Vládcovia 7.kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Because I need you, Because... I don't know why

15.04.2012 (14:00) • IKa4 • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 562×

   Cítila som ho. Hneď ako som vošla do domu vedela som, že tam niekde je. Vošla som do svojej izby a tašku si hodila na zem k posteli.
   „Ahoj,“ pozdravil ma. Raphael stál predo mnou a sledoval moje telo. Vlasy som mala mierne vlhké, keďže sa mi môj fantastický dáždnik cestou prederavil. Akoby boli kvaky dažďa s ocele.
   „Ahoj,“ usmiala som sa na neho. „Čo si robil celý deň?“
   „Nič.“
   Napadla mi otázka, ktorú som mu chcela položiť už v noci, len som na to nejako nenabrala odvahu. „Môžem sa ťa niečo opýtať?“
   Zasmial sa. „Odkedy si pýtaš povolenie na kladenie otázok?“
   „Táto je iná,“ prehlásila som. Nevedela som, akú reakciu môžem od neho čakať. O to viac som sa bála jeho odpovedi. Bála som sa toho, že by zničila všetku dobrú mienku, ktorú som si na neho vytvorila. „Koľko ľudí, koľkým ľudom si už ublížil?“ stíšila som hlas.
   Hrýzol si spodnú peru a díval sa do zeme. „Naozaj to chceš vedieť?“
Prikývla som, aj keď som dobre vedela, že ma nevidí.
„Nechceš. Aj tak som netvor. Ak ti to poviem, bude to ešte horšie.“
„Nikdy som nepovedala, že si netvor. Ja som len zvedavá, nikdy by som ťa neodcudzovala. Máme odlišné životy,“ pristúpila som k nemu bližšie. Bolo to zvláštne, ale necítila som sa dobre, keď som vedela, že ani on nie je práve najšťastnejší.
   „Veď práve, sme takí odlišní. Chápeš? Nikdy nebudem dobrý, tak ako ty nikdy nebudeš zlá. Nikdy sa nepochopíme,“ šomral si popod nos a prechádzal sa po izbe. „Nerozumiem tomu.“
   „Čomu nerozumieš?“ Nechápala som ho. Znova som mu nerozumela.
   Pozrel sa mi do očí. Zbadala som svoj obľúbený kvet. „Bolo ich veľa. Hrozne veľa na to, ako krátko žijem. Starí, dospelí, ba aj deti. To si chcela počuť? Nemám ti popísať, ako som ich zabil? Niektorí zhoreli a deti som...“
    „To nechcem počuť, všetko, len toto nie.“ Rukou som mu zakryla ústa. Bolo to detinské a hlúpe, ale nedokázala som sa tomu ubrániť. Vedela som, že spáchal veľa zla, no počúvať to, ako zabíjal malé, nevinné stvorenia som nemohla. To nie.
   Chytil moju ruku a odtisol si ju od úst. Stále ju pevne držal vo svojom zovretí, zatiaľ čo opäť rozprával. „Deti som jednoducho priniesol Staršínom. To je jediné, čo nedokážem urobiť. Ublížiť niekomu, kto sa nemôže brániť,“ v jeho očiach som jasne videla jeho spomienky. Niečo v jeho vnútri ho trápilo.
    Ešte stále držal moju ruku vo svojej dlani, pevne zovretú. „Tak vidíš, nie si zlý.“
„ Nie som zlý?“ ironicky sa zasmial. „Možno som ich nezabil, no odniesol som ich na istú smrť.“
   „Aj ja som urobila zlé veci, tiež nie som dobrá.“
   „Prestaň,“ na jeho tvári som badala rozhorčenie. „Vieš mi povedať, ktorý iný človek by sa tu so mnou takto bavil? Ktorý by sa nebál, že ho spálim alebo mu rukami odtrhnem hlavu? Možno by sa niekto našiel. Ale nikto by to so mnou nemyslel dobre, tak ako ty. Nikto z nich by mi na tú otázku, ktorú som ti položil neodpovedal áno.“
   Vedela som, že má pravdu. Ľudia sa báli, mali strach. Áno, možno aj ja som sa ho niekedy bála, ale nikdy by som si nedokázala myslieť, že je netvor. Je len odlišný od nás. Boh má svoj dôvod, prečo ich nechal žiť. Možno je čas zmeniť svet, zmeniť ľudí.
   „Pustime sa do práce,“ kývla som mu hlavou, aby išiel za mnou dole. Poslúchol ma. „Počúvaš hudbu?“ Zasunula som moje obľúbene cédečko do prehrávača.
   Pokrútil hlavou.
   „Hudba je základ. Ľudia v nej vyjadrujú svoje pocity. Tie, ktoré majú hlboko v srdci a nemôžu ich len tak povedať. Skrývajú ich v melódii a texte. Ak sa dobre započúvaš, budeš ich cítiť,“ pousmiala som sa a stisla play.
   Z veže sa začali ozývať tóny jednej z mojich najobľúbenejších skladieb. Pár tónov na piane a potom hlas speváka.
   „To je Jason Wolker – Down,“ pousmiala som sa. „Nemusíš rozumieť slovám, ktoré spieva, aby si to cítil.“
   Podišla som k nemu a chytila ho za ruku. Zarazene sa mi pozrel do očí. Oprela som si svoje telo o to jeho a jemne sa pohupovala v rytme piesne. „Vždy, keď ju počujem, plačem,“ povedala som a rýchlo som si pravou rukou zotrela kvapky slz.
   Raphael mi prstom nadvihol tvár a díval sa mi do očí. Usmiala som sa a on sa usmial tiež. Svoje čelo si oprel o to moje. „Čo cítiš?“ Tvár mal tak blízko. Stačilo by pár centimetrov a naše pery by... je tu však ešte Matúš. Matúš.
   „Bojím sa o teba, mám strach, že sa ti niečo stane,“ pozeral mi na pery.
   „ Čo by sa mi malo stať? Nič sa mi nestane, veď mám teba,“ prišlo mi to ako samozrejmosť. Všetky slová, čo som mu povedala, išli priamo z môjho srdca.
   „Veď práve,“ odtiahol sa a pesnička sa práve skončila. S reprákov sa začala ozývať ďalšia pieseň. Tento krát Cry, samozrejme tiež od neho.
   „Prosím, prestaň,“ opäť som ho chytila za ruku. Pevne mi ju zovrel.
   „Mam nápad,“ potiahla som ho za ruku von z dverí. „Ideme von.“
   „Prší.“
„Ja milujem dážď,“ prehlásila som a vybehla som do zadnej časti našej záhrady. Okno v obývačke bolo poodchýlene, a tak som ďalej počula tóny piesne.
   Utekala som naprieč celou záhradou s Raphaelom za ruku. Ťahala som ho za sebou a smiala sa pri dopade kvapiek na moje telo. Netrvalo dlho a moje telo bolo ako mokrá špongia.
   Na chvíľu som ho pustila a rozpažila ruky. „Cítiš to?“
   „Je to dobré, také osviežujúce,“ smial sa spolu so mnou. Mali sme rozpažené ruky a otvorené ústa. Začala som sa krútiť a Raphael môj pohyb zopakoval.
   Krútila som sa a počúvala zábavné hranie na piane. Po chvíli sa celý svet okolo mňa točil. Zastavila som a zbadala som usmievajúceho sa Raphaela. Chcela som ísť k nemu bližšie, no nohy sa mi stále plietli, a tak som sa chytila prvého záchranného lana, aké som našla. Stiahla som Raphaela na vlhkú zem spolu so sebou.
   Dopadla som chrbtom na trávu a on dopadol na mňa. Smiali sme sa a mne postupne dochádzal kyslík. Zábavná pesnička sa zmenila na smutnú a tým akoby sa zmenil aj môj pohľad.
    S Raphaelom sme sa prestali smiať. Cítila som na svojej hrudi tú jeho. Boli sme pri sebe tak blízko, že sme sa delili o kyslík. Nosom sa dotýkal toho môjho. Pozerali sme si navzájom do očí. Mala som chuť ho pobozkať, Matúš sa o tom nemusí ani dozvedieť. Ale čo tam Matúš, ten mi je teraz ukradnutý.
   „Pobozkaj ma,“ jemnučko som pošepla. Ruky som si založila za jeho hlavu a čakala. Zatvorila som oči a priblížila sa k jeho perám. Nič. Zrazu som na sebe už necítila ťažkosť jeho tela. Postavil sa.
   Otvorila som oči a podoprela som sa lakťami o mokrú zem, videla som ho stáť pred sebou.
   „Nemôžem.“ Tváril sa akosi namosúrene, ťažko sa mu čítalo z tváre. Takto som sa ešte nikdy necítila. Tak odmietnuto.
   „Prečo?“ Pomaly som sa stavala z trávy.
   „Prečo áno?“ Zaskočil ma jeho ton hlasu. Bol taký drsný.
   „Tak mi prepáč, ale tak to cítim.“
   „City,“ ironicky sa zasmial.
   „Ty nič necítiš?“
   Dlhú chvíľu sa na mňa pozeral .Akoby uvažoval, čo mi má povedať. Vyberal správne slová.
   „Chcem sa ťa dotýkať a chrániť ťa,“ pošepol a pozrel sa do zeme.
   „Tak prečo to nerobíš? Prečo sa ma nedotkneš?“
   „Veď som sa ťa dotkol!“
   „Ale teraz nie, tak sa pýtam prečo.“
   „Čomu nerozumieš? Sme odlišní. Proste to nejde. Nestvorili nás preto, aby sme boli spolu, mali by sme bojovať proti sebe! Si dobrá a ja som zlý, to nejde dokopy,“ zvýšil hlas. Naberal na obrátkach. Po prvý krát som ho videla takéhoto rozzúreného. Jeho zlú stránku. No napriek tomu som sa ho nedokázala báť. Ak by ma teraz chcel pobozkať, prijala by som to. S radosťou.
   „Pravidla sú tu nato, aby sa porušovali,“ pošepla som. Nedokázala som hovoriť nahlas. Vedela som, že čokoľvek poviem, jeho názor sa mi zmeniť nepodarí. Jeho názor alebo skôr niekoho vyššieho.
   „Nie tieto, len by sme si ublížili.“
   „To máš z vlastnej hlavy?“ odvážila som sa povedať.
   Prekvapene na mňa civel. Civel a civel, hodnú chvíľu. „Radšej pôjdem,“ precedil pomedzi zuby.
   „Choď a ak ti nabudúce prikážu, aby si ma zabil, vráť sa a urob to. S radosťou,“ zakričala som za ním.
   Zastavil sa na polceste, otočil sa a pozrel sa mi do očí. Stále som ju tam videla, usadila sa tam, aj keď po okrajoch prekvitala biela.
   Rýchlymi krokmi sa ku mne blížil. Díval sa mi striedavo do očí a na pery. Bol tak blízko. Zobral si moju tvár do dlaní a svoje pery spojil s mojimi. Jemne som sa postavila na špičky.
   Nebozkával ma dlho, no stačilo mi to na to, aby mi to zobralo všetok kyslík a moje srdce sa zrazu zastavilo. Od rýchlosti, ktorú cítilo na chvíľu muselo spomaliť.
   Všetko mi vyfrčalo z hlavy, cítila som len jeho plné pery na tých mojich. Nežne, jemne.
   Odtiahol sa a pozrel sa mi do očí. Ja som v tých jeho zbadala zúfalstvo. Pritlačil mihalnice k sebe a znova spojil naše pery. Tentoraz vášnivejšie, túžobne. Pritiahol si ma k sebe a žiadostivo pokračoval. Celý svet pre mňa prestal existovať. Ruky som si usadila za jeho krkom a pritiahla sa k nemu bližšie.
   Netrvalo dlho a odtiahol sa. „Nedokázal by som ťa zabiť,“ zničene mi pošepol do ušného bubienka.
„A ublížiť mi?“
   Mlčal.
   Pozrel sa mi do očí a otočil sa mi chrbtom. Kráčal smerom k lesu. Mňa nechal stáť uprostred dažďa v tichu. Bola som tak vyvedená z miery, že som prestala vnímať zvuky piana.