OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V tieni ilúzie - 19. kapitola

01.08.2013 (22:00) • Nikki • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 665×

Kapitola 19. - Návšteva

„Odkiaľ?“ zopakovala som dožadujúc sa odpovede.

„Keď si s tým robila také tajnosti, niečo som si vyzistil. Od známeho na polícii.“ Mykol plecami a sklopil pohľad. Ako môže len tak mykať plecami. Akoby mi tým vravel, že je mu to jedno. Že na tom nezáleží.

„Takto to robíš? Keď ti niekto dostatočne nedôveruje, zistíš si o ňom veci sám?“ Po tvári mi stekali slzy. Škoda, že som nevedela určiť, či sú to slzy hnevu, sklamania, alebo smútku zo znova pripomenutej udalosti.

„Takto to robím,“ súhlasil bez najmenšieho prejavu emócii.

„Smiem teda vedieť, čo si si o mne vyzistil?“ Do tej otázky som dávala všetok sarkazmus a nenávisť, ktoré som v sebe našla.

„Žila si v štyroch rodinách, ale len jedna z nich bola dostatočne zabezpečená. Vlastne to bol muž.“ Podišiel k písaciemu stolu a vytiahol z neho štós papierov. Chvíľu v nich listoval a nakoniec znova spustil: „David Harris. Úspešný obchodník, avšak na ženy nemal nikdy šťastie. Možno túžil po dieťati a preto si ťa zobral do opatrovníctva. Podľa záznamov však zomrel. Vraj to bola nečakaná zástava srdca. Podľa novín, ktoré vyšli na druhí deň pri ňom sedelo dievčatko, ktoré hystericky plakalo, že je to jeho chyba.“ Konečne prestal a zdvihol pohľad od papierov na mňa.

„To ty si ho zabila, však?“

Nebola som schopná ani otvoriť ústa, nie to mu ešte odpovedať. Zatínala som zuby, a zarývala nechty do dlaní v snahe prebiť psychickú bolesť tou fyzickou. Nikdy ma z toho nikto priamo neobvinil. Vždy som si tú otázku kládla len v hlave a počuť ju nahlas bolo natoľko odlišné.

Akoby kým to nikto nevedel, som za to nebola zodpovedná.

Pohol sa smerom ku mne a až to ma prebralo. Automaticky som urobila krok dozadu.

„Po celý čas si vedel tieto veci a aj tak si ma do toho nútil?! Vieš čo? Mal si pravdu, keď si vravel, že si výnimočný. Si ten najvýnimočnejší bastard, akého som stretla! Väčší než ten, ktorého som zabila. A dovoľ mi poznamenať, že zďaleka nevieš všetko!“ Potrebovala som odtiaľto vypadnúť. Preč od neho, ktorý vie takmer všetko. Vie moje najhoršie tajomstvo. Vždy som si myslela, že trieskanie dverí je len klišé, ktoré sa opakuje v každom filme, ale skutočne to pomáha vybiť si zlosť. Až tak, že som mala chuť vrátiť sa a buchnúť mu dverami ešte raz.

Z domu som vybehla ešte rýchlejšie ako naposledy, a tento krát ma našťastie žiaden starý úlisný dedko nezastavil. Zvláštne, že z tohto domu vždy len utekám.

Keď som sa dostala za bránu vytočila som cez svoj nový Blackberry – darček od Claire – Robertovo číslo.

Na Robertovi je super, že vám nikdy nič nevyčíta. Teda aspoň doteraz.

Netrvalo dlho a už som sedela na kožených sedačkách v čiernom aute. Opäť sa nič nepýtal a ja som bola za jeho taktnosť vďačná bohu, ktorý mu jej nadelil až prebytok. Škoda, že tak šetril na niektorých iných ľuďoch!

 Keď predsa existujú čary, prečo by nemal boh?

Bolo mi jasné, že sa nezaoberám práve tými podstatnými vecami. Ale toto bol môj spôsob vyrovnávania sa s vecami.

Vynechala som večeru ,zaliezla do vlastnej izby a plánovala v nej ostať najmenej ďalších sto rokov.

Prečo vie tieto veci práve on? Raz som ich možno plánovala povedať Paulovi, alebo Nyii, ale bolo by to z vlastnej vôle. Nie preto, že by si to len tak zistili.

Možno ani nebol najväčší problém v tom, že som mu to nepovedala ja, ale ako mi to on oznamoval.

Akoby som bola chladnokrvná vrahyňa. A to som nebola! Túto jedinú vec si nikdy v živote nepriznám. Nech už mi ju bude vnucovať ktokoľvek. Pretože som nevedela čo svojim prianím spôsobím a rozhodne som naň mala dôvod.

Ten chlap si to zaslúžil! Za všetko, čo mi urobil. Len keby som to nebola ja, kto ho zabil. Všetko by bolo o mnoho lepšie.

Možnože ma teraz pôjde Clayton udať. No, určite nie na normálnu políciu, ale na nejakú tunajšiu. Ktorá vie, že kúzla existujú. A odsedím si zvyšok života v base.

Od akého veku vlastne môžu brať ľudí do väzby? Zabránil by im v tom fakt, že nie som plnoletá?

Ale veď tu majú celkom iné pravidlá. Možnože by ma starostka dala rovno popraviť a odstránila by tak riziko rozširovania môjho poškodeného druhu. To by jej určite nahralo do karát.

Možnože o toto tu po celý ten čas šlo – aby o mne Liam niečo zistil a pomocou toho by ma beztrestne odstránili z cesty. Bola to predsa starostka, ktorá mi určila Liama za učiteľa. A s ňou som si teda dvakrát nesadla.

Všetky tieto myšlienky sa mi premietali v hlave cez noc stále dookola a nedovoľovali mi zaspať. Neraz som sa pristihla, že mi po tvári steká slza, ale vždy som si ju rýchlosťou blesku zotrela.

Musím zistiť, prečo si to všetko tak namáhavo vyhľadal. A potom čo? Budem ho prosiť, aby to nikomu nehovoril? To ani náhodou. Aj tak už bude asi neskoro.

Možno som mu už mala povedať celú pravdu. Pozeral by sa potom na mňa inak. Ibaže v tej chvíli som sa cítila, akoby mi jedným šmahom polámal všetky kosti v tele a rozdrvil orgány. Nemala som ho začať pokladať za priateľa.

Predtým som si tento fakt nikdy neuvedomila. Ale všetko to jeho dobiedzanie, rozprávanie o otcovi a to poobedie na streche – videla som niečo, čo som nemala.

Prečo sa už konečne zo svojho života nemôžem poučiť?! Prestať by takou naivkou a nevidieť v ľuďoch len to čo chcem!

Neviem, či sa mi vôbec podarilo v noci zaspať, myslím, že by som to mohla nazvať tak maximálne polospánkom – napoly som bdela, napoly snívala – či skôr mala nočné mory. Jediné momentálne pozitívum v mojom živote bolo, že dnes je sobota. Takže som sa v tomto stave nemusela trepať do školy. Aj keď tá by na druhej strane bola aspoň čiastočným rozptýlením.

Bolelo ma celé telo a na posteli som sa nevedela uložiť do žiadnej pohodlnej polohy, takže som sa rozhodla vstať. Počasie vonku dokonale odzrkadľovalo moje psychické rozpoloženie – bolo zamračené a z neba padali nehorázne veľké kvapky.

Otvorila som okno dokorán, pretože sa mi nejako ťažko dýchalo a zotrvala pri ňom dobrých desať minút, než som zaliezla do kúpeľne. Dala som si studenú sprchu, ktorá mi pripomenula tú poslednú v Davidovom dome.

Ako dávno som už nevolala s Nyiou? Už to budú minimálne dva týždne. Obliekla som si tepláky a biele tričko a schmatla mobil. Papierik s Nyiným číslom bol stále zastrčený pod pevnou linkou. Ibaže hneď ako som číslo vytočila ozval sa robotický hlas: „Ľutujeme, ale číslo, ktoré voláte neexistuje.“

Asi som to zle opísala. Skontrolovala som každé jedno čísieľko dvakrát, ale rovnaké číslo, ktoré stálo na papieri žiarilo v mojom novom mobile. Pravdepodobne nikto u NYii nezaplatil účet za telefón. Sama som dobre vedela, že táto vymoženosť bola kedysi posledná na mojom zozname potrieb.

Zúfalo som si povzdychla. Tak by som im – mojim skutočným priateľom – chcela všetko povedať. Neviem síce akoby to priali, ale nevedela som sa zmieriť s faktom, že skysnem niekde v base pre kúzelníkov a oni nebudú ani vedieť kde som a tobôž nie prečo. Možnože to bude ako Azkaban v Harrrym Potterovi.

Nemala by som utiecť? Ibaže ako sa dá dostať z tejto pevnosti ohraničenej mostmi?

Ozvalo sa zaklopanie. Vstala som z postele a otvorila v domnení, že je to Robert. Pravdepodobne ma prišiel zavolať na raňajky.

Ibaže tam stál Liam s ešte hádam väčšími kruhmi pod očami, ako som mala ja a z vlasov a bledomodrej košele mu kvapkala voda.

„Nepriviedol si so sebou žiadnu čarodejnícku políciu?“ Nadvihla som uštipačne obočie a pozrela sa poza jeho chrbát.

„Daj si trochu pauzu od Harryho Pottera , škodí ti to.“ Prešmykol sa popri mne do izby.

„Mal by si odísť.“ Založila som si ruky na prsiach.

„Máš to tu celkom pekné.“ Obzeral sa dookola, akoby ma nepočul a sadol si na posteľ s tými mokrými rifľami.

„Som tu, aby som sa dozvedel všetko.“

„O čom to hovoríš?“

„No však vieš – včera si povedala, že zďaleka neviem všetko. Tak som tu, aby si mi to povedala.“ Mykol plecami. Ja mu za to asi raz vrazím.

„A ty si myslíš, že som tým naznačovala, aby si ku mne ráno prišiel a ja ti všetko vyklopím? Možnože by si si mohol skúsiť zistiť aj zvyšok, tak to ty predsa robievaš. A láskavo zdvihni riť z tej postele, ničíš mi ju!“

Urazene sa postavil. No úžasné! Tak on je ten urazený!

„Pozri, prepáč, že som si to zistil, spokojná? Ale to čakanie, kým mi to povieš bolo nekonečné... a ja som potreboval – chcel – vedieť čo ti v tom tak bráni. Prvýkrát si odo mňa doslova ušla a musím ti povedať, že to sa mi často nestáva. A videla si, že som ti dával veľa šancí povedať mi to.“

„Doteraz to o mne nikto nevedel a ja sama som sa v tom utvrdila, až keď mi starostka povedala o celom tomto divnom meste. Prečo by som to mala povedať práve tebe?“

„Pretože to ja som ti mal pomáhať s čarovaním. A to mi pripomína – niečo som ti priniesol.“ Podal mi slnečnicu. Nie priniesol, ale vytvoril. Klamala by som, keby som tvrdila, že ma to neobmäkčilo. Odrazu sa mi zdalo, že som v noci hysterčila úplne zbytočne.

„Takže, chcela by si mi povedať celú pravdu?“ zdvihol jeden kútik pier v slabom úsmeve.

„Pod jednou podmienkou.“ Privoňala som si k slnečnici a sklamane opäť zistila, že slnečnice vôňu nemajú.

Nadvihol obočie v očakávaní.

„Neviem sa dovolať priateľke a chcela by som ju navštíviť. Ich všetkých. Dokázal by si nás nejako premiestniť, alebo také niečo?“ Uprela som naňho prosebný pohľad. Je zvláštne ako sa mi nálada otočila o stoosemdesiat stupňov. Ibaže to sa mi pri Liamovi stávalo často.

„Je to síce veľmi náročné, ale máš šťastie, pretože ja som v tom veľmi dobrý. Ale sľubuješ, že potom mi povieš všetko a začnem ťa učiť? “ Zazubil sa.

Váhavo som prikývla. Tak to som si zavarila.

„A kam to bude?“ lišiacky sa usmial.

„V podstate do Winnemuccy.“

„No... to by mohol byť problém,“ nervózne sa poškrabal na hlave.

„A to už prečo?“

„Pretože vo Winnemucce som nikdy v živote nebol. A to premiestňovanie je trochu obmedzené – môžeš to robiť len s miestami, ktoré si už aspoň raz navštívil. A ver mi, že ja som ich už navštívil dosť.“

„Takže ma tam nezoberieš?“ Sklamane som sa zahľadela do zeme. Tak, ako rýchlo prišla vlna nadšenia a adrenalínu, prišiel smútok ruka v ruke so sklamaním.

„To som nepovedal, len to bude trvať trochu dlhšie. Poletíme.“

Autor: Nikki, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek V tieni ilúzie - 19. kapitola: