V moci daru - 5. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Čo sa stalo Nickovi?

03.08.2010 (16:00) • Sophie • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 378×

„Čo sa stalo mami?“ Opýtala som sa s rozochveným hlasom a už som tušila, že niečo veľmi zlé.

„Amber, Nick išiel tým vaším poníkom domov, keď sa zo zákruty vyrútil bycikel, ktorí Nicka zrazil. Nie je to nič vážne ale policajti zistili, že bol poriadne opitý- 1,5 promile- a poníka považovali za dopravný prostriedok a... … vzali ho do väzby. Nick ale v stave veľkého hnevu porozbíjal policajtom nábytok a 2 či 3 spôsobil bodné rany nožom. Zvyšný policajti ho zneškodnili tou istou zbraňou a tak je vážne ranený, nikto nevie či bude žiť. Je v nemocnici...“ Nedala som jej dokončiť a takmer hysterickým hlasom som sa opýtala:

„V ktorej nemocnici?“ a popritom som behala po izbe a rýchlo zháňala nejaké čisté oblečenie.

„V nemocnici sv. Marka. Kamže sa chystáš slečinka? Zabudla si? Máš domáce väzenie.“

„Mama, toto snáď nemyslíš vážne. Ak ma tu mieniš držať, ja ti sľubujem, ja ujdem. Čo nevidíš, ako mi na ňom záleží?“ Obzrela som sa na ňu pomedzi svoje rozcuchané vlasy. Mama sa zatvárila prísne ale v očiach som jej videla, že pochybuje. Skúsila som to využiť a vehementne som obhajovala svoj názor. Nakoniec mi to ale nebolo nič platné lebo čím viac som sa obhajovala tým viac sa v maminých očiach objavovala tvrdosť.

„Amber, niečo som ti povedala a naviac teraz mu nepomôžeš. Je v kóme. Nebude ťa počuť.“

„Tak na čo si sem prišla povedať mi to?“ skríkla som na ňu rozzúrene. „Aby si ma rozrušila?“

„Amber, upokoj sa. Prišla som ti to povedať lebo som si všimla, že je to tvoj veľmi dobrý kamarát.“ Keby len to, pomyslela som si pre seba. Hoci som mame povedala všetko o našom dvoj dňovom výlete, nepovedala som jej na čo sa premenilo naše kamarátstvo s Nickom.

„Idem za ním, chcem byť pri tom keď sa preberie,“ vyhlásila som s definitívnym podtónom a chcela som prejsť okolo mamy keď ma chytila za plece a povedala:

„Amber, sľubujem ti, že za ním pôjdeme hneď ráno. Nechcem aby sa niečo stalo ešte aj tebe, však sa pozri na seba aká si rozrušená, takto ťa za volant nepustím. Naviac aj mne záleží na tebe…“ Mame sa v očiach zaligotali slzy a potom klesla na peľasť mojej postele. Vytrhla som sa jej ale keď som videla, že plače vrátila som sa a objala ju okolo pliec.

„Dobre, súhlasím, že je to šialenstvo ale ak tu ostanem môžeš mi niečo splniť?“

„Podľa toho čo, slniečko moje.“

„Môžeš mi to domáce väzenie presunúť na nemocničné väzenie? Kým Nick nevyzdravie ani sa odtiaľ nepohnem maximálne do školy aj spať tam budem.“

„Amber, tebe preskakuje. Ale ako chceš, dokonca v nemocnici im môžeš pomôcť a nebudeš sa kade tade poflakovať.“ Podali sme si ruky a mama odišla.

Ja som sa oblečená zatiaľ len v tričku hodila na posteľ a založila si ruky za hlavou. Čo som to spravila? Čo spravil on? Išiel sa opiť s kamošmi lebo sa tešil, že spolu konečne chodíme? Zavinila som to teda ja?

S veľkými výčitkami svedomia som nakoniec zaspala. Keď som sa zobudila mala som cez seba prehodenú deku a slnko dopadalo cez okno v nejakom divnom uhle. Ospalo som sa pozrela na budík. O môj Bože! Bola presne jedna hodina poobede. Rýchlo som vstala a vzápätí som sa musela oprieť o skriňu lebo sa mi prudko zatočila hlava a pred očami som mala tmu takže keby som sa pohla tak asi do niečoho vrazím.

Keď som už mohla rovno stáť išla som si rýchlo umyť zuby a rozčesať pomotané pramene vlasov. Ako mi kefa rozčesávala vlasy každým svojím pohybom mi pripomínala paniku dnešnej noci.

Nakoniec som tú nervozitu nezvládla a zvyšné nerozčesané vlasy som si rýchlo zviazala do copu a nastriekala si nejaký deodorant. Myslím, že to bolo Rexona na leto. Pozrela som von kúpeľňovým okienkom a všimla som si, že je dosť horúci deň. Vyzliekla som si pokrčené oblečenie čo som si v noci v rýchlosti natiahla na seba. Ako som si všimla nebolo len pokrčené ale aj poriadne špinavé. Aké veci si to len ja ukladám do skrine? Namiesto toho som si dala krásny ružový top a modré legínsy. Zbehla som dole a rovno zamierila ku chladničke. Zatvorím, a všimnem si lístoček pripevnený magnetkou na chladničke.

Milá Sedmospáčka,

Išla som do obchodu. Ak chceš môžeš ísť do nemocnica za Nickom. Na linke máš nejaké peniaze na taxík.

Posielam pusu. Mama

„Ona išla sama do obchou. Aký zázrak,“ zamrmlala som si uštipačne. Obrátila som lístoček na druhú stranu napísala.

Ďakujem, keby niečo mobil nemám lebo si mi ho zhabala a tak mi nemôžeš zavolať. Vezmem si aj nejaké veci na víkend. Prespím tam a budem tam bývať kým sa Nick nepreberie.

Amber

Samej sa mi zdalo ako šialenstvo, že chcem prespať v nemocnici. Ale...sama sebe to priznať môžem...ja Nicka milujem. Nechcem aby tam ležal len tak sám. Vyšla som hore a pobalila si tašku s vecami. Pár riflí, topov a sukní. Hygienická taštička a hotovo.

Zbehla som dolu schodmi a tašku som hodila na gauč. Pozrela som sa do špajze a aleluja! bolo tam posledné mlieko. Zobrala som mlieko a naliala si ho do misky. Potom som vzala krabicu cereálií a zobrala z nej zopár hrstí, ktoré som potom hodila do toho mlieka. Všetko som to dala do rúry a zapla ju na jeden a pol minúty.

To čakanie bolo neznesiteľné. Jedna sekunda trvala celú večnosť. Chcela som ísť čo najskôr za Nickom.

Konečne rúra zapípala a ja som v rýchlosti vybrala cereálie. Hups! Troška mlieka sa vylialo na zem. Misku som odniesla na pult a zobrala handru ktorou som utrela rozliate mlieko. Umyla som si ruky a vzala si s príborníka lyžičku. Rýchlo som do seba napchala jedlo a špinavý riad hodila do drezu. Však neskôr umyjem. Možno. Asi… Nie.

Vrútila som sa do chodby a obula si modré číny a dala si rifľovú bundu. Prudko som rozrazila dvere a letela k môjmu autu, ktoré som dostala na šestnáste narodeniny spolu s vodičákom. Moje auto bol starý sedan značky Audi. Tašku s vecami som hodila na zadné sedadlo a strčila kľúčik do zapaľovania. Motor trošku zarachotil a potom hladko naskočil.

Viezla som sa do nemocnice a neustále som si vyčítala, že je moja vina to ako Nick skončil. Zaparkovala som na plnom parkovisku a sledovala ako zo sanitky vykladajú práve dovezeného muža. Dúfam, že tak neskončil Nick lebo tento bol vo fakt zlom stave- celý doráňaný a ledva dýchal. Rýchlo som prešla popri nich aby som sa na to nemusela pozerať a zamierila na recepciu tejto nemocnice.

„Hľadám izbu Nicka Browna,“ povedala som milej, blonďavej sestričke.

„Ste jeho rodina? Iba tí sem totiž majú prístup,“ povedala s úsmevom. Opravujem sa nie je až taká milá.

„Nie ale... chodíme spolu.“ Tieto slová mi spôsobovali ohromne dobrý pocit ale vedela som, že to nie je pravda alebo...? Dúfam, že nedostal otras mozgu a nezabudol na mňa.

„Aha no...o tomto sa v pravidlách nehovorí... Dobre pustím ťa za ním ale musíš byť veľmi potichu,“ povedala a vyšla spoza pultu. „Nasleduj ma.“

Nasledovala som ju po dlhých chodbách dokonale vyriadenej nemocnice. Cítila som známy nemocničný pach ako mi bije do nosa. Okolo seba som videla chorých pokašliavajúcich ľudí s ich príbuznými. Na niektorých nebol veľmi pekný pohľad a tak som sa radšej dívala do zeme.

Prešli asi dve minúty a ešte stále som šliapala po tejto veľkej nemocnici za sestričkou. Kým som za ňou kráčala predstavovala som si všetky možné scenáre ako Nick vyzerá. Boli čoraz horšie a horšie. Z jedného ma dokonca naplo na zvracanie. Oči som neodtrhla od zeme a v tom bum! vrazila som do sestričky. Tá na mňa nepekne zazrela a tak som na ňu aj ja tak zazrela. Vtom sa prudko chytila za hlavu a rýchlo povedala:

„Prepáčte ale musím si ísť dať nejaký panadol, hrozne ma začala bolieť hlava,“ a rýchlym krokom odkráčala preč.

Ja som ostala nerozhodne stáť pred dverami do Nickovej izby. Chvíľu som tam nerozhodne prešľapovala ale keď som videla pohľady ostatných pacientov, ktorí sa na mňa dívali ako na šialenca, zhlboka som sa nadýchla a stlačila kľučku.

„Čo sa stalo, mami?“ Opýtala som sa s rozochveným hlasom a už som tušila, že niečo veľmi zlé.

„Amber, Nick išiel tým vaším poníkom domov, keď sa zo zákruty vyrútil bycikel, ktorí Nicka zrazil. Nie je to nič vážne, ale policajti zistili, že bol poriadne opitý - 1,5 promile - a poníka považovali za dopravný prostriedok a vzali ho do väzby. Nick ale v stave veľkého hnevu porozbíjal policajtom nábytok a 2 či 3 spôsobil bodné rany nožom. Zvyšný policajti ho zneškodnili tou istou zbraňou a tak je vážne ranený, nikto nevie či bude žiť. Je v nemocnici...“ Nedala som jej dokončiť a takmer hysterickým hlasom som sa opýtala:

„V ktorej nemocnici?“ a popritom som behala po izbe a rýchlo zháňala nejaké čisté oblečenie.

„V nemocnici sv. Marka. Kamže sa chystáš, slečinka? Zabudla si? Máš domáce väzenie.“

„Mama, toto snáď nemyslíš vážne. Ak ma tu mieniš držať, ja ti sľubujem, ja ujdem. Čo nevidíš, ako mi na ňom záleží?“ Obzrela som sa na ňu pomedzi svoje rozcuchané vlasy. Mama sa zatvárila prísne, ale v očiach som jej videla, že pochybuje. Skúsila som to využiť a vehementne som obhajovala svoj názor. Nakoniec mi to ale nebolo nič platné lebo čím viac som sa obhajovala, tým viac sa v maminých očiach objavovala tvrdosť.

„Amber, niečo som ti povedala a naviac teraz mu nepomôžeš. Je v kóme. Nebude ťa počuť.“

„Tak na čo si sem prišla povedať mi to?“ skríkla som na ňu rozzúrene. „Aby si ma rozrušila?“

„Idem za ním, chcem byť pri tom, keď sa preberie,“ vyhlásila som s definitívnym podtónom a chcela som prejsť okolo mamy, keď ma chytila za plece a povedala: „Amber, sľubujem ti, že za ním pôjdeme hneď ráno. Nechcem, aby sa niečo stalo ešte aj tebe, však sa pozri na seba aká si rozrušená, takto ťa za volant nepustím. Naviac aj mne záleží na tebe…“ Mame sa v očiach zaligotali slzy a potom klesla na peľasť mojej postele. Vytrhla som sa jej, ale keď som videla, že plače vrátila som sa a objala ju okolo pliec.

„Dobre, súhlasím, že je to šialenstvo ale ak tu ostanem môžeš mi niečo splniť?“

„Podľa toho čo, slniečko moje.“

„Môžeš mi to domáce väzenie presunúť na nemocničné väzenie? Kým Nick nevyzdravie ani sa odtiaľ nepohnem maximálne do školy, aj spať tam budem.“

„Amber, tebe preskakuje. Ale ako chceš, dokonca v nemocnici im môžeš pomôcť a nebudeš sa kade tade poflakovať.“ Podali sme si ruky a mama odišla.
Ja som sa oblečená zatiaľ len v tričku, hodila na posteľ a založila si ruky za hlavou. Čo som to spravila? Čo spravil on? Išiel sa opiť s kamošmi lebo sa tešil, že spolu konečne chodíme? Zavinila som to teda ja?
S veľkými výčitkami svedomia som nakoniec zaspala. Keď som sa zobudila mala som cez seba prehodenú deku a slnko dopadalo cez okno v nejakom divnom uhle. Ospalo som sa pozrela na budík. O môj Bože! Bola presne jedna hodina poobede. Rýchlo som vstala a vzápätí som sa musela oprieť o skriňu lebo sa mi prudko zatočila hlava a pred očami som mala tmu, takže keby som sa pohla, tak asi do niečoho vrazím.

Keď som už mohla rovno stáť, išla som si rýchlo umyť zuby a rozčesať pomotané pramene vlasov. Ako mi kefa rozčesávala vlasy, každým svojím pohybom mi pripomínala paniku dnešnej noci.
Nakoniec som tú nervozitu nezvládla a zvyšné nerozčesané vlasy som si rýchlo zviazala do copu a nastriekala si nejaký deodorant. Myslím, že to bolo Rexona na leto. Pozrela som von kúpeľňovým okienkom a všimla som si, že je dosť horúci deň. Vyzliekla som si pokrčené oblečenie, čo som si v noci v rýchlosti natiahla na seba. Ako som si všimla nebolo len pokrčené ale aj poriadne špinavé. Aké veci si to len ja ukladám do skrine? Namiesto toho som si dala krásny ružový top a modré legínsy. Zbehla som dole a rovno zamierila ku chladničke. Zatvorím, a všimnem si lístoček pripevnený magnetkou na chladničke.

Milá Sedmospáčka, Išla som do obchodu. Ak chceš môžeš ísť do nemocnica za Nickom. Na linke máš nejaké peniaze na taxík. Posielam pusu. Mama

„Ona išla sama do obchou. Aký zázrak,“ zamrmlala som si uštipačne. Obrátila som lístoček na druhú stranu napísala.

Ďakujem, keby niečo mobil nemám, lebo si mi ho zhabala a tak mi nemôžeš zavolať. Vezmem si aj nejaké veci na víkend. Prespím tam a budem tam bývať, kým sa Nick nepreberie.

Samej sa mi zdalo ako šialenstvo, že chcem prespať v nemocnici. Ale... sama sebe to priznať môžem... ja Nicka milujem. Nechcem, aby tam ležal len tak sám. Vyšla som hore a pobalila si tašku s vecami. Pár riflí, topov a sukní. Hygienická taštička a hotovo.

Zbehla som dolu schodmi a tašku som hodila na gauč. Pozrela som sa do špajze a aleluja! Bolo tam posledné mlieko. Zobrala som mlieko a naliala si ho do misky. Potom som vzala krabicu cereálií a zobrala z nej zopár hrstí, ktoré som potom hodila do toho mlieka. Všetko som to dala do rúry a zapla ju na jeden a pol minúty.
To čakanie bolo neznesiteľné. Jedna sekunda trvala celú večnosť. Chcela som ísť čo najskôr za Nickom.
Konečne rúra zapípala a ja som v rýchlosti vybrala cereálie. Hups! Troška mlieka sa vylialo na zem. Misku som odniesla na pult a zobrala handru, ktorou som utrela rozliate mlieko. Umyla som si ruky a vzala si s príborníka lyžičku. Rýchlo som do seba napchala jedlo a špinavý riad hodila do drezu. Však neskôr umyjem. Možno. Asi… Nie.

Vrútila som sa do chodby a obula si modré číny a dala si rifľovú bundu. Prudko som rozrazila dvere a letela k môjmu autu, ktoré som dostala na šestnáste narodeniny spolu s vodičákom. Moje auto bol starý sedan značky Audi. Tašku s vecami som hodila na zadné sedadlo a strčila kľúčik do zapaľovania. Motor trošku zarachotil a potom hladko naskočil.

Viezla som sa do nemocnice a neustále som si vyčítala, že je moja vina to, ako Nick skončil. Zaparkovala som na plnom parkovisku a sledovala ako zo sanitky vykladajú práve dovezeného muža. Dúfam, že tak neskončil Nick lebo tento bol vo fakt zlom stave - celý doráňaný a ledva dýchal. Rýchlo som prešla popri nich aby som sa na to nemusela pozerať a zamierila na recepciu tejto nemocnice.

„Hľadám izbu Nicka Browna,“ povedala som milej, blonďavej sestričke.

„Ste jeho rodina? Iba tí sem totiž majú prístup,“ povedala s úsmevom. Opravujem sa, nie je až taká milá.

„Nie, ale... chodíme spolu.“ Tieto slová mi spôsobovali ohromne dobrý pocit, ale vedela som, že to nie je pravda alebo...? Dúfam, že nedostal otras mozku a nezabudol na mňa.

„Aha no... o tomto sa v pravidlách nehovorí... Dobre, pustím ťa za ním, ale musíš byť veľmi potichu,“ povedala a vyšla spoza pultu. „Nasleduj ma.“

Nasledovala som ju po dlhých chodbách dokonale vyriadenej nemocnice. Cítila som známy nemocničný pach, ako mi bije do nosa. Okolo seba som videla chorých pokašliavajúcich ľudí s ich príbuznými. Na niektorých nebol veľmi pekný pohľad a tak som sa radšej dívala do zeme.

Prešli asi dve minúty a ešte stále som šliapala po tejto veľkej nemocnici za sestričkou. Kým som za ňou kráčala predstavovala som si všetky možné scenáre, ako Nick vyzerá. Boli čoraz horšie a horšie. Z jedného ma dokonca naplo na zvracanie. Oči som neodtrhla od zeme a v tom bum! Vrazila som do sestričky. Tá na mňa nepekne zazrela a tak som na ňu aj ja tak zazrela. Vtom sa prudko chytila za hlavu a rýchlo povedala:

„Prepáčte, ale musím si ísť dať nejaký panadol, hrozne ma začala bolieť hlava,“ a rýchlym krokom odkráčala preč.
Ja som ostala nerozhodne stáť pred dverami do Nickovej izby. Chvíľu som tam nerozhodne prešľapovala ale keď som videla pohľady ostatných pacientov, ktorí sa na mňa dívali ako na šialenca, zhlboka som sa nadýchla a stlačila kľučku.

Autor: Sophie, v rubrice: Povídky » Na pokračování