OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V tieni ilúzie - 29. kapitola

16.10.2013 (21:00) • Nikki • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 637×

29. kapitola - Pohreb

Pršalo. Počula som ako kvapky pravidelne bubnujú o strechu domu. Clairinho domu. Rozmýšľala som, že v poslednom čase tu dosť často prší.

„Helena?“ zamumla Olivia z môjho objatia.

„Áno, miláčik?“ Zovrela som ju ešte pevnejšie. A ona sa ku mne ešte viac primkla.

„Voniaš skoro ako mamička.“ Zízala som von oknom a sledovala kvapky dažďa stekať po okennom skle.

„Nikto nevonia tak dobre, ako mamička,“ zašepkala som jej do vlasov a ona mi pod mojimi rukami prikývla.

Pamätala som si na Clairinu voňavku, ale nie na jej skutočnú vôňu. Olivia zrejme áno.

„Myslíš, že prší, lebo mamička plače?“ spýtala sa opäť malá.

„Plače, pretože si smutná. Chce, aby si sa usmievala.“

„Keby chcela, aby som sa usmievala, neodišla by.“ Niekedy som až žasla nad múdrosťou štvorročnej Olivie.

Vedela, čo je to smrť, na rozdiel od ostatných štvorročných detí. Ale predsa len sme jej nemohli povedať, že jej mama spáchala samovraždu. A nechala ju tu samú. Na čo vtedy myslela, ak nie na svoje dieťa?

Odpoveď som však poznala a to bolo na tom najhoršie – nemohla som ju z ničoho viniť. Myslela na tvár ženy, ktorú zabila.

Na dvere sa ozvalo zaklopanie, ale dotyčný nečakal na odpoveď a vošiel – ostatne ako všetci už posledné dva dni.

„Dievčatá!“ to slovo som nepočula z Paulových úst po prvýkrát, odkedy sa vrátil do mesta – tesne po Clairinej smrti. Vraj sa chce postarať o malú.

Napadlo ma aká je to irónia, že sa s Claire už nikdy neuvideli. Možno si to všetko raz vysvetlia po smrti. Niekde tam hore. Alebo dole...

Olivii sme zatajili ďalšiu skutočnosť – že Paul je jej otec. Povieme jej to, ale teraz nebola akási vhodná chvíľa.

Paul ju začal štekliť a ja som ju prepustila zo svojho objatia. Malá sa začala smiať a mne bolo odrazu hneď o niečo lepšie.

Paul sa na mňa usmial, ale vzápätí však vrátil pohľad opäť k svojej dcére. A ja som si uvedomila – nie teraz, ale už keď ju prvýkrát uvidel – že aj keď som si kedysi namýšľala, že ma miluje, nikdy som v jeho očiach nevidela to, čo som videla, keď sa pozrel na Oliviu. Za tie dva dni, som sa ale už naučila nežiarliť. Aká som už len patetická? Žiarlim na malé dieťa, ktoré stratilo matku kvôli mne.

„Máme nového starostu,“ povedal Paul, zatiaľ čo sa mu dcéra zmietala pod rukami.

„Koho?“ Na celé voľby som už dávno zabudla. Snažila som sa, aby ma jeho odpoveď zaujímala, pretože to bolo dôležité. Ale márne.

„Otca,“ šepol Paul, nezdalo sa mi však, že bol tým výsledkom nejako zdesený. Možno ani nemal dôvod.

Nevedela som, čo mu na to odvetiť a tak som mlčala.

„Mali by ste sa ísť pomaly chystať. O dve hodiny sa začína pohreb.“ Nechcelo sa mi tam. Medzi ľudí, ktorí budú nahlas lamentovať a nariekať, neschopní dusiť smútok v sebe. Niekto mi raz povedal, že keď dostanem emócie zo seba, bude mi lepšie. No či som plakala, alebo plač potláčala, cítila som sa rovnako.

Iba keď som bola sama v kúpeľni a slzy mi tiekli po tvári, cítila som sa akosi bližšie ku Claire. Akoby som jej tým hovorila, že ma to mrzí. Neviem vám vysvetliť prečo.

Vstala som, rýchlo sa umyla a navliekla sa do čiernych šiat, ktoré mi Anne prichystala. Mala som pocit, že za tie dva dni zostarla aspoň o desať rokov. Clairina smrť ju vzala. Rovnako ako Roberta.

Keď som sa vrátila do izby, Paul aj Olivia už boli preč. Ja som ju na pohreb brať nechcela, ale bola som prehlasovaná. Vraj pre ňu aj tak nie je dobré, aby sme ju zverovali nejakým cudzím ľuďom, aj keď čo i len na dve hodiny.

Tak som sa teda podvolila. Paul bol predsa jej otec, aj keď len chvíľku a on mal posledné slovo.

Zišla som dole do haly, kde už čakali takmer všetci. Anne naprávala Robertovi viazanku, Paul držal Oliviu v čiernych šatočkách s bielymi bodkami na rukách a Liam mi ovinul ruku okolo pása.

Jeho dotyk mi pripomenul tú noc. Akoby od nej uplynuli desaťročia.

Na pohreb neprišlo veľa ľudí. Teda aspoň nie toľko, koľko som čakala. Len nejakí Clairini kolegovia, samozrejme novopečený starosta Clayton a pár ľudí, ktorých som nevedela identifikovať.

Jedna preafektovaná ženská tam začala vzlykať o sto šesť a ja som Liamovi zovrela ruku v snahe nevybuchnúť. Zovrel mi ju naspäť.

Malá hodila na jej truhlu malú slamenú kytičku. A keď som si všimla, že jej pri tom tečú slzy po tváričke, pukalo mi srdce. Zas a znova.

Ba aj Paul mal lesklé oči, čo ma prekvapilo asi najviac. Nevidela som ho prejaviť žiadne emócie nad stratou matky ich spoločného dieťaťa. Iba ak šok.

Anne sa vrhla okolo krku Robertovi a ticho nariekala.

Len ja som tam stála spolu s Liamom ako tĺk a rozmýšľala nad tým, že Claire by sa ten pomník, čo sme jej dali vyrobiť, určite nepáčil. Chcela by pravdepodobne niečo z bieleho mramoru a nie šedé srdce. A fotka, ktorú Anne vybrala, tiež nebola najlepšia. Nevystihovala Clairinu krásu ani z jednej tretiny.

Pomník už o pár dní nahradí kríž pred jej hrobom.

Hostia sa presunuli do malej budovy na cintoríne, kde sa konal kar. Ja som ostala vonku, opretá o strom, pozerajúc na prázdny cintorín. Obloha bola stále zatiahnutá, akoby objednaná na dnešný deň.

Možno si to tam hore Claire tak zariadila, napadlo ma.

Cintoríny na mňa pôsobili vždy depresívne, dnes tomu však tak nebolo. O mnoho lepšie som sa cítila tu vonku ako vnútri s ľuďmi, ktorých postupne opúšťala predstieraná smútočná nálada a začínali sa hlučne rozprávať.

Pokrytci. A ja som spomedzi nich ten najväčší. Claire som poznala len chvíľku. Akú stratu môžem cítiť oproti tým, čo ju poznali celý život?

Videla som kráčať smerom ku mne postavu v čiernom obleku. Jediné, čo som vedela určiť, bolo, že je to muž.

„Úprimnú sústrasť, dieťa.“

Prekvapene som si premerala starého Claytona. On bol ten posledný, ktorého by som tu čakala.

„Ďakujem,“ zamrmlala som.

Pozeral na mňa zvrchu, keďže som sedela. A ja som si uvedomila, že aj keby som mala štyri metre, stále by sa to nezmenilo. Presne tak to mal rád.

„Zvolili ma za starostu,“ oznámil mi.

„Počula som. Čakáte gratulácie?“ nemala som chuť byť k nemu zdvorilá. Nie teraz.

Neodpovedal mi.

„Musíte byť na vrchole blaha – celé mesto pod palcom, obaja synovia konečne pri vás,...“

Ako sa zachová on, prelietlo mi znova hlavou. Bude pokračovať v plánoch starostky? Pravdepodobne.

„Tváriš sa, akoby si bola jediná, kto niekoho stratil. My všetci sme Claire milovali.“ Vedela som, že má pravdu. Iba v jeho prípade som si tou láskou nebola celkom istá.

„Viem,“ odsekla som. „Len som nechcela byť vo vnútri.“

„Ako je na tom Olivia?“ spýtala som sa po chvíli mlčania.

„Ten sluha ju už zobral domov. Aj s Paulom,“ odvetil mi. Prikývla som.

„Chcel som ti len pripomenúť, že by si sa mala držať ďalej od mojich synov. Nie sú pre teba vhodní,“ nahol sa ku mne a jeho nepríjemný dych mi udrel do tváre. Isteže, ide mu o to, že som miešanec. Taký niekto nie je dosť dobrý pre jeho úžasných sprostých synáčikov.

Bez toho, aby som to chcela sa mi na tvári objavil kyslý úsmev. „Akoby nás starostka nikdy neopustila, čo?“ Začala som sa dvíhať, pretože odrazu mi aj tá miestnosť, v ktorej sa konal kar, pripadala lepšia, ako ostať tu s ním.

„Ale nebojte sa. Ja s nimi nič nechcem mať. A ďakujem.“

„Za čo?“ Nemohla som mu odpovedať na tú otázku, aj keď som chcela.

Má rovnaké názory ako starostka. Bude chcieť to isté, čo ona. Dal mi odpoveď na otázku, ktorú som sa mu bála položiť

Po vstupe do miestnosti som zistila, že už vyše polovica smútiacich odišla. A Paul bol medzi nimi. Zrejme odišiel naraz s dcérou.

Nejaká žena v úzkej čiernej sukni, ktorá zozadu vyzerala ako Claire sa bavila s Liamom. Či skôr ona rozprávala, on zamyslene prikyvoval a pozeral von oknom.

Po chvíli sa jeho pohľad stočil ku mne. Ospravedlnil sa tej ženskej a s malým závitkom suši v ruke sa pobral ku mne.

„Si v poriadku?“

Prikývla som. Aj keď som si tým nebola taká istá.

„Nejedz to! Bože, surová ryba! Je to nechutné!“ Zvraštila som nos, keď sa ku mne dostal ten rybací zápach.

„Nevieš, čo je dobré,“ zamrmlal s plnými ústami a provokačne začal nahlas mľaskať.

Zhnusene som odvrátila tvár.

„Chceš ochutnať? Je fakt výborné!“ Zasmial sa. Čo bolo na pohrebe nevhodné. Ale jeho úsmev bol nákazlivý. Až taký, že sa dostal aj cez moje múry smútku.

„Si krajšia, keď sa usmievaš,“ poznamenal už vážne. Nikdy mi nepovedal, že som pekná. Toto bolo jeho maximum. Som úbohá, keď mi tie slová vohnali krv do tváre?

„Tvoj otec...“ šepla som v snahe zmeniť rýchlo tému. Možno nie najšťastnejšie. Ako pokračovať? ...je idiot s rovnakými plánmi ako ženská, ktorú Claire odrovnala? „Si ochotný stáť aj proti nemu?“

Zamračil sa a dlho na mňa hľadel. Asi si dával dve a dve dohromady. A ja som videla v jeho tvári ten moment keď mu to došlo.

„Som.“ Prekvapilo ma, akú úľavu som pri tom prostom slove pocítila. Odkedy sa zo mňa stal taký zapálenec za boj proti utláčaniu ľudí? Možno, že odkedy to zabilo Claire. A možno práve to ma malo odradiť...

Autor: Nikki, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek V tieni ilúzie - 29. kapitola: