Vládcovia 8. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Je jednoduchšie vyhovárať sa pri láske na odlišnosť, ako spojiť všetko spoločné a bojovať za ňu.
Trochu kratšia kapitola. Bohužiaľ a možno chvalabohu, nebol nejako čas :D

27.04.2012 (13:00) • IKa4 • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 585×

EDIT: Článek neprošel slovenskou koreturou.

Elizabeth

Vošla som do domu. Steny sa na mňa valili a do uší mi dopadala romantická hudba. Bolo mi z to zle. Raphael ma pobozkal, nemohla som si jeho pery vyhnať z hlavy. Cítila som ich- aj keď bol čoraz viac vzdialený- silnejšie. Prstom som si prešla po pere, pri Matúšovi som nič také nezažila. Bolo to iné, Raphael bol celkom odlišný. Bol pre mňa niekým, ktorého som už dávno hľadala. Kdesi vo svojom vnútri som ho vždy túžila stretnúť. Stretla som ho, pobozkal ma, hoc som ho k tomu musela vyprovokovať. Pobozkal ma, vedela som, že ak by nemusel nikdy by neprestal.

Nedokázal by ma zabiť. No ublížiť mi, pri tom váhal. Váhal a mňa to ubíjalo. Chcela som ho mať pri sebe, nadobudla som pocit, že bez neho to nie som skutočne ja. Akoby dával môjmu životu zmysel. Nikdy som nechcela len žiť. Túžim si život užiť, žiť tak aby som niečo dokázala. Žiť tak, aby moje deti mohli o mne povedať „Áno, ona je naša mama.“ S hrdosťou.

Musela som si však priznať, že Raphael mal pravdu. Nešlo to len tak, nie je nám súdene byť spolu. Zlo nepatrí k dobru, a ani naopak. Sme odlišný, nepriatelia na život a na smrť sa predsa nemôžu priateliť. No predsa sme to robili, trávili sme spolu všetok voľný čas.

Cítila som sa previnilo. Ublížila som Matúšovi. Dokáže toto urobiť naozaj dobrý človek? S Raphaelom sme toho mali spoločného viac než dosť. Smola bola, že si to ani jeden z nás nerád priznával. Je jednoduchšie vyhovárať sa pri láske na odlišnosť, ako spojiť všetko spoločné a bojovať za ňu. Bojovala by som, ak by som tým nemusela ublížiť svojej rodine, Matúšovi. Ale môžem ublížiť im len preto, že ja chcem byť šťastná? Brinhiti sú veľmi rodine založený, aj keď v skutočnosti žiadnu rodinu nemajú. Keďže ich stvoril samotný diabol, nikto z nich nemá rovnakú pokrvnú líniu. Práve preto držia všetci spolu pokope. Jeden za všetkých. Práve preto ich Raphael nemohol zradiť. Akoby tým, že sa zapletie so mnou zradil všetkých Brinhitov. Ako môžu byť napriek tomu všetkému zlý? Ľudia nedržia pokope tak ako oni. Nie sú sa ochotný pobiť sa pre druhých, ale oni áno. Tak kto je potom dobrí a zlí. Ľudia vraždia, zabíjajú len tak. Tak aký je medzi nimi a nami rozdiel? Oni vraždia preto lebo musia, je to ich poslaním. Ak chcú žiť, musia zabíjať. No my nemusíme a predsa to robíme.

Ľudia však svoje chyby nikdy neuvidia, tobôž si ich nepriznajú.

Zatvorila som sa do izby, nedokázala som premýšľať nad ničím iným než nad Raphaelom. Jeho tvár mi blúdila hlavou a hľadala svoje miesto, márne. Mala som ho v srdci, aj keď by to ako on povedal, vôbec nemalo byť. Bolo to tak, nedá sa to zmeniť. Ani ja som to nechcela. Ale ak to už prišlo, treba sa tomu oddať.

Na stole mi začal skackať mobil. Na displeji svietilo Matúšovo meno. Nemohla som sa mu teraz ozvať, nešlo by to, tváriť sa akoby sa nič nestalo. Nikdy som mu nechcela ublížiť, nechcem aby trpel. Záleží mi na ňom, aj keď Raphael je... Matúša nikdy nemôžem opustiť.

Raphael

Nemohol to vydržať, srdce sa mu chcelo dostať von. Všetko v jeho vnútri horelo. Ruky mu blčali a jeho oči mali takmer priesvitnú farbu. Potreboval to zo seba dostať von. Nedalo sa to vydržať. Vošiel do lesa a čo najrýchlejšie vyšiel na vrch kopca. Díval sa na tmavú oblohu a dúfal, že aspoň to ho dokáže schladiť. Nepomáhalo to, nemohol to viac držať v sebe. Potreboval sa vybúriť. A jediný spôsob ako to urobiť bolo niekomu ublížiť. V tejto chvíli nemyslel na nič iné, potreboval len nájsť človeka, ktorému by dokázal odkrútiť hlavu. Ktorému by dokázal ubližovať a vyžívať sa v tom.

Urobil všetko čo mu starší kázali. Presne vedeli čo urobí, ako zareaguje. Vždy všetko vedeli. Z nejakého neznámeho dôvodu. Nedokázal by ju zabiť. Nikdy. Ale ublížiť jej? Jeho posolstvom bolo ublížiť jej, nie tak na tele ako na duši. Čo jej mal nato povedať? Musím to urobiť, nemôžem zradiť rodinu. Ak sa to dá nazvať rodinou.

Pobozkal ju. Na perách cítil jej jemné pery. Jej teplý dych, krv prúdiacu jej v žilách. Všetko cítil. Nechcel sa toho zriecť. No musel. Musel, pretože ak by to neurobil hneď už by sa nedokázal od nej vzdialiť. Ani samotný Staršíni by mu nemohli zabrániť byť s ňou. A to by bolo zlé. Síce on mal robiť iba zlé veci. Nikdy presne nerozumel ich významu. Posolstvu. Všetko mali vopred naprogramované, boli ako roboti. Chladní zabijaci bez srdca. No Elizabeth mu dokázala všetko vyvrátiť. Zmeniť jeho pohľad na tento svet. Nemohol by ju zabiť, zabil by tým aj časť seba. Tú dobrú časť, ktorú si tak nerád priznával.

Potreboval niekomu ublížiť. Dostať to zo seba všetko von. Musel to urobiť, niekedy nemáme na výber. Tak ako ľudia musia jesť on musí ubližovať. Dáva mu to potrebnú energiu k životu. Bez nej by tu nebol dlho.

Rozhliadol sa po okolí. Zo severu mu do ušného bubienka zavítal niečí hlas. Bol kdesi v diaľke, no blížil sa. Jeho kroky smerovali priamo k nemu. Ani si nepredstavoval, čo tým zapríčinil. Len si tak kráčal po lese a premýšľal. Možno o svojom osude, živote. O chybách ktoré do teraz urobil a o riešeniach, ktoré by ešte len mal urobiť. Už ich viac neurobí.

Raphael ho zbaví všetkých starostí. Žiadne zbytočné rozhodnutia. Žiadna bolesť.

Počul jeho hlasitý dych, bol čoraz bližšie. Nemohol mu odolať.

Na lúke sa zjavilo násťročné dievča. Krátke hnedé vlasy a zamyslený pohľad. Bolo niekde v druhom svete, dívalo sa na vlhkú zem po daždi.

Naozaj, Raphael si to ani neuvedomil. Obloha prestala plakať. Spomenul si na Elizabeth. Na pravidlá ktoré bude musieť dodržiavať ak chce aby jeho rod mal ešte zmysel. Aby nestratil dôveru svojho pána. Ruky mu zachvátili plamene. Jeho dúhovka dokonale splynula s farbou očného bielka.

Jeho pohľad spočíval na dievčati. Zodvihlo oči od zeme a zahľadelo sa naňho. Zacítil jej strach, v krvi mala hrôzu, skľúčenie. Cítil to všetko.

Dievča pomaly cúvalo. Aj keby utekalo nemalo by pred ním šancu. Ľudia nie sú schopní ubrániť sa Brinhitom. Nie ak sú sami.

Dievča vykríklo a rozbehlo sa preč.

Raphael sa pri jej návale strachu usmial. Rozbehol sa za ňou. Jedine čo sa mu v tejto chvíli ronilo hlavou bol pocit zabíjať. Chcel jej ublížiť, počúvať jej vzlyky. Až do posledného bolestného výkriku. Potreboval aby trpela. Jej bolesť mu pomáhala zakryť tú jeho.

Autor: IKa4, v rubrice: Povídky » Na pokračování