Wolf Darkness - 8. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Mell sa trápi kvôli tomu, že prezradila svorku. Nikto sa na ňu nehnevá, iba Gabriel. K tomu všetkému sa Mell stane svedkom rozhovoru, ktorý vôbec nemala počuť.

18.12.2012 (20:00) • aisha • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1203×

Sedela som na matematike. Jeff bol vedľa mňa a nervózne klepkal prstami o stôl. Buch-buch-buch-buch. Počula som to snáď tisíc násobne.
„Prestaň,“ skríkla som agresívne. Celá trieda na mňa prekvapene pozrela. Pokrčila som plecami a začala sa tváriť akoby sa nič nedialo.
„Čo sa deje?“ zaujímal sa Jeff. Pokrútila som hlavou a perami mu naznačila, že mu to vysvetlím neskôr. Jeffa to uspokojilo a klepkanie prestalo.

„Takže ty hovoríš, že tá nová a jej rodina sú poľovníci a idú po vlkoch?“ zaujímal sa Jeff prekvapene. Stáli sme pri školskej pivnici, kde nikto nechodil, takže sme mali dostatočne súkromie.
„Áno, a vraj pokiaľ žiadnych vlkov nenájdu, tak odídu,“ povedala som.
„To je super, takže vám nič nehrozí,“ potešil sa Jeff. Pokrútila som hlavou.
„Nie, Jeff, oni nás už videli,“ zašepkala som zúfalo a sadla si na studenú zem. Jeff urobil to isté.
„Ako je to možné?“ spýtal sa ma priateľsky a pokojne.
„Ako som ti už povedala, včera sme ich sledovali. To dievča však vyšlo z domu a začalo sa k nám približovať a ja neviem prečo som sa postavila z nášho úkrytu a zavrčala som na ňu. Tak odhalili, že v meste sú vlci.“
„To neznie veľmi dobre,“ poznamenal Jeff po mojom rozprávaní.
„Gabriel je na mňa nahnevaný, že som prezradila svorku,“ vzdychla som.
„Tak sa nebudete premieňať a je to,“ povedal Jeff. Smutne som sa na neho pozrela.
„Chcela by som zistiť, čo je tá Rumi a jej rodina zač,“ povedala som skôr sama pre seba. Zazvonilo a ja a Jeff sme išli na ďalšiu hodinu.

Končila sa posledná hodina a Gabriel sa mi neozýval. Je to divné. Väčšinou mi zavolá alebo aspoň napíše smsku, aby vedel čo je so mnou no dnes nič. Vzala som si čierne sako zo skrinky a s nádejou išla na parkovisku. Dúfala som, že Gabriel ma tak čaká opretí o moje auto. Nebol tam. Smutne som si vzdychla.
„Čo ten smútok, Mell?“ ozval sa pri mne Liam.
„Gabriel,“ odpovedala som úprimne jedným krátkym slovom.
„Neboj sa, jeho to prejde,“ povedal Liam a priateľsky ma objal. Nebolo v tom cítiť nič iné, iba priateľstvo.
„Kde si?“ kričal dievčenský hlas, ktorý mi rezonoval v ušiach. Bola to Rumi. Telefonovala.
„Ako sa mam podľa teba dostať domov,“ rozčuľovala sa ďalej. „Fajn,“ zúrivo ukončila hovor. Rumi sa nemala ako dostať domov. To je príležitosť. Išla som k nej.
„Ahoj,“ pozdravila som ju priateľsky. Nedôverčivo si ma obzrela.
„Čau,“ odzdravila, no neznela priateľsky.
„Vyzerá to tak, že sa nemáš ako dostať domov, čo keby som ťa odviezla?“ navrhla som jej a snažila som sa znieť čo najmilšie.
„Ako vieš, že sa nemám ako dostať domov?“ spýtala sa.
„Počula som, ako telefonuješ,“ odvetila som mierne vyvedená z miery. Rumi si prehrabla vlasy.
„Vážne? To musíš mať veľmi dobré uši,“ poznamenala a ja som sa cítila odhalene. „Dobre, kde máš auto?“ spýtala sa nakoniec.

Rumi mi krátko vysvetlila cestu k nej domov. Ja som ju pozorne počúvala, aj keď som vedela, kde býva. Lebo to ja som na ňu včera vrčala.
„Takže, Mark a Simon sú tvoji bratia?“ zaujímala som sa.
„Nie, nie sú,“ odvetila, „iba Mark a Simon sú bratia, ja nie som ich rodina,“ zhrnula to a obzrela si svoje nechty.
„Prečo ste sa prisťahovali k nám do mesta?“ vypytovala som sa ďalej a zastavila som na ich príjazdovej ceste.
„Práca,“ odvetila s úsmevom a začala vystupovať. „Mimochodom, ja som Rumi a ty si?“
„Mell,“ povedala som rýchlo a zmätene.
„Ďakujem za odvoz, Mell,“ povedala priateľsky a ja som zdvihla obočie. Ona vie byť aj priateľská?
„Hocikedy,“ odvetila som. Rumi zabuchla dvere a išla do domu.

Ležala som na svojej posteli. Gabriel sa mi neozval, ani neprišiel. Chcela som mu zavolať, ale vedela som, že to nie je správne. On na mňa začal kričať. Nekričal právom. Určite nie. Neviem ovládať svoju vlčiu podstatu tak ako zvyšok svorky.
„Simon,“ počula som Rebeccu. Prudko som sa posadila a išla k dverám, aby som lepšie počula.
„Môžeme sa porozprávať?“ spýtal sa jej Simon.
„Samozrejme, pod ďalej.“ Cítila som, ako sa Rebecca usmieva.
„Vieš, zaujímalo by ma, či si tu niekedy videla vlkov?“ spýtal sa je Simon. Pootvorila som dvere. Toto znie zaujímavo.
„Myslíš tie vlčie útoky z leta? Už prestali, takže ma to nezaujíma,“ odvetila Rebecca ako vždy. Jednoducho.
„Áno, ale nevidela si tých vlkov? Vieš, keby si ich videla, tak by si mi mohla povedať, či vyzerali ako normálny vlci, alebo boli väčší a tak,“ vypytoval sa jej ďalej.
„Ja som ich nevidela, ale moju sestru napadli,“ odvetila. Pri začutí môjho mena mi zvýšil tep.
„Vážne?“ počula som Simonov hlas, znel potešene. „Myslíš, žeby mi o tom porozprávala?“
„Dnes nie, pohádala sa s frajerom,“ vybafla Rebecca. Ako to vie?
„Chcem sa ťa spýtať ešte niečo, nezdá sa ti, že sa niekto z tvojich kamarátov začal správať podozrivo?“
„Ako podozrivo?“ pýtala sa Rebecca mazľavým hlasom.
„Ako zviera,“ odvetil tajomne Simon. Moje srdce išlo vyskočiť. Rebecca sa hlúpo rozosmiala.
„Ty sa pýtaš ale čudné otázky,“ povedala mu Rebecca a ďalej bolo ticho. Bozkávali sa. S búšiacim srdcom som zatvorila dvere svojej izby a uvažovala som nad tým, čo som počula. Bol to naozaj divný rozhovor. Išla som na balkón. Potrebovala som čerstvý vzduch.

Do pľúc mi prúdil studený septembrový vzduch. Ako rýchlo sa to počasie mení.
„Čo tam robí tak dlho?“ ozval sa z tmy šepkajúci hlas. Inštinktívne som sa prikrčila. Tie hlasy išli z krovia. Bola to Rumi. Videla som ju, ako sa opiera o auto. Vedľa nej stál Mark.
„Možno tú naivku preťahuje,“ ozval sa Mark a aj v tme som vedela rozoznať jeho chlipný úsmev.
„Si nechutný,“ ozvala sa Rumi. Čo tu oni robia? Čakajú na Simona, ktorý mal vypočúvať moje sestru? A prečo práve ju? Tušia, že vlci sme my?
„Viem, že teba priťahuje to, že som nechutný,“ uškŕňal sa Mark.
„Ticho, už ide Simon,“ odbila ho Rumi.
„Čo si zistil?“ zaujímal sa Mark.
„Nič, Rebecca je dosť primitívna, ale jej sestra videla vlkov. V lete ju napadli,“ povedal Simon.
„Mell?“ spýtala sa Rumi.
„Poznáš ju?“ zaujímal sa potešene Mark. Rumi v tme prikývla.
„Dnes ma viezla domov, lebo niekomu sa nechcelo,“ povedala Rumi.
„Výborne, tak zajtra od nej zisti niečo o tom útoku,“ prikázal jej Mark a ona prikývla. Simon si sadol do auta. Mark galantne otvoril Rumi zadné dvere auta. Ona mu vyplazila jazyk a sadla si tam. Počula som, ako sa Mark hlasno zasmial a odišli. Vystrašene som ostala stáť na balkóne. Musím ísť za svorkou. Niečo sa tu deje. Niečo, čo sa mi ani trochu nepáči.