OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V tieni ilúzie - 28. kapitola

09.10.2013 (19:00) • Nikki • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 596×

28. Kapitola - Mala som to tušiť

Samozrejme, že som nespala celú noc. Tak trošičku mi k tomu dopomohla aj Olivia, ktorá ku mne asi o druhej ráno prišla. Oznámila mi, že mamička v izbe plače a nechce jej povedať prečo.

Nemala som silu utešovať ju, vzhľadom na to, že ja sama som bola troska. Kvôli Liamovi. A tak som len malej uvoľnila miesto v posteli a počas celej noci ju hladkala. Myslím, že väčšinu prebdela so mnou.

Ráno som ju zobudila, až po dôkladnom zakrytí kruhov pod očami make-upom, ktorý mi vlastne aj tak vôbec nepomohol. Mala som, však také tušenie, že dnes budeme všetky tri vyzerať rovnako – ja, Olivia aj Claire.

Naraňajkovali sme sa sami dve, teta neprišla. Zamyslene som zobrala zo stola miestne noviny a študovala titulku. Tragická nehoda.

V článku nebola ani najmenšia známka o tom, že by to mohla byť vražda. Akurát, že počas toho nešťastia mala návštevu, ktorá celú nešťastnú situáciu objasnila.

Po prvýkrát som debilitu tohto mesta videla ako výhodu. Tiež tam bolo niečo o možných kandidátoch na uvoľnení post.

Medzi inými tam svietilo aj meno Clayton – Liamov a Paulov otec.

No super, z mláky pod odkvap, pomyslela som si sklesnuto.

V noci som premýšľala nad tým, že možno vraždou starostky Claire celú tú situáciu s podriadením si ľudí vyriešila. Ibaže potom ma napadlo ako Paul povedal, že sa to už dávno netýka len jej. A len boh vie, či v tom Clayton nehodlá pokračovať. Oliviu sme klasicky vysadili pred školou.

Schválne som išla trošku skôr, aby som cestou náhodou nenarazila na Liama. Nemala som totiž ani najmenšie poňatie, ako sa k nemu teraz mám správať.

Vrela vo mne chuť mu vraziť. Ibaže tým som len dokázala, že to pre mňa včera znamenalo niečo viac, ako len ukážka „o čom vlastne sex je“. A to som nemohla dopustiť.

Nevedela som však, či sa dokážem v jeho blízkosti chovať tak ako predtým. Mala som nutkanie vziať nohy na plecia už len pri predstave, že by som ho mala stretnúť. Nakoniec to ale bude aj tak nevyhnutné. Máme predsa toľko spoločných vecí: počnúc jeho nepodareným bratom, cez Clairino a moje tajomstvo, až po ten ich poondiaty plán so starostkou a jej ukradnutými záznamami.

Nenarazila som naňho, našťastie.

Akurát som stála pred skrinkou a hrabala sa v taške kvôli mobilu. Rozmýšľala som totiž, že by som mala zavolať Claire. Alebo aspoň Anne a spýtať sa, ako je na tom. No v tom sa z rozhlasu ozval monotónny hlas riaditeľky.

„Prosím študentov a profesorov, aby sa okamžite dostavili do telocvične. Rozlúčime sa s dôležitou ženou, ktorá nás včera opustila. Ďakujem.“

Mobil som šmarila do skrinky a pobrala sa spolu s davom do telocvične, kde nám riaditeľka pár slovami zhrnula život starostky, ktorý zasvätila tomuto mestu a jeho tragický koniec. Až vtedy som si ho všimla. Sedela som vedľa Diany na stoličkách, ktoré tam priniesli, zrejme z jedálne. Už ani neviem prečo som sa práve vtedy pozrela na dvere. Nevydali žiaden zvuk, ktorý by ma na jeho príchod upozornil. Môj pohľad okamžite zameral Liama. Možnože sa vo mne vytvoril akýsi radar cítiť ho.

Všimol si ma, pretože sa mi uprene zahľadel do očí, ale ani mi len nekývol na pozdrav. A ja som to prvá nemienila urobiť. Nie po tom, ako včera odišiel.

Možnože sa takto správa ku každej, ktorú dostane do postele. Proste ju ignoruje. Napadlo ma, či sa ma teraz nebude snažiť z celej tej situácie vynechať. Môže mu byť ukradnuté, koľko toho viem?

Zhromaždenie netrvalo dlho a ja som skôr venovala pozornosť rusovláske, ktorá mala opovážlivo položenú ruku na Liamovom stehne a z času na čas ho pohladkala, ako riaditeľke.

Neuniklo mi však, že zajtra sa opäť zídeme, tento krát na oficiálnom pohrebe v kostole. A hneď po tom sa ľudia presunú do jej domu, aby sa mohol zvoliť nový starosta. Nuž, obyvatelia tohto mesta si na čas nedávajú.

Nevšimla som si v tomto meste žiaden kostol, ale nepatrím k tým najvšímavejším ľuďom na svete.

Pri tejto príležitosti sme zajtra dostali voľno. Jediné, čo musíme, bude dotrepať sa na desiatu do kostola.

„Príliš naňho zízaš,“ upozornila ma šeptom Diana, keď sme vstávali a vracali sa do tried. Začervenala som sa, pretože mala pravdu.

Dnes mi však šťastie neprialo. Niekedy sa stávalo, že som Liama nevidela v škole aj päť dní, dnes som ho stretla až dvakrát.

Debbie so Samom ( a samozrejme s Pheobe) chceli ísť po škole do cukrárne, ibaže ja som mala akúsi morálnu povinnosť voči Claire. Bola som si takmer istá, že deň strávila v posteli. A keďže zabila kvôli mne najdôležitejšiu osobu tohto mesta, musela som ju z toho nejako dostať.

„Do čerta! Zabudla som si v skrinke mobil!“ zakliala som cestou k dverám školy. Niežeby mi naňho niekto dôležitý mohol volať, ale nechcela som ho nechávať v škole. Predsa len stál viac, ako moje tri mesačné výplaty v obchode.

„Vrátim sa s tebou,“ navrhla Debbie, ale Pheobe sa na ňu nesúhlasne pozrela.

„Musíme si pohnúť, lebo nám niekto obsadí náš stôl,“ zabručala. Premohla som kyslý výraz a rozlúčila sa s nimi.

Hrabala som sa v skrinke, keď som začula smiech a otočila sa. Prechádzal okolo mňa s tou sprostou ryšavkou, ktorá mu pohľadom priam visela na ústach a na niečom sa priblblo smiala. A ešte s nejakými dvoma chalanmi. Tým som však sotva mohla venovať pozornosť.

Rýchlo som sa odvrátila späť k skrinke a schovala sa takmer celým trupom dovnútra. Tvárila som sa, že stále niečo hľadám, aj keď mobil som už dávno mala v pravej ruke.

Počula som Liamov hlas, ale nevedela som určiť, čo hovorí. V skrinke je zlá akustika.

A potom som pocítila jeho ruky na páse. Okamžite som vedela, že sú jeho. Akoby som ich nemohla poznať, keď sa ma včera dotýkali úplne všade?

„Neviem, či máš veľký problém s matikou, ale do tej skrinky sa nevojdeš celá,“ zašepkal mi do ucha. Nalepil sa na mňa celým telom a ja som na chrbte cítila, ako dýcha.

Lakťom som ho od seba odsotila a otočila sa k nemu.

„Niečo som hľadala,“ zamrmlala som s prižmúrenými očami mávajúc rukou s mobilom.

Usmial sa na mňa. A ja som mala odrazu pocit, akoby som bez neho nevedela prežiť. Vnútro mi zovrela niečia ruka, pravdepodobne jeho a ničila mi vnútornosti.

„Práve sme išli na hodinu sugescie. Tak ma napadlo, či sa konečne nechceš pripojiť...“

Až teraz som si všimla, že jeho kamaráti a pravdepodobná budúca posteľová obeť už nie sú na chodbe. Poslal ich preč?

„Nie.“ Pokrútila som hlavou. „Mala by som ísť za Claire.“

„Poď. Bude to sa ti to páčiť. A Claire to ešte hodinku prežije.“ Chytil ma za ruku a palcom mi ju pohladil. A ja som odrazu nedokázala odolať a odišla s ním do triedy.

„Toto je Helena Daiwoodová, pán Stimly. Pripojí sa k nám,“ informoval učiteľa Liam a strkal ma pred seba.

V triede som spoznala pár známych tvári z videnia, ale úprimne, ani z jedným z nich som sa v živote nerozprávala dlhšie ako: „Prepáč, ale môžeš sa posunúť.“

Liam zaujal miesto vedľa ryšavky a svojich kamošov. Premohla som prevrátenie očí.

Opäť ako jediný nemal školskú uniformu!

„Ach, tak ste sa konečne rozhodli zapojiť? Starostka mi o vás hovorila,“ hlas sa mu trocha zadrhol, keď si uvedomil, že už je po nej.

Učiteľ bol celkom sympatický starček a očividne ma neodsudzoval za to, že som miešanec. Nie tak, ako ostatní v triede.

Na tejto hodine som bola len pozorovateľ. Sledovala som, ako sa študenti snažia zmeniť farbu, oči, či uši na malom potkanovi.

Ryšavka  spolu s ďalšími dvoma babami dostala hysterický záchvat, keď ho učiteľ vytiahol. Začala som sa nahlas rehotať a obrátila som sa na Liama. Asi som čakala, že sa bude tiež smiať. Omyl! Spražil ma pohľadom. Nemusím vám asi ani hovoriť, že vo mne vzkypel hnev. On ju obraňoval! Predo mnou.

Hneď ako zazvonilo, vyletela som zo svojho miesta a vyšla von z dverí ako prvá.

„Nemusíš, sa tak ponáhľať, slnečnica. Mne aj tak neutečieš.“ Zasmial sa mi pri uchu. A ja som si nevdojak spomenula na krčmu vo Westende, kde Joshovi povedal, že som jeho slnečnica.

„Musím sa ponáhľať. Povedala som ti, že by som mala ísť za Claire,“ povedala som o mnoho jemnejším hlasom, ako som pôvodne zamýšľala.

„Tak ťa hodím domov,“ navrhol sa.

„Ja odvoz mám. Hoď si radšej tú svoju ryšavku.“ Presne touto prekliatou vetou som sa prezradila!

„Ty žiarliš?“ znel prekvapene aj pobavene zároveň.

„Nie. Nemám dôvod žiarliť. Je mi úprimne jedno s kým spávaš, Liam. Pokojne maj sex aj s tým potkanom, nevyzerá to, že by si bol práve prieberčivý,“ odsekla som mu.

Predierala som sa pomedzi zaparkované autá, až k tomu Robertovmu. Chudák, musel tu stáť už riadne dlho.

Ako som však otvorila dvere auta, schmatol ma za ruku a odhodil na bok.

„Veziem ju domov,“ zakričal Robertovi a zabuchol dvere naspäť.

„Šibe ti? Povedala som, že idem s Robertom!“ vykríkla som, ale to už Robert vystupoval z auta.

„Prepáčte, čakáte tu dlho?“ ospravedlňovala som sa mu rýchlo.

„Vlastne som len teraz prišiel, slečna.“ Zdalo sa mi to, alebo sa mu zadrhol hlas? Stalo sa niečo? Bol bledý a vyzeral tak trochu ako námesačný. Akoby bol v šoku.

„Ide o slečnu Claire...“ Sklopil pohľad.

„Čo je s Claire?“ chcela som podísť bližšie k Robertovi, ale Liamove ruky ma zastavili a pritiahli ma chrbtom na jeho hruď. Akoby už vtedy vedel, čo sa mi chystá povedať. Možno aj vedel.

„Podrezala si žily, slečna.... je mŕtva.“

Tú chvíľu si pamätám veľmi zahmlene. Viem, že som sa nevedela nadýchnuť, že mi Liam niečo hovoril a mykal mnou. Sotva som ho však vnímala.

Zomrel  niekto, na kom mi záležalo.  Zomrela Claire... s jej ohromujúcou krásou. Claire, ktorá ma zachránila. Ktorá mala dieťa. Ktorá kedysi milovala Paula.

V hlave sa mi vybavil jej obraz zo dňa, keď som Oliviu zobrala na pláž a ona sa na mňa tak strašne hnevala. Vtedy mi prvýkrát prišla ľudská. Ako som vôbec niekedy mohla pochybovať o jej ľudskosti? Ako som ju mohla nechať samú, keď som presne vedela ako sa cíti? Ako som mohla ostať radšej na nejakej sprostej hodine v škole len kvôli Liamovi? Prečo som ho uprednostnila pred ňou? Ako som mohla?

Plakala som. Nie, škriekala. Snažila som sa vyslobodiť z Liamových pevných rúk, nevedno prečo. Asi som chcela utekať za Claire.

A potom som sa zrazu ocitla vo svojej kúpeľni. Liam ma násilím strčil do sprchy pustil na mňa zo sprchy studenú vodu.

Vykríkla som a snažila sa studený prúd nemotorne odkloniť rukami.

„Helena, počuješ ma?“ Čo je to za sprostú otázku? Isteže ho počujem. Nemala som chuť mu odpovedať. Keby ma nenalákal na tú hodinu možnože by sa to nestalo. Možnože by som jej v tom stihla zabrániť. Je to aj jeho chyba.

„Helena!“ Zatriasol mnou. Stále mi po tvári stekali slzy, ktoré sa však teraz miešali s ľadovou vodou.

Obrátila som oči k jeho tvári, videla som ho však rozmazane.

Už nikdy Claire neuvidím smiať sa. Nikdy jej nepoviem, ako ma mrzí, čo kvôli mne musela urobiť. Ako veľmi som jej za to vďačná, že mi zachránila život. Nikdy si s ňou nesadnem za stôl pri raňajkách. Čo bude teraz? Čo budeme s Oliviou robiť bez nej?

V hlave mi vírili myšlienky a spolu s nimi sa mi točila aj hlava.

Myslela som si, že je silnejšia. Myslela som si, že to zvládne! Môj hnev bol každú sekundu mierený proti niekomu inému – Paulovi, Claire, mne samotnej.

Liam ma začal vyzliekať. A ja som mu v tom chcela zabrániť, ale nemala som na to ani dostatok síl. A nakoniec... bolo to predsa jedno. Všetko bolo jedno.

Na záver sa vám chcem ospravedlniť, že tento príbeh tak veľmi naťahujem, ale vždy si to s koncom nakoniec rozmyslím. Tak so mnou majte prosím trošku strpenia a neprestaňte čítať :)

Autor: Nikki, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek V tieni ilúzie - 28. kapitola: