OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Z temnoty, alebo zo svetla? - Prológ + 1. kapitola

01.10.2011 (17:00) • SidieOverThreshold • Povídky » Na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 633×

Prológ

„Myslíš, že to bude fungovať ?"opýtal sa starý muž mladíka, ktorý nervózne prešľapoval z nohy na nohu. Bol nervózny , pretože sám nevedel, či to bude fungovať a pred svojím šéfom mal veľký rešpekt. Nevedel si predstaviť, z čoho by žil, keby mu dali padáka.

„Áno pane, myslím, že to bude fungovať ,"odpovedal nevinne a pritiahol si biely plášť bližšie k telu. Jeho šéf si obzeral prístroj s nepokojným výrazom na tvári.

„Tak ty myslíš ?"Otočil sa k mladíkovi. „Máš si byť istý!" povedal. Potom sa však opäť pozrel na prístroj a dodal: „Tak dobre. Ak to nebude fungovať, ty budeš drieť, kým to nebude dokonalé!“ Ďobol prstom do chlapíka. Potom sa pozrel na ľudí, ktorí celý čas stáli okolo nich a aj oni mali na tvárach nervózny pohľad.

„Všetci vypadnite!" zakričal na nich starec a všetci sa mu hneď pratali z cesty. Mali pred starcom rešpekt, hoci bol chudý, starý a slabý. Ale bol nepríjemný a prísny, na tom sa všetci zhodli. Nevedeli, ako s ním môže jeho manželka a vnučka vydržať a ľutovali ich. Teraz však všetci utekali pred starcovým hnevom.

„Božemôj, nie doslovne všetci! Tí, ktorí tu majú byť tu zostanú!" zakričal starec, načo sa asi päť ľudí oddelilo od skupinky a zostalo. Starec sa otočil na mladíka, ktorý už zapínal prístroj, ktorý sám vymyslel. Na obrazovke prístroja sa zobrazila mapa Južnej Ameriky. Starec pozorne sledoval, čo mladík robí. Práve ťukal do klávesnice všelijaké kódy a heslá, a po chvíli sa na obrazovke začali objavovať malé červené bodky.

„Funguje to!" zajasal mladík a otočil obrazovku k starcovi. Starec si pozorne prezeral obrazovku, až mu zrak padol na jednu malú bodku, ktorá bola na mieste, kde stál jeho vlastný dom.

„Toto..." ukázal na bodku, „...kto to je?" opýtal sa a mladík pohotovo začal opäť ťukať heslá a kódy, až sa mu napokon na prístroji zobrazilo meno a všetky údaje o človeku, ktorý zobrazoval jednu z malých bodiek.

„Sennalie Jeseia Laysiová, šestnásť rokov, chodí na Pienoutskú strednú školu..." čítal mladík a starec ostal zarazený. Žeby jeho vlastná vnučka... Neveril.

„Pane chcete..." opýtal sa opatrne mladík, načo starec len prikývol. Bolo mu to jedno. Aspoň sa jej zbaví.

„Áno, každého jedného. A nezabudnite na to, že nemajú vedieť, načo tam sú!" prikázal a odišiel.

1. kapitola

„Nalie. Úprimne. Máš ho rada?" spýtala sa ma Ery, keď sme prichádzali k domu starej mamy. Zastali sme pred dverami a ja som sa nervózne otočila k Ery.

„Erynoul... ak mi hodláš dávať takéto otázky, tak ťa varujem, že ku mne domov nepôjdeš!" povedala som a pri tom jej zahrozila prstom. Ery sa zamračila.

„Nevolaj ma mojím pravým menom!" povedala výhražne a už mala ruku na kľučke. ,,Ale aj tak si mi neodpovedala. No tak, Panebože Nalie! Je to najžiadanejší, najkrajší a..." vzdychla si, „najsexy chlapec na škole." Významne sa na mňa pozrela. „Naozaj chceš len tak odmietnuť pozvánku na rande od Lurrika Poumenta?"

Vzdychla som si. Na takéto reči naozaj nemám náladu. Samozrejme, že s ním nikam ísť nehodlám, ale nemôžem mu to povedať. Dievčatá by mi síce boli vďačné, ale chlapci, tí by ma psychicky šikanovali do konca života. Ale nakoniec, čo sa mi stane z jedného rande?

„Nie," povedala som, ale Ery sa na mňa nechápavo pozrela.

„Ako to myslíš nie?" opýtala sa a stlačila kľučku. Bolo však zamknuté. Jemne som jej odstrčila ruku a strčila kľúčik do zámky.

„Tak, že nie, nechcem to odmietnuť," vysvetlila som jej a otvorila som dvere. Ery sa hneď tlačila dnu a už sa vyzúvala. „Mám to pochopiť tak, že pôjdeš?"

Prevrátila som oči. Ery vedela byť niekedy veľmi nechápavá, a to práve v tej najnevhodnejšej chvíli. Vyzula som sa aj ja a zamierila som ku schodom. Starká a starký asi nie sú doma.

„Áno, môžeš to tak pochopiť. Ale nie že to zajtra bude vedieť celé mesto, lebo si mŕtva," pohrozila som jej, ale aj tak som vedela, že do zajtra o tom bude vedieť prinajmenšom celá Južná Amerika.

Ery si vzdychla a predbehla ma na schodoch. Zastala a otočila sa ku mne. Hneď som vedela, že niečo chce.

„No... Nalie? Že... nemohla by som... ísť... ísť s tebou? Vieš, len tak pre istotu," opýtala sa nevinne a ja som sa len potešila. Aspoň tam nebudem sama. Aj keď viem, prečo tam v skutočnosti ide. Samozrejme, že chce ísť len kvôli „dokonalému" Lurrikovi. Mne je to však tak jedno.

„Jasné, aspoň nebudem sama."

Ery zajasali v očiach drobné hviezdičky. Asi chce mať Lurrika len pre seba. Ja jej v tom však nebudem brániť. Len mi dopomôže.

Ery stále stála a plesala od radosti. Odkašľala som si.

„Ery? Chceš tu stáť až do piatej, alebo sa pohneš a pôjdeme do mojej izby? Vieš, rada by som svoje nohy používala aj naďalej." Ironicky som sa usmiala ale ju to nijako nechytilo. Len sa pohla ďalej a stále dookola rozprávala o tom prekliatom Lurrikovi Poumentovi.

***

O pol štvrtej som bola už úplne vyšťavená. Aj tak som však počúvala Ery. Keď konečne odbilo päť hodín a Ery sa pobrala domov, vydýchla som si a zvalila som sa na posteľ. Konečne chvíľku sama. V tom mi zazvonil mobil. Vzdychla som si a zdvihla som to.

„Haló?"

„Ahoj, zlatíčko." Hneď som spoznala hlas starkej.

„Ahoj, starká. Už som doma. Kedy prídete?"

„Práve preto ti volám. Prídeme až okolo deviatej večer, pretože Sink má zase nejakú prácu. Zamkni sa a dávaj na seba pozor!" Jasné, ako vždy. Starký má prácu a starká sa strachuje.

„Jasné. Ahoj."

„Ahoj, Sennie." V telefóne sa ozývalo už len pípanie.

Unavene som položila telefón a ľahla som si na posteľ. Zajtra je tuším utorok. Ach,nech už je víkend, pomyslela som si a s touto myšlienkou som na moje prekvapenie zaspala.

***

Zobudila som sa až ráno, čo bolo neobvyklé. Nezobudila som sa ani na otvorenie dverí, čo sa zvyčajne zobudím aj na zamňaukanie mačiatka na druhej strane mesta. Zdalo sa mi to dosť čudné, ale nechala som to tak a radšej som sa venovala dôležitejším veciam, ako napríklad prísť načas do školy.

Rýchlo som bežala do kúpeľne a vošla som do sprchy. Rada sa sprchujem - milujem ten pocit, keď po vás tečie teplá voda a vy nemusíte nič robiť, iba stáť a užívať si to.Tentoraz som však nemala čas hodinu stáť v sprche, tak som sa len rýchlo umyla a šup von.

Zastala som si pred zrkadlom, zobrala som zubnú kefku, ale keď som zdvihla zrak, pohľad sa mi stretol s inou Sennalie. Táto Sennalie mala tie isté čierno-čierne vlasy, tmavomodré zafírové oči, ale pod tými očami nemala fialové kruhy ako zvyčajne. Asi preto, že som išla skorej spať. Určite. Keď nikto nebol doma. Zvyčajne zaspávam posledná v okruhu aspoň päťdesiat kilometrov. Jednoducho neviem spať.

Hodila som to za hlavu a umyla som si zuby.

Keď som bola čistučká a oblečená, zbehla som dole k dverám, potichu som ich otvorila a nenápadne som bežala preč. Našťastie sa nikto nezobudil, takže som v pokoji došla k škole. Tam ma už čakala Ery. Netrpezlivo prešľapovala z nohy na nohu a keď ma uvidela, zamračila sa a rýchlym krokom podišla ku mne.

„Nalie! Ja ťa asi zabijem!" vyhrážala sa. Zasmiala som sa, obišla som ju a zamierila som ku škole. Ona ma nasledovala a stále sa mračila.

„Sennalie Laysiová! Počúvaš ma ty niekedy vôbec?!" V duchu som sa opäť musela zasmiať. Typická Ery.

„Keď sa tak nad tým zamýšľam, ani nie. Ale za čo sa hneváš, to nechápem," odpovedala som jej pokojne. Ery pobehla a zastala predo mňou. Napriek Erynho vážne zastrašujúceho výrazu som len tak-tak som udržala hysterický smiech. Potom som sa však nad tým zamyslela. Nie, nemala som vôbec žiadny dôvod na smiech, práve naopak. Mala by som plakať vzhľadom k tomu, že moja najlepšia kamarátka sa na mňa hnevá, hoci neviem prečo, meškám do školy, za čo ma Close určite zabije a čo je najhoršie, dnes mám mať rande s jedným odporným nafúkancom Lurrikom Poumentom. Áno, som tá posledná, ktorá má dôvod na smiech, ale aj tak som sa musela aspoň usmiať nad Erynými mračnami nad očami.

„Nalie, nechcem meškať do školy ale musíš mi odpovedať na jednu otázku!" vysvetlila Ery a skoro mi prevŕtala hruď prstom. „Chceš mi povedať, že pôjdeš na rande z Lurrikom v tomto?" spýtala sa a ja som sa opäť len usmiala.

„Neusmievaj sa ako mesiačik na hnoji a odpovedz mi! Nemôžeš tam ísť v tomto!" vyčítala mi Ery, a hoci ja som na svojom oblečení nevidela nič zlé, ona sa mračila ako keby som si dala na čelo vytetovať divú sviňu s krídlami a to ani nehovorím, ako bola oblečená ona.

„Zato ty si sa pripravila dôkladne," povedala som, prezerajúc si jej dokonalé oblečenie. Ružová mini-suknička jej dokonale ladila s tričkom s nápisom „I am a champion" a bielou čipkou, a s topánkami s aspoň dvadsaťcentimetrovými podpätkami. Prsteň aspoň na každom druhom prste, náhrdelníkov aspoň desať a dokonalé ružové kruhové náušnice. Naopak ja so svojimi obyčajnými čiernymi rifľami, čiernym tričkom s nápisom „My name is God!" a obyčajnými teniskami som si oproti nej vyzerala ako úplný magor.

„Áno, ja som myslela na všetko. Zato ty... no, radšej už poďme, ale aj tak sa pôjdeš poobede prezliecť, inak tam nepôjdem," opäť sa vyhrážala Ery, ale ja som ju vôbec nepočúvala. Pamäť mi behala po dnešnom hroznom rande.

***

Deň ubehol ako voda a nasledoval dlhý dialóg Ery o tom, ako veľmi sa teší a ako sa za mňa bude hanbiť, ak sa neprezlečiem. Close nám poriadne vynadal, ako som očakávala, ale nedal nám žiadny trest, takže som to brala s nadhľadom.

„...vždy som tvrdila, že je to výstredné, ale ona ma nikdy nepočúvala. Stále dookola si to obliekala a tak mala smolu ona, lebo- a to sa s tebou stavím- nikdy nemala a nikdy nebude mať poriadneho chlapca. Ale tak to už chodí. Krey tá je v poriadku. Ona počúvne, ale Candy tá nie. Ježiš Kristus veď kto by si v tejto dobe obliekol košeľu! Nikto! Ale ona že to je móda. Vôbec nemá vkus...a ja že som výstredná! Cs...jasné, ja by som počúvla rozumnejšieho a nikdy by som..."

„Áno chápem Ery, nemusíš o tom hovoriť dve hodiny. Na Say Street si mala odbočiť," poučovala som ju, ale ona ma nepočúvala a nakoniec zastala pred naším domom.

„Čo tu robíme? Nemali sme len tak náhodou ísť do reštaurácie U Georgie?" opýtala som sa, ale Ery už vystupovala.

„Nie, nemali. Najprv sa musíš prezliecť," povedala a ukázala smerom na moje oblečenie. Ešte stále som na ňom nevidela nič zlé, ale Ery asi vadilo, tak som pristala a vošli sme dnu. Bolo odomknuté, takže starkí sú asi doma.

„Starká! Starký! Som doma!" zakričala som a hneď nato pribehla do chodby starká. Zobrala mi kabát a zavesila ho na vešiak.

„Ach, Sennie moja. Konečne si doma," povedala a usmiala sa tak, ako to dokáže len starká Liliy. Prišlo mi jej ľúto, keď som jej musela povedať, že sa vrátim domov až o takej jedenástej.

„Starká, vieš, ja dnes musím ešte odísť. Mám niečo na práci. Prišla som sa len prezliecť," povedala som. Starká sa šibalsky usmiala. Vždy vytušila, keď som niekam išla a kde som išla a aj s kým som išla. Aj teraz sa usmiala a povedala: „V tom bude nejaký chlapec. Nie je to ten mladý Lurrik Poument? Ten, ktorý tu bol a pýtal sa, či pôjdeš?" položila otázku, a ja som sa zarazila.

„On tu bol? Ten idiot?" opýtala som sa, ale hneď som to oľutovala, lebo starká sa zamračila a potom zakašľala. Stále keď sa hnevá, alebo je v strese kašle ako zmyslov zbavená, ako keby si chcela vykašľať pľúca. Vzdychla som si.

„Prepáč, starká, ja som nechcela."

„Nie, to nič srdiečko, len vieš, mne sa zdal ten Lurrik ako celkom milý chlapec," vysvetlila a opäť zakašľala. Milý? A on? To nemôže byť pravda. Je to jeden nafúkaný idiot, ktorý si myslí, že je superhviezda. Starká ako keby mi čítala myšlienky a zase sa zamračila.

„No choď sa prezliecť. A obleč si niečo pekné!" prikázala mi starká a opäť sa šibalsky usmiala. Opätovala som jej úsmev a bez ďalších slov som vyšla hore. Ery ma nasledovala. Až doteraz nič nepovedala, to mi bolo divné, ale bola som za to vďačná. To bolo asi najdlhšie ticho za jej doterajší život, okrem času keď spala. Teraz to ticho prerušila a zasmiala sa.

„Ach, ako sa teším! Vieš čo si obleč? Tie krásne červené šaty bez ramienok! Tie sú krásne! Ale zase to neprežeň, aby si nebola krajšia ako ja, lebo ak budeš,  Lurrik bude chcieť teba, nie mňa a to bude hrozné, keďže ty ho nechceš ale ja áno, môžeme spraviť taký kompromis, že ty sa nenamaľuješ, ale dáš si tie..." rozprávala Ery a ja som ju dnes prvý krát nechala vyrozprávať ,a počúvala som jej večné táranie celý čas, čo som sa pripravovala.

Autor: SidieOverThreshold, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Z temnoty, alebo zo svetla? - Prológ + 1. kapitola: