Z temnoty, alebo zo svetla? - 2. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Ďalšia kapitola. Dúfam, že sa bude páčiť. ;)

03.10.2011 (15:00) • SidieOverThreshold • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 498×

2. kapitola

Prekliaty, prekliaty Lurrik! Kvôli nemu mám na sebe toto!

Pozrela som sa na svoje šaty. Vyzerala som otrasne. Ružové šaty som mala po kolená, náhrdelníky mi zakrývali krk, takže ho ani nebolo vidno, a na štyristoosemdesiatcentimetrových podpätkoch som nevedela ani ležať, nieže by mi napadlo vôbec v nich chodiť! Ery sa to zrejme páčilo, pretože sa usmievala ako idiot a naprávala mi šaty.

„Nemrač sa ako keby si videla satana a otoč sa," povedala mi Ery a ja som ju napriek môjmu hnevu počúvla. Cítila som, ako mi napráva už aj tak dokonalé šaty, a keď som sa otočila, sama stála pred zrkadlom a upravovala sa.

„No, myslím,že by sme už mohli ísť," povedala, hodila posledný pohľad do zrkadla (ja som sa tam nehodlala pozrieť), a vyšla s mojej izby. Nasledovala som ju. Kráčala ako princezná, čo ma ešte viac vytočilo. Potkla som sa, ale stihla som sa zachytiť o zábradlie.

„Na to si zvykneš," uisťovala ma Ery, ale neverila som jej. Panebože! Som si istá, že na takýchto podpätkoch som nechodila už aspoň desať životov dozadu.

Vyšli sme von a nastúpili do Erynho malého chrobáka.

„Tak a ide sa za Lurrikóm!" zakričala Ery a dupla na plyn.

„Ery, trošku spomaľ," povedala som pokojne, ale Ery ma vôbec nepočúvala, a stále pridávala plyn.

„Ery!" zvýšila som hlas.

„Dobre, dobre," povedala Ery s úsmevom na tvári a spomalila. „Ale potom na mňa nezvaľuj, že prídeme neskoro." Ery vedela byť veľmi dôsledná a šialená zároveň, čo nemohol byť hocikto. Ja som bola buď dôsledná, alebo šialená... No dobre, tak ani jedno, ale o tom teraz nerozprávam.

Vyšli sme na Lili' s Street, a zaparkovali sme na parkovisku pri reštaurácií U Georgie. Prvá vystúpila Ery. Ja som len sedela a rozmýšľala, aké to asi bude, či sa bude zaujímať o Ery, ako to ona očakáva, alebo sa nebude zaujímať o žiadnu z nás, ale o dievčaťá, ako Moulie Gipsonová, ktorá si maskuje aj nosné dierky, a to ani nehovorím o iných veciach, ktoré by som asi nemala spomenúť. Dokonca aj jej partia je celá dorobená, dali si zväčiť všetky časti tela vrátane...

„Ježiši Kriste, Pane Bože Sennalie! Poď už!" zakričala na mňa Ery a vytrhla ma z prúdu mojich úžasne fyzologických myšlienok. Bez slova som vystúpila z auta a nasledovala som Ery. Sledovala som ako „ladným" krokom vpochodovala dnu a okamžite sa zvalila na stoličku pri stole, kde už čakal- teraz prekvapený- Lurrik, a oprela si hlavu o ruku.

„Takže Lurrik..." povedala zvodne na prekvapeného Lurrika. Po chvíli som si prisadla aj ja.

„Ahoj," zamrmlala som.

„Ahoj," povedal Lurrik akýsi nesvoj. Stále sa pozeral na mňa, čo ma dosť rozrušilo. Ery začala rozprávať a ja som vedela, že ani ja ani Lurrik sa už nedostaneme k slovu.

***

„A tak som si povedala, že by bolo asi najlepšie, keby som to urobila sama, lebo nikto mi nebol ochotný pomôcť... Iste poznáš takých ľudí však Lurrik?" Ery zažmurkala. Jej reči ma vedeli vyčerpať viac, ako keby som zabehla maratón a všimla som si, že aj Lurrikovi sa nedarí držať hlavu vzpriamenú. Tak dosť, potrebovala som vypadnúť.

„Idem na záchod," povedala som, hodila som na Lurrika ospravedlňujúci pohľad a vyšla som von. Posledné,čo som zahliadla bol Eryin nechápavý pohľad, ktorý naznačoval: „Kam sa to trepeš? Záchod je predsa tam."

Vyšla som na čerstvý vzduch. Fúkal príjemný vánok. Rozhodla som sa, že sa pôjdem prejsť. Chodila som cez mnohé uličky, až som sa, ani neviem ako, ocitla v tmavej uličke.

Bolo dosť na figu, že som si to uvedomila až keď som tam bola.

Začala som sa báť.

Obzerala som sa okolo seba ako zmyslov zbavená a triasla som sa, ani nie tak od zimy, ako od strachu. Videla som pohyb na každom milimetry tejto zeme.

Zrazu ma niekto chytil za plece.

Strhla som sa v bojovnom postoji, pripravená odraziť útok, ale keď som sa otočila, pozerala som sa iba do vystrašených očí. Vystrašených hnedých očí najkrajšieho chlapca, akého som kedy videla. Tie oči príjemne hriali.

„Vystrašil si ma!" vyčítala som mu, aj keď som vôbec nevedela, kto to je. Pohodil hrivou hustých blonďavých vlasov a vyčaril krásny úsmev, až sa mi podlamovali kolená.

Zdvihol ruky v bezmocnom geste,a ja som opäť skoro omdlela.

„Tak prepáč, ale to ty si sa ocitla na mojom území. Inak, ja som Pew Kieney," predstavil sa a podal mi ruku.

„Sennalie Jeseia Laysiová," vyhŕkla som a hneď som si zakryla ústa. Svoje druhé meno nikomu nehovorím od vtedy ako...

Nie,nemysli na to, okríkla som sa v duchu, a zadržiavala som slzy, ktoré mi vyhŕkli vždy keď som na to pomyslela. Opäť som sa cítila skľúčene, ako vtedy.

„Sennalie Jeseia. Pekné meno. Aj keď, ešte som také nikde nepočul. Môžem ťa volať Jese?" povedal s tým krásnym úsmevom na tvári. Ten úsmev mi trochu pomáhal, ale to, ako ma oslovil vyvolalo nežiadané myšlienky a mne vyhŕkli slzy. Jese. Tak ma volali rodičia.

„Stalo sa niečo?Povedal som niečo zlé?" Utrela som si slzy.

„Nie, vôbec. Kľudne ma tak volaj, ja len... niekto ma volal tak isto a ten niekto, on..." opäť som sa roplakala.

Po pár minútach mi prišlo divné, že tu stojím a plačem, opretá o studenú stenu uličky.

„Mala by som ísť," povedala som a otočila som sa.

„Odprevadím ťa," ponúkol sa Pew. Súhlasila som.

Rozprával mi o úplných blbostiach. Nerozprával, že vie, aké je to pre mňa ťažké, a že so mnou súcití. Rozprával mi o jeho štyroch súredencoch, o jeho psovi, ktorý rozhrýzol jeho bratovi topánku a o jeho obľúbených televíznych programoch. Ja som ho počúvala. Jeho rozprávanie nebolo také vyčerpávajúce ako Eryne večné rečnenie. Bolo skôr upokojujúce.

Keď sme došli pred reštauráciu, nepovedala som si konečne, ako by som to povedala pri Ery. Povedala som si už , čo som si nepovedala veľmi dávno.

Zastali sme a on sa otočil ku mne.

„Tak ahoj," povedala som.

„Ahoj a nezabúdaj,že tá ulica,to je moje územie," povedal iba. Zasmiala som sa a nevedomky som ho chytila za svalnaté rameno. Prestal sa usmievať a pozrel sa mi do očí. Pozerala som sa do tých jeho iba päť sekúnd a úplne ma to vytočilo. Rýchlo som odtiahla ruku.

„Tak idem," povedala som sa mu a vošla som dnu. Na chrbte so cítila jeho pohľad.

***

„Panebože, Nalie! Mala si tam byť! Ja som skoro umrela. Ach, ten jeho krásny úsmev, keď sa ponúkol, aby zaplatil... Vlastne, kde si bola? Čudovala som sa, že záchod je predsa úplne iným smerom," vykladala mi Ery celý čas, ako sme išli domov. Večer nebol taký zlý, ako som si myslela, že bude. Lurrik nie je až taký idiot. V skutočnosti je celkom fajn.

„Ery, ja som tam bola, keď sa ponúkol aby zaplatil, a záchody boli aj vonku," zaklamala som jej, ale ona si ani nevšimla že klamem. Mám to dobre nacvičené.

Keď sme došli ku mne, len som vystúpila z auta, pozdravila sa Ery, a vošla som do domu.

Bežala som do mojej izby a unavená som sa zvalila do mäkkučkých, voňavých perín.

Z cesty som počula Eryino odchádzajúce auto.

Samota mi nikdy neprospievala a inak tomu nebolo ani teraz. Opäť sa ma zmocnili myšlienky.

Keby som vtedy neposlala ocka pre tie topánky a mama by nešla s ním, možno by sa nič nestalo...

Nie. Nemohla som im v tom zabrániť. Ak to chceli urobiť, urobili by to skôr či neskôr, to je jedno. Ale nikdy som naozaj neverila, že to spravili. Musel to byť omyl! Vždy vyzerali šťastne. Vždy!

Ani som si neuvedomila, keď sa mi po líci skotúľala prvá slza. Ani druhá. Iba, keď sa na cestu po mojej tvári vyberali ďalšie, zotrela som ich a oči mi automaticky vyschli.

Za tých posledných päť rokov som mala dosť času naučiť sa veľa nových vecí.

Klamať, zadržať slzy, vyzerať pokojne, dokonca ľahostajne...

Na chvíľu som zatvorila oči.Keď som ich opäť otvorila,oči som mala v normále.

Sadla som si za môj notebook a pozrela som si e- maily. Mala som tam len jeden, poslaný len pred malou chvíľkou.

30.4. 21:14

Sennalie!

Mám ťa rada, to vieš, ale ak mi ešte raz vyfúkneš najsexy chlapcov prinajmenšom v celom vesmíre, bude z teba prasa do gulášu! Prečo si mi nepovedala o tom chlapcovi? Ako sa to len volá? Pew Kieney? Panebože Nalieee! Nabudúce, ak urobíš takú maličkosť ako napríklad zoznámenie s chlapcom, ktorý má 17 a je to najsexy chlapec vo vesmíre, môžeš mi to oznámiť? Ďakujem. A čo ten druhý? Loin Myens? Ten váš nový sluha? Daj mi vedieť jasné? A nepýtaj sa, odkiaľ to viem, lebo ti to aj tak nepoviem! Tajné zdroje!

S láskou Erynoul Pikseenová!

Tento e-mail ma tak zaskočil, až som si musela chytiť brucho, pretože srdce mi bilo až tam. Ani nie z toho, že sa Ery hnevá, na to som už zvyknutá.

Ale sluha? Nikdy sme sluhov nemali, a starká by to ani nedovolila. Mne to vyhovovalo. Pomáhalo mi to aspoň trochu zapadať a celkom sa mi to darilo. Až doteraz. Sluhovia! Keď som prichádzala, nič som si nevšimla. Nič.

„Sennie! Poď sem!" zakričal na mňa zrazu niekto z dola.Spoznala som hlas starkej.

Zbehla som dolu a tam ma už čakal celý zástup mužov a žien a pred nimi stála starká s trpiteľským výrazom na tvári.

„Poď, poď."

Zišla som až úplne ku nej.

„Sennie, mala by si vedieť, že toto je náš nový personál," začala starká. Nový personál. Tak o tom hovorila Ery. Veľa vecí ohľadom mňa sa dozvie ešte skôr ako ja sama. Aj to, že ma Lurrik chce pozvať na rande vedela skôr ako ja. Vlastne, vedela to celá škola, iba ja nie. „Stačí aby som ti povedala mená tých, ktorý budú pracovať s tebou." So mnou? To má byť žart? „Toto je Vosimia, tvoja kuchárka. Losmie, tvoja upratovačka. Niene, tvoja opatrovníčka. To znamená, že bude robiť všetko, čo jej povieš. A toto sú Kouiem, Liemen a Loin. Všetko sú to tvoja stráž. Loin je hlavná stráž, takže bude s tebou všade."

Loin Myens. Tak o ňom hovorila Ery. Mala pravdu. Bol pekný. Mal smaragdovo zelené oči, ktoré však nehriali tak ako Pewove. Tmavohnedé vlasy mal ostrihané nakrátko, a mal pekné rovnomerné črty.

Usmial sa a mňa to priviedlo do rozpakov. Necítila som voči nemu nenávisť, to nie, ale bola som pevne rozhodnutá neukázať voči tomuto chlapcovi žiadnu náklonnosť.

Zdal sa mi na strážnika trochu mladý.

„Dobre. Ďakujem, že si mi ich predstavila," pípla som a stúpila na schod. Loin urobil to isté. Pozrela som sa na neho a prižmúrila som oči. Loin pochopil a urobil krok späť.

Keď som išla po schodoch, tesne za sebou som počula kroky Loina. Úžasné! Teraz ma bude prenasledovať všade? To aj do školy? Tak to nie.

Vošla som do izby a Loinovi som zabuchla dvere pred nosom.

Autor: SidieOverThreshold, v rubrice: Povídky » Na pokračování