OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V tieni ilúzie - 26. kapitola

28.09.2013 (10:00) • Nikki • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 551×

26. Kapitola - Nehoda

Ráno som sa zobudila už o pól piatej a vôbec sa nevedela prinútiť opäť zaspať. O hodinu neskôr som to vzdala a obliekla sa do uniformy.

Brucho mi nepríjemne sťahovalo a mne bolo jasné, že je to od nervozity. Dnes bol totiž deň D a ja som nevedela, či to vôbec zvládnem tých úbohých päť hodín v škole.

Keď som zišla dole, Claire s malou už raňajkovali.

Od toho včerajšieho odpadnutia som s ňou nehovorila. Nebola ani na večeri. A keď som ju chcela ísť pozrieť Anne mi povedala, že je už v poriadku, len vyčerpaná. A veľmi jemne mi naznačila, že si moju návštevu Claire výslovene neželá.

Preto ma tak prekvapilo, keď som ju tu dnes našla. Ani ma však nepozdravila a hneď ako som sa ja usadila, ona sa postavila. Začínala som rozmýšľať, či som tým, že som jej o Paulovi povedala, len všetko nepokazila. Veď čo ak to povie starostke a nejako to prekazí náš plán?

Nemala som chuť to však teraz s ňou urovnávať. Jediné na čo som bola schopná myslieť bolo poobedie.

„Večer pôjdeš so mnou ku starostke?“ spýtala som sa skôr, ako stihla opustiť jedáleň. Napäto prikývla a odišla.

„Super,“ povzdychla som si a dojedla omeletu. Hneď nato sme s Oliviou nasadli Robertovi do auta.

„Si nervózna,“ poznamenala a skúmavo na mňa hľadela veľkými očami. Očami, ktoré v sebe mali niečo z Paula. Odvrátila som od nej pohľad.

„V škole máme dnes ťažkú písomku,“ odvetila som jej, čo vlastne ani lož nebola. Bola písomka z matiky, ibaže kto sa dokáže sústrediť na kvadratické rovnice, keď mám večer schôdzku s diablom. A tak som sa včera na učenie pekne-krásne vybodla.

Oliviu sme vysadili pred škôlkou a za krátko sme boli pred mojou zastávkou – školou.

Pristihla som sa, že hneď ako som vystúpila, hľadala som očami Paula. Bezúspešne. Sklamane som si povzdychla, keď sa mi pod rameno zakvačila ruka Debbie.

„Dobré ráno,“ zašveholila.

Silene som sa na ňu usmiala a pozdravila aj Sama, ktorý kráčal vedľa nej. Ten bol však z akéhosi dôvodu stále v mojej prítomnosti v rozpakoch.

„Ja som sa včera z toho učenia skoro scvokla! Pheobe sa mi tri hodiny snažila vysvetliť tie poondiate rovnice!“ nadávala.

„Ja som tomu včera veľmi nedala,“ priznala som. Bolo príjemné rozprávať sa o takých normálnych veciach ako je matika. „A čo ty, Sam?“ snažila som sa ho zatiahnuť do konverzácie.

„Ja... tomu rozumiem,“ odvetil a pošúchal si hlavu.

„To vieš, je to génius na fyziku. V tej sú tiež rovnice,“ odfrkla si Debbie.

„Zišiel by sa mi ich mozog,“ zasmiala som sa. „A kde je vlastne Pheobe?“

Už od prvého okamihu mi bolo jasné, že to dievča ma nemá rado, ale neprekusla by moju spoločnosť, ani keby to znamenalo, že nebude s priateľmi?

„Ráno mala zubára. Príde až na druhú hodinu,“ informoval ma prekvapivo Sam.

Ibaže ja už som nebola schopná reagovať, pretože oproti nám kráčal Liam. Samozrejme, že opäť nemal uniformu. Vedľa neho kráčalo nejaké dievča a bolo vidieť, že mu niečo zanietene hovorí, ibaže on sa pozeral iba na mňa. A ja som nebola schopná uhnúť pohľadom.

„Ahojte,“ pozdravil, keď prechádzal okolo a nepatrne kývol hlavou. Dával mi tým najavo, že dnes to platí. Ale znamená to, že už sa nebudeme mať šancu dovtedy porozprávať?;;

Zúfalo som sa za ním obzrela, on už však opäť venoval pozornosť svojej roztomilej spoločníčke.

„Haló!“ zamávala mi Debbie rukou pred očami.

„Prepáč, čo?“

„Pýtala som sa, či niečo máš s Claytonom? Či skôr mala. Pretože on je len na krátke trate. Vieš čo tým myslím.“ Významne na mňa pozrela.

„Nič som s ním nemala,“ pokrútila som hlavou.

„A chceš?“ Nepáčili sa mi jej otázky. A o to viac, že ma samotnú prekvapila odpoveď, ktorú som jej chcela dať.

„Nie,“ šepla som namiesto toho, aby to už ďalej nerozoberala.

Liama som už ten deň viac nevidela. Doslova som mala pocit, že sa vyparil. Takže som usudzovala, že sa mu ten jeho plán „stať sa neviditeľným“ podaril. Matiku som samozrejme zvládla maximálne na štvorku, no na jej opravu som momentálne nebola schopná myslieť. Vlastne som nemyslela na nič iné ako bola starostka a Liam. Robert ma odviezol domov, keďže som mala ešte dve hodiny čas.

Rozmýšľala som, či sa neprezlečiem zo školskej uniformy, nakoniec som sa predsa len osprchovala a obliekla sa podľa Clarinho štýlu. Čierna obtiahnutá sukňa a biela blúzka.

Fénovala som si vlasy, keď ma niekto chytil za ruku.

Prekvapene som sa obzrela, no nikto tam nebol.

„Liam?“ šepla som. Nič.

Možno sa mi to len zdalo. Pokračovala som vo fénovaní. Niekto ma poťahal za vlasy.

„Liam prestaň!“ zasyčala som. Je možné, že keď sa zneviditeľnil, nedokážem ho ani počuť? To preto mi neodpovedá?

Za mnou sa sama od seba zdvihla lampa a levitovala si vzduchom. „Toto nie je vtipné!“

„Ani trochu?“ Izbou sa ozval pridusený smiech.

„Ani trochu!“ Podišla som k lampe a vytrhla mu ju pravdepodobne z rúk. „Ako dlho si už tu?“ Zamračila som sa. Videl ma prezliekať sa?

„Nie dlho. Vyzeráš ako nejaká právnička.“ Zasmial sa.

Šmátrala som pred sebou rukami, až kým končeky prstov nenarazili na niečo tvrdého. A vlhkého.

Prekvapene som vzhliada k miestu, kde som predpokladala, že bude mať tvár. Automaticky som ju ohmatala rukami.

„Čo to máš na hlave?“ Zamračila som sa.

„Kuklu, predsa. Ako správny zločinec. Keby sa niečo zvrtlo.“

Prevrátila som očami. „Vie Paul o dnešku?“ spýtala som sa.

Cítila som pod rukami, ktoré stále spočívali na premočenej kukle, ako prikývol. „Včera večer som za ním bol. Starostke som sa vyhovoril, že potrebujem ísť nakupovať. Je živý a zdravý, pokiaľ ťa to zaujíma. Takže vieš, čo máš dneska hovoriť, hej?“ Pre zmenu som prikývla ja. Včera sme si to preberali dosť dlho.

„Si celý mokrý. Stalo sa niečo?“

„Povedzme, že udržať sa neviditeľným nie je práve med lízať. A mimochodom, tie tvoje ruky, mi veľmi nepomáhajú,“ upozornil ma. A ja som si celkom presne nevedela jeho slová vysvetliť, ale stiahla som ich.

„A zvládneš to udržať dosť dlho?“ Obočie sa mi zvraštilo uprostred čela. Žiadna odpoveď. „Liam?“

„Hej, dúfam. Len som si neuvedomil, že ma nevidíš.“

„Večer prídeš?“ Moja otázka sa však tento krát už nedočkala odozvy.

„Slečna? Je čas ísť,“ ozval sa spoza dverí Robertov hlas.

„Zveziem sa s vami, dobre? Dávaj pozor, aby si na mňa Claire nesadla,“ pošepol mi Liam do ucha.

„Už idem,“ odvetila som a vyšla von z izby držiac Liama za ruku. Bolo neskutočne ťažké, dávať pozor, aby doňho, nikto nevrazil, aby mu neprivreli dvere pred nosom.

Kým nastupoval do auta, tvárila som sa, že som sa pozabudla a obdivujem nebo. Potom som pred seba nenápadne natiahla ruku, aby som sa uistila, že už je vo vnútri. Claire sedela na druhej strane, pri okne a Liam bol tak neskutočne natlačený na mne, až som cítila každý jeho nádych.

Sledovala som Claire, pravdepodobne skrz Liamovo telo, ktorá ma úplne ignorovala. Napadlo ma, že sa ani raz nespýtala, ako mi to ide, či v tej sugescii robím nejaké pokroky. Záležalo jej na mne aspoň trošku? Alebo ma sem priviedli iba preto, aby ma mohla mať starostka pod kontrolou? Pravdepodobne Claire nikdy nechcela spoznať svoju stratenú neter.

Liamov pot mi začal presakovať do blúzky a sukne v miestach, kde sme sa dotýkali. Nenápadne som ho trochu odtlačila, pretože v aute bolo miesta skutočne požehnane. Prešli sme bránkou a čoskoro sa nám naskytol pohľad na zmenšeninu bieleho domu. Ubránila som sa prevráteniu očí a vyšla z auta, nasledovaná Liamom.

Obaja sme sa pretlačili okolo slúžky, ktorá nám otvorila dvere. V tej chvíli mi Liam prestal zvierať ruku a ja som cítila, že ma opustil. Nedokázala som zadržať povzdych a vydala sa hore po schodoch, rozmýšľajúc, aký je tento dom vlastne veľký. Bude vedieť Liam, kde vlastne hľadať? A čo?

Starostka nám otvorila dvere svojej kancelárie v rovnako nevkusnom kostýme, ako minule, ibaže tento krát nebol fialový, ale bledozelený a namiesto sukne mala nohavice.

„Dobrý deň.“ Bože dúfam, že to nebol príliš falošný úsmev.

„Ach, slečna Daiwoodová! Ani si neviete predstaviť,  ako veľmi som sa tešila na vašu návštevu!“ zalomila rukami. No, tak aspoň sa nemusím báť, že som bola falošnejšia ako ona.

Claire ju sucho pozdravila a obe sme sa usadili do tých istých kresiel ako minule.

„Takže, popíšte mi ako napredujete....“ Zahľadela sa na mňa.

„No...“ nervózne som si požmolila ruky. „Nie je to nič moc, ale... podarilo sa mi rozbiť fľaše. A... snažím sa.“

Starostka prižmúrila oči. „Nehnevaj sa, Claire, ale mohla by si nás na chvíľku nechať o samote s tvojou milou neterou?“

Úzkostlivo som pozrela na Claire, aj keď som dopredu vedela, že starostke vzdorovať nebude. A presne tak sa aj stalo, pretože moja teta zmizla do pár sekúnd zo starostkinej pracovne. Bez otázok.

„Tak, moja milá. Chcela by si sa pridať k normálnemu vyučovaniu? Si na to pripravená?“

„Asi áno. Chcela by som to aspoň skúsiť.“ Usmiala som sa na ňu. Hrala som jej hru. Vtedy som si ešte naivne myslela, že to bude stačiť.

„To je vážne úžasné. No ešte mám jednu otázku – kde sa v takej miešankini, ako si ty, vzala sila na zabitie človeka?“

Vytreštila som oči a vstala. A vzápätí letela na zem. Najprv som si myslela, že som len spadla, ibaže keď som sa bezúspešne pokúšala vstať, uvedomila som si, že to asi pádom nebude.

Nemohla som pohnúť ani kúskom tela, dokonca aj dýchať som mohla len plytko.

Starostka vstala, obišla stôl a naklonila sa tesne nad moju hlavu.

„Vieš, že usmrtenie človeka je ten najhorší zločin? A vieš čo ti zaň môžem urobiť?“ Naklonila sa ešte bližšie a tie slová mi zasyčala do tváre: „Zabiť ťa.“

Chcela som jej niečo povedať. Hocičo, čím by som sa zachránila. Ale z úst mi vyšiel iba chrapot. Vzdorovito som na ňu pozrela.

„Zmanipulovala si moje eso, zlatko. To kvôli tebe sa tu teraz neviditeľný potuluje po chodbách.“

Myslím, že ma viac prekvapiť nemohla. Vie o Liamovi! Vie o Liamovi! hučalo mi v hlave. Ochromene som na ňu zízala. Začala sa prechádzať po miestnosti.

„Ale neboj sa, ja už si s ním nejako poradím. Opäť ho získam na svoju stranu.“ Malicherne sa usmiala.

On nikdy na vašej strane nebol, pomyslela som. A ani nebude.

Môže ma skutočne len tak zabiť? Nikto ju za to nebude odsudzovať? Vládne tu proste len diktatúra a všetci klopia hlavy?

Zafučala som zúfalo skrz zaťaté zuby.

Čo urobí Claire, keď tu nájde moje telo? Usmeje sa a povie svojej milej pani starostke, že urobila dobre?

Odrazu som nemohla dýchať už ani len plytko. Ako by som na hrudníku mala nejaké závažie. Z úst mi unikol pridusený výkrik a zdalo sa, že ju to prekvapilo ešte viac ako mňa.

Keď dokážem kričať, musím sa dokázať aj nadýchnuť.  Opäť sa na mňa sklonila a tlak zosilnel.

Nebola som dostatočne silná, na to, aby som jej vzdorovala. Po tvári mi tiekli slzy a na spánkoch sa vpíjali do vlasov.

Musím... vzduch...prosím.

Bola otočená chrbtom k dverám a možno aj preto nevidela ako sa otvorili. Možno bola príliš sústredená na moju tvár lapajúcu po vzduchu.

Claire opatrne našľapovala, aby nespôsobila hluk, ale videla som ju len rozmazane. Moje oči sa už zatvárali a ja som ich za nič na svete nevedela udržať otvorené.

Starotka sa nakoniec otočila. „Chcela som ťa toho ušetriť, moja drahá. Porušila zákon. Zabila človeka. Musí zomrieť,“ oznámila jej ľútostivo. Tlak na sekundu povolil a ja som do seba zúfalo dostala aspoň trochu vzduchu.

Je šialená. Takto sa normálny človek nevyjadruje. Takto nekoná.

Claire na mňa prekvapene pozrela, v jej očiach som nevidela ani štipku ľútosti. „Potom chápem, že to musíš urobiť,“ šepla a odvrátila odo mňa tvár.

Napriek tomu, že to bolo presne to, čo som od nej čakala, cítila som sa, akoby do mňa kopla.

Zavrela som oči. Aký malo zmysel sa tomu brániť?

Možnože skončím v pekle – za tú vraždu. Budem tam hniť spolu s Adamom, ktorého som zabila. Tajomstvo, že ma znásilňoval si odnesiem do hrobu.

Nikto sa nikdy nedozvie, prečo som ho vlastne pripravila o život.

Mal by mi pred očami prebehnúť celý život, ale ja som to v podstate nechcela. Rada by som si vybavila aspoň tváre tých, ktorých som mala rada. Prečo som nedokázala ani len to? V hlave som mala prázdno.

A presne vtedy, keď som to vzdala a prijímala pomalé umieranie ma z omámenosti vytrhol rachot.

Na sekundu tlak na mojej hrudi opäť povolil a vzápätí sa na mňa zvalilo čosi ťažkého.

Zalapala som po vzduchu a doširoka otvorila oči. Ešte zopár sekúnd trvalo, kým sa mi vrátil cit do tela. Až potom som bola zo seba schopná odvaliť tú vec. Teda vlastne nie vec. Telo starostky.

Vedľa mojej hlavy ležala akási kovová soška Budhu s malou škvrnkou krvi. Tá, ktorá však svietila na mojej bielej blúzke už malá nebola.

Najprv som si myslela, že je moja. Potom som si ale všimla, že starostkine blonďavé vlasy prerastené šedinami sú zlepené krvou.

Zdvihla som pohľad ku Claire, ktorej vlasy odstávali od hlavy, mala doširoka roztvorené oči a v tvári bola bledá.

Doplazila som sa po štvornožky k mohutnému telu na zemi a obrátila ho tak, aby som jej videla do tváre. Ruky sa mi triasli.

Tie prázdne otvorené oči sa mi vryli do pamäte rovnako ako tie Adamove. Len pre istotu som jej skontrolovala pulz. Najprv som si myslela, že som ho aj zacítila. Potom som si však uvedomila, že to len moje srdce bije takou silou, že mi krv pulzuje v lícach.

Claire som nemusela hovoriť, že je mŕtva. Určite to už poznala z množstva krvi a môjho výrazu.

„Ďakujem,“ šepla som. A vedela som, že by sme mali čo najskôr konať. Ale ja som nevládala ani dvihnúť ruku. O päť sekúnd sa zdvihnem, sľubovala som si.

Narátala som do päť, schmatla sošku a utrela z nej krv do mojej blúzky. Postavila ju na stôl, kľakla si znova ku starostke a začala kričať.

Hovorí sa, že v takýchto chvíľach vás poháňa jedine adrenalín a ja som tomu začala veriť. Ibaže keď odíde adrenalín, cítite sa prázdny.

Autor: Nikki, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek V tieni ilúzie - 26. kapitola: