OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Vládcovia 6. kapitola

09.04.2012 (10:00) • IKa4 • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 548×

Raphael

Sledoval jej zraniteľné telo. Jej svetlé vlasy rozprestreté na bielom vankúši. Nemohol zaspať, musel ju sledovať. Prevracala sa, nemala pokojný spánok. Telo mala prikryté paplónom, ktorý jej siahal až po bradu. Jediné, čo mohol vidieť z tejto strany, boli jej vlasy. Mal chuť privoňať si k nim tak, ako to urobil večer. No tento krát by sa už nedokázal ovládnuť a vysmiať sa jej potom do tváre. Nie po tom, čo ju požiadal pred tím ako si ľahli do postelí.
Naučíš ma milovať?
Netušil odkiaľ sa to v ňom vlastne vzalo. Len to zrazu prišlo a pre neho to bola najlepšia vec, akú mohol v danej chvíli vyloviť. Žiaden rozkaz. Jeho rozhodnutie. Túžil ju mať pri sebe, aj keď už mal svoj znak a nevedel čo mu nato starší povie. Možno ho nemal vziať a mohol by byť pri nej oveľa dlhší čas. Ale vzal ho, a aj napriek tomu s ňou túžil stráviť ešte veľa chvíľ. Sám seba nechápal.
Slnko už dávno zašlo za obzor. Na oblohe žiaril mesiac a cez okno sa do izby predieralo svetlo hviezd. Dopadalo na jej vlasy a maličké časti jej odkrytého tela. Chcel si ju pritiahnuť k sebe, voňať jej zlatistú pokrývku hlavy a nosom a perami jej prechádzať po tele. Netušil ,ako by to mal správne robiť, znalosti mál len z toho, čo videl. S ľuďmi strávil toľko času, že sa naučil ovládať ich základné pudy. Snažil sa im porozumieť, no jeho zlá stránka zväčša vyhrala nad tou dobrou. Nečudo, dobro v ňom malo len maličké zastúpenie, ktoré si nepripúšťal. Veril v to, že je celý zlý. Navonok možno bol, ale vo vnútri každej bytosti sa nájde miesto, ktoré je dobré, zraniteľné a odhodlané cítiť. Od nej nechcel nič viac, než to, aby mu to miesto pomohla nájsť. A naučila ho tým aj milovať. Aj keď nevedel ,čo to presne obnáša.
Naklonil sa k nej trocha bližšie. Jeho čuchové receptory zachytili vôňu jej malinového šampónu a vlažnú vôňu jej tela. Rukou jej jemne prešiel po končekoch vlasov. 
Aj keď bola noc, on presne videl celé jej telo. Každá malá štrbinka, ktorú mal možnosť vidieť, jeho zrak aj videl. To bola ďalšia výhoda ich diabolského ja. Tma pre nich v noci neexistovala.
Postavil sa a pobral sa na druhú stranu postele. Na tvári mala pokojný výraz, očné viečka jej padali na oči a zakrývali tak ich modrú farbu. Jej jedinej sa dokázal pozerať do oči dlhšie ako pár sekúnd.
„Otočil by si sa? Je mi nepríjemne, keď sa na mňa pozeráš ak sa prezliekam.“ Presne to mu povedala predtým ako zaspala. Obliekla sa do pyžama a jemu nezostávala iná možnosť než sa jej otočiť chrbtom a sledovať matný odraz jej tela v okne. Videa ho, začervenala sa a prezliekla sa tak opatrne, že nevidel nič okrem farby jej pyžama.
„Podvádzaš,“ prehlásila, keď si ľahla do postele a prikryla si skoro aj celú tvár.
„Vy nie?“ Sadol si na okraj postele.
„Hej.“ Prehodila si svoje vlasy na prsia ukryté niekde pod povrchom.
„Tak?“
„Keď sa zajtra vrátim zo školy, niečo ti ukážem. Mala by som mať prázdny dom, takže to pôjde. Súhlasíš, alebo si už zmenil názor?“ Zúžila oči.
„Súhlasím.“
To bolo posledné slovo, čo jej povedal predtým ako jej viečka oťaželi a zaspala. On odvtedy nezažmúril ani oko. Radšej by ju dva dni sledoval akoby mal spať.
Teraz však bude musieť odísť. Poobede sa vráti a bude ju sledovať pri jej výkyvoch. Musí odísť a ísť referovať Staršiemu čo sa všetko udialo. Určite ho už čaká. Bude mu musieť povedať všetko a možno mu bude musieť klamať. V niektorých veciach to inak nejde.
Pozrel sa na ňu a potom rýchlo zmizol.

Bez akéhokoľvek predstavovania sa, či preukazovania svojej totožnosti vkročil do miestnosti, kde už sedel Starší a čakal ho. 
Pokľakol si a vykonal stály rituál. Vyzliekol si tričko. Cítil z neho malinovú vôňu. Položil ho na zem k nohám a Starší mu pomohol obliecť si plášť.
„Vidím, že už máš naspäť Bealithez.“ Viedol ho cez celú miestnosť, až na kraj k stolu. Tam už sedeli dvaja ďalší Staršíni. Zrejme sa tu čakalo už iba naňho.
 „Áno, dala mi ho sama od seba.“
 Prikývol a všetci sa usadili pri okrúhlom stole. Ešte predtým ako sa stihol usadiť pokľakol si. Všetci svoj zrak upierali na stred stola.
Raphaelovi od údivu mihlo kútikom úst. „Čo to je?“
„Budúcnosť, ktorej musíme zabrániť,“ prehovoril Starší po jeho pravici.
Nedokázal povedať nič viac, v hrdle cítil zvláštny tlak. Niečo mu nedovolilo prehovoriť.
„Bez teba to však nepôjde.“
„Nerozumiem.“
„Je to aj tvoja budúcnosť Raphael, je to dané už mnoho rokov,“ prehovoril jeho najmilší Starší. Vždy mali dobrý vzťah. Bral ho ako otca a on jeho ako svojho syna.
„Ničomu nerozumiem. Čo s tým ma ona?“ Odvážil sa prehovoriť. Aj keď ho hrdlo pálilo ešte dlho potom ako to vyslovil. Ona. Malinová vôňa.
Uprostred stola bol spis starý možno sto rokov a pri ňom kresba. Vlastnoručný obraz, nakreslený na staroveké plátno. Ak mu ešte oči dobre slúžili, tak videl ju. Ju a seba. Spolu. Nerozumel tomu. Elizabeth bola aj na tomto starom plátne nádherná, najkrajší človek akého videl. Držal ju v náruči, na krku mala jeho znak a on. On bol bez neho, vo svojich očiach, aj keď bola kresba čierno biela nevidel ani štipku bielej. Usmieval sa na ňu hoc na jej tvári prevládal bolestný výraz. Niečo ju bolelo, hnalo ju to k smrti. Cítil to, hoc iba z obrázka.
Staršíni boli ticho. Teraz sa ich oči už neupierali na obraz uprostred stola, ale na neho. Sledovali ho a jemu bolo jasné, že ich zaujímala viac jeho reakcia ako čokoľvek čo sa dnes udialo. Boli zvedaví, ako zareaguje nato, že raz by sa mohol obrátiť na stanu dobra a pritom zostať na žive. Ešte nikomu sa to nepodarilo. Nie je možné, aby to dosiahol on. Pomocou Elizabeth? V hlave mal zmätok. 
Starší na druhej strane stola si odkašľal a pokračoval v ich starom jazyku. „ O dva mesiace to bude presne sto rokov, čo sme prišli na zem. Diabol stvoril novú rasu a Boh ako už iste vieš nám dal na znak toho, že môžeme byť dobrými fialové oči. Povedal však ešte niečo, čo zostalo len medzi nami Staršími.“
Raphael ešte stále nemohol odpútať zrak od kresby uprostred stola. Aj by chcel ale nemohol. Bolo na nej presne to čo by si prial. Chcel mať Elis pri sebe čo najbližšie. Držať ju vo svojich rukách a inak ako tým, že sa zmení. Že sa stane dobrým, by to nešlo. Budúcnosť, ktorá sa nemôže splniť.
„Boh povedal: Každých sto rokov jedno dievča dovŕši osemnásť rokov svojho života. To bude vaša šanca. Žena, plná dobra a milosti. V jej mene sa bude skrývať vaša duša, vaše srdce. Len pomocou nej sa môžete skutočne zmeniť a veriť v dobro. Nebudete jej môcť ublížiť, každý kto sa jej pokúsi skriviť čo i len vlas na hlave. Zomrie. Nemôže zomrieť vašimi rukami. Aj keď by ste najradšej chceli, aby zmizla, bude žiť a bude veriť vo vaše dobro. Až napokon, jeden z vás sa zamiluje a uvidí svetlo. Obráti sa na dobro a tým dá aj vám možnosť voľby. Budete môcť byť dobrý bez toho, aby ste umreli.“
Raphael zarazene počúval, aj keď dobre rozumel tomu čo starší povedal, nechápal to. Prečo práve ona? On? Zamiloval sa? Čo to vlastne znamená? Len sa jej túžil dotýkať, to predsa nie je láska. Alebo je? 
„Už rozumieš, Raphael?“ Opäť počul ten známi milý hlas svojho pána.
Prikývol no dodal: „Neviem, čo mám robiť.“
Starší mu podvihol hlavu tak ,aby jeho pohľad smeroval na neho. „Budeš robiť to, čo ti poviem a všetko bude dobré,“ uškrnul sa s uštipačným výkyvom pier.

Elizabeth

Prebudila som sa do upršaného dňa. Kvapky dažďa bičovali okenné rámy. Počula som len to a tlkot svojho srdca, pomalé bitie srdcovej svaloviny. Striedavé sťahovanie chlopní a predsieni. Moje uši počúvali plač oblohy a tlkot môjho srdca. Iba môjho.
Obrátila som sa na bok. Druhá polovica postele bola prázdna. Odišiel. Možno nadránom a možno v noci.
Necítila som strach, nepochybovala som o ňom. Neviem prečo tak ako on nechápe o čo ma to včera požiadal. Nechcem sa nad tým zamýšľať. Aspoň kým nepríde čas obeda a ja sa nebudem musieť vrátiť domov. Určite príde. A ja sa mu budem snažiť ukázať, tie najcennejšie veci.

Zbadala som ho. Vyškieral sa na mňa od dverí. Žmúril na mňa svoje obrovské hnedé oči. Raphael mi odrazu vypršal z hlavy. Sledovala som len Matúšov úsmev.
Veľkými krokmi sa ku mne blížil. Už len pár lavíc. Ruky skrýval za sebou a šibalsky sa usmieval. Bol prví chlapec, do ktorého som sa zaľúbila. Bol dokonalý, a predsa mi pri ňom vždy niečo chýbalo. Ani láska, ani neha, ba ani bláznovstvo. Skôr ten pocit, to neopísateľné čo človek môže zažiť len pár krát za život.
Prisadol si ku mne do lavice. Na chvíľu sa pokúsil tváriť vážne. „Vieš, koľkého je dnes?“
„Desiateho,“ začervenala som sa.
„A čo to znamená?“
„Desiateho sme sa prvýkrát stretli.“
„Výborne, slečna, po tejto správnej odpovedi máte nárok na jeden deň strávený so mnou.“
Podal mi kyticu bielych rúži a moju obľúbenú čokoládu. 
„Milujem ťa,“ pošepol mi do ucha. Popod nos mi postrčil malú kytičku fialiek.
Zhíkla som a objala ho. „Si úžasný.“
„Pre teba by som urobil všetko,“ povedal jemne a takisto ma aj pobozkal.
„Čo si robila včera?“
„Nič zvláštne,“ oklamala som ho. Nemôžem mu predsa povedať, že som spala v jednej posteli s Brinhitom. Nepochopil by, že Raphael je trochu iný. „Ty?“
„Myslel som na teba. Potom som s bráškom pozeral film.“
„Znova Nema?“
„Nie, tentokrát Príbeh žraloka,“ uškrnul sa.
Rozosmiala som sa. „Ja som si s bratom stihla akurát tak vynadať. Počúvaj nebude ten tvoj brat prevtelená ryba?“
„Aj ja som nad tým uvažoval,“ zatváril sa prísne, „dospel som k tomu, že ja budem asi prevtelená gorila.“
Opäť som sa rozrehotala na plné ústa. Ukazovák mi priložil na pery, aby utíšil môj smiech ozývajúci sa po celej triede. „Psst,“ pošepol a znova spojil svoje pery s mojimi. 
„Mohli by ste sa prestať toľko muchliť? Nie každý sa chce nato pozerať,“ začula som Eriku a pocítila som jej hompáľajúce nohy visiace z našej lavice. 
 „Ak ju jedného krásneho dňa uškrtím, odpustíš mi to?“ Matúš sa odo mňa odtiahol, no na tvári som stále cítila jeho dych.
 „Matúš, to si natrhal niekde pri potoku cestou do školy? Nezavrú ťa za to?“ povedala Erika uštipačným hlasom a pohľadom skĺzla na kytičku Fialiek. 
„Ak ma zavrú, ty tu už nebudeš, tomu ver,“ nahodil drsný ton. „Nemôžem zato, že jej závidíš. Ak chceš zajtra ti pri potoku natrhám žihľavu a hodím ti ju do tváre.“
„Je výborne vidieť ako sa všetci ľúbime. Však?“ 
Matúš s Erikou si povzdychli a usmiali sa. Zrejme sa mi podarilo odľahčiť atmosféru. 
„Ja ti za tu žihľavu kúpim také modré lentilôčky. Viem, že ich potrebuješ, netreba sa hanbiť.“
Matúš si už len povzdychol. Je výborné vidieť ako sa všetci ľúbime.

Po hodine Brinhitilogie, keď už všetci pomizli z triedy, som zašla za profesorom. Stal pri stole a zberal si všetky veci, nebolo ich veľa.
„Pán profesor, môžem sa vás na niečo opýtať?“
Pozrel na mňa a pousmial sa. Sem – tam som za ním po hodine prišla a pýtala si vysvetlenie na veci, ktoré som počas hodiny nepochopila. „Pýtaj sa.“
„Ten znak čo máte na krku. Je to Brinhitsky znak, však?“ Žmúrila som na neho oči. Aj tento krát ho mal na tričku. Priam priťahoval moje oči, musela som zistiť odkiaľ ho má.
Zatváril sa zmätene. „Áno, odkiaľ to vieš?“
„Nie je ľahké sa k nemu dostať. Mám pravdu.“ Snažila som sa hovoriť s pokojom a nedať najavo, že viem o Brinhitoch možno ešte viac ako on. 
 „Odpovedaj mi na otázky a odpoviem aj ja tebe,“ hlas mal vážny. Takého vážneho som ho ešte nevidela. Chytil ma za ruku a odtiahol do kúta triedy. „Tak hovor,“ stíšil ton hlasu.
„Viem to z kníh.“ To bolo to prvé čo ma napadlo. „ Viete, že sa o to zaujímam.“
 Nahodil šibalský úsmev no vzápätí opäť zvážnel. „ V knihách to nie je. Pevne si to strážia,“ zadíval sa na mňa pohľadom hovoriacim: „Mňa neoklameš.“

„Je jedno odkiaľ to viem, hlavne je, že to viem.“
Profesor pokrútil hlavou. „Ani si neuvedomuješ aké je to nebezpečné. S Brinhitmi sa nemožno zahrávať.“ Prísne na mňa hľadel.
„S nikým sa nezahrávam.“ Opäť som zaklamala. Raphaela som potrebovala hlavne na získanie svojich informácii. Vždy som chcela vedieť viac. O to horšie bolo, že vždy dosiahnem to čo si zaumienim. Nevzdám sa svojho cieľa. 
„Stretla si sa s nejakým Brinhitom?“ ledva som ho počula.
Nevedela som čo mu nato povedať. Predsa len by možno bolo lepšie nekráčať v týchto vodách sama. Aj keď Raphael je možno iný od ostatných, neublížil by mi. Ale čo tí druhí? Staršíni.
 Badateľne som prikývla.
Profesor skrivil tvár. „Elizabeth! Zbláznila si sa. Mohol ťa zabiť!“
„On je iný,“ skočila som mu do rečí. Musela som sa ho zastať. Niečo v mojom vnútri to nemohlo nechať tak. Povedala som to však tak odhodlane a pevne, že som sa sama musela od profesora vzdialiť. 
„Nebodaj sa s ním stretávaš? Elis. Načo to všetko čo som ťa naučil. Načo to bolo?“ Chytil sa za hlavu.
 „Je moja vec, čo robím. Ja viem, aký je. Informácie si získam sama,“ môj hlas zachripel, no snažila som sa tváriť stále pevne, aj keď som sa tak necítila. „Takže mi nepoviete odkiaľ máte ten znak?“
„Niekto mi ho daroval.“
„Brinhit?“
Zatváril sa vážne a mne došlo, že viac sa od neho nedozviem. 
„Netušíš do čoho si práve vkročila,“ stihol ešte povedať predtým ako som odišla z miestnosti.
Ja viem aký je. Alebo nie? Nie, viem to. Nikdy by mi neublížil. 

Autor: IKa4, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Vládcovia 6. kapitola: