OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Welcome to Mystic Falls - 4. kapitola

18.09.2013 (17:00) • Beatrice • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1057×

Caroline:

Vošla dnu a ja som ju zatiaľ čakala vonku. Pozorne som počúvala, aby nenastalo rovnaké nepríjemné prekvapenie ako včera. Zdalo sa však, že tam nikto nie je, tak som sa uvoľnila.

Vtom Chloe zvrieskla.

4. 

Chloe: 

Zatvorila som dvere na WC a išla som k umývadlám. Umyla som si ruky a pozrela do zrkadla. Zahľadela som sa na svoj odraz a úsmev, ktorý som dovtedy mala na tvári, mi zamrzol. Zamračila som sa a pozrela pozornejšie do zrkadla.

Vlasy som mala rozpustené a padali mi okolo krku. No pod nimi... ako keby som mala niečo červené na pokožke. Pomaly som si odhrnula vlasy a odhalila dve okrúhle rany, jednu nad druhou a okolo nich bola zaschnutá krv. Zvrieskla som a hystericky pozrela na Caroline, keď vtrhla do miestnosti. Najskôr sa zarazene zastavila, ako keby čakala nejakú inú situáciu a až potom sa pozrela na mňa. Jej výraz sa v sekunde zmenil a stále sa menil. Previnilý. Zmätený. Váhajúci. Nahnevaný a nakoniec sa ustálil na vystrašenom a nevinnom. 

„Caroline, čo to je?!“ So slzami v očiach som sa obrátila k zrkadlu a dotkla sa tých rán.

Na dotyk štípali. Naklonila som hlavu. Vyzeralo to ako... uhryznutie. Ale kto by ma hrýzol, prepánajána? Žeby sa mi to stalo ešte včera na párty.

Lenže, aj tak to stále nedáva zmysel. Prečo by ma niekto pohryzol? Možno to bolo nejaké zviera. Veď si včerajší večer nepamätám, mohla som sa niekam zatúlať. Desilo ma to. Nikdy som nemala takýto výpadok pamäte a síce som predtým trochu pila, nikdy som neskončila takto. Hlava, brucho a ešte k tomu pohryznutie na krku.

Prvý deň v tomto meste a toto sa mi stane. Ako tu potom môžem žiť niekoľko rokov? Túžila som po dobrodružstve, ale po nezabudnuteľnom. Toto dobrodružstvo nebolo, len som skončila dobitá a nepamätám si nič.

Ešte raz som si prešla končekmi prstov po ranách a pokrútila hlavou. Ranky na krku... vydesene som vyvalila oči. Ako to, že ma to nenapadlo?! Mala som prečítaného Draculu a mnoho iných kníh o upíroch a nenapadnú ma? Ale upír? Veď oni neexistujú! Ale tie rany... 

Otočila som sa pomaly ku Caroline.

„Caroline, čo myslíš, že ma...“ Nedokončila som vetu, Caroline bola bližšie, ako som si myslela. Hľadela mi uprene do očí a mňa sa zmocnil pokoj. 

„Napadlo ťa nejaké zviera,“ povedala pomaly a dôrazne. 

„Napadlo ma zviera,“ zopakovala som ako ozvena a potom Caroline uhla pohľadom a odstúpila. Ja som ešte chvíľu neprítomne hľadela do prázdna, potom som potriasla hlavou a zmätene som sa pozrela na Caroline. 

„Mávate tu často útoky zvierat?“ spýtala som sa vydesene, keď som si spomenula na moje novonájdené  zranenie. 

„Policajti to našťastie držia pod kontrolou. Mrzí ma, že takáto smola a úplná náhoda postihla práve teba,“ vzdychla si nešťastne a v tvári jej bolo vidno, že sa naozaj trápi. Zrazu si z krku stiahla šatku, ktorú mala a podišla ku mne. „Radšej si ju daj. V tomto meste sa klebety šíria rýchlo a keby ťa niekto videl s tou ranou, v tvoj prvý deň školy by si na teba všetci ukazovali,“ hovorila naliehavejšie, ako by malo ísť len o klebety. Pokrčila som plecami a vzala si od nej šatku. Opatrne som si prekryla zranenie a zakryla si krk vlasmi. 

„Môže byť?“ spýtala som sa, pozerajúc sa stále do zrkadla. Caroline sa trochu nervózne usmiala. 

„Perfektné. Poď, sľúbila som Elene, že sa u nej zastavíme,“ odrapotala a už ma ťahala von. 

Na uliciach, ako aj na chodbách školy sa stále obzerala a išla rýchlym krokom ťahajúc ma za sebou. Ako keby bolo to najhoršie, čo sa môže stať, keď ma niekto uvidí so zvieracím hryznutím. Je síce pravda, že nechcem byť zdrojom klebiet hneď na začiatku svojho pobytu a ja som chápala Caroline, že to ani ona nechce, ale čo je moc, to je moc.

Trhla som rukou a prudko zastala. S Caroline myklo a zastala tiež. Otočila sa ku mne a tvárila sa... nevedela som ten výraz identifikovať, ale mohla som povedať, že sa tvárila tvrdo a nekompromisne. Ale mne to bolo jedno. 

„Mohla by si nás prestať ťahať po ulici, ako keby sme boli zločinci?!“ Zlostne som sa na ňu pozrela. Výraz jej zmäkol. Pozrela sa na obidve strany, potom späť na mňa. Ja som čakala, kedy niečo povie. Prekrížila som si ruky na prsiach.

„No?“ zdvihla som obočie. 

„Ja... prepáč Chloe. Len som chcela byť čo najrýchlejšie u Eleny,“ odpovedala a rozhodila rukami, ako keby to bolo nad slnko jasnejšie.

Tvárila som sa podozrievavo, potom som si vzdychla. Zrejme to naozaj nesúviselo s mojím zranením a to len ja som chcela, aby som mohla Caroline označiť za blázna či čo. Neviem. Mohla som len niečo tušiť o svojích najhlbších myšlienkových pochodoch. Tento krát, naozaj ospravedlňujúco, som sa na ňu pozrela. Jej napätý výraz zmizol a opätovala mi úsmev. 

„Och, super, veď už sme pri aute!“ zvolala som a ponáhľala sa k nemu. Počula som za sebou kroky Caroline a cítila som, že sa na mňa stále usmieva. 

Išli sme desať minút autom, potom zastali pri Eleninom dome. Bola to príjemná, celkom veľká biela stavba s terasou. Caroline zastala pri dverách a zaklopkala. Ja som si nervózme uhladila vlasy a snažila sa nevypadať veľmi nadšene. Celú cestu som totiž myslela na to, že Jeremy je bratom Eleny, ku ktorej ideme.

Musím povedať, že včera na tej párty bol milý a vtipný. Aspoň to si ešte pamätám zo včerajška, čiže môžem byť spokojná. Aj keď... keď som uvidela Klausa a Matta, nebola som si až taká istá Jeremym. Pomaly som sa nadýchla a vydýchla, teraz nemôžem myslieť na Klausa. Síce som cítila, že by som mu mala byť za niečo vďačná, ale nemala som poňatia za čo. Ani na Matta. A vlastne ani na Jeremyho, ani jedného dobre nepoznám. 

Vypustila som ich všetkých z hlavy s otváraním dverí. Elena sa na nás usmievala a pozvala nás ďalej. 

„Ahoj,“ pozdravila som a obzerala som sa po dome. 

„Rada ťa opäť vidím, Chloe,“ usmiala sa a pohladila ma po pleci.

Usmiala som sa a išla za nimi do kuchyne. Nikde som nevidela Jeremyho. Trochu som dúfala, že bude tu, keďže som si ním včera večer dobre rozumela. 

„Zostanete na obed?“ spýtala sa Elena, miešajúc nejakú polievku. Skôr ako som stihla namietať, Caroline prikývla. 

„Ja nakrájam zeleninu. Chloe, pripravila by si stôl?“ Caroline okamžite rozdávala úlohy.

Bola to rodená vodkyňa a organizátorka. Bola energická a optimistická, čo jej v tom pomáhalo. Ja keby som mala niečo organizovať, nedopadne to dobre. Pokiaľ si dobre spomínam, pri organizovaní oslavy tetiných narodenín som nakričala pomaly na každého, kto sa ma niečo spýtal. No čo už, každý je iní. A ja sa bez vodcovstva zaobídem. 

„Všetko potrebné nájdeš tam.“ Ukázala Elena na skrinku vedľa jedálenského stolu.

Pobrala som sa tam a ako náhle som otvorila skrinku a začala hrkotať s riadom, začula som, že tie dve sa okamžite začali rozprávať. Síce ma štvalo, že ich dobre nepočujem a bolo očividné, že ma poslali sem, aby sa mohli nerušene rozprávať. Uši som mala nastražené a snažila som sa s tým riadom zachádzať opatrne, aby som čo najviac počula. Vedela som, že by som nemala počúvať, ale svoju zvedavosť nikdy nezapriem. 

Nepočula som toho - bohužiaľ pre mňa - veľa. Len urývky viet a slová. Hovorili o nejakej skrinke, potom o ovplyvňovaní a zakončili to rozhovorom, ktorom sa väčšinou skloňovalo meno Katherine a Klaus. Žeby tí dva spolu niečo mali? Aj keď neviem, kto je tá Katherine. Neskôr ma to však absolútne nezaujímalo, pretože ma zaujala veta Eleny. 

„Povedz jej to!“ Síce šepkala, toto bolo počuť dobre. Povedala to pokojne, no s istou naliehavosťou. Ponad rameno som sa obzrela na Caroline, ktorá divo krútila hlavou. 

Tá veta mi utkvela v hlave. Čo mi Caroline tají a Elena ju presviedča, aby mi to povedala? Obe sa tvárili veľmi vážne, takže to nejaká hlúposť nebude. Vtedy mi prebleslo hlavou, či to vlastne bolo o mne. Možno sa bavili úplne o niekom inom.

Rozhodla som sa to zatiaľ vyhodiť z hlavy, môžem na to myslieť neskôr a možno sa na to spýtam Caroline. Nie, určite sa jej to spýtam. 

Položila som posledný tanier, keď sa ozval zvonček na dverách. 

„Chloe, pôjdeš prosím otvoriť?“ zvolala na mňa Elena od trúby, z ktorej niečo vyberala. 

„Jasné.“ 

Za dverami stál Jeremy a Matt. Zatvárili sa mierne prekvapene, keď ma uvideli otvárať dvere. Žiarivo som sa na nich usmiala. 

„Ahojte. Prišli ste včas na obed,“ privítala som ich a odstúpila, aby mohli vojsť. 

„Ahoj,” pozdravili obaja naraz a úsmev mi opätovali.

Zatvorila som za nimi dvere a išla za nimi do jedálne. Na stole bolo už nachystané jedlo a všetci, okrem Eleny už sedeli. Tá niesla ešte džbán s džúsom a sadla si vedľa Jeremyho, kam som mierila ja. Pokrčila som plecami a sadla si vedľa Matta. Bol zrejme rád, že vedľa neho sedím a stále sa usmieval. Nedalo sa zostať chladná a usmiala som sa na neho tiež. Každopádne, bol naozaj milý a samozrejme, modré oči, medové vlasy a svaly robili svoje u srdcí žien. Bolo na ňom vidieť, že on je ten dobrý, ktorý pomôže, zariadi, vybaví. 

„Džús?“ 

Prikývla som a nastavila si pohár. 

„Ďakujem Matt.“ Odpila som si a on sa usmial. Väčšinu obeda som premýšľala, či ho z toľkého usmievania nebolia svaly na lícach. Možno usmievanie trénoval a už je profesionál. 

Do rozhovoru som sa nezapájala. Elena a Caroline sa rozprávali o nejakom novom obchodnom dome, ktorý mali otvárať, teda, hlavne Caroline rozprávala. Matt a Jeremy preberali novú futbalovú sezónu a ich šance na výhru. 

Po obede som sa zdvihla a ponúkla sa, že upracem riad. Nemala som sa s nimi o čom baviť, tak som chcela aspoň na chvíľu ujsť a byť sama. Môj plán celkom nevyšiel, pretože sa Matt okamžite postavil, že mi pomôže. Radšej sa porozprávam s ním ako s Elenou, ktorá tiež už vstávala.

Odniesli sme riad do kuchyne. Ja som umývala, Matt utieral, predsa len vedel oveľa lepšie ako ja, kde čo patrí. Chvíľku sme pracovali v tichosti, potom sa Matt ozval. 

„Videl som ťa s Caroline ísť do školy,“ načal náš rozhovor. 

„Áno, nastupujem do tretieho ročníka,“ odpovedala som a podala mu opláchnutý tanier. 

„Dúfam, že sa ti tu bude páčiť. Lenže ja som až štvrták...“ vzdychol si, ako keby ho to rozladilo. Povzbudzujúco som sa na neho usmiala. 

„Určite to zvládneš.“ 

Matt poďakoval, ale tváril sa, ako keby to nebolo to, čo ho trápi. 

„Len neviem, ako mi pôjde dejepis. Počula som, že tunajší dejepisár je zaťažený na miestnu históriu, no ja z nej neviem nič,“ povzdychla som si a zobrala ďalší pohár zo zmenšujúcej sa hromady riadu.

Rozprávala mi to Caroline ešte na ceste z letiska, keď som sa odmietala o čomkoľvek rozprávať a tvárila sa, že obe ignorujem, ale pravdupovediac, pozorne som ich počúvala. 

Mattovi sa na tvári rozlial nadšený úsmev. 

„O miestnej histórii počúvam už od malička. Pár vecí ťa môžem doučiť, ak budeš chcieť,“ ponúkol sa a ja som sa tvárila, že chvíľu rozmýšľam. Matt nebol na zahodenie. A kto vie? Možno po pár schôdzkach, začnem k nemu niečo cítiť. 

„To bude super. Ďakujem, Matt!“ usmiala som sa a podala mu posledný pohár. Uložil ho a ja som sa chcela pobrať do obývačky, kde sedeli ostatní, no Matt ma zachytil za ruku. Obzrela som sa a on ma jemne potiahol k sebe. Nechala som sa a pozrela mu spýtavo do očí. 

„Hmm, Chloe, chcel som sa ťa spýtať, či by si so mnou zajtra nešla von.“ Vyzeral tak zlato nervózne, že som sa skoro začala smiať. 

„Chceš ma už pripravovať na hodiny dejepisu?“ zavtipkovala som a on sa chvíkľu tváril zmätene, potom sa zasmial. 

„Na to bude dosť času cez školu.“

Aj keď sa smial, vyzeral stále napäto, zrejme čakal ako odpoviem. 

„Takže rande?“ usmiala som sa a zdvihla obočie. 

„Rande,“ prikývol.

„Rada pôjdem, Matt.“ 

Úsmev mal zrazu od ucha k uchu a bolo vidieť, že je šťastný. 

„Vyzdvihnem ťa zajtra o jedenástej,“ dával mi inštrukcie.

Prikývla som a potom sme sa spolu pobrali do obývačky. Caroline sa na mňa tajomne usmievala. Nemohla počuť, o čom sa bavíme, nehovorili sme tak hlasno, aby to bolo počuť do obývačky. Pozrela som sa na ňu so zdvihnutým obočím, no ona len pokrčila plecami a otočila sa na Elenu. 

Zrazu bolo sedem hodín večer a Caroline sa zdvihla. Neveriacky som sa na ňu pozrela, rovnako, ako ostatní. Caroline pokrčila plecami.

„Chloe, mama čoskoro príde z práce a včera sa o teba poriadne bála. Ideme,“ rozkázala. Zamračila som sa na ňu. 

„Caroline, je ešte svetlo. Som si istá, že mama ti zavolá, ty povieš, že sme u Eleny a voalá, všetci sú spokojní. Alebo, ja tu zostávam a ty môžeš ísť,“ usmiala som sa na ňu trochu povýšenejšie, ako som chcela, ale s tým nič nenarobím.

Tvrdohlavo som zostávala sedieť v kresle. Jeremy sa zachechtal. Obzrela som sa po tvárach ostatných. Matt mal na tvári úškrn, Elena sa rovnako tvárila pobavene. Caroline sa na tvári zračil šok, zrejme nečakala, že jej budem odvrávať. Nuž, ja nie som slepá ovca, ktorá sa poslušne urobí všetko, čo jej prikážu. Mám vlastný rozum, ktorý však nie je vhodný ani na vodcovstvo.

Som proste tvrdohlavý, mierne sebavedomý človek bez štipky vodcovských schopností. Ale na to som si zvykla. Mala som na to sedemnásť rokov, zvyknúť si. Vedela som, že ma Caroline chce chrániť, ale ísť domov o siedmej? To je poriadne prehnané, hlavne, keď sme tu boli autom. A okrem toho pred čím? To zviera, ktoré ma uhryzlo, určite nebude pobiehať po uliciach Mystic Falls. 

Provokatívne som zdvihla obočie a obrátila sa k Jeremymu, aby som s ním pokračovala v svojej debate na tému Hra o tróny, práve sme totiž vážne rozoberali, prečo neznášať Lannisterovcov a aj tak milovať Tyriona Lannistera. 

Kútikom oka som sa pozrela, čo robí Caroline. Chvíľu ešte stála s prekríženými rukami, potom ju Elena potiahla za tričko, aby si sadla späť. Pozrela som sa späť na Jeremyho. 

Okolo pol deviatej zazvonil Caroline mobil. Významne sa na mňa pozrela a zdvihla ho. Bola to určite mama. Caroline jej oznámila, že sme u Eleny, zaznelo jedno 'áno' a Caroline zložila telefón.

„Je mi jedno, čo povieš Chloe, mama sa o teba bojí. Musíme ísť,“ povedala prísne.

Vzdychla som si. Nechcela som, aby sa o mňa mama bála a aj keď som tu chcela ešte zostať, lieky proti bolesti prestali účinkovať už dávno a rany sa opäť nechali pripomínať. 

Zdvihla som sa a išla za Caroline k dverám obývačky. Tam som sa otočila a ešte zakývala ostatným. 

„Dobrú noc,“ zaželala som a usmiala som sa. „A ďakujem za všetko.“ Ostatní odzdravili a tiež sa usmievali, hlavne Matt. 

Doma nás mama privítala síce s úsmevom, ale trochu nahnevaná. V tomto meste proste berú bezpečie strašne vážne, ako keby tu vystrájali nejaké nadprirodzené príšery a každé vystrčenie nosa z domu znamenalo strašnú pohromu a istú smrť dotyčného. Ešte na chodbe pri zrkadle som si dala dole Carolininu šatku, ktorú som povinne nosila a obzrela si to uhryznutie.

Mala som pocit, že to vyzerá už trošku lepšie, aj keď to stále vyzeralo hrozne. Musím si to vypláchnuť vodou a zalepiť niečím, aby sa mi tam nedostala infekcia. Potom si dám lieky proti bolesti a tým sa bude končiť môj skvelý večer. Ešteže zajtrajší deň by mal byť super. Neviem, kam ma Matt vezme, ale teším sa. 

Keď som prechádzala okolo mamy na chodbe, začula som zhíknutie a rýchle kroky ku mne. Pretočila som oči, zrejme si všimla môj krk. Cítila som jej ruky pri tom zranení. 

„Mama, to je v poriadku, len ma uhryzlo nejaké zviera. Som nažive, vidíš?“ rozhodila som rukami. Mama si ma však nevšímala. 

„Poď, postarám sa o to,“ ťahala ma ku schodom hore. Vytrhla som sa jej. 

„Zvládnem to, dobre? Už nie som malé dievčatko, čo si rozbilo koleno,“ povedala som ostrejšie, ako som mala v pláne. Mama sa na mňa zranene pozrela a ja som pokračovala hore schodami. 

Žila som bez nej dvanásť rokov. Naučila som sa postarať sama o seba a za tých dvanásť rokov som nezažila niečo také, ako materinskú lásku. Nevedela som, aké to je mať matku, ktorá sa o vás postará a bojí sa o vás. Vylieči vám škrabanec na ruke, stojí pri vás, nech sa stane hocičo. Netušila som, aké to je a nebola som pripravená. Znie to zvláštne, ale už dlhú dobu sa viem o seba postarať a neznesiem, keď sa mi do toho niekto pletie. Tak ma vychoval otec.

Možno si časom zvyknem a dovolím mame, aby sa o mňa postarala. Ale vedela som, že dnes to nebude. 

Vyšla som do kúpelne, kde som sa najskôr opatrne osprchovala, aby sa mi teplá voda nedostala na zranenie. Keď už som bola zabalená v uteráku pri umývadle, pustila som studenú vodu a namočila malý uterák, ktorý som si priložila na ranu.

Spočiatku to štípalo, ale zaťala som zuby a pomaly si po rane prechádzala, aby sa z nej zmyla zaschnutá krv. Nakoniec zostali len dve hlavné ranky a súbor otlačených zubov. Striaslo ma pri pohľade na to. Nikdy som nevidela takéto zvieracie uhryznutie. Zrejme som mohla byť rada, že som nevykrvácala, alebo že ma to zviera nezožralo.

Dala som si na to kúsok obväzu a prelepila niečím lekárskym čo som našla. Vybrala som ešte nejaký liek proti bolesti a zapila ho vodou. Pomaly som vydýchla. Hotovo. Môžete mi dať lekársky certifikát. 

Prezliekla som sa do pyžama a išla hneď spať. Ešte som zakričala dole schodami 'dobrú noc', nech mi nelezú do izby, aby ma skontrolovali. Chcela som si oddýchnuť pred zajtrajším rande s Mattom.

Chvíľu som sa prehadzovala, lebo ma všeličo bolelo, no potom zaúčinkovali lieky a ja som pomaly upadla do spánku.

Autor: Beatrice, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Welcome to Mystic Falls - 4. kapitola: