OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V srdci tigra - Kapitola 23.

02.07.2013 (21:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1313×

Kapitola 23.

Brax sa snažil nevšímať si kradmé pohľady, ktoré naňho všetci upierali, či už cez plece alebo v spätnom zrkadle. Niekoľko hodín strávili tým, že v tichosti mierili späť ku kráľovnej, aby jej povedali všetko, čo sa stalo a pripravili sa brániť ju, keby sa Eilidh rozhodla na nich zaútočiť. Čo skôr či neskôr urobí, pretože nepatrila k ľuďom, ktorí by vedeli prehrávať. Brax cestu okolo ani nevnímal. Keby vedľa neho vybuchla bomba, myslel by si, že začala búrka. Nezaujímalo ho nič, iba ticho bijúce srdce jeho družky, ktoré bolo každou minútou silnejšie. No ona sa nechcela prebudiť. Prosil ju, dokonca sa jej v duchu aj vyhrážal – nič nepomohlo. A tak ju s postupom času len nemo objímal a užíval si jej prítomnosť i telesné teplo. Za to si vyslúžil pohľady od ostatných.

Aby na chvíľu unikol agónii, ktorá ho spaľovala ako plamene pohrebnej hranice, zadíval sa von oknom. Okrem snehu a mrazom ozdobených stromov nič nevidel. Mohli byť sotva dvadsať metrov od kráľovského dvora alebo ešte dva dni cesty. Aljaška v mnohom vyzerala rovnako, hlavne jej príroda. Mierne pootočil hlavu, keď sa mu do temena zabodol iný pohľad. Nemusel sa uisťovať, aby vedel, že patrí jeho bratovi. Ale ani jemu nedovolil, aby narušil jeho zdanlivo pevnú bublinu mizivého nadšenia, že sa vracajú domov aspoň s malým úspechom. Domov... opäť to slovo, ktoré si spájal jedine s Phoebe. Jedna časť v ňom bola nadšená, lenže v porovnaní s tou druhou, ktorá takmer zabudla, čo je to nádej, bola zanedbateľná a v jeho mysli sotva šepkala.

Ignoroval bratovu nemú prosbu a aj naďalej sa díval na pomaly ubiehajúcu krajinu bez toho, aby vôbec vnímal niečo z toho, čo vidí. Pokojne by okolo mohla prebehnúť anglická kráľovná v plavkách a ani by si to nevšimol. V duchu sa túlal naprieč tými dňami, keď sa mohol tešiť z Phoebeinho smiechu a jej náklonnosti. Keď spoločne nezdieľali len posteľ, ale aj svoje životy. Ľutoval, že vtedy ešte netušil, koho v nej má. Neuvedomil si to až do chvíle, kým celkom nehrozilo, že o ňu príde. S podivným pocitom musel uznať, že nikto skutočne nepozná pravú váhu toho, čo má, kým o to nepríde.

Z pochmúrneho filozofovania ho prebralo jemné vibrovanie, ktoré sa šírilo z jeho vrecka. Bez toho, aby sa pozrel, vedel s úplnou presnosťou, že mu prišla ďalšia správa od Lociena. Ten elf, a kedysi predtým aj jeho zamestnávateľ, bol rovnaký ako všetci jeho druhu – vďaka schopnostiam, ktoré nechápal nikto iný okrem nich, dokázal zistiť, čo všetko sa stalo. A teraz sa každú pol hodinu uisťoval, že Phoebe ešte stále žije. Netušil, ako poznal, že je zranená, alebo v bezvedomí. Pochopiť jeho nadanie bolo ako pokúšať sa správne interpretovať vysvetlenie o teórii relativity. Viac ako nemožné pre kohokoľvek, kto sa v tom nevyznal. A Brax nikdy nechápal ani vlastné schopnosti, nieto ešte niekoho iného.

Veď podľa zákonov premeny na dlaka mali všetci prísť o celú svoju moc výmenou za nesmrteľnosť a zvierací kožuch. A predsa existovali jednotlivci ako jeho brat, ktorí si ponechali aspoň malý aspekt svojich minulých nadaní. Možno to súviselo s rozsahom ich moci, alebo skôr so skutočnosťou, že bohyňa Sif sa riadi vlastnými pravidlami a ponecháva schopností tým vyvoleným, o ktorých vie, že by ich mohli v budúcnosti potrebovať.

Sám sebe sa musel zasmiať, kam sa vo svojej zúfalej snahe na chvíľu sa odpútať od prítomnosti zatúlal. Premýšľal by o čomkoľvek, čo by mu dokázalo pomôcť hoci len na pár minút. Bez výsledku. Pokým sa o neho jemne obtieralo teplé, mäkké telo, na krku cítil slabý závan jej výdychov a proti svojmu srdcu cítil údery toho jej, nedokázal od toho utiecť ďaleko. Koho sa ale snažil oklamať – neutiekol by v myšlienkach ani keby mohol. Čo ak by Phoebe niečo potrebovala a on by sa túlal niekde ďaleko?

„Už sme tu,“ ozval sa zrazu za ním hlas patriaci Myre, ktorý ho prebral. Miernym pootočením a kývnutím hlavy jej poďakoval. Popravde, aj keby auto zastalo, pravdepodobne by len pokračoval v tichom posedávaní.

Uprel pohľad ponad rameno a zadíval sa na scénku, ktorá sa odohrávala za ním. Keďže sa nerátalo s prítomnosťou jeho brata alebo skutočnosťou, že Phoebe bude v bezvedomí, nechal Sondag zvyšné sedačky z auta v garáži, aby mal väčší priestor vzadu na prevoz zbraní. Nakoniec sa ukázalo, že zbrane mali všetci pri sebe a jeho brat spolu s Myrou obývali priestor vzadu. Brax sa cítil trochu vinný, ale oni sami sa dobrovoľne prihlásili. A teraz sa zdalo, že si to aj užívajú.

Napriek tomu, že sa tí dvaja nepoznali a dnes sa určite videli po prvýkrát v živote, sedeli natlačení na sebe, akoby sa navzájom zohrievali, a Myra mala hlavu opretú o jeho rameno. Ani jeden z nich nevyzeral, že by si to uvedomoval, ako keby im vzájomná blízkosť prišla prirodzená. Bol rád, že sa medzi sebou nebijú alebo nehádajú. Ak mal byť k sebe úprimný, ešte stále si nebol istý, ako sa k nim má správať. Obaja si prešli v živote peklom, aj keď iného druhu, a v ich očiach sa odrážalo poznanie, ktoré si radšej nechcel ani len predstaviť.

Keď auto zastalo, nečakal na nikoho a opatrne vyšiel z auta, Phoebe nechal ležať na sedačkách. Ale len dovtedy, kým sa po ňu nenačiahol a nepritúlil si ju k hrudi. Bolo mu jedno, čo chcú ostatní, on potreboval mať svoju milovanú niekde v posteli, kde by sa o ňu mohol stať.

Automaticky ju niesol smerom k jej izbe. Ak aj po ceste niekoho stretol, nepamätal si to. Nevnímal nič iné okrem hlodavej potreby udržať ju v bezpečí. Nikdy v živote ju už nepustí z dohľadu, aj keby to znamenalo, že ju bude musieť priviazať k posteli. Bolesť z jej straty bola stále takmer hmatateľná a tie muky by neprial ani najhoršiemu nepriateľovi.

Nohou rozrazil dvere a položil Phoebe doprostred obrovskej postele. Keď jej telo jemne uložil do prikrývok, vzniesla sa k nemu jemná vôňa, ktorá patrila im obom. V duchu zablúdil k poslednej spomienke, ktorá sa viazala k tejto izbe. Posledná šťastná predtým, než sa ukázalo, že žena, ktorú roky oplakával, vôbec nebola mŕtva. Len pri myšlienke na ňu prudko zaťal päste aj zuby. Keby sa mu teraz dostala do rúk, nezostalo by z nej ani toľko, aby to naliali do prázdnej fľaše z detskej výživy.

Na rameno mu dopadla jemná ruka. S tichým vrčaním sa otočil, no aj to ustalo, keď sa zadíval do strhanej tváre Phoebeinej sestry.

„Ja sa o ňu postarám. Ty choď za kráľovnou. Tvoj brat sa k tebe pripojí hneď ako sa osprchuje a prezlečie.“

Na chvíľu sa cítil taký rozorvaný, až hrozilo, že ho to rozsekne na dve polovice. Mal si už privyknúť na pocit rozdvojenosti, ktorý ho posledné dni prenasledoval na každom kroku, ale nebolo tomu tak a zakaždým ho to prekvapilo. Jeho brat... ten, ktorý mal toto všetko na svedomí a predsa v tom bol nevinne. Chcel, aby sa zodpovedal zo svojich hriechov kráľovnej a napravil všetko, čo napáchal. Lenže niečo v ňom ho túžilo schmatnúť a ochrániť pred všetkým, hlavne pri spomienke na zraniteľnosť, ktorá mu horela v očiach chvíľu potom, ako ho vytiahol z tej zatuchnutej cely. On už za svoje chyby zaplatil, poučil sa z nich. A predsa mal čeliť trestu kráľovnej?

Pobozkal Phoebe na čelo a kývol Myre na znak vďaky. Vedel, čo je jeho povinnosť, hoci sa mu to priečilo najviac na svete. Neodpustil Rainamonovi to, čo mu spôsobil, no na druhej strane teraz veľmi dobre chápal jeho pohnútky. Dopekla, keby bol na jeho mieste on a Phoebe by umierala, urobil by čokoľvek, aby ju zachránil. A keby opustila tento svet, hľadal by spôsob ako sa k nej pridať, alebo ju vrátiť späť. Držal by sa pri tom akejkoľvek nádeje, aj keby to znamenalo, že sa postaví na odpor vlastnej rodine a všetkým, ktorí v neho verili. Neschvaľoval to, ale chápal. V duchu si odprisahal, že sa bude snažiť, aby bola kráľovná k jeho bratovi milosrdnejšia. To bolo jediné, čo mohol urobiť – prihovoriť sa za vlastnú rodinu.

Nevedel, ako dlho mu trvala cesta späť do veľkej sály, kde sa s kráľovnou stretol po prvýkrát, ale očividne to bola poriadne dlhá chvíľka, pretože keď prekročil prah miestnosti, všetci už naňho čakali. Dokonca tam bol aj jeho brat, teraz už čistý a prezlečený. Vlasy mal ešte stále splchnuté a rovnako tak aj bradu, ale aspoň už nepáchol po stuchline a nebol zafúľaný, akoby sa váľal v bahne. Zdalo sa, že pod tými vrstvami špiny bol ešte zbedovanejší než sa zdalo na prvý pohľad. V podstate bol len kosť a koža. Divil sa, že mal silu stáť, no on sa nad nimi týčil s hrdosťou, akej by nebol schopný každý, a odmietal si priznať, že sa mu kolená chvejú slabosťou.

„Ako je na tom Phoebe?“ spýtala sa kráľovná, v hlase úprimný záujem. Brax ju prešiel pohľadom a v duchu sa opäť pozastavil nad jej neformálnosťou – veď ktorý iný aristokrat chodil bežne v rifliach a košeli miesto šiat a koruny.

Brax sa jemne zamračil. „Stále rovnako. Ešte sa neprebrala. Ostala s ňou Myra.“

Kývla hlavou na znak súhlasu. „Nebudem ťa zdržiavať. Rýchlo toto všetko ukončime, aby ste si mohli oddýchnuť.“ Pohľadom prešla po Rainamonovi a mierne sa zamračila. „Ak mám byť úprimná, nevyzeráš ako niekto, kto vedie tú malú hŕstku povstalcov a všetky tie útoky.“

Všetci očakávali, že niečo povie, no on zaryto mlčal. „Nechceš k tomu niečo povedať? Obhájiť sa?“

„Nemôžem sa obhájiť, pretože som vinný z toho, z čoho ma obviňujú. Nebudem sa tu teraz plaziť a niekoho klamať. Zaslúžim si trest. Jediné, o čo žiadam, je jeho odloženie na čas, kým nechytíme Eilidh. Rád by som jej uštedril pár rán ako poďakovanie za jej pohostinnosť.“

„Ako dlho ťa držala pod zámkom?“

Ak aj bol Rainamon prekvapený jej otázkou, nedal to na sebe znať. „Po pár storočiach som prestal počítať.“

Brax sa zamračil. „Nevyzeráš prekvapená.“

„Ani nie som,“ odpovedala kráľovná. „Sondag mi zavolal a všetko mi povedal. Mala som čas vyrovnať sa s tým, že sme celé tie roky naháňali prízrak, ktorého vierohodnosť dokazovala jedine Ellen. Možno som si to mala pospájať už oveľa skôr, ale na svoju obranu musím povedať, že som Ellen nikdy predtým nevidela, rovnako ani jej matku, alebo kohokoľvek iného z jej rodiny.“

„Chceš povedať, že...“ ozval sa Sondag prekvapene. A nebol jediný.

Prikývla na znak súhlasu. „Chcem povedať, že viem, kto je v skutočnosti a aj to, z akej rodiny pochádza.“

„Tak kto je?“ Brax netušil, kto tú otázku položil, no bolo mu to celkom jedno.

Kráľovná si povzdychla. „Ešte za dávnych čias, keď bolo na svete len veľmi málo obyčajných ľudí, vypukla medzi kráľovskou rodinou a mocným rodom čiernych čarodejníc krvavá vojna. Zatiaľ čo kráľ nevidel nijaký problém v tom, že obyčajných smrteľníkov takmer zo dňa na deň pribúdalo, čarodejnice chceli, aby sme ich všetkých vyhubili. Aby sa nemohla miešať krv a nevznikali medzi nimi zväzky, podobne ako to bolo v prípade Rainamona a jeho ženy.“

Brax by si nevšimol, ako sa jeho brat bolestne mykol, keby sa naňho nebol pozeral. „Ako ten spor dopadol?“

„Nijako,“ pokrčila kráľovná plecami. „Ani jedna strana nechcela ustúpiť, a tak medzi sebou bojovali. Môj starý otec chránil ľudí, vedel, že každá bytosť, ktorú bohovia stvoria, si zaslúži žiť bez ohľadu na to, či s tým on súhlasí alebo nie. Nechcel na seba a svoju rodinu privolať boží hnev. No čarodejnice boli neoblomné a stále viac a viac útočili. Zabili môjho prastarého otca aj jeho syna, dokonca hrozilo, že naša rodina celkom vymrie a s ňou aj nádej na pokoj v magickom kráľovstve.“

„Lenže krv sa miešala aj naďalej,“ povedal Brax. „Pamätám si to. Ľudia nežili s nami v meste, skôr boli utiahnutí v lesoch, ale šírili sa príbehy, že niekoľko vlkolakov odišlo žiť s nimi. A neodišli len vlkolaci.“

„To bol len začiatok miešania druhov,“ prikývla na súhlas. „Bolo potrebné spor ukončiť. Čarodejnice viedla posledná z pokrvnej línie najmocnejších. Volala sa Celeste a bola krvilačnejšia než jej predchodkyne. Najjednoduchší spôsob, ako to ukončiť, bolo ju zabiť. Potom by prišli o vodkyňu a bez nej by vojna skončila.“

Sondag sa zamračil. Brax si vedel predstaviť, že v duchu nesúhlasil s vraždením žien, nech boli akokoľvek zákerné a nebezpečné. „Kto ju zabil?“

„Môj otec mal kedysi staršieho brata. Ja si ho nepamätám, zabili ho ešte predtým, než som sa narodila, ale matka mi rozprávala jeho príbeh. Odhodlal sa, že Celeste zabije a ukončí dávny spor. Vkradol sa k nej do stanu, zatiaľ čo všetci spali a chcel jej prebodnúť srdce. Ale keď sa pozrel do jej nevinnej tváre, nedokázal sa k tomu prinútiť. Sedela tam a čakala naňho. Nebála sa, ani nebojovala. Akoby bola zmierená so smrťou. A namiesto toho, aby ju zabil, sa do nej zamiloval.“

„To bolo až také jednoduché?“ ozval sa znovu Sondag. Ten chlap očividne neveril na dobré konce a večnú lásku.

„Či tomu veríš, alebo nie, Sondag, bolo. Zamilovali sa do seba a plánovali svadbu. Chceli spoločne ukončiť vojnu a uzavrieť mier. Nemohli proti sebe bojovať, tak sa rozhodli, že urobia kompromis. Nevyhubia ľudí, no nenechajú ich ani žiť s nimi. Prinútia ich nájsť si domov niekde mimo ich kráľovstvo, aby mágia ostala v bezpečí. No nikdy k tomu nedošlo.“ Kráľovná sa trpko zasmiala. „Bolo to príliš dokonalé, než aby to mohla byť pravda. V predvečer svadby niekto môjmu strýkovi podrezal hrdlo. No nezabránil nevyhnutnému – Celeste bola v tom čase tehotná a hoci smútila za svojou láskou, prisahala, že neporuší dohodu, ktorú s ním uzavrela.“

„Nechaj ma hádať. Narodila sa jej prekrásna malá dcéra a dala jej meno Eilidh.“

„Pokiaľ viem, až dokým nedospela, volali ju Isla.“

Brax sa zarazil. Prečo by si menila... „Prečo si zmenila meno?“

„Pretože som nepotrebovala pripomienku na svoju slabošskú matku, ktorá sa nechala oklamať mužom!“ ozvalo sa kdesi spoza nich.

Brax ustrnul na mieste – a nebol sám - a takmer až príliš pomaly sa otočil. Chcel sa presvedčiť, že sa mu to len sníva, ale bola to skutočnosť. Za nimi sa akoby odnikiaľ zhmotnila samotná Eilidh. Bola sama, nikto s ňou neprišiel. V rukách nemala žiadne zbrane, no nebol taký hlupák, aby si namýšľal, že sem zašla len na priateľské posedenie pri kávičke. Na to priveľmi bažila po moci knihy.

„Tvoja matka prijala mier, pretože vedela, že vojna nie je správna. Ak je česť a dobrota podľa teba slabosť, tak ťa ľutujem,“ ozvala sa kráľovná, ktorá ako jediná nevyzerala prekvapená jej prítomnosťou.

„Ale pozrime sa, sám veľký Rainamon. Si nejaký menší, než si pamätám,“ vysmievala sa mu, no on len nemo stál, neschopný pohybu. Akoby ho držala neviditeľná ruka. „Prišiel si si vypočuť klamstvá tvojej kráľovnej?“

„Nie sú to klamstvá a ty to dobre vieš.“

Eilidh sa zamračila. „Ja si to pamätám inak. Pamätám si dvere, ktoré mi tvoj otec zabuchol pred nosom, keď som prišla prosiť o pomoc pre svoju matku. Stačilo jediné, jediné! Mal ma uznať za svoju, aby matka mala nárok na kráľovskú starostlivosť, vďaka ktorej by možno prežila. Lenže on ju nechal zahynúť strašnou smrťou. Zaslúžil si to isté!“

„Nebolo to možné! Nemohol ťa vyhlásiť za svoju dcéru, pretože si ňou nikdy nebola. Bola si jeho neter.“

„To mu nedávalo právo robiť si posmech z matkinej bolesti!“

Kráľovná prikročila pár krokov k nej. Ostatní sa rozostúpili, no boli pripravení zasiahnuť. Jasne videl záblesky zbraní, ktoré mali ukryté v rukách. „Poslal za tebou pomoc, ale ty si odmietla. Radšej si zabila vlastnú matku, než aby si sklonila hlavu. Však je to tak? Bola si to ty, kto jej prebodol srdce, nie môj otec.“

Brax pri jej slovách skamenel. Aká krutosť sa v nej musela skrývať, aby dokázala zabiť ženu, ktorá jej dala život a chránila ju najlepšie ako vedela?

„Teta predpovedala jej budúcnosť. Zomrela by v hrozných mukách o niekoľko dní neskôr. Ušetrila som ju bolesti a radšej to ukončila. Mala by mi byť vďačná.“

„Kto by už len bol vďačný za nôž v srdci?“ filozofovala kráľovná a opäť k nej o kúsok pristúpila. Vyzerala, akoby niečo plánovala. „Lenže sama vieš, že to nebolo nevyhnutné. Budúcnosť, dokonca aj tá predpovedaná, sa dá zmeniť.“

„Nemohla sa zmieniť a za všetko mohla tvoja rodina. Keby nebolo tvojho strýka a otca, moja matka by nikdy nebola otehotnela, vyhubila by všetkých smrteľníkov a žila by v pokoji až do smrti. Všetko by bolo dobre dopadlo, keby sa proste zmieril s tým, ako to bolo. Ale oni nemohli. A rovnako ani ja. Vyčkávala som dlhé roky, spriadala a hromadila moc, učila sa. Len aby som sa raz mohla pozerať do tvojej tváre, až ti zomrie aj posledný člen rodiny, ktorý ti ostal.

Brax zalapal po dychu. „To ty si zabila kráľa.“ Pri tých slovách si spomenul na noc, keď ho privolali k jeho smrteľnej posteli. Vtedy mu odovzdal knihu so slovami, že ju má chrániť aj za cenu vlastného života. Bolo to potom, ako vypukla vojna s ľuďmi, a tak bol presvedčený o tom, že ho zranili v bitke. Mýlil sa.

„A urobila som to s neskutočným potešením.“

Brax zavrčal. „Prečo?“

„Stál mi v ceste,“ nonšalantne pokrčila plecami, akoby sa vôbec nerozprávali o vraždení a nenávisti. „Mal niečo, čo som chcela, ale odmietol mi to dať. Tak som ho zabila. Ešte viac by ma potešilo zabiť celú rodinku, ale bohužiaľ som to nemohla urobiť. Inak by som všetko stratila. Keď som zistila, že dal knihu tebe, vydala som sa na lov. Nebolo ťažké zmagoriť teba aj tvojho brata, aby mi pomáhal. Škoda len, že sa v ňom nakoniec prebudilo svedomie, bol by z neho dobrý kráľ po mojom boku.“

Brax ignoroval jej očividné vysmievanie. Nemohol sa zbaviť otázky, ktorá ho prenasledovala. „Povedala si, že si nemohla Atyalasse zabiť. Prečo?“

Eilidh sa pobavene rozosmiala. „Ale, ale, ale – niekto tu zamlčal dôležité fakty. No tak, do toho, Vaša Vznešenosť. Nechceš to svojmu najvernejšiemu poskokovi vysvetliť? Som si istá, že o tomto ešte nepočul.“

„Atyalasse?“ oslovil kráľovnú. Nezaujímalo ho, že sú tak blízko k dolapeniu pravého vinníka a k ukončeniu toho všetkého. Potreboval poznať to odpoveď. „Povedz mi pravdu. O čom to hovorí?“

Smutne si povzdychla. „Poznal si môjho otca a vieš, aký to bol pragmatik. A ako dbal na bezpečnosť. Vedel, že uzavrieť také mocné čary do jednej knihy je nebezpečné, a tak sa poistil. To, čo prenášaš, síce je kniha, ale bez krvi nejakého z potomkov môjho otca, je to len bezcenný papier viazaný v koži. Len moja krv ukáže písmená a vyjaví záhady knihy. To bolo tajomstvo, ktoré som mala strážiť ja. Otec ti o tom nechcel povedať, pretože sa bál, aby si nenasledoval cestu svojho brata.“

Brax sa cítil, akoby dostal päsťou do tváre. Ešte nikdy sa necítil mizernejšie, dokonca ani vtedy, keď videl Phoebe ležať na zemi v kaluži krvi, ako ledva lapá po dychu. Dozvedieť sa, že celý jeho život bolo jedno veľké klamstvo, bolo akoby mu niekto zabodol žeravé železo priamo do srdca a ešte ním aj potočil. Bol oddaný až za hrob, bol ochotný kvôli prísahe, ktorú dal kráľovi, postaviť sa na odpor vlastnej rodine a všetkému, čo poznal. Otočil sa chrbtom bratovi a nahováral si, že sa to spôsobil sám. V skutočnosti by ho nebol počúval ani keby mal nezvratný dôkaz, že je nevinný. A prečo to všetko? Kvôli lži jedného paranoidného starca, ktorému strata vlastnej moci zatemnila zdravý úsudok?

„Takže som celý život utekal a skrýval sa len tak? Kvôli lži? Pretože aj keby niekto knihu našiel a vedel, čo je, nikdy by ju neprečítal?“

Kráľovná mlčala, len sklonila zahanbene hlavu. Eilidh sa zasmiala. „Necíť sa podvedene, drahý Brax. Robil si svoju prácu dokonale. Dokonca ani vlastnej družke si neprezradil, kde si ju ukryl a tú to stálo život. Nechala som ti ju tam ako darček, pretože som vedela, že prídeš, a hľadala som knihu sama. Ale nedokázala som prísť na to, kde je. Tak čo keby si mi ju dal a spoločne by sme mohli začať odznovu? Si jeden z mála, s ktorými ma sex skutočne bavil a nemusela som nič predstierať. Predstav si, aký by bol život krásny, keby sme ho spolu zdieľali. Vládli by sme svetu!“

Brax sa zarazil, keď mu Phoebeino meno rozbúchalo prudšie srdce. Možno ho kráľ oklamal a jeho dcéra ho celé roky držala v lži, ale sám seba sa musel pýtať, kde by teraz bol, ak by neveril tomu, čo robí. Nikdy by nestretol Eilidh, nezamiloval sa do nej a nestratil ju. Nešalel by bolesťou. Možno by bol šťastnejší. Lenže... Zavrel oči, keď sa mu v mysli objavila Phoebeina tvár. Keby nechránil knihu aj vlastným životom, nikdy by neprišiel na Aljašku. Nezmieril sa so svojou minulosťou, neodpustil by sám sebe a nespoznal by skutočnú lásku. Necítil sa o nič menej zradene, ale prečo sa mal obrátiť proti kráľovnej, keď z niečoho v podstate nečestného vzišlo čosi také krásne ako skutočnosť, že si našiel skutočnú družku?

„Nie,“ povedal potichu zachrípnutým hlasom.

Eilidh sa zasmiala. „Prepáč, povedal si práve nie? Stále si rovnaký idiot ako predtým? Budeš sa hrať na verného psíka, hoci ostatný z teba majú len zábavu a v neposlednom rade aj otroka?“

„Možno som nepoznal pravdu, ale aspoň som ochránil knihu pred zlom, ktoré predstavuješ. Pozri, koľko ľudí si zabila v snahe pomstiť sa. Nevinných ľudí, smrteľníkov, ale aj magické bytosti. Zrádzala si a plienila, lebo si sa nazdávala, že máš na to nárok. Prečo by som mal chcieť byť s tebou?“

Zdalo sa mu, že jej čosi za svietilo v očiach, ale zmizlo to skôr, ako to stihol rozlúštiť. „Mňa nazývaš bezcitným zabijakom, mňa? Prečo sa nepozrieš na tých, ktorých nazývaš priateľmi a rodinou? Oni sú tiež zabijaci, dostali možnosť pomstiť sa tým, čo im ublížili. Čím sa líšia odo mňa? Len tým, že majú povolenie? A pritom sú ešte horší ako ja.“

Jej slová ním vnútorne otriasli, no nemohol sa spamätať. Nedostal na to príležitosť. Skôr, ako stihol žmurknúť, vrhla sa kráľovná dopredu, ruku natiahnutú pred sebou. Mrmlala si niečo popod nos a každým slovom sa Eilidh tvárila viac a viac zhrozene. Chcela pohnúť rukou, možno utiecť, ale akoby ju niečo pútalo na mieste.

Kútikom oka zachytil, ako naňho brat máva. Dorozumieval sa bez slov a ešte skôr, ako kývol hlavou na súhlas, vedel, čo urobia. Vykročili smerom k Eilidh, ktorá ich s panickým výrazom v očiach sledovala. Možno vedela, čo ju čaká a nechcela tomu len uveriť. Nech to bolo akokoľvek, ani jedného z nich to nezastavilo. Bez toho, aby zastali, sa obaja premenili. V jednej sekunde boli ľuďmi a v tej druhej z nich boli tiger a ľadový medveď. Rainamon síce nebol taký veľký ako Sondag, možno aj preto, že bol vychudnutý a ledva sa vliekol, ale aj tak predstavoval najmenej štyristo kíl živej váhy.

Zaprel sa Eilidh do pliec a bez námahy ju pritisol k zemi. Jednou labou jej pritisol krk, aby sa nehýbala. K ich veľkému prekvapeniu sa o to ani nepokúsila. Nečarovala, nepreklínala ich, dokonca sa ani len nepokúsila premeniť a bojovať s nimi. Len tam ležala, lapala po dychu a nechala ich, aby si s ňou robili čo len chcú. Akoby sa zmierila s osudom.

Rainamon na nič nečakal a prudko sa jej zahryzol do krku. Brax jednal inštinktívne. Než aby sa zaoberal správnosťou svojho konania, prenechal nadvládu svojej vnútornej šelme a hneď v tú chvíľu sa svet zmenšil na nejasné vnemy, ktoré nedokázal ani pomenovať. Bol na love a nikto ho nemohol zastaviť. Ani sa o to nikto nepokúsil.

Podišiel k lákavo voňajúcemu telu bližšie, v ústach sa mu začali hromadiť sliny, keď si prestavil, ako lahodne bude to šťavnaté mäso chutiť. Tešil sa, už tak dávno nezažil poriadny lov. Podišiel k svojej obeti zozadu, zakrádal sa ticho ako tieň. Zacítil inú šelmu, ale ignoroval to. Medveď mu nechcel ublížiť, cítil to. Pozostatok jeho ľudského ja mu to našepkávalo. Potriasol hlavou a schytil do zubou chumáč vlasov nasiaknutý známou vôňou. Pomaly sa prepracoval až k miestu, kde sa lákavo preháňala lahodná krv. Bez rozmyslu do toho miesta zaťal zuby a všetkou silou potiahol. Počul, ako čosi puklo, do uší mu doľahol bolestný krik, no nezastavil sa. Len vložil do ťahania viac sily, až odpor zmizol a on sa takmer neposadil na zadok.

Rozovrel čeľuste a pozrel sa na svoju obeť. Upierali sa na neho mŕtve oči plné niečoho, čo nedokázal pomenovať. Rozumná časť jeho existencie mu našepkávala, že to bol pokoj, zmierenie. A čím viac sa späť do jeho tela prebojovávala jeho uvažujúca časť a zviera utláčalo do úzadia, tým viac zmätený sa cítil. Bol si takmer istý, že keď sa pomstí za to všetko, čo urobila jeho Phoebe, bratovi i celému svetu, bude cítiť úľavu, voľnosť. No ako tak čas pomaly plynul a z rany prestávala tiecť krv, stále viac si uvedomoval, že okrem prázdnoty ho nenaplňuje nič. Žiadna úľava, žiadny pocit zadosťučinenia. Len bezbrehá ničota. A slová, ktoré Eilidh vyslovila ako posledné.

Čím sa od nej líšil? Azda tým, že ju zabil s požehnaním kráľovnej?

Kapitola 22. ¦¦ Kapitola 24.

Pravdepodobne predposledná kapitola. :)

Za dĺžku sa ospravedlňujem. Pôvodne to mala byť taká kratšia kapitola a akosi sa stalo, že je z nej najdlhšia kapitola celého príbehu. Nedokázala som proste zastaviť svoje prsty. :D

Ako inak vnímate túto kapitolu? Dostala podľa vás Eilidh pesne to, čo si zaslúžila?

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek V srdci tigra - Kapitola 23.: