OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V srdci tigra - Kapitola 18.

27.05.2013 (21:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1078×

Kapitola 18.

Phoebe sa so zastenaním začala prebúdzať. Cítila sa ako keby to predchádzajúci večer poriadne prehnala s tequilou, problém však bol v tom, že si nepamätala ani jediný pohárik. Pomaličky rozlepila oči a s úľavou si povzdychla, keď ju privítalo len mierumilovné prítmie. Žiadne agresívne lúče slnka, ktoré by jej ešte viac uškvarili mozog aj sietnicu.

Poobzerala sa okolo seba a so zmesou zdesenia a nechápavosti si uvedomila, že leží na tvrdej a studenej skale, je zavretá v malej miestnosti, ktorá až príliš verne pripomínala celu a je tu sama. V jedinom bolestnom záblesku si zrazu na všetko spomenula. Prudko sa vyšvihla do sedu a bola prinútená zasyčať od prudkej bolesti v hlave.

Zhluk nejasných obrazov a zvukov sa jej začal miešať v hlave. Napätie pri prehľadávaní budovy; zmätok, ktorý cítila, keď sa jej v hlave ozval naliehavý hlas patriaci Braxovi. Prosil ju, aby mu pomohla. Pochybovala však, že ten hlas patril jemu. Nikdy nebol telepat a tak nehrozilo, že by niečo také dokázal. A päsť, ktorú videla ako jej mieri do tváre, bolo to posledné, čo ju zasiahlo predtým, než sa prepadla do tmy. A pri bolesti, ktorá jej pulzovala v spánkoch, musel mať ten chlap päste tvrdé ako kováčske nákovy. Minimálne.

S povzdychom sa vyštverala do sedu a oprela sa o hrboľatú stenu za sebou. Netušila, ako dlho tam bola a ako sa tam vôbec dostala, ale určite to malo niečo spoločné s Ellen. Vo vzduchu cítila jej pach, premiešaný ešte s dvomi rôznymi, ktoré nepoznala a jedným, ktorý jej prapodivným spôsobom čosi pripomínal. V panike sa poobzerala okolo seba. Nikdy nemala problém so stiesnenými priestormi, práve naopak ich skôr vítala, ale na tomto mieste bolo niečo, čo ju desilo a zvieralo jej srdce ľadovou rukou strachu. Potriasla hlavou. Nikomu nepomôže, ak teraz všetko vzdá a prestane sa aspoň pokúšať zistiť, čo sa deje.

Ani druhá prehliadka toho miesta však nepriniesla žiadny úžitok. Stále mala medzeru v spomienkach medzi tou veľkou päsťou a prebudením v zatuchnutej jaskyni, kde nebol žiadny nábytok, žiadna voda a očividne ani nič na jedenie. Len holá skala, ešte viac skaly a malý otvor kdesi nad ňou, odkiaľ cítila vanutie suchého vánku.

Vedela len jediné - rozhodne nebola ani v Seattli, kde by cítila vlhkosť, a nebola ani nikde na Aljaške, pretože v tom prípade by jej už začal zadok primŕzať k zemi, hoci mala svoj vnútorný termostat. Mohla by odprisahať, že nikde v podobnej oblasti nikdy nebola. Nikdy neobľubovala také suché miesta. Lenže so svojím šťastím ju teraz mohli držať niekde uprostred púšte.

Pozviechala sa na nohy. Privrela oči, aby trochu zmiernila to otravné točenie celého sveta a sotva z nohy na nohu sa vydala na obhliadku. Nenašla nič, čo by už nevidela. Vchod do malej miestnosti tvorili mreže hrubé ako jej zápästie. Keby bola vlkolak, možno by ich aspoň ohla, ale takto nemala šancu. Niekto si dal záležať, aby toto miesto dokázalo zadržať každého bez ohľadu na to, kým je. Dole chrbticou jej prešla triaška a zalial ju studený pot.

Viac ako vydesená bola naštvaná, hoci možno sa v nej naozaj skrývalo viac strachu ako čoho iného. Nech sa snažila rozmýšľať akokoľvek, nedokázala prísť na dôvod, ktorý by niekoho viedol k tomu práve ju niekde zavrieť. Nepredstavovala predsa až takú hrozbu. Nebola ako Brax, ktorý celý život obetoval tým, že chránil knihu starého kráľa. Nebola ani ako Sondag, ktorý sa tešil kráľovninej pozornosti a možno aj jej láske. Ťažko povedať, čo medzi sebou mali, hlavne po tom, čo Sondag tragicky prišiel o družku a jedinú dcéru.

Posadila sa blízko mreží a keď ani v tme nezbadala nič, čo by jej poskytlo odpovede, alebo možnosť na útek, hlavu si len bezmocne oprela o chladný kov. V duchu sa trápila tým, čo si asi ostatní myslia, že sa stalo. Odmietala si priznať, že by sa im plánovaný útok nepodaril a kvôli jej nevysvetlenému úteku sa mohol niekto z nich stratiť.

Ešte stále nerozumela, prečo bola taká ochotná zobrať laby na ramená a len tak odísť. To vábenie bolo silnejšie než ona sama, než jej pevná vôľa či odhodlanie. Bolo to ako spev sirén. Sirén s Braxovým hlasom, ktorý ju prosil o pomoc. Znel tak naliehavo, tak prosebne, že nemohla neposlúchnuť. A teraz sa ocitla na tomto mieste. Chcela to zazlievať Braxovi, ale nebola taká zúfalá, aby ho obviňovala z niečoho, čo nemohol vykonať. Jedna jej malá časť to však urobiť chcela. Aké jednoduché by bolo netrápiť sa príčinou a všetko hodiť na jedinú osobu. Priveľmi ho však milovala na to, aby uverila, že by jej ublížil.

Po líci jej stiekla jediná osamelá slza. Ani nevedela, či bola zosobnením jej smútku alebo zúfalstva. Nevedela, ako dlho tam len tak sedela a snažila sa nemyslieť na všetky hrôzy, ktoré by ju tu mohli čakať. Niekto od nej niečo chcel, ale očividne sa neponáhľal s tým, aby to získal, inak by jej zadok neskamenel a krk nestuhol z toho, ako mala hlavu v neprirodzenom uhle. Keď napokon začula nezameniteľný zvuk približujúcich sa krokov, pripadala si ako v sne.

Musela snívať, inak si nevedela predstaviť, že sa k nej spolu s tým zvukom prikradla aj slabučká vôňa jedla. Lenže bolo to tak. Keď zarachotili kľúče, už bola na nohách odhodlaná čeliť komukoľvek, kto sa postaví proti nej. Podvedome očakávala nejakého vojaka, možno mohutného vlkolaka, ale čo určite neočakávala, bol sotva dospelý chlapec, ktorý sa snažil manévrovať s podnosom v jednej ruke, s kľúčmi v druhej a ešte pri tom aj krívať.

Podvedome sa k nemu vydala, ale on ju ignoroval, položil podnos s poloprázdnou miskou polievky a suchým chlebom na zem a cúvajúc od nej ju pozoroval nepokojným, modrými sivými. Keď zakopol, natiahla k nemu ruku, aby ho zachytila. Odstrčil ju od seba takou silou, až pristála na zadku. Vzduch z nej vytryskol jediným výdychom a neschopná pohybu len sledovala, ako zatvára dvere a stráca sa v tme. Netušila, čo bol, ale rozhodne nie človek. Hoci nesmrdel mágiou, ako ostatné bytosti z jej sveta.

„Byť tebou, nesnažil by som sa Giala naštvať, inak aj to jediné jedlo, ktoré ti bude nosiť, občas zabudne.“

Phoebe zalapala po dychu, keď k nej s miernou ozvenou doľahol čísi hlas. „Je... je tu niekto?“

Niekto sa ticho zasmial. „Keby som nebol taký unavený a znechutený samotou, bol by som ochotný na chvíľu predstierať, že som tvoje svedomie a baviť sa na tom, ale takto...“ Ticho si povzdychol. „Som väzeň rovnako ako ty.“

„Kde si? Nevidím ťa.“ Čo bolo iracionálne prehlásenie, pretože mala problém vidieť si na špičku nosa, keďže naozaj nemala nočné videnie.

„Keby si ma videla, nevolalo by sa to tu väzenie, ale zoznamovací večierok.“

Phoebe sa jeho sarkazmu takmer usmiala. Ale bohužiaľ len takmer. „Tak kde si?“

Opäť tichý povzdych. „Sme hlboko pod zemou v upravenej jaskyni. Celkom je tu šesť samostatných ciel. Ty si v poslednej na konci chodby, ja po tvojej pravici. Ostatné sú zatiaľ prázdne, hoci sa to často mení.“

„Ako to, že vieš o tomto mieste tak veľa? Vidíš snáď v tme?“

„Nie, to skutočne nie, ale pomáhal som to tu stavať. Ešte stále si pamätám všetky kúty.“

Phoebe sa zamračila a usrkla si zo skoro studenej polievky. Čo na tom, keď chutila tak úžasne. Žalúdok začal protestovať proti pomalému tempu, akým svoj obed jedla. Nechcela však pôsobiť ako zviera, hoci ním tak trochu vždy bola.

„Ak si to tu pomáhal stavať, nestojíš na opačnej strane mreží než by si mal?“

„Vidíš? V tom je tá irónia môjho života – nič nie je tak, ako by malo.“

Phoebe prehltla posledné sústo suchého chleba, ktorý jej len neochotne putoval dolu hrdlom „Ako dlho si tu?“

„Ak sa pýtaš preto, že sa mi snažíš vyjadriť účasť, tak som tu už veľmi dlho. Už si ani nepamätám, ako vyzerá slnko. Ak sa však pýtaš preto, aby si samú seba utešila, musím ťa sklamať. Ja som na tomto mieste z iného dôvodu ako ty. A ver mi, keď hovorím, že mi je to ľúto, ale ak sa odtiaľto niekedy dostaneš, tak to bude nohami napred.“

Prebehol jej mráz po chrbte. „Nemohol si klamať aspoň z milosti?“

„Na to som na svete už priveľmi dlho. Ber to tak, ako to je. Od každého, kto bol na tomto mieste, niečo chceli. A keď získali to, čo potrebovali, stal sa pre nich dotyčný len nepotrebným bremenom. A takých sa zbavujú najradšej.“ V jeho hlase nebol ani náznak ľútosti, alebo iného citu. Len vecné objasnenie očividného.

Phoebe sa pri predstave vlastnej smrti striasla. Bude bojovať až do poslednej chvíle a nedovolí im len tak ju zabiť. Na to toho prežila príliš veľa. A potrebovala sa dostať späť k Braxovi. Keď bola od neho odlúčená, cítila takmer fyzickú bolesť. Odmietala sa len tak zmieriť s vlastným osudom. Veď to robila celý život.

„Prečo si tu ty?“

Muž si odfrkol. „Pozri, dievčatko, ak si myslíš, že...“

„Phoebe,“ prerušila ho. „Volám sa Phoebe, nie dievčatko.“

„Tak dobre, Phoebe,“ povedal so smiechom. „Na rozdiel od teba som už asi stratil všetky pozostatky slušného vychovania. Som tu naozaj dlho, myslím, že zopár storočí.“

Phoebe zalapala po dychu. „Ale prečo?“

Cítila, ako na chvíľu zaváhal. „Nie som ako ty, nie som nevinný a nikdy by som sa tak ani netváril. Za života som napáchal veľa škody a moje rozhodnutia priniesli len bolesť a smrť. Keď som sa konečne prebral a všetko som si uvedomil, začal som prehodnocovať svoj život. A to bola chyba. Ako neistý slaboch som pre nich nemal žiadnu cenu. Tak ma tu zavreli – odsúdili ma na večnú samotu, kde pre mňa neexistuje nič, len tma a výčitky svedomia.“

„Ak si v ich očiach zradil,“ povedala, hoci netušila, kto sú to tí oni, „prečo ťa za to nezabili?“

„Sú horšie veci ako smrť, Phoebe. Pre mňa je to tento bezvýchodiskový stav, kde ma nečaká nič iné len ďalší biedny deň naplnený samotou a tým, čo som vykonal. Koľko životov som zmaril a čo všetko zničil.“

„Nepokúsil si sa to ukončiť? Nikdy?“ spýtala sa Phoebe opatrne. Nechcela sa ho nejako dotknúť, čo bolo nanajvýš hlúpe, keď on sa k nej milý ani nesnažil byť.

„Vedia, že nemám dostatok odvahy na to, aby som si zobral život, ak sa pýtaš na to.“

„Prečo?“

Muž sa rozosmial. „Prečo je asi tvoja obľúbená otázka, však?“ Vzápätí sa z jeho hlasu vytratil akýkoľvek náznak veselosti. „Možno som príliš naivný, ale celé tie roky som neprestal dúfať, že sa raz odtiaľto dostanem.“

„A stále živý?“ Nedokázala zabrániť, aby sa jej do hlasu nevkradol aspoň náznak horkosti.

„Povedal som, že je to naivné. Vchádzam z toho, že v každej rozprávke sa proti zlu postaví dobro. A to ešte stále na svete je.“

„Si tu zavretý tak dlho a stále myslíš, že svet je rovnaký, ako si ho pamätáš?“

Phoebe ani nevedela, kde sa tie otázky v nej berú. Možno jej ich podstrkovalo jej vlastné podvedomie, aby sa nezbláznila zo samoty. Aj rozhovor s neznámym mužom, ktorý by pre ňu mohol predstavovať hrozbu, bol lepší ako nikdy nekončiace ticho.

„Dobro a zlo nikdy nezmiznú. Dôkazom toho sú aj ľudia ako ty a ja. Celý život ma považovali za dobrého, až kým to jedno hlúpe rozhodnutie nezmenilo. Bol som najväčším zlom. A hľa, predsa sa ten zlosyn práve rozpráva s najjemnejšou bytosťou po toľkých rokoch bez toho, aby jej chcel ublížiť. Ak toto nie je dôkazom toho, že ešte stále jestvuje nádej, tak potom sme obaja zatratení.“

Ten chlapík bol v minulom živote filozof, rozhodla Phoebe. „Keby si sa odtiaľto dostal, čo by si urobil ako prvé?“

Odpovedal bez zaváhania. „Požiadal by som o odpustenie tých, čo ešte stále žijú. Potom by som mohol v pokoji zomrieť.“

Phoebe sa pri jeho odovzdaných slovách mykla. Bol taký zmierený s osudom, až jej to trhalo srdce. Netušila, čo vo svojom živote vykonal, ale určite to nebolo až také hrozné, aby si zaslúžil trpieť v tme a chlade sám bez toho, aby sa mohol s kýmkoľvek rozprávať dlhšie než pár dní predtým, než dotyčného zabili. Ani najhoršiemu nepriateľovi by neželala takýto bezvýchodiskový život naplnený prázdnotou a výčitkami svedomia. Ona by sa už dávno zbláznila. Ale tento človek... muž... nech bol kýmkoľvek, v sebe skrýval silu, ktorá ho ešte stále držala pri zdravom rozume. Keby mohla, tak by ho objala. Ani nevedela prečo, ale proste to tak cítila.

„Prosím, nerob to,“ oval sa odrazu, až Phoebe prekvapene vzdychla.

„Veď nič nerobím.“

„Neľutuj ma, prosím. Svoj súcit si odlož pre ľudí, ktorí si ho zaslúžia.“ Phoebe zalapala po dychu, keď tak presne určil, na čo myslela. Nevedela, ako to urobil. Viac ako to ju prekvapila zvláštna horkosť v jeho slovách. On skutočne veril, že si zaslúži zatratenie, hoci svoje činy už celé roky ľutoval. To bolo viac pokánia, ako robili aj tí najsvätejší smrteľníci.

„Nechaj mňa rozhodnúť, komu venujem svoj súcit.“

Hodnú chvíľu neprehovoril, no napokon Phoebe začula, ako si porazenecky povzdychol. „Keby som nevedel o všetkom, čo som v živote napáchal, prisahal by som, že ťa poznám, Phoebe. Niečo v tebe mi je známe. Až príliš na to, aby to bola náhoda.“

„Možno sme sa stretli ešte predtým, než ťa sem zavreli.“

Takmer cítila, ako pokrútil hlavou. „Nie, keby som stretol niekoho takého ako ty, pamätal by som si to. Ale aj tak... dopekla, dokonca aj tvoj pach mi je známy.“

Phoebe automaticky zavetrila, aby identifikovala jeho. Až teraz si uvedomila, že tá známa zvláštne známa vôňa patrila jemu. „Bude príliš divné, keď poviem, že som na tom rovnako a mám pocit, že tvoj pach poznám?“

„Mňa už nemôže nič prekvapiť.“

Usmiala sa. „Ako sa vlastne voláš?“

„Volaj ma ako len uznáš za vhodné.“

„Nemôžem na teba pokrikovať hej ty, to by bolo... neslušné.“

Neveselo sa zasmial. „Ver mi, bolo by to oveľa slušnejšie ako mená, ktorými ma nazývajú ostatní.“

„Asi nemáš veľa... stúpencov,“ povedala neisto Phoebe. Opäť sa pristihla pri tom, že sa ho nechce nejako dotknúť. Dopekla, kto to bol, že sa takto cítila?

„Aj tak by si mohla nazvať fakt, že ma tu väčšina z nich nenávidí.“

Zavrela oči a ešte viac sa schúlila do seba, aby sa zahriala. „Kto sú to tí oni?“

„Mohol by som ti povedať, kto sme boli predtým, ale pochybujem, že to ešte stále platí. Ona všetko zmenila. Dokonca aj to, čo si ostatní myslia o mne.“

„Bojím sa spýtať, o kom hovoríš práve teraz.“

Znechutene si odfrkol. „Ver mi, nie je to práve osoba, o ktorej by som sa chcel rozprávať, ale určite ju poznáš. Je zákerná a vždy dosiahne to, čo si zaumieni. Klame tak dobre, že nevieš, či aspoň jediné slovo, ktoré kedy vyslovila, bolo úprimné.“

Phoebe hneď prišla na um jedna osoba, ale zaplašila tú myšlienku. Predsa ešte neznamenalo, že to, čo všetko jej už vykonala, z nej robí osobu, o ktorej hovoril ten muž. S potrasením hlavy zaplašila tú myšlienku.

„Ten opis mi znie povedome. Ak sa volá?“

„Rada si mení mená podľa potreby. Je ako chameleón. Doslova. Keď som sa s ňou stretol naposledy, hovorila si...“ Skôr, ako mohol vysloviť to meno ho prerušil pohŕdavý smiech nejakého muža. Phoebe si vydesene uvedomila, že ho nepočula prichádzať. V duchu si pre to vynadala. Kedy prestala byť ostražitá?

„Nejako si sa rozhovoril, ty spráchnivený bastard. Asi by sme ti mali ubrať z výhod tohto pobytu, začínaš si ho užívať.“

„Čo povedať, ste proste neopakovateľní hostitelia.“

„Sklapni, lebo si moja päsť pripomenie, že bez zubov už nie je také ľahké tokať so ženskými.“

„Nechaj ho na pokoji!“ skríkla Phoebe a vyskočila na nohy, zámerne ignorujúc protest svojej ešte stále boľavej hlavy.

Muž sa miesto toho, aby ju bral vážne, len rozosmial. „Ale pozrimeže, niekto začal očarovať nesprávnu ženu. Neprekvapuje ma, že to skúšaš práve na ňu. S ohľadom na tvoju povesť.“

Bez ďalšieho slova vysvetlenia odomkol dvere na jej cele a nie práve najšetrnejšie ju vytiahol von. Celý bok si oškrela o tvrdú oceľ mreží. Ticho zastenala, ale to ho nezastavilo. Len jej silnejšie zovrel rameno, až sa začala báť, že by jej ho mohol zlomiť ako špáradlo. Za sebou začula, ako muž bez mena silno búši do mreží a prikazuje, aby ju ten druhý muž pustil. Jeho záujem ju prekvapil, ale to nič nemenilo na to, že ho jej sprievodca aj naďalej ignoroval.

„Nedávaj jej čo chce! Nech sa deje čokoľvek, nedovoľ jej vyhrať, Phoebe!“ začula za sebou ako posledné predtým, než sa ťažké dvere zatvorili a oni nezačali stúpať po schodisku nahor. Zakopávala a hrozilo, že si rozbije hlavu, lenže ten muž ju držal priveľmi silno. Stavila by svoj posledný plat, že bol vlkolak. Aj citovým rozpoložením, aj pachom. Očividne bol nervózny a to nebolo dobré. Preto sa snažila byť čo najviac pokojná a zbytočne ho nerozčuľovať.

Keď ju hodil na tvrdú stoličku v malej miestnosti, takmer si úľavne vydýchla. Ale to len do chvíle, keď nezbadala, že súčasťou zariadenia tej malej kôlničky bol aj široký, kovový stôl, na ktorom boli poukladané nejaké... veci. Radšej si nechcela pripustiť, na čo sa pozerá a svoj zrak uprela na ruky zložené v lone. No aj tak nezastavila takmer bolestnú triašku. Bála sa zodvihnúť opäť zrak a poobzerať sa okolo seba, hľadať únikovú cestu. Vlčica jej v hlave vrčala, aby sa sústredila a snažila sa všetko využiť vo svoj prospech. Bola dokonca rozhodnutá ju poslúchnuť a zabudnúť na to, kde sa nachádza, keď sa za ňou náhle ozval až príliš známy hlas:

„Tak sa opäť stretávame. Tentoraz osamote. Aké nemilé - pre teba.“

Kapitola 17. ¦¦ Kapitola 19.

V prvom rade sa vám chcem veľmi ospravedlniť, že kapitolu pridávam až takto neskoro, ale bohužiaľ som minulý týždeň nemala čas písať. Musela so zaskakovať za kolegyňu v práci, takže nebol žiadny voľný utorok. Dúfam, že som vám to touto kapitolou aspoň trochu vynahradila.

V druhom rade by som vás rada požiadala, aby ste zablúdili na moje zhrnutie. Do konca príbehu nás už nečaká až tak veľa kapitol, takže som začala uvažovať, čo začať písať ako ďalšie. A tu som narazila na problém - vybrať jeden nápad, keďže by som dokázala začať písať aj všetky. Takže mám pre vás opäť jednu malú anketu. Minule bol problém s tým, že bolo príliš veľa nápadov, viacerí ste sa sťažovali, že ste si nevedeli vybrať. Teraz je ich ešte viac, tak sa vám to pokúsim zjednodušiť. Pomôžte mi vybrať z nasledujúcich troch nápadov: Niekto za oponou, Cesta vrahyne a Chybný klon. Budem vďačná za každý jeden hlas a vopred za ne ďakujem. :)

Vaša Lili :)

P. S.: Nápady nájdete na mojom zhrnutí, kde môžete aj hlasovať. :)

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek V srdci tigra - Kapitola 18.: