po jeho prvej odučenej hodine rozšírilo, že je veľmi milý, usmievavý a na to, že je v podstate začiatočník, vystupuje ako skutočný profesionál s niekoľkoročnou praxou.

Zo skutočnosti, že patrí k milým a usmievavým učiteľom, sa Sam tešila, nakoľko v odbore matematiky nikdy príliš nevynikala, a dúfala, že jej nudné hodiny spríjemní aspoň pohľad na pekného učiteľa.

Jej viera v lepšiu matematickú budúcnosť sa rozplynula ako para nad hrncom v momente, keď ju hneď na druhej spoločnej hodine vyvolal k odpovedi a trápil neuveriteľných dvadsať minút, napriek čomu nakoniec obišla s D-čkom. Odvtedy mala pocit, že to s nimi šlo dolu vodou.

Nesadli si, čo pokladala za hlavný problém. Nikdy mu nespôsobila žiadnu škodu na tele či majetku, neoškrela auto, nepapuľovala... Musela mu byť jednoducho nesympatická.

„Fajn,“ prskla už mierne podráždene a s Mary za zadkom sa vydala ku svojej lavici - poslednej pri okne.

Vyložila si knihy na stôl a s povzdychom sa oprela o lakeť. Neubránila sa významnému povzdychu, keď svojím monotónnym hlasom začal vysvetľovať učivo. Polovica študentiek sa usmievala ako slniečko na hnoji a na všetko - naoko - chápavo prikyvovali ako tí psi s pohyblivou hlavou, ktorí sa používajú ako dekorácia do auta. Trošku zdravého rozumu by im teda nezaškodilo. Sam netušila, z čoho boli také paf, ona na ňom nič výnimočné nevidela. Výklad o učive nepočúvala, namiesto toho si kreslila na zadnú stranu zošita čarbance.

„Otvorte si zošity a pokúste sa vypracovať cvičenia na strane osemdesiatštyri. Kto dával pozor na to, čo som hovoril, mal by to vedieť. O chvíľu si to skontrolujeme. Ak by mal niekto predsa len nejaké otázky, pokojne sa pýtajte,“ povedal o niekoľko minút neskôr a všetci sa s tichým frflaním chopili svojich zošitov. Jedine Sam sa ani nepohla.

Matthew sa začal s rukami za chrbtom prechádzať po triede, zadumane nakúkajúc do zošitov svojich úbohých zverencov. Sam zamykalo kútikmi úst a odvrátila pohľad na spolužiaka. 

„Samantha, vy ste na rekreácii, keď nepracujete? Alebo Adam má príklady napísané na chrbte, keď mu doň vypaľujete dieru?“

Keď sa na učiteľove slová Adam otočil k nej, od hanby sa začervenala.

„Začnite sa venovať svojej práci, prosím vás,“ pokračoval Hartley, prechádzajúc okolo nej.

„Sa nezblázni,“ zašomrala si Sam popod „fúzy“, avšak asi to nebolo natoľko tiché, ako pôvodne zamýšľala, pretože spolužiačka sediaca pred ňou sa zachichotala a tým strhla pozornosť ich smerom.

„Hovorili ste niečo, slečna Whiteová?“ spýtal sa Hartley zvláštnym tónom. Posadil sa za katedru, ležérne sa opierajúc o stoličku. Sam záporne pokrútila hlavou a nalistovala v knihe nadiktovanú stranu. Oči jej takmer vypadli. A toto je čo, prepánajána? Tak ako knihu otvorila, tak rýchlo ju i opäť zavrela. Tento chlap ju chce vážne zabiť. A že sa nemýli, potvrdil vetami, ktoré následne vypustil z úst: „Ak sa vám chce tak veľmi rozprávať, veľmi rád vám poskytnem šancu. Nech sa páči, môžete ísť vypracovať prvý príklad. Aspoň uvidím, ako ste pochopili učivu.“

„To nebude potrebné, pán učiteľ,“ usmiala sa.

„Ale no, vidím, že neobsedíte.“

Mala nutkanie mu venovať štipľavú poznámku, ale zdržala sa. Vydržala doteraz, tak v tom aj zotrvá.

Do rúk  si vzala učebnicu a slimačími krokmi našľapovala k tabuli. Hartley ju po celý čas, čo sa k nemu približovala, pozorne sledoval. Pred tabuľou neochotne zastala a začala listovať v knihe stranu s cvičeniami. Naschvál zdržovala, stránky lenivo prevracala takmer po jednom a v duchu sa zachichotala pri uvedomení, že ho tým znervózňuje, pretože začal ťukať perom do stola v pravidelných intervaloch.

„Bude to ešte dnes, slečna Whiteová?“

„Aká to bola strana, prosím vás?“ spýtala sa milo, div jej med nekvapkal z úst. Nakukol do učebnice a rovnako milým tónom jej odpovedal: „Osemdesiatštyri.“

S tichým poďakovaním rýchlo prelistovala na danú stránku a so zmiereným úsmevom sa otočila k tabuli, pohľadom blúdiac na zadanom príklade. V duchu sa hystericky zasmiala.

Pozrela na Matthewa pochybovačným a zároveň prosiacim pohľadom, no jeho oči a výraz tváre nezastávali názor o jej prepustení k opätovnému usadeniu sa do lavice. Vdýchla veľké množstvo kyslíka, dúfajúc, že jej to pomôže zachovať chladnú hlavu, a snažila sa rozpomenúť si, čo s príkladom urobiť - alebo aspoň ako začať. No tak, Sam, mysli!

Lenže, samozrejme, neprišla absolútne na nič, iba sa opäť utvrdila v domnienke, že je z matiky dutá ako bambus. V prstoch nervózne žmolila kriedu, ktorá sa začínala drviť, čím zanechávala na zemi biele čiastočky, a hrýzla si do pery. Hartley ju nechal postávať pred tabuľou ako zmoknuté kura ešte dobrých päť minút a nenašiel sa nikto, kto by sa podujal prísť vypočítať príklad za ňu. Mala pocit, že sekundová ručička hodín zavesených nad tabuľou bije každou ubehnutou sekundou hlasnejšie, a v mysli sa ju snažila postrčiť, aby už zazvonilo a bola voľná.

„Ani srnka netuší, však?“ skonštatoval po ďalších ubehnutých sekundách.

„Slečna Whiteová,“ pokračoval zadumane, „viete, aké tu máte známky. Jediná vec, ktorej sa naozaj desím, sú blížiace sa SAT testy, ktoré vás všetkých tento rok čakajú.“

Sam zostala v ticho, pohľadom prebodávala podlahu.

„Nerozumiem, prečo aspoň nepočúvate výklad, aby sa na vás za tú hodinu aspoň čosi nalepilo, keď nie ste schopná učiť sa doma.“

Opäť neodpovedala.

„Ešte stále je tu šanca na zlepšenie. Testy sú až v máji, takže máme vyše troch mesiacov na prípravu. Viem, že matika nie je vaša silná stránka a nebaví vás, ale pokiaľ sa niekedy chcete dostať na dobrú výšku, musíte sa aspoň trochu posnažiť. Matika sa nedá nabifliť, musíte ju pochopiť a ja by som bol veľmi rád, keby sa vám to podarilo. Ale musíte to chcieť sama, ja vás nedokážem dokopať k niečomu, čo odmietate.“

„Nezáleží na tom,“ zašomrala si bez rozmýšľania popod nos. Testy sa neskladajú iba z matematickej časti, ale aj z angličtiny - z čítania a z písania, čo považovala za svoju silnejšiu stránku.

Zatiaľ čo Matthew sledoval jej tvár, ona pozorovala dianie za oknom.

Neveril jej slovám, že je jej to jedno a nezáleží na tom. Jednalo sa o niečo iné, iba nedokázal prísť na to, o čo.

„Mýlite sa, záleží na tom, ak chcete, aby z vás bolo v budúcnosti niečo viac.“

„Možno to nechcem,“ zamrmlala. Čo vlastne chcela? Nenávidela dopodrobna naplánovaný život. Nevyplnené plány spôsobovali bolesť a sklamanie.

Nevedela, kam ju vietor zaveje po strednej škole, či sa zamestná, alebo tak, ako voľakedy chcela, pôjde na výšku. Možno bol jej postoj zvláštny, ale aj jej rodičia plánovali šťastný spoločný život až do smrti. A čo z toho šťastia zostalo?

Načo byť excelentnou študentkou, keď vám školský úspech aj tak nezaručí šťastný osobný život? Nikdy neviete, kde nakoniec skončíte, kam sa presťahujete, s kým sa zoznámite, koho si v dospelosti vezmete a aký človek sa z neho vykľuje. K týmto zisteniam vám veru nepomôže ani A-čko z matematiky.

 Ak sa niekto dostal až sem, patrí mu veľké poďakovanie. Viem, že podobných poviedok je ako maku, ale predsa som sa rozhodla do nej pustiť a poňať po svojom. Táto kapitola slúžila viac-menej na rozbeh, sľubujem, že to bude aj lepšie. :) Budem rada za akýkoľvek komentár. :)

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Za každú cenu - 1. kapitola: