V moci daru - 12. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Amber nevie používať svoj talent, ako to dopadne?

03.11.2010 (14:00) • Sophie • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 376×

Koniec - 12. kapitola

Keď sa Amber ráno zobudila nemohla uveriť tomu čo včera počula od babky. Ešte v nočnej košeli zbehla dole a našla babku ako praží toasty.

„Ako si sa vyspala?“ spýtala sa ma s úsmevom.

„S kopou čarodejníc v snoch“, povedala som aj ja s úsmevom a išla som si sadnúť za stôl aby som počkala na raňajky.

„Ale, ale mlada dáma, si nemysli, že budeš raňajkovať v tomto. Už aj obliecť a umyť zuby.“

„Babííí, ja chcem ešte počuť o tom svojom dare.“

„Všetko čo potrebuješ vedieť je v tej knihe pod týmto domom, ktorú som ti už ukazovala.“ Už, už som vstávala, že sa tam rozbehnem keď ma zastavila slovami: „Ale kľúčik od skladu cez ktorý sa tam dostaneš mám ja.“ Zatvárila som sa nadurdene a vydupala som si hore po schodoch do kúpeľne. Musím priznať, že pohľad na mňa bol fakt hrôzostrašný. Obrovské kruhy pod očami, rozmazaná maskara, ktorú som si večer zabudla zmyť a vlasy jedno vtáčie hniezdo. Čo vám tu budem vykladať, proste hrôza!

Najprv som sa pustila do rozčesávania svojich vlasov, ak sa to vlasmi dá ešte nazvať. V každom prípade keď som po 45 minútach skončila už boli krásne rovné. Zviazala som si ich stuhou do copa a pustila som do odlišovacej procedúry. Samozrejme toto išlo ľahšie a tak som mala tvár čistú za 10 minút. Naniesla som si púder, ktorý mi krásne pasoval k pokožke, dala som si čiernu ceruzku a maskaru a líčenie som zakončila marhuľovým leskom na pery.

Konečne keď som sa pozrela do zrkadla tak som vyzerala k svetu. Usmiala som sa na svoj odraz a pobrala sa do izby kde som vyhádzala pol skrine kým som našla moju obľúbenú hnedú látkovú sukňu a k nej oranžové tričko na ramienka s flitrami na viazanie okolo krku.

Natešená, že konečne vyzerám ako človek som zľahka bosími nohami zbehla dolu po schodoch skadiaľ sa už dlhšie šírila vôňa toastov a kakaa. Prišla som do kuchyne a s úžasom som zamrela na mieste. Na stole bol biely obrus a na ňom bolo luxusne prestreté jedlo, ktoré som práve opísala obohatené o macka s medom a maslom.

Labužnícky som zavrela oči a nadýchla sa krásnej vône. Vtom som pocítila na pleci ruku. So strachom som otvorila oči ale samozrejme… bola to babička Mabel. Usmiala sa na mňa a okolo úst sa jej spravili vrásky.

Spolu sme sa sadli za stôl a začali sme jesť. Pomaly som prežúvala a rozmýšľala nad svojím talentom.. Keď som sa pozrela na načatý parížsky rožtek v ruku veľmi som sa naštvala lebo tam sedela obrovská mäsiarka a trela si svoje tenké nožičky. Pozrela som sa na ňu a skúšala sa využiť svoj talent. Kukala som kukala a… nič. Babka si všimla ako na tú muchu čumím a len sa nad tým pousmiala:

„Amber, na to aby si mohla ovládať svoj talent musíš najskôr prečítať tú knihu.“ Nadurdene som na ňu pozrela.

„Au, Amber to bolí,“ skríkla zrazu a ja som si uvedomila, že na ňu nevedomky používam svoj talent. Snažila som sa to stopnúť ale nešlo to. Vravela som si v hlave dosť, už dosť preboha! Ale nič sa nedialo. Sakra! Babka sa držala za hlavu a snažila sa vzdorovať tej sile svojím talentom, ale ten už bol oslabený vekom aj… proste babka nemala takú silu vzdorovať. Hlavne to bolo preto lebo ja som svoj talent nedokázala kontrolovať a tak mohol prepuknúť v svojej plnej sile. Prečo ale puká v plnej sile na moju rodinu?! Kým som takto uvažovala babka potichu zaúpela a zvalila sa zo stoličky na zem. Ihneď som pustila svoj parížsky rožtek na tanier a nechala mäsiarku nech sa na ňom pohostí. Tá evidentne nadšená zlietla s kraja do stredu rožteka a tam sa zalepila do medu. Tak jej treba, nemá sa tam čo trepať!

Dvoma dlhými krokmi som dobehla k babke a kľakla si k nej na zem.

„Babi? Babi, počuješ ma?“ Neodpovedala. Dala som jej ruku nad ústa a snažila sa zachytiť dych, ako nás to učili v záchranárskom oddiely. Nič. Do pekla! Prehodila som si chvost na druhé plece aby mi nezavadzal a skúsila babke tep. Zacítila som ho ale len slabý. Okamžite som začala resuscitáciu.

„Raz… dva… tri…nádych… do úst…“ Opakovala som si básničku čo nás učili v tom oddiely. Znova a znova som to opakovala a potom som priložila babke prsty na tepnu. Nejaká zmena. Ešte raz… Babka zaklipkala očami a zdvihla ku mne trasúcu sa ruku. Chytila ma za predlaktie a ne jej stav mi ho pomerne silno stlačila.

„Amber… tá… kniha… Mám… ťa… rada…“ A potom sa bolestivo nadýchla, zachrčala a bol koniec.

Autor: Sophie, v rubrice: Povídky » Na pokračování