V moci daru - 9. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Takže tu to začína byť trošku pikantné...

22.08.2010 (20:00) • Sophie • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 436×

Hádka a jej následky - 8. kapitola

Pomaly som stlačila číslo šesť na mojom mobil a cez rýchlu voľbu som zavolala Nickovi. Bojazlivo som čakala a keď to konečne zdvihol, tón jeho hlasu ma prekvapil:

„Amber, Amber? Kde si bola?!“ kričal do slúchadlo panicky až hystericky.

„Kristepane Nick...nestresuj....“ Ani som nestihla dokončiť vetu pretože začal zase kričať.

„Ako to, nestresuj? Sľúbila si mi, že mi zavoláš hneď ako dovezieš babku z letiska a to je odvtedy šesť hodín!“

„Proste toho na mňa bolo veľa, porozprávam ti o tom neskôr.“ Povedala som a zrušila. Radšej som si ani nechcela predstavovať ako na toto zareagoval. Nedodržím sľub, potom mu k tomu nedám žiadne vysvetlenie a nakoniec len tak bez rozlúčenia zruším. Som ja ale mrcha! Musím sa ísť odreagovať. Rozmýšľala som kam pôjdem, keď som si spomenula na neďaleký bar. Unavene som vstala z postele a dala si na seba nejakú peknú rifľovú minisukňu a biely top s flitrami, na viazanie okolo krku.

Babičke som zakričala, že idem von a plná nádejí som sa vybrala do pubu. Keď som vošla do tmavého priestoru práve začala hrať moja obľúbená pesnička. Vybrala som sa teda rovno na parket a bez akejkoľvek hanby predvádzala svoje trápne tanečné kreácie. Pesnička pomaly končila a tak som sa prešla k pultu a objednala si dvojitú whisky. Potrebovala som sa totálne opiť a zabudnúť tak na to čo sa mi dnes porobilo.

K baru si tiež prisadol jeden krásny chalan. Mal blond vlasy a modré oči, ktoré mu žiarili ako iskričky. Všimla som si tiež, že má obrovské svaly, ktoré dával jasne najavo vo svojom bielom obtiahnutom tričku. Čo sa týka jeho ďalšieho oblečenia a bižutérie- mal kaki nohavice a hrubý strieborno- kožený náramok. Čudovala som sa ako to viem všetko rozoznať po druhej dvojitej whisky čo som v tom čase mala už dávno v sebe. Usmial sa na mňa a odhalil tak krásny biely chrup.

„Ahoj kráska, ako?“ Ja som sa (po už tretej dvojitej whisky) prudko začervenala a opito odpovedala:

„Ale...hik....dobre...hik....a ty...hik...?“

„Fajn len sa mi nepáči tento tmavý priestor chcel by som ísť do svojej izby a rozvaliť sa na posteľ... Pôjdeš so mnou?“ V stave mojej maximálnej možnej opitosti som ešte našťastie vnímala, že ma chce použiť ako… nechcem na to ani myslieť lebo je to totálne opovrhnutia hodné. Opitým hlasom som naňho nakričala:

„Ty si čo o sebe myslíš… hik?!“ Prudko som vstala zo stoličky a vzápätí som od toľkého alkoholu odpadla.

Zobudila som sa na zemi. Asi som bola ešte opitá lebo som sa cítila akoby som sa hýbala alebo skôr zem podo mnou sa hýbala. Zdvihla som sa zo zeme a poobzerala sa okolo seba. Sedela som vo veľkej izbe, ktorá mala úplne tmavé sklá okien, zvonka nebolo absolútne nič vidieť dnu. Také sklá som videla len na aute a tak ma prekvapilo, že ich vyrábajú aj do domácnosti. Ten chalan musel byť fakt bohatý. Izba žiarila čistotou. V kúte bol malý minibar s ktorého práve ten chalan vybral fľašu tvrdého alkoholu a dva poháre.

„Kto si?“ spýtala som sa omámene. Chalan sa usmial a posadil sa do červeného kresla.

„Zaujíma ťa to?“ spýtal sa a ja som sa posadila a rukami oprela o zem.

„Ani nie ale vzhľadom na to, že ma príšerne bolí hlava a som v neznámej izbe začínam mať trochu strach. Preto chcem vedieť kto si a či máš nejaký záznam v trestnom registri alebo inak: Mám sa ťa báť?“ dokončila som svoj dlhý monológ a obzrela sa okolo seba, pričom som čakala na odpoveď. Môj pohľad skončil na chalanovi, ktorého meno stále neviem.

„Ale, ale akúže to tu máme detektívku.“ Priblbo sa usmial a potom doložil: „Volám sa Simon, viac ti nepoviem,“ povedal a neprestal sa usmievať.

„Prestaň sa už usmievať. Chcem ísť domov.“ povedala som a postavila sa na vlastné nohy, ale zároveň som sa musela oprieť o najbližšiu stenu, aby som nespadla.

„Ale no. Hádam sa ma nebojíš.“ povedal a priblížil sa ku mne. Ponúkol mi pohár s alkoholom, ale namiesto toho, aby som ho vypila, ma naplo a Simon sa vzdialil.

„Je ti zle?“ spýtal sa a kontrolne na mňa pozrel.

„Ty si buď hluchý alebo ma nepočúvaš. Povedala som, že sa bojím a jasné, že mi je zle tiež som ti vravela, že sa mi točí hlava“ povedala som a prameň vlasov mi spadol pred oči.

„Poznám jednu liečbu.“ povedal a priblížil sa ku mne a odopol si štýlový opasok na nohaviciach.

„Áno? Aj ja. Povedať si zbohom a ísť domov.“ povedala som a podišla k dverám. Simon za mnou rýchlo dobehol a chytil ma za ruku.

„To nemyslíš vážne.“ povedal a zahľadel sa mi do očí.

„Pozri, mám chalana, ktorého milujem a neplánujem ho podviesť. Takže si daj pohov. Možno vyzeráš super, ale ja s tebou nechcem nič mať.“ povedala som a otvorila dvere, ktoré on následne zabuchol. Otočil ma tak, aby som sa mu pozerala do očí.

„Ty to možno nechceš, ale ja hej.“ povedal a svojimi silnými rukami ma dotiahol k posteli. Metala som sa zo strany na stranu, aj keď to nebolo ťažké, pretože pri mojej opitosti som sa motala na každom kroku. Nohy sa mi plietli, videla som dvojmo. Simon ma strčil na posteľ a ja som sa ukrutne rozrehotala. Vtedy som ho dostala.

Zostal stáť na mieste ako obarený, pretože nevedel, čo mi je. Rýchlo podišiel ku mne a zalomcoval mnou, ale keď som sa neprestávala smiať, so strachom odišiel. Asi si myslel, že som vhodná na psychiatriu. Hneď ako za sebou zabuchol dvere, prestala som sa smiať a na tvári som mala čudný výraz, ktorý neviem ani pomenovať. Jedno obočie som mala nadvihnuté a na tvári sa mi šklbal mierny úsmev. Musím o tej psychiatrii ešte pouvažovať…

„Úchylák.“ povedala som si a s neskrývaným odporom sa dotackala k dverám, ktoré som otvárala polhodinu, aj keď neboli zamknuté. Pred dverami ale stál Simon a keď si všimol, že som v pohode, zase ma strčil do izby a oprel o stenu. Rýchlo si vyzliekol tričko a hmatal aj po mojom a ja som mu…

Hádka a jej následky - 8. kapitola

Pomaly som stlačila číslo šesť na mojom mobil a cez rýchlu voľbu som zavolala Nickovi. Bojazlivo som čakala, a keď to konečne zdvihol, tón jeho hlasu ma prekvapil:

„Amber, Amber? Kde si bola?!“ kričal do slúchadlo panicky až hystericky.

„Kristepane Nick... Nestresuj...“ Ani som nestihla dokončiť vetu, pretože začal zase kričať.

„Ako to, nestresuj? Sľúbila si mi, že mi zavoláš hneď ako dovezieš babku z letiska a to je odvtedy šesť hodín!“

„Proste toho na mňa bolo veľa, porozprávam ti o tom neskôr.“ Povedala som a zrušila. Radšej som si ani nechcela predstavovať, ako na toto zareagoval. Nedodržím sľub, potom mu k tomu nedám žiadne vysvetlenie a nakoniec len tak bez rozlúčenia zruším. Som ja ale mrcha! Musím sa ísť odreagovať. Rozmýšľala som kam pôjdem, keď som si spomenula na neďaleký bar. Unavene som vstala z postele a dala si na seba nejakú peknú rifľovú minisukňu a biely top s flitrami, na viazanie okolo krku.

Babičke som zakričala, že idem von a plná nádejí som sa vybrala do pubu. Keď som vošla do tmavého priestoru, práve začala hrať moja obľúbená pesnička. Vybrala som sa teda rovno na parket a bez akejkoľvek hanby predvádzala svoje trápne tanečné kreácie. Pesnička pomaly končila a tak som sa prešla k pultu a objednala si dvojitú whisky. Potrebovala som sa totálne opiť a zabudnúť tak na to, čo sa mi dnes porobilo.

K baru si tiež prisadol jeden krásny chalan. Mal blond vlasy a modré oči, ktoré mu žiarili ako iskričky. Všimla som si tiež, že má obrovské svaly, ktoré dával jasne najavo vo svojom bielom obtiahnutom tričku. Čo sa týka jeho ďalšieho oblečenia a bižutérie - mal kaki nohavice a hrubý strieborno - kožený náramok. Čudovala som sa, ako to viem všetko rozoznať po druhej dvojitej whisky, čo som v tom čase mala už dávno v sebe. Usmial sa na mňa a odhalil tak krásny biely chrup.

„Ahoj kráska, ako?“ Ja som sa (po už tretej dvojitej whisky) prudko začervenala a opito odpovedala:

„Ale... hik... dobre... hik... a ty... hik?“

„Fajn, len sa mi nepáči tento tmavý priestor, chcel by som ísť do svojej izby a rozvaliť sa na posteľ... Pôjdeš so mnou?“ V stave mojej maximálnej možnej opitosti som ešte našťastie vnímala, že ma chce použiť ako… nechcem na to ani myslieť, lebo je to totálne opovrhnutia hodné. Opitým hlasom som naňho nakričala:

„Ty si čo o sebe myslíš… hik?!“ Prudko som vstala zo stoličky a vzápätí som od toľkého alkoholu odpadla. Zobudila som sa na zemi. Asi som bola ešte opitá, lebo som sa cítila, akoby som sa hýbala alebo skôr zem podo mnou sa hýbala. Zdvihla som sa zo zeme a poobzerala sa okolo seba. Sedela som vo veľkej izbe, ktorá mala úplne tmavé sklá okien, zvonka nebolo absolútne nič vidieť dnu. Také sklá som videla len na aute a tak ma prekvapilo, že ich vyrábajú aj do domácnosti. Ten chalan musel byť fakt bohatý. Izba žiarila čistotou. V kúte bol malý minibar, s ktorého práve ten chalan vybral fľašu tvrdého alkoholu a dva poháre.

Žiarivo sa na mňa usmial a podal mi pohár, ktorý medzitým už stihol naliať. Pozrela som sa na mobil a zistila som, že je už pekne dlho po polnoci a ja som sľúbila babke, že sa vrátim do druhej nadránom. Bolo mi to jedno. Vliala som do seba pohár a napriahla ruku, aby mi nalial ďalšiu. Dúfam, že sa mi to podarí. „Kto si?“ spýtala som sa omámene. Chalan sa usmial a posadil sa do červeného kresla.

„Zaujíma ťa to?“ spýtal sa a ja som sa posadila a rukami oprela o zem.

„Ani nie, ale vzhľadom na to, že ma príšerne bolí hlava a som v neznámej izbe začínam mať trochu strach. Preto chcem vedieť, kto si a či máš nejaký záznam v trestnom registri alebo inak: Mám sa ťa báť?“ Dokončila som svoj dlhý monológ a obzrela sa okolo seba, pričom som čakala na odpoveď. Môj pohľad skončil na chalanovi, ktorého meno stále neviem.

„Ale, ale akúže to tu máme detektívku.“ Priblbo sa usmial a potom doložil: „Volám sa Simon, viac ti nepoviem,“ povedal a neprestal sa usmievať.

„Prestaň sa už usmievať. Chcem ísť domov,“ povedala som a postavila sa na vlastné nohy, ale zároveň som sa musela oprieť o najbližšiu stenu, aby som nespadla.

„Ale no. Hádam, sa ma nebojíš,“ povedal a priblížil sa ku mne. Ponúkol mi pohár s alkoholom, hja som ho vypila, ale potom ma naplo a Simon sa vzdialil. „Je ti zle?“ spýtal sa a kontrolne na mňa pozrel.

„Ty si buď hluchý, alebo ma nepočúvaš. Povedala som, že sa bojím a jasné, že mi je zle, tiež som ti vravela, že sa mi točí hlava,“ povedala som a prameň vlasov mi spadol pred oči.

„Poznám jednu liečbu,“ povedal a priblížil sa ku mne a odopol si štýlový opasok na nohaviciach.

„Áno? Aj ja. Povedať si zbohom a ísť domov,“ povedala som a podišla k dverám. Simon za mnou rýchlo dobehol a chytil ma za ruku.

„To nemyslíš vážne,“ povedal a zahľadel sa mi do očí.

„Pozri, mám chalana, ktorého milujem a neplánujem ho podviesť. Takže si daj pohov. Možno vyzeráš super, ale ja s tebou nechcem nič mať,“ povedala som a otvorila dvere, ktoré on následne zabuchol. Otočil ma tak, aby som sa mu pozerala do očí.

„Ty to možno nechceš, ale ja hej,“ povedal a svojimi silnými rukami ma dotiahol k posteli. Metala som sa zo strany na stranu, aj keď to nebolo ťažké, pretože pri mojej opitosti som sa motala na každom kroku. Nohy sa mi plietli, videla som dvojmo. Simon ma strčil na posteľ a ja som sa ukrutne rozrehotala. Vtedy som ho dostala.

„Úchylák,“ povedala som si a s neskrývaným odporom sa dotackala k dverám, ktoré som otvárala polhodinu, aj keď neboli zamknuté. Pred dverami ale stál Simon a keď si všimol, že som v pohode, zase ma strčil do izby a oprel o stenu. Rýchlo si vyzliekol tričko a hmatal aj po mojom a ja som mu…

Autor: Sophie, v rubrice: Povídky » Na pokračování