OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V tieni ilúzie - 3. kapitola

15.03.2013 (15:00) • Nikki • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 684×

Kapitola 3. - Nabudúce by som poprosila príjemnejšie prekvapenie

Kráčala som po vlhkom chodníku a tisla som si k sebe bundu, aby som utíšila triašku, ktorá mnou lomcovala. Od včerajška sa ochladilo asi o desať stupňov a oblohu nad  mestom zahalili temné oblaky.

Hoci som včera išla spať takmer hneď ako som prinútila Davida sa najesť a uložila ho, nezaspala som ešte dobré tri hodiny a len som sa prevaľovala v posteli. A tak som sa ráno zobudila nevyspatá s tmavými kruhmi pod očami a nie práve najlepšou náladou. A ešte k tomu to počasie!

Isteže moju nespavosť mal na svedomí Paul. A kvôli nemu som tak trošku uvažovala, že dnes proste svoju osem hodinovú prácu v potravinách vynechám. Ale minimálna mzda bola pre mňa očividne lákavejšia, ako vyhnúť sa komplikovanému vzťahu.

Každopádne som si celou cestou premietala, ako bude náš vzťah pokračovať. Bude sa tváriť akoby sa nič nestalo? Alebo bude v tom hlúpom rozhovore chcieť pokračovať? Alebo ma proste bude chvíľu ignorovať a potom sa to všetko urovná? A čo ak sa na mňa bude hnevať navždy?

Na chvíľu som oľutovala, že som mu nepovedala celú pravdu. No vlastne som ju nepoznala ani ja sama. Všetko z toho dňa sa mi zahmlievalo a bolo akési nejasné. A ja som vlastne bola aj rada. To posledné, na čo som chcela myslieť bolo, ako ma môj opatrovník znásilnil. Ibaže som na to myslela každý deň a čoskoro po tej „nehode“ mi došlo, že ma spomienka na ten večer bude obmedzovať do konca života.

Lenže, keď som vošla do obchodu, nenašla som v ňom utrápenú, zničenú, ba ani naštvanú tvár Paul. Stál pri pokladni s Brendou, držal ju za ruku a na niečom sa obaja dobre bavili. A ja som si vzápätí uvedomila, že ma ničím nemohol raniť viac.

Možno... keby som mu včera povedala pravdu, stál by tu dnes so mnou. To už asi nikdy nezistím.

Lenže ja som pravdu nemohla povedať ešte z jedného dôvodu – čo ak by sa ma potom zľakol? Alebo by si myslel, že som blázon, keď si myslím, že som toho opatrovníka zabila.

Ale ja viem, že som to bola! A neviete si predstaviť, koľkokrát som sa snažila presvedčiť samú seba o opaku, ale... viem ako som si to vtedy strašne priala. Vo chvíli, keď prišiel a zakričal moje meno – nepriala som si nič iné, len aby ten smrad zdochol.

„Môžem?“ chladne ma oslovil Paul a zavesil si bundu na svoj pridelený vešiak. Neodvážila som sa naňho ani pozrieť, a tak som mu len uhla z cesty bez jediného slova. Uviazala som si zásteru okolo pásu a vyšla som za Paulom zo skladu.

Celý deň som sa predo mnou pretŕčal s Brendou a mne začalo dochádzať o čo sa snaží. Na chvíľu som mala chuť utekať za Billom a predvádzať s ním to isté. No vzápätí mi došlo, že nemôžem.

Poprela by som tým totiž svoje tvrdenie, že nemám na chalanov čas a ešte k tomu by ma z Billa naplo. A možno by si ešte Bill niečo začal namýšľať.

A tak som ten plán hneď zavrhla a absolútne som ich ignorovala, presne tak ako on mňa. Vzápätí však prišiel majiteľ obchodu z kancelárie, kvôli nejakým papierom a pekne Brandu s Paulom zvozil, na čo som ja vyprskla smiechom. A vtedy sa na mňa Paul na sekundu zamračil a vzápätí odvrátil pohľad. Škodoradostný úsmev mi vďaka tomu zamrzol na tvári a rýchlo zmizol.

Konečne odbilo šesť hodín a ja som odhodila zásteru, zobrala si od šéfa výplatu (konečne!) a pobrala sa na poštu – ktorá mala dnes otvorené našťastie do siedmej – konečne zaplatiť účty.

Nejako podvedome som očakávala, že ma Paul bude čakať pri východe a aj keď len mlčky ma odprevadí.

Samozrejme, že moje očakávania neboli naplnené. A v tej chvíli mi napadlo, či sa to vôbec ešte vráti do starých koľají.

Privinula som si starú mikinu bližšie k telu a pomalým krokom som vykročila do tmy, keď som počula, ako sa za mnou otvorili dvere.

Inštinktívne som sa obrátila a v tej chvíli prešli asi meter odo mňa Brenda s Paulom. Okamžite som odvrátila tvár, aby som im zabránila vo výhľade na moje oči napĺňajúce sa slzami.

Asi si už našiel iné dievča, ktoré bude odprevádzať deň čo deň domov a s ktorým bude vysedávať pri jej nudných priateľoch. A možnože Brenda nemá nudných priateľov. Paul zistí aká je fajn a na mňa sa vykašle. Vlastne sa už aj vykašľal.

A bola som si stopercentne istá, že Brenda nebude mať problém s objímaním, bozkávaním, ba dokonca s ním pôjde bez váhania do postele. Sen každého chlapa!

Bude preňho všetkým, čo som ja nedokázala.

Pohla som sa, až keď ustal škriekavý smiech Brendy, na hlavu som si nasadila kapucňu a bola som  presvedčená, že toto Paulovi neodpustím, aj keby chcel – no moje odpustenie asi momentálne vôbec nepokladal za prioritu.

Dopekla aj s ním! Dopekla so všetkými! Nahnevane som kopla nohou do kameňa, ktorý sa mi nachádzal v ceste.

Pohľad mi padol na sadru, ktorá už nebola zďaleka taká snehobiela ako v deň keď mi ju dali na ruku. Žiarilo však na nej Paulove meno. Opatrne som po ňom prešla palcom zdravej ruky. Keď si tu sádru budem dávať dole, tak si asi odložím ten kúsok z jeho menom – ako pamiatku...

Vošla som do miniatúrnej budovy pošty, v ktorej to vždy tak príšerne páchlo. A mňa vždy fascinovalo ako tu tí ľudia vydržia celý deň.

Vyplnila som šek ,podala ho aj s peniazmi žene za okienkom a vybrala som sa „domov“ za Davidom.

 Takže od pozajtra by sme mali mať zase elektrinu a nájom je zaplatený. Po vyplatení účtov som mala zo seba vždy akýsi lepší pocit, že to zvládam. Dobrý pocit a prázdno vo vreckách. No nie úplne prázdno, ale normálnej rodine by zvyšok mojej výplaty vystačil tak akurát na jeden skromnejší nákup. Ale ja s tým budem musieť vydržať celý mesiac. A to sa zajtra budem musieť ešte zastaviť v krčme vyplatiť Davidov dlh. Aspoňže si vždy kupuje to najlacnejšie...

Spomínala som, ako sme si s Paulom v deň výplaty vždy kúpili niečo sladké – najčastejšie cukríky. Na chvíľu som rozmýšľala, či si ich nepôjdem teraz kúpiť sama, no vzápätí som si to rozmyslela, pretože  najbližší otvorený obchod bol pól hodinu chôdze odtiaľto.

A samej sa mi tam teraz po tme určite trmácať nechcelo.

Pred Davidovým domom som bola skoro za desať minút. Tesne však predtým, ako som sa chystala otvoriť dvere ma čosi zarazilo. Obrátila som pohľad na auto, ktoré trónilo zaparkované pred domom na chodníku.

Nebolo nijak extra luxusné, ale ani staré. Taký ten priemerný typ auta, ktorý si môžu dovoliť priemerný ľudia. Čo ja ani David nie sme.

Kedysi David s Maiden mali auto a vyzeralo dosť podobne. Ale to sme po jej smrti predali, aby sme aspoň na chvíľu mali z čoho vyžiť.

A v tom som zistila ďalšiu zarážajúcu skutočnosť – v dome sa svietilo. Možno nám už zapli elektrinu, pomyslela som si prekvapene a konečne som otvorila dvere.

„David?“ zakričala som a keď sa mi nikto neozval, vošla som do obývačky, z ktorej to svetlo vychádzalo.

Nuž, elektrinu nám nezapli, to len David niekde našiel sviečku a zapálil ju. Očividne už horela dlho, pretože jej vosk bol roztečený na provizórnej podložke v podobe tanierika. To bolo vlastne prvé čo som si všimla, keď som vošla do miestnosti.

To druhé bol David, ktorý vyzeral nezvyčajne triezvo a upravene – teda aspoň na svoje pomery. A hľadel na mňa zničeným pohľadom ranenej srnky.

A až v tej chvíli sa z rozpadajúceho gauču vyklonila starnúca hlava kurátorky. Vstala a znechutene sa oprášila.

„Dobrý deň, Helena!“ pozdravila ma.

„Do... dobrý,“ koktala som zarazene. „Vy... mali ste prísť predsa až o mesiac!“ vyhŕkla som zničene.

„Nie som tu kvôli bežnej kontrole, aj keď...“ Poobzerala sa okolo seba s pohŕdavým pohľadom a dodala: „Tú som tu, ako vidím, mala urobiť už dávno. Bežne nemávate elektrinu?“

„Ja som dnes zaplatila. Už zajtra...“

„A v tom je ten problém, Helena. Ty si zaplatila. Ale takéto veci by tu mal robiť niekto iný.“ Kurátorka hodila obviňujúcim pohľadom po Davidovi.

„On len... prišiel o prácu. Dáva sa do kopy!“ Nie! Nesmiem dopustiť, aby ma odtiaľto zobrala! Do detského domova.

„No podľa výpisu z banky je na mizine a výplatu nedostal už takmer rok. Pripravila som sa,“ oznámila mi chladne a na chvíľočku som mala pocit, že sa z celého vývoja tejto situácie teší. Ale prečo? Keď ma predsa dajú do detského domova, tak mi všetko bude musieť platiť štát.

„Počula som, že pracuješ miesto toho, aby si chodila do školy. Čo nám ale v podstate len uľahčuje túto situáciu. Pretože budeš rada, keď ťa odtiaľto odvediem. Mala si mi zavolať už dávno.“

„Ale ja nechcem odísť! Je mi tu dobre!“ zaúpela som a dnes  mi už po ikstýkrát zvlhli oči.

„Lenže si neplnoletá. A ešte nechápeš, čo je pre teba dobré!“ vyrukovala na mňa kurátorka s ďalšou jej teóriou.

„A kto by to mal vedieť lepšie ako ja?“ To už som plakala. Pozrela som sa na Davida a hľadali uňho podporu, však márne. Upieral pohľad do zeme. Moja teória sa potvrdila – nezáležalo mu na mne. Vôbec sa nesnažil, aby som tu ostala.

„No predsa štát!“ zalomila rukami kurátorka, akoby to bolo samozrejmé. „A tvoja nová rodina.“

„Nová rodina?“ vykríkla som. „Ja mám rodinu! David je moja rodina! Torrey, Nyia a Paul sú moja rodina!“ pokračovala som v namáhaní hlasiviek na maximum. A bolo mi úprimne jedno, že nevie, kto sú tí ľudia, ktorých menujem, bolo mi jedno, že tu zjapem ako blázon. Pretože v tej chvíli som premáhala obrovskú chuť jej vraziť. Za to jej arogantné správania a za to, že ma chce odtiaľto zobrať preč.

„To nemôžete! Ja s vami nepôjdem!“ namietala som ďalej.

„Ty mi nerozumieš, Helena, konečne je tu tá pravá rodina!“ Pristúpila ku mne a položila mi ruku na rameno. Ja som sa však na tú jej dlaň s nalakovanými nechtami pozrela ako na toho najodpornejšieho hada, a tak ruku odtiahla.

„Ako viete, že je tá pravá?“ vzlykla som.

„Pretože sú tvoji príbuzný. Tvoja skutočná rodina.“

Opäť vás prosím o komentáre a zároveň ďakujem: Eliz, Simones, steel a nikolXxX za prečítanie a okomentovanie kapitoly. :)

Autor: Nikki, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek V tieni ilúzie - 3. kapitola: