OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Wolf Darkness - 6. kapitola

04.12.2012 (18:00) • aisha • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 953×

 Zobudil ma budík. Bolo sedem hodín ráno. Otrávene som sa prevrátia na druhú stranu a hľadela do šera. Nechcelo sa mi tam ísť. Po desiatich minútach ležania a nadávania na nový školský rok som sa odhodlala obliecť. Nepreháňala som to. Nebola som zástancom toho, že prvý školský deň sa treba obliecť slávnostne. Vykonala som všetky hygienické potreby a vybrala sa k svojmu autu. Stál tam Gabriel. Neprekvapilo ma to. Nadurdene som sa vybrala k nemu.
 „Ahoj,“ pozdravil ma očarujúco a milo.
 „Čau,“ odvetila som mu chladne. Gabriel sa uškrnul.
 „Vidím, že máš bojovú náladu,“ poznamenal a prešiel si rukou po jemnou strnisku na brade. Zahryzla som si do pery. Aach, aký bol sexy. Nie! Som nahnevaná!
 „Vidím, že máš doternú náladu,“ odbila som ho.
 „Odveziem ťa do školy,“ oznámil mi a otváral dvere na mojom aute.
 „Mojím autom?“ spýtala som sa pobavene.
 „Domov si zabehnem po štyroch,“ usmial sa žmurkol na mňa. Nemalo zmysel rozoberať to. Usadila som sa na mieste spolujazdca a nechala Gabriela šoférovať moje auto.

     „Je mi ľúto, že sme sa zase pohádali,“ povedal Gabriel po chvíli.
 „Aj mne,“ odvetila som pravdivo. Gabriel na mňa krátko pozrel.
 „Mier?“ spýtal sa jemným tichým hlasom.
 „Mier,“ súhlasila som a zrazu ma naplnila spokojnosť. Vnímala som Gabrielovu vôňu, ktorá mu vychádzala z pokožky a na mňa mala blahodarný vplyv. Vedela som, že je môj a ja som jeho. Zastavili sme pred školu.
 „Pozri,“ zamrmlal Gabriel a ukázal na neznáme auto. Neznáme preto, lebo naše mesto je také malé, že všetci sa poznáme aj po autách. Smutné, ale pravdivé. Prižmúrila som či, aby som lepšie zaostrila a videla som tých nový. Nižší chlapec a ešte nižšie dievča. Chlapec sa opieral o auto a dievča niečo hľadalo v kufri.
 „Ako to myslíš, že si ho stratil?“ skríkla na neho. Našimi vlčími ušami sme ju počuli tak dobre, ako keby kričala práve na nás.
 „Nestratil len som ho, asi je len doma,“ bránil sa chlapec.
 „Si idiot, Mark,“ skríklo na neho dievča ešte agresívnejšie. Mark podišiel k nej a odtiahol ju od kufra. Plynulým poybom zatvoril kufor a podal jej kabelku.
 „Prajem ti pekný deň, Rumi, uvidíme sa doma,“ zašepkal jej do ucha a odišiel. Rumi za ním nahnevane pozerala, no potom pokrútila hlavou a išla do budovy.
 „To bolo zaujímavé,“ poznamenal Gabriel. Nadvihla som obočie a našpúlila pery.
 „Hmm, to bolo, myslíš, že sú súrodenci?“ spýtala som sa Gabriela a snažila sa nezízať na jeho sexy strnisko.
 „Neviem, vyzerá to tak, žiadny bozk, objatie, nič,“ uvažoval nahlas a znova si začal prehádzať po rukou po brade.
 Nevydržala som to. Potiahla som ho za tričko k sebe a vrhla sa mu na pery. Gabriel nezaostával a ochotne sa ku mne pritisol ešte viac.
 „Myslíš, že by si niekto všimol, keby sme si to rozdali na zadných sedadlách?“ spýtala som ho potichu. Gabrielove oči sa rozžiarili.
 „Samozrejme, že by si to niekto všimol,“ ozval sa hlas Eire. Obaja sme sa strhli a zabodávali pohľady do Eire, ktorá sa pokojne opierala o kapotu auta.
 „Ideme, Mell, škola volá,“ rozhodla. Namrzene som pozrela na Gabriela, povzbudil ma úsmevom a pohladil po tvári. Obaja sme vystúpili a Gabriel mi vrátil kľúče od auta.
 „Uvidíme sa večer?“ spýtala som sa ho nádejne. Gabriel sa zasmial.
 „Vleziem ti do postele,“ usmial sa na mňa aj ja som bola spokojná. Objala som ho na rozlúčku a spoločne s Eire sme sa vybrali do školy.
 „Hej, Mell, Eire,“ zavolal na nás Gabriel a my sme sa otočili, „skúste niečo zistiť o tej novej,“ prikázal nám a znova sa vybral na odchod. Eire na mňa spýtavo pozrela.
 „Nevnímaj to ako rozkaz, ale prosbu,“ povedala opatrne.
 „To je v poriadku, Eire, aj ja chcem niečo zistiť o tých nových,“ povedala som s úsmevom. Ten úsmev bol falošný ako kabelky moje sestry, ale nechcela som dávať najavo, ako mi to vadí. Gabriel to možno naozaj nemyslel ako rozkaz. Bolo to v našom spoločnom záujme. Gabriel ma nevníma ako jeho podriadenú. Som jeho partnerka. Rovnocenná.

     Škola bola nudná. Už na prvej triednickej hodine som sa cítila zle. Počula som šepkanie, počula som vibrovanie telefónov, cítila som parfumy všetkých dievčat v triede, cítila som smrad nôh nášho profesora, bolo to na zbláznenie. Čakali ma ešte dve hodiny utrpenia.
 „Si v poriadku?“ zašepkal Jeff. Prikývla som. Jeff len stisol pery a pohľad mal tvrdý. Neveril mi.
 „Chcem vám predstaviť novú spolužiačku,“ povedal profesor. Vedľa neho postávala tá nová.
 „Toto je Rumi Hamilton, buďte k nej milí,“ skrátil to a posadil ju do lavice pred Jeffa. Zvedavo som si ju obzerala.
 Bola malá ako ja, ale jej sebavedomie by som zachytila na kilometre. Mala dlhé hnedé vlasy zviazané do vrkoču, ktorý jej siahal takmer po pás. Z pokožky jej vychádzala vôňa soli. Zvláštne. Nikto to však nemohol cítiť. Naše pohľady sa zrazu stretli. Oči mala hnedé a chladné. Zvedavo zdvihla obočie, ako keby mi naznačovala nečum. Nesmelo som sa usmiala. Jej pery sa pousmiali, ale oči ostali opäť chladné. Potom sa odvrátila. To dievča ma niečím desilo.

     Po škole som videla na parkovisku Marka. Mal rovnakú polohu ako ráno. Opieral sa o auto a tváril sa neutrálne. Keď zbadal Rumi usmial sa. Ten úsmev ma fascinoval. Bol to priateľský šibalský úškrn. Pripomenul mi trochu vlčí úškrn. Schovala som sa za roh, aby nebolo moje špehovanie také nápadné.
 „Našiel si to,“ oslovila ho Rumi nahnevane. Mark zdvihol ruku a na prste sa mu hojdal medailón. Rumi sa po ňom vrhla ako vlčica po mláďati.
 „Kde bol?“ spýtala sa už miernejším hlasom.
 „V tvojej izbe na nočnom stolíku,“ usmial sa na ňu Mark.
 „Prepáč, že som tak vyvádzala, ale je to...“ Mark ju prerušil a položil je prst na pery.
 „Ja viem, ja viem, ukáž, zapnem ti ho,“ povedal a vzal jej ho z rúk. Rumi si odhrnula vlasy a nechala Marka, nech jej ho zapne. To nevyzeralo veľmi súrodenecky, i keď...
 „Ďakujem, Mark,“ povedala milo.
 „Za málo,“ usmial sa na ňu a žmurkol. „No poď, ideme domov.“
 „Našli ste niečo?“ spýtala sa ho pri nastupovaní do auta.
 „Iba zaujímavé novinové články,“ žmurkol na ňu a Rumi sa na neho usmiala.
 „Ako dlho sa tu zdržíme?“ zaujímala sa už v aute.
 „Kto vie,“ odvetil zamyslene Mark. 

Autor: aisha (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Wolf Darkness - 6. kapitola :