Vládcovia 11. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Po dlhšej dobe niečo :) Ale tak snáď poteší :D

27.05.2012 (10:00) • IKa4 • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 609×

„Zabi ma! Počuješ! Zabi ma!“ skríka som zo všetkých svojich zostávajúcich síl. „Ak ma nezabiješ, zabijem ja teba!“

Raphael sa okamžite otočil a nasledoval jeho zdesený výraz. Pohľadom si ma preskúmal od nôh až po vlasy. Vrátil svoj pohľad na moju tvár a hľadel mi do očí. Stále sa z nich rinuli slzy.

„Tak to urob,“ kričala som naňho. „Urob to tak, ako si to urobil predtým. Najprv Veronika a teraz,“ nedokázala som dopovedať. Nie len kvôli vzlykom, no city boli príliš čerstvé. „Zabi ma takým spôsob ako len vieš. Ubližuj mi kúsok po kúsku. Môžeš ublížiť môjmu telu, no mojej duši už viac nie! Ublíž mne, nie mojej rodine.“

Zarazene sa staval z trávy. Urobil pár krokov ku mne, no ja som sa ani nepohla. Pozorne som ho sledovala. „O čom to hovoríš?“ Znova si ma celú poprezeral. „Ublížil ti niekto? Si celá od krvi, preboha Beth,“

„Tak ma už zabi!“ Nemohla som už dlhšie odolávať jeho slovám, jeho kráse. Beth, takto ma ešte nikto neoslovil. S takou nehou, prečo práve on? Vyzeral ako človek, ako človek ktorý sa práve bojí. Aj keď to je nemožné.

„Nezabijem ťa,“ zrejme som ho vyprovokovala dostatočne nato, aby aj on zvýšil hlas. „Pokiaľ mi nepovieš, prečo chceš, aby som to urobil,“ trocha zmierni hlas.

Uvoľnila som stisk dlane a znak sa mi vyšmykol tak, že som v rukách zvierala len koniec retiazky. Znak pokrývala už takmer len moja krv, po kvapkách z neho opadala. „Je tvoj?“ Zazrela som na jeho hruď. Nič, žiadna retiazka. Niečo pri srdci ma pichlo. Pozrela som sa mu do očí, sledoval môj pohľad.

So skrčeným obočím na mňa hľadel. „Môj mám doma v zásuvke. Nenosím ho, keď chodím medzi ľudí.“

Uštipačne som sa zasmiala. „Viem, že je tvoj. Cítim to.“
Povzdychol si. „A ak by bol môj, čo by to znamenalo?“

Sklonila som hlavu, nedokázala som sa mu pozrieť do očí, nech som bola akákoľvek silná. „Že si zabil moju mamu.“

Mlčal a nemo na mňa hľadel. Nepohol sa mu ani jediný sval na tvári. Deprimovalo ma to.

„Nič mi nato nepovieš?“ opäť som kričala.

Bezvýrazne sa na mňa pozeral, len tak. Hľadel mi do očí a neprestával. Prečo to robí? Prečo nič nepovie? Na tvári nemá ani len malý znak výčitiek. Nič, nemá na nej nič. To je ich večný problém. Nevedia vyjadrovať svoje city. Ale Raphael, on bol iný. Alebo je? V tejto chvíli som si nebola istá ničím. V mojom srdci prevládala chuť po pomste, nič viac, nič menej. Menila som sa na človeka, ktorý neverí v dobro Brinhitov.

„Nepýtala si sa ma, či som to urobil. Povedala si, že som to urobil ja. Nemám ti viac čo povedať. Máš vlastné myšlienky, vlastné úsudky. Moje slová to už nezmenia.“ Stále si zachovával chladnú tvár.

„Tak urobil si to?“ Moje telo sa pomaly zosúvalo k mokrej zemi.
„Odpoveď nájdeš vo svojom srdci. Ja ju neviem. Ty musíš vedieť, čo by som bol schopný urobiť,“ pozorne si ma premeriaval pohľadom.

Nemohla som sa naňho dlhšie pozerať. „Potrebujem Matúša,“ pošepla som si pre seba a rozutekala som sa späť domov. Viac som sa už neobhliadala. Konáre stromov bičovali moje strnulé telo, dotýkali sa mojej pokožky a vytvárali škrabance. Na ničom mi však už nezáleží, chcem len, aby sa mamina smrť pomstila. A ešte jednu vec, chcem Matúšovi dokázať, že život bez neho žiť nedokážem .Možno dokážem prežiť, no nie žiť. Milujem ho.

Autor: IKa4, v rubrice: Povídky » Na pokračování