V moci daru - 11. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Ako reagoval Nick? Amber sa konečne dozvie skadiaľ pochádzajú jej schopnosti...

02.11.2010 (14:00) • Sophie • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 348×

Minulosť vás vždy dostihne! - 11. kapitola

Sledovala som ako mu postupne zbledla šokom a postupne sa na nej striedali pocity: bolesť, smútok, zrada, zrada, zrada...Najviac asi zrada. Jasné, že sa cítil podvedený.

„Nick ja ti všetko...“ Prerušil ma. Prehovoril pokojným hlasom, nečitateľným hlasom:

„Amber, vypadni stadeto prosím ťa.“

Neveriacky som na neho pozerala. Vedela som, že tá reakcia bude zlá ale netušila som, že až takáto.

„Nick...“

„Amber koľkokrát ti to mám povedať?“ Oči mal tvrdé ako skala, nedalo sa z nich nič vyčítať. Neudržala som sa a zase som sa rozplakala. ‘Sakra! Zase budem mať pod nohami mláčku!‘ pomyslela som si sarkasticky.

„Nick ja...“ začala som smutným hlasom ale Nick na mňa pozrel pohľadom, ktorý nepripúšťal žiadne ďalšie diskusie. Smutne som sa na neho pozrela a vstala som z kresla.

Pri dverách som sa na neho ešte obzrela a zdalo sa mi, že sa na mňa akosi pozerá... ale to sa mi len zdalo. V jeho očiach už nebola láska ale odcudzenie. Zronene som vyšla von ale už som neplakala. Len som rezignovala. Rezignovala som s tým čo som spravila, zo svojím životom a s Nickom. Poddala som sa bolesti a vliekla som sa pred budovu nemocnice. Ani som si nezavolala taxík len som sa vliekla 10 kilometrov domov.

Práve keď som chcela zaklopať na dvere svojho domu- ako inak zabudla som si kľúče- tie sa otvorili a v nich stále babička Mabel. Hrozivo na mňa pozerala a ja som jej pohľad opätovala. Už mi bolo všetko jedno ale babička spravila niečo čo som nečakala. Pohľad jej zmäkol, chytila ma okolo pliec a zaviedla do domu. Spravila mi šálku hokej kávy a posadila sa ku mne za pult. Položila mi ruku na moju a nežným hlasom povedala:

„Nemusíš mi nič vravieť Amber, všetko viem. Ten chlapec asi nie je taký múdry, nedal si totižto dokopy všetky súvislosti. Ty sa s tým chlapom nevyspala iba skoro....“ Prerušil ju môj nechápavý pohľad.

„Ako ty o tomto preboha vieš?“ vykoktala som zahanbene zo seba. Babka na ma významne pozrela a povedala:

„Aj ja som čarodejnica zabudla si?“ No coment. Musím jej povedať, že jej verím ale najprv...

„To si akože bola v mysli celý čas pri mne, pri TOM?“

„No... áno.“

„Ó môj Bože, ó môj Bože,“ šepkala som si utrápeným hlasom do dlaní.

„Prepáč. Vieš ja som sa o teba veľmi bála.“

„No dobre babi, máš to odpustené ale prosím ťa už to viacej nerob. Môžeš mi vysvetliť ako to vlastne všetko funguje?“ Babka sa na mňa usmiala a pustila sa do dlhého monológu.

„Všetko sa to začala pred tisíc rokmi, keď vtedajšia generácia nášho rodu videla sabat čarodejníc...“

*****

Stella sa skrývala v krovinách a pozorovala kopu ľudí- mužov aj ženy. Všetci boli oblečený v čiernom a na tvárach mali tmavé masky. Tancovali čudný tanec okolo čudne rozloženej vatry. Vatra bolo uložená do kruhu a v jej strede stál jeden z nich. Cez ten oheň občas zazrela ako dvíha ruky k nebu a niečo vraví. Ostatní tancovali okolo vatry. Posunula sa bližšia a v tom jej pod nohami zapraskali vetvičky. Bol to takmer nebadateľný praskot ale všetci pri vatre akoby na povel otočili hlavy smerom k nej. Potom sa pomalým krokom vydali k nej. Vedela, že už je zbytočné sa skrývať a tak hrdo vystúpila spomedzi krov. Blížili sa k sebe nepatrnými krokmi ažyt zastali asi 20 metrov od seba. Prehovoril ten čo bol vtedy v strede vatry:

„Čo ťa sem privádza, žena?“ Už len to oslovenie žena bolo divné.

„Ja...ja...“ jachtala Stella neschopná reči. Keď ten chlap videl, že nemá slov, pokynul jej rukou nech ide za ním a ani nepočkal či ho poslúchne len sa otočil a išiel preč. Stella sa za ním pomaly vybrala opatrne našľapujúc lebo všetci okolo vyzerali, že sú ešte stále v tranze v ktorom ich predtým videla. Znova si postavali okolo vatry a ten chlap jej povedal aby s ním išla do stredu vatry.

On v pohode prešiel ohňom ale Stella ostala stáť pred ním. Nechcela sa popáliť. Chlapík sa len usmial a zdvihol ruky. Niečo zamrmlal a pomaly ich začal od seba odťahovať. Na Stellino veľké prekvapenie sa začal zároveň s rukami rozdeľovať aj oheň pred ňou. Nakoniec bola medzera taká veľká, že mohla v pohode prejsť bez toho aby sa popálila. Hneď ako prešla, oheň sa za ňou uzavrel.

Sadla si oproti tomu mužovi v tureckom sede a rovnako ako on si ruky položila do lona. Chlap jej začal vysvetľovať:

„Sme členovia rádu Zlatého rúna. Zlaté rúno je vlastne čarodejnícke pokolenie. Všetci čo sme tu sme čarodeji a strážime aby sa o našich schopnostiach nik nedozvedel. Veľmajstri rádu majú vždy jednu výsadu- majú kúsok zo schopností ostatných členov rádu. Tým pádom poznajú ich osobnosť a môžu im na veľkú diaľku čítať myšlienky a viac- menej predvídať ich úmysly. Keby sa niečo vážne stalo veľmajstrovi zahynie celý rád a tak je veľmajster obdarený ešte špeciálnym uzdravovaním. Akúkoľvek ranu má vždy sa mu zahojí do troch sekúnd. Tak isto vek. Kým veľmajster neodovzdá žezlo ďalej tak nestarne. Napríklad ja mám už 459 rokov. Uznaj keby o tomto niekto vedel, boli by s toho veľmi vážne problémy.“

„Prečo my to teda vravíte?“

„Vydrž žena, dostaneme sa k tomu.“ Kurník! Zase to oslovenie žena, Stella si myslela, že ju asi porazí. No nechala ho pokračovať lebo sa chcela o tomto divnom ráde dozvedieť viacej.

„Vravíme ti to preto lebo raz za 100 rokov veľmajster- to som ja- svojimi myšlienkami privedie svojho potomka alebo inú osobu s čistými myšlienkami a tá sa potom stane veľmajstrom rádu a vedie ho. Musí to byť nezainteresovaný človek lebo keby to bol niekto kto pozná všetky tajomstvá rádu, mohlo by sa to zneužiť.“

„To chcete povedať, že ja som osoba s čistým srdom?“ povedala posmešným tónom Stella.

„Áno, si. Teraz žena, povedz či si pripravená niesť toto bremeno.“ Chlap sa zatváril tak vážne až sa Stella musela rozrehotať na celé kolo. Nevedela celkom na čom sa smeje. Bolo to trochu zo strachu ale aj z nedôverčivosti a... Rozmýšľala nad tým čo vravel a skombinovala si to s tým ako vážne sa tváril.

„Som pripravená viesť tento rád zo všetkým čo k tomu patrí,“ povedala Stella tentoraz úplne vážne. Chlapík prikývol a položil jej ruky na plecia. Stella ostala začudovane stáť zakiaľ chlap odriekal nejaké frázy po latinsky, ktoré potom odriekavali ostatní. Okolo sa zdvihol modrý vír a Stella priam cítila ako sa jej do žíl vlieva stáročná energia. Keď skončil povedal tú starú frázu s filmov:

„Je dokonané,“ a vzápätí sa úplne nefilmovsky rozpadol na prach, ktorý odfúkal silný vietor.

******

„A ak chcela byť Stella dobrou čarodejnicou musela sa naučiť jednotlivé zaklínadlá po latinsky. Hoci veľmajstrami z našej rodiny boli potom už len jej syn a synovec isté schopnosti majú všetci členovia rodiny ibaže niektorí o nich vedia a niektorí nie. Tak sa dostali aj k tebe Amber. Lenže ty ich už máš stáročiami oslabené a tak vládneš len okultným javom.“ Amber sa už už nadychovala, že položí ďalšiu otázku ale jaj babka povedala:

„Zlatko ja už mám svoje roky a som unavená a aj zajtra je deň. Dobrú noc.“ S týmto vstala od stola a pobrala sa schodiskom hore do svojej izby.

Amber ešte dlho rozmýšľala nad tým čo jej babka Mabel povedala, ale to už bolo neskoro večer a ona bola v posteli. Ako sa vie rozmýšľanie unavuje a tak Amber čoskoro zaspala. Keď sa posledný raz pozrela na budík bolo presne 00:00.

Autor: Sophie, v rubrice: Povídky » Na pokračování