Z temnoty, alebo zo svetla? - 5. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Kam sa dostala Sennalie? Môže sa stať, že niektoré veci nebudete chápať, ale všetko sa potom vyjasní. Túto kapitolu chcem venovať všetkým, ktorí čítajú túto poviedku. :) Prajem príjemné čítanie.

13.10.2011 (12:00) • SidieOverThreshold • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 626×

5. kapitola

Mala som sen. Bol v ňom divný chlapík s krídlami a naťahoval za mňou jeho biele ruky. Keď sa ma takmer dotkol, vykríkla som a zobudila sa.

Keď som však otvorila oči, neocitla som sa v lepšom prípade, hoci som to očakávala.

Ležala som na posteli v izbe s bielymi stenami. Po sebe som mala popichané všelijaké hadičky, cez ktoré sa mi do tela liali nejaké tekutiny. Vedľa mňa pípal nejaký stroj v rytme môjho srdca a naľavo odo mňa spokojne odpočívalo nejaké dievča.

Na odhaleno krku malo vytetované C9.

Automaticky som si chytila krk a pod bruškami prstov som zacítila drsnú pokožku. Tak trochu som sa snažila zistiť, aký útvar daná pokožka zobrazuje, ale ani po dvoch minútach sa mi nepodarilo na nič prísť.

Z povzdychom som si z tela postrhávala hadičky a vstala som. Hneď som to však oľutovala, pretože ihneď začala húkať nejaká siréna, čím zobudila dievča, ktoré doteraz spalo. Prísne sa na mňa pozrelo.

„Sennalie! Si ty normálna? Okamžite si ľahni, lebo vstanem z tejto postele, a potom si ma neželaj! Okamžite Sennalie, ešte nie si v poriadku!" kričalo na mňa ale ja som sa nezmohla na slovo tak som tam len stála a s otvorenými ústami som na ňu hľadela. Zaskočilo ma, ako ma nazvala.

Sennalie. Možno by to bolo v poriadku, keby som si na to meno spomínala. Ja som si však nespomínala na nič. Na to, ako sa volám, kde som, prečo som tu, ani kto je toto dievča.

Vtedy do izby vošli podivní ľudia v bielom. Dvaja svalnatý muži a jedna žena s krásnymi svetlomodrými očami a bielymi vlasmi. Pôsobila na mňa ako veštica. Presne takto som si predstavovala veštice, keď som bola malá.

Ihneď ako vošli, siréna prestala robiť hluk.

„Ach, Erynoul, nemusíš kričať. Tuto Sennalie pochopí aj potichu, nie?" povedala žena dievčaťu, ale stále sa pozerala na mňa.

Dievčatine zelenohnedé oči sa prevrátili ale napokon si dievča opäť ľahlo.

Žena sa na mňa usmiala, ale v jej očiach som zazrela štipku výhražnosti.

„Tak poď, Sennalie, pôjdeš za nami," povedala žena a vykročila. Išla som za ňou.Kráčali sme dlhou chodbou a keď sme na jej konci vyšli veľkými bielymi dverami, nad nimi som zbadal nápis Ošetrovňa.

Takže som doteraz ležala v ošetrovni? Načo? Nič mi nie je.

Až vtedy som pocítila na hlave ostrú bolesť. Chytila som si to miesto a zacítila som veľkú hrču.

Zabočili sme doľava, a potom sme vošli do veľkých drevených dverí.

Dnu bola pracovňa ako z osemnásteho storočia, až na stoličku. Tá sa zdala byť čisto-nová.

Žena si sadla za veľký drevený stôl. Rukou mi pokynula, aby som urobila to isté. Tak som ju poslúchla a sadla som si na stoličku oproti žene.

„Takže, Sennalie. Asi si nepamätáš vôbec na nič po tom páde, však?" začala žena a ja som len pokrútila hlavou. Nepamätala som si ani na žiadny pád.Žena si povzdychla.

„Dobre. Takže. Ja som Nhousha. Som vaša hlavná veliteľka a trénerka. To dievča čo bolo s tebou na izbe je tvoja najlepšia kamarátka Erynoul. Ty sa voláš Sennalie. Tvôj priateľ ťa volá Jese či ako."

Priateľ? Táto žena ma zaskakovala čím viac a viac.

„Máš šestnásť rokov."

Áno, ale prečo som tu? pomyslela som si vduchu.

„Si tu, pretože toto je jediný svet aký kedy existoval, existuje a bude existovať, je ti to jasné?" povedala, ako keby mi vedela čítať myšlienky.

„Okolo týcho budov a nášho areálu je len čistá púšť, a keby si sa pokúsila odtiaľto utiecť, neprežila by si ani deň!" Táto žena mi naháňala hrôzu. Nahýnala sa ponad stôl a tvár mala tesne pri tej mojej. Potom sa usmiala.

„Takže ostatné sa dozvieš pozdejšie. Alebo na to prídeš aj sama," povedala s úsmevom.

„Tuto Oudd ťa zavedie do tvojej izby." Pozrela som sa na jedného z mužov. Kývol na mňa a vyšiel z izby. Nasledovala som ho. Zase sme kráčali po tej podivnej chodbe, až sme prišli k obrovským mosadzným schodom. Ani som sa nestihla vynadívať, pretože muž ma už ťahal hore.

Potom sme zabočili doprava a opäť po schodoch z bieleho mramoru. Potom sme už konečne vošli do jedných dverí.

V izbe bolo celkom pekne. Boli tam dve dvojposchodové postele a jeden stolík.

Vošla som dnu.

„Niečo si obleč a nejako sa zabav. O štvrtej budíme ostatných," povedal muž, zabuchol dvere a odišiel.

Vyliezla som na jednu z postelí a pohrávala som sa s tenkou prikrývkou. Keď ma to omrzelo, rozhodla som sa, že si nájdem nejaké oblečenie.

Otvorila som skriňu a zo všetkých strán sa na mňa zvalila hora oblečenia. Skoro som sa zadusila, ale nakoniec sa mi podarilo dostať sa odtiaľ.

Začala som sa prehrabávať v kope oblečenia a našla som krásne zelené šaty bez ramienok.

Obliekla som si ich, a keď som sa postavila pred zrkadlo zrak mi padol na dievča oblečené v nich. Malo dlhé čierne vlasy a veľké tmavo modré oči. Pripadala mi istým spôsobom známa, ale pritom som ju vôbec nepoznala.

Konečne som sa však mohla pozrieť na drsnú pokožku na krku.

Zistila som, že je to tiež tetovanie. Na krku som mala vytetované A7.

Neviem prečo, ale niečo mi hovorilo, že je to moje nové druhé meno.

Autor: SidieOverThreshold, v rubrice: Povídky » Na pokračování