V moci daru - 8. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Čo povie babička Mabel, Amber? Uverí Amber babičke?

11.08.2010 (15:00) • Sophie • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 412×

Mágia - 7. kapitola

Objavilo sa dlhé točité schodisko smerom dole do podzemia.

Vykročila so mnou dole a stále ma pritom držala za predlaktie. Videla som ako sa celá chveje od vzrušenia ukázať mi tú skrytú vec.

Keď sme došli dole uvidela som najprv malú okrúhlu miestnosť, ktorá bola osvetlená piatimi fakľami, ktoré boli zavesené na stene. Ako sme vstúpili tak sme zvírili prach a ten sa vo svetle krásne rozplynul. Pomaly som si pripadala ako v čarovnej krajine. Na vysokom podstavci uprostred miestnosti bola položená obrovská kniha. Moje nadšenie upadlo.

„To si ma sem zaviedla len kvôli nejakej knihe?“ spýtala som sa s nechuťou v hlase.

„Nie, kvôli hocijakej knihe, dieťa moje.“ Povedala babička s veľkou bázňou.

„A v čom sa tá kniha líši od ostatných?“ pýtala som sa stále s tým istým tónom.

Babička podišla bližšie ku knihe a pokynula aj mne aby som podišla bližšie. Pohladila knihu a začala mi vysvetľovať: „Vidíš ten znak na tej knihe? To je pentagram. Symbolizuje mágiu. Máš už aspoň poňatia o čom je táto kniha?“

Pomaly sa mi to v hlave začínalo dávať dokopy. Otvorila som ústa. Pokúšala som sa ich zavrieť ale akoby mi všetky svaly zamrzli. Pozerala som sa na knihu ako na zjavenie. S neveriacim hlasom som sa spýtala: „Táto kniha je o mágii?!“

Babička prikývla a povedala: „Áno, je to veľmi tajná kniha, ktorú si môj, teda náš, rod a zopár ďalších z rezervácie odovzdávame po celé stáročia.“

„A keď je tak veľmi tajná, prečo mi ju ukazuješ?“

„Amber, ukazujem ti ju preto lebo aj ty si čarodejnica.“

„Čože? Čože to som? Aj ja? Kto iný okrem mňa?“ sypali sa zo mňa neveriace otázky.

„Tento dar sa dedí na každú druhú generáciu.“

„Čože? To tým pádom si aj ty čarodejnica? Vie o tom mama?“

„Jasné, že o tom tvoja mama vie. Musela som jej to povedať. Keby som náhodou zomrela musel byť niekto, kto by to povedal tebe.“

Neveriaco som na babičku civela. Vyzerala som ako také teliatko. Po chvíli tohto nepochopiteľného civenia ma babička vyzvala aby som otvorila knihu: „Amber, v tejto knihe je ako sa môžeš naučiť ovládať svoj dar. Ale dávaj si pozor, je to veľká zodpovednosť a môžeš aj niekomu ublížiť.“

Podišla som ešte bližšie a dotkla som sa zamatovo modrého obalu knihy. Prstom som prešla po čiarach pentagramu a pomaly som došla ku kraju knihy. Otvorila som ju a začala prevracať stránky. Bolo ich hrozne veľa. Nalistovala som dozadu na obsah. Táto kniha mala vyše 260-tich kapitol a 5000 strán. Začala som čítať prvé názvy kapitol: Úvod do čarodejníctva, Aký máte dar?, Schopnosti darov,... atď. Čím ďalej som čítala tým viac som tomu neverila. Ja a čarodejnica? Tým by sa mnoho vysvetľovalo ale... Je tu to veľké ALE. Táto kniha mohla byť sfalšovaná alebo čo ja viem čo… Začala som sa báť.

„Amber, ty mi neveríš.“ Babička to nevyslovila ako otázku ale ako konštatovanie. Ďalšia vec čo ma dnes udivila. Ako mohla vedieť, že jej neverím? Hoci je fakt, že to na mne muselo byť dosť vidno.

„Babi, sorry ale to nie je normálne. Síce by sa tým veľa vysvetlilo ale je to proste neskutočné. Žijeme v 21. storočí preboha! Na takéto veci sa dnes už neverí.“

„Sama vravíš, že by sa tým veľa vysvetlilo. A neoháňaj sa modernou dobou a svetom, ktorý je taký hlúpy, že už neverí na tieto veci.“

Ústa sa mi mimovoľne otvorili dokorán. „Chceš mi tým povedať, že mágia naozaj existovala a existuje a, že ľudia v minulosti o nej vedeli?“

„Mágia existuje to ti môžem pokojne potvrdiť. Ľudia ale časom ohlúpli a potlačili v sebe čarodejné vnímanie. To sa ťahá už od vzniku Zeme. Myslíš, že ako prežili neandertálci v jaskyniach? Však by cez zimu zamrzli. Mali vlastného šamana, ktorý privolal na nich dobrých duchov a tí ich ochraňovali. V 19. storočí čarodejnice lovili. Nikdy ich však nenašli lebo jednou z našich schopností je pomiasť ľuďom myšlienky. Kvôli tomu umrelo na hraniciach množstvo nevinných žien. Táto kniha, ktorú máš pred sebou mala na začiatku svojho vzniku jednu stranu. Postupne sa ale zväčšovala lebo bola vždy nejaká čarodejnica z nášho rodu čo sa chcela podeliť o svoje vedomosti a poradiť mladým čarodejniciam ako zvládať svoj talent.“

Neveriacky som na ňu civela a snažila sa vstrebať význam jej slov. Nejako mi to nešlo. Veď toto nie je možné.

„Klameš mi,“ povedala som babičke urazene. Tá na mňa smutne pozrela.

„Sama niekde cítiš, že ti vravím pravdu.“

„Necítim, klameš mi,“ skríkla som hystericky a vybehla z miestnosti.

„Amber...“

Už som je nepočula. Bežala som hore po schodoch a von z tajnej miestnosti. Bežala som do svojej izby kde som sa hodila na posteľ a rozplakala. To nie je možné! Myslela som si a búchala som päsťami do matraca.

Neskoro som si spomenula, že po príchode babičky som mala volať Nickovi..

Babička ma zaviedla do našej malej knihovne. Potiahla za starý ošumelý zväzok, ktorý vyzeral, že sa ide už už rozpadnúť a knihovňa sa hladko odsunula do steny. Nečítam často, radšej som vonku s kamarátmi a tak som doteraz netušila, že v našom dome máme tajnú miestnosť. Objavilo sa dlhé točité schodisko smerom dole do podzemia.
Vykročila so mnou dole a stále ma pritom držala za predlaktie. Videla som, ako sa celá chveje od vzrušenia ukázať mi tú skrytú vec.

Keď sme došli dole uvidela som najprv malú okrúhlu miestnosť, ktorá bola osvetlená piatimi fakľami, ktoré boli zavesené na stene. Ako sme vstúpili, tak sme zvírili prach a ten sa vo svetle krásne rozplynul. Pomaly som si pripadala ako v čarovnej krajine. Na vysokom podstavci uprostred miestnosti bola položená obrovská kniha. Moje nadšenie upadlo.

„To si ma sem zaviedla len kvôli nejakej knihe?“ spýtala som sa s nechuťou v hlase.

„Nie, kvôli hocijakej knihe, dieťa moje.“ Povedala babička s veľkou bázňou.

„A v čom sa tá kniha líši od ostatných?“ pýtala som sa stále s tým istým tónom.Babička podišla bližšie ku knihe a pokynula aj mne, aby som podišla bližšie. Pohladila knihu a začala mi vysvetľovať: „Vidíš ten znak na tej knihe? To je pentagram. Symbolizuje mágiu. Máš už aspoň poňatia, o čom je táto kniha?“
Pomaly sa mi to v hlave začínalo dávať dokopy. Otvorila som ústa. Pokúšala som sa ich zavrieť, ale akoby mi všetky svaly zamrzli. Pozerala som sa na knihu ako na zjavenie. S neveriacim hlasom som sa spýtala: „Táto kniha je o mágii?!“

Babička prikývla a povedala: „Áno, je to veľmi tajná kniha, ktorú si môj, teda náš rod a zopár ďalších z rezervácie odovzdávame po celé stáročia.“

„A keď je tak veľmi tajná, prečo mi ju ukazuješ?“

„Amber, ukazujem ti ju preto, lebo aj ty si čarodejnica.“

„Čože? Čože to som? Aj ja? Kto iný okrem mňa?“ sypali sa zo mňa neveriace otázky.

„Tento dar sa dedí na každú druhú generáciu.“

„Čože? To tým pádom si aj ty čarodejnica? Vie o tom mama?“

„Jasné, že o tom tvoja mama vie. Musela som jej to povedať. Keby som náhodou zomrela, musel byť niekto, kto by to povedal tebe.“

Podišla som ešte bližšie a dotkla som sa zamatovo modrého obalu knihy. Prstom som prešla po čiarach pentagramu a pomaly som došla ku kraju knihy. Otvorila som ju a začala prevracať stránky. Bolo ich hrozne veľa. Nalistovala som dozadu na obsah. Táto kniha mala vyše 260-tich kapitol a 5000 strán. Začala som čítať prvé názvy kapitol: Úvod do čarodejníctva, Aký máte dar?, Schopnosti darov,... atď. Čím ďalej som čítala, tým viac som tomu neverila. Ja a čarodejnica? Tým by sa mnoho vysvetľovalo ale... Je tu to veľké ALE. Táto kniha mohla byť sfalšovaná alebo čo, ja viem čo… Začala som sa báť.

„Amber, ty mi neveríš.“ Babička to nevyslovila ako otázku, ale ako konštatovanie. Ďalšia vec čo ma dnes udivila. Ako mohla vedieť, že jej neverím? Hoci je fakt, že to na mne muselo byť dosť vidno.

„Babi, sorry, ale to nie je normálne. Síce by sa tým veľa vysvetlilo, ale je to proste neskutočné. Žijeme v 21. storočí preboha! Na takéto veci sa dnes už neverí.“

„Sama vravíš, že by sa tým veľa vysvetlilo. A neoháňaj sa modernou dobou a svetom, ktorý je taký hlúpy, že už neverí na tieto veci.“

Ústa sa mi mimovoľne otvorili dokorán. „Chceš mi tým povedať, že mágia naozaj existovala a existuje, a že ľudia v minulosti o nej vedeli?“

„Mágia existuje, to ti môžem pokojne potvrdiť. Ľudia ale časom ohlúpli a potlačili v sebe čarodejné vnímanie. To sa ťahá už od vzniku Zeme. Myslíš, že ako prežili neandertálci v jaskyniach? Však by cez zimu zamrzli. Mali vlastného šamana, ktorý privolal na nich dobrých duchov a tí ich ochraňovali. V 19. storočí čarodejnice lovili. Nikdy ich však nenašli, lebo jednou z našich schopností je pomiasť ľuďom myšlienky. Kvôli tomu umrelo na hraniciach množstvo nevinných žien. Táto kniha, ktorú máš pred sebou, mala na začiatku svojho vzniku jednu stranu. Postupne sa ale zväčšovala, lebo bola vždy nejaká čarodejnica z nášho rodu, čo sa chcela podeliť o svoje vedomosti a poradiť mladým čarodejniciam ako zvládať svoj talent.“

Neveriacky som na ňu civela a snažila sa vstrebať význam jej slov. Nejako mi to nešlo. Veď toto nie je možné.

„Klameš mi,“ povedala som babičke urazene. Tá na mňa smutne pozrela.

„Sama niekde cítiš, že ti vravím pravdu.“

„Necítim, klameš mi,“ skríkla som hystericky a vybehla z miestnosti.

„Amber...“

Už som je nepočula. Bežala som hore po schodoch a von z tajnej miestnosti. Bežala som do svojej izby, kde som sa hodila na posteľ a rozplakala. To nie je možné! Myslela som si a búchala som päsťami do matraca.
Neskoro som si spomenula, že po príchode babičky som mala volať Nickovi...

Autor: Sophie, v rubrice: Povídky » Na pokračování