V moci daru - 10. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Čo spravila Amber krásnemu blondiakovi Simonovi? Čo povedala Nickovi? Kapitola je 15+.

23.08.2010 (15:00) • Sophie • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 469×

Sen a kruté priznanie- 9.kapitola

...mu rýchlo pomohla. Vyzliekla som sa a on nadšený mojou spoluprácou začal mi sťahovať džínsy. Ja som stiahla tie jeho a nakoniec sme tam stáli, už len s v spodnej bielizni. Simon začal bozkávať lem mojej podprsenky a prstami šmátral po jej zapínaní. Keď mi ju odopol, začal sa hrať s mojimi bradavkami. Láskal mi ich a postupoval stále nižšie. Stiahol mi nohavičky a jazykom mi prešiel po klitorise. Vzdychla som jeho meno a stiahla mu boxerky. On na nič nečakal a skúsene do mňa vošiel. Zalapala som po dychu a potom si to začala užívať. Každý príraz vystupňoval moju vášeň čoraz viac, až som dosiahla orgazmus. Posledný raz ma pobozkal, vystúpil zo mňa, pozbieral si veci, obliekol sa a odišiel.

Trochu ma naštvalo, že ma tak zneužil, ale napokon som upadla do sladkého spánku. Ráno som sa zobudila a keď som sa rozpamätala čo sa stalo včera, rýchlo som sa obliekla a otvorila dvere izby.

Vyrútila som sa von ako taký uragán. Bola som hrozne nahnevaná, že som podviedla Nicka a vôbec mi to nevadilo! Podľa mňa by každej opitej aj neopitej dievčine pripadal blondiak v gatiach nejakej neznámej ale viditeľne drahej značky na ktorej je ale jasne vidiť, že je drahá a slipoch Calvin Klein s obnaženou hruďou.... uaaaa.

Išla som na ulicu a zastavila práve okoloidúci taxík. Nastúpila som dnu a spýtala sa či by ma mohli odviezť na Hubertovu 25- tam je nemocnica v ktorej leží Nick. Samozrejme mohli. Som mu za to aj pomerne slušné prepitné dala. Chcela som aby išiel rýchlejšie. Musím sa s tým niekomu zdôveriť a mama je preč. Tiež zastávam názor, že vo vzťahu je prvoradá dôvera. Takže mi samozrejme ostal len Nick. Nemyslím, že by som sa s tým chcela zdôveriť babičke.

Ináč keď prídem domov tak sa s ňou musím vážne porozprávať o svojich schopnostiam, ktorým začínam veriť. Myslím, že som v to verila od začiatku len som sa to snažila utlačiť a nechcela som si priznať, že som čarodejnica. Predsa len sa to pužíva ako nadávka a osočovací výraz takže... No proste neviem. Hlavné je, že teraz už tomu verím.

Šofér ma musel poklepkať po pleci, že už sme tam, taká som bola zabratá do svojich myšlienok, že som ani nepočula jeho hlas. Už sme stáli pred nemocnicou. Poďakovala som šoférovi a vystúpila z auta. Pomalým krokom som sa pohla k nemocnici a pritom som spomínala na našu hádku s Nickom a na to čo som skoro spravila. Do očí sa mi drali slzy ale zadržala som ich. Vošla som do vyhriatej recepčnej haly a všimla som si ako sa na mňa sestrička milo usmiala, som tu totiž tak často, že ma poznajú všetky sestričky čo tu sú. Ja som jej len unavene kývla a vybrala sa popri pulte k Nickovej izne, ktorá bola na treťom poschodí. Tentoraz som nešla výťahom ale peši aby som mala čas popremýšľať ako mu poviem, že som ho skoro podviedla.

Ani som si neuvedomila ako, ale ocitla som sa pred dverami do Nickovej izby a už som stískala kľučku na otvorenie. Dúfala som, že Nick bude spať aby som mala dlhší čas na premýšľanie. Šťastena ma však asi nemá veľmi rada lebo som Nicka našla vystresovane sedieť na posteli. Pomaly ku mne obrátil hlavu, ktorá sa pred tým pozerala von z okna. Keď som uvidela jeho nahnevaný výraz, už som svoje slzy neudržala v očiach a začali my postupne tiecť po lícach až končili na vyleštenej dlážke nemocničnej izby.

Cez závoj sĺz som takmer nevidela na stoličku na ktorú som si už asi podvedomky sadla. Bola tesne pri Nickovej posteli takže som sa ani nemohla čudovať, keď som pocítila jeho ruku na svojich dlých blond vlasoch. Pritiahol si ma bližšie a pobozkal ma zvrchu na hlavu.

„Amber...“ Došli mu slová. Cítila som to aj bez toho aby to povedal. Nič sme nevraveli len sme ticho sedeli a ja som ronila slzy poníženia a hanby, ktoré nie a nie zastaviť. Hneď ako som si spomenula na to čo sa mi stalo znova som sa rozplakala. Zas a znova. Znova, znova a znova. Vonku tma pomaly prechádzala do svitania a mne na tvári ushli posledné kvapky sĺz. Hlavu som si oprela o Nickovu ruku, ktorá ma počas môjho výlevu sĺz stále hladkala po mojich vlasoch a snažila sa ma utíšiť. Ani neviem ako ale už som bola v ríši snov...

*****

Práve som sa celá natešená vracala s nákupov a sadala si za volant svojej Audinky. Pustila so si nahlas hudbu a v teplom slnečnom dni som si otvorila okienko. Prstami som poklepkávala po koženom volante a spievala si. Vtom som si v spätnom zrkadielku všimla majáky LA polície. Zastavila som na krajnici a kým prišiel strážnik pretrela som si pery krvavým rúžom a upravila vlasy. Práve prišiel k okienku a už som počula známe úvodné slová:

„Slečna, viete akého priestupku ste sa dopustili?“ Ani som neotočila hlavu len som s hranou pokorou spýtala:

„Akého?“

„Neoddali ste sa mi, tak ako by ste mali!“ skríkol a spôsobil tak hromadný náraz chodcov na chodníku.

Konečne som otočila hlavu a pozrela na policajta. Vzápätí som začala hlasno kričať....

*****

„....aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa.“ Zobudila som sa s hlasným výkrikom. Takým čo trhá ušné bubienky. Pocítila som niečiu ruku na chrbte. Prudko som otočila hlavou a pritom som ňou dotyčnému vrazila do tváre. Samozrejme bol to Nick.

„Och joj, och joj, ja teľa! Prepáč mi to Nick!“ Zúfalo som sa postavila z jeho postele a nevediac kam si sadnúť som uvidela zelené čalúnené kreslo, ktoré bolo od neho troška ďalej. Sadla som si tam a sledovala Nickovej nechápajúci výraz, ktorý pomhaly prechádzal do rozčúlenia.

„Amber čo sa deje?“ spýtal sa ma trošku vyšším tónom ako sa so mnou rozpráve obyčajne. No čo už. V každom vzťahu sú zlé aj dobré okamihy. Teraz prišiel náš prvý zlý. Vlastne keď tak nad tým uvažujem tak druhý. Prvý bol keď som sa po bozku urazila.

„Nick ja ti musím niečo povedať,“ začala som tichým hanblivým hlasom. „Neprerušuj ma prosím lebo to nikdy nepoviem. Tak sa za to hanbím.“ Stíchla som a smutnými očami sa mu pozrela do tváre. Naznačil, že si zazipsoval ústa a kľúčik odhodil preč. Ja som ešte dobrú pol minútu hľadala slová ako povedať tú vetu, ktorá rozhodne o všetkom. Nakoniec zo mňa vyletelo:

„Nick, ja som ťa podviedla.“

Sen a kruté priznanie - 10. kapitola

...mu rýchlo pomohla. Vyzliekla som sa a on, nadšený mojou spoluprácou, začal mi sťahovať džínsy. Ja som stiahla tie jeho a nakoniec sme tam stáli, už len s v spodnej bielizni. Simon začal bozkávať lem mojej podprsenky a prstami šmátral po jej zapínaní. Keď mi ju odopol, začal sa hrať s mojimi bradavkami. Láskal mi ich a postupoval stále nižšie. Stiahol mi nohavičky a jazykom mi prešiel po klitorise. Vzdychla som jeho meno a stiahla mu boxerky. On na nič nečakal a skúsene do mňa vošiel. Zalapala som po dychu a potom si to začala užívať. Každý príraz vystupňoval moju vášeň čoraz viac, až som dosiahla orgazmus. Posledný raz ma pobozkal, vystúpil zo mňa, pozbieral si veci, obliekol sa a odišiel.

Trochu ma naštvalo, že ma tak zneužil, ale napokon som upadla do sladkého spánku. Ráno som sa zobudila, a keď som sa rozpamätala, čo sa stalo včera, rýchlo som sa obliekla a otvorila dvere izby.
Vyrútila som sa von ako taký uragán. Bola som hrozne nahnevaná, že som podviedla Nicka a vôbec mi to nevadilo! Podľa mňa by každej opitej aj neopitej dievčine pripadal blondiak v gatiach nejakej neznámej, ale viditeľne drahej značky, na ktorej je ale jasne vidiť, že je drahá a slipoch Calvin Klein s obnaženou hruďou... uaaaa.
Išla som na ulicu a zastavila práve okoloidúci taxík. Nastúpila som dnu a spýtala sa, či by ma mohli odviezť na Hubertovu 25 - tam je nemocnica, v ktorej leží Nick. Samozrejme mohli. Som mu za to aj pomerne slušné prepitné dala. Chcela som, aby išiel rýchlejšie. Musím sa s tým niekomu zdôveriť a mama je preč. Tiež zastávam názor, že vo vzťahu je prvoradá dôvera. Takže mi samozrejme ostal len Nick. Nemyslím, že by som sa s tým chcela zdôveriť babičke.

Ináč keď prídem domov, tak sa s ňou musím vážne porozprávať o svojich schopnostiam, ktorým začínam veriť. Myslím, že som v to verila od začiatku, len som sa to snažila utlačiť a nechcela som si priznať, že som čarodejnica. Predsa len sa to pužíva ako nadávka a osočovací výraz. No proste neviem. Hlavné je, že teraz už tomu verím.
Šofér ma musel poklepkať po pleci, že už sme tam, taká som bola zabratá do svojich myšlienok, že som ani nepočula jeho hlas. Už sme stáli pred nemocnicou. Poďakovala som šoférovi a vystúpila z auta. Pomalým krokom som sa pohla k nemocnici a pritom som spomínala na našu hádku s Nickom a na to, čo som skoro spravila. Do očí sa mi drali slzy, ale zadržala som ich. Vošla som do vyhriatej recepčnej haly a všimla som si, ako sa na mňa sestrička milo usmiala, som tu totiž tak často, že ma poznajú všetky sestričky, čo tu sú. Ja som jej len unavene kývla a vybrala sa popri pulte k Nickovej izne, ktorá bola na treťom poschodí. Tentoraz som nešla výťahom ale peši, aby som mala čas popremýšľať, ako mu poviem, že som ho skoro podviedla.

Ani som si neuvedomila ako, ale ocitla som sa pred dverami do Nickovej izby a už som stískala kľučku na otvorenie. Dúfala som, že Nick bude spať, aby som mala dlhší čas na premýšľanie. Šťastena ma však asi nemá veľmi rada, lebo som Nicka našla vystresovane sedieť na posteli. Pomaly ku mne obrátil hlavu, ktorá sa pred tým pozerala von z okna. Keď som uvidela jeho nahnevaný výraz, už som svoje slzy neudržala v očiach a začali my postupne tiecť po lícach, až končili na vyleštenej dlážke nemocničnej izby.

Cez závoj sĺz som takmer nevidela na stoličku, na ktorú som si už asi podvedomky sadla. Bola tesne pri Nickovej posteli, takže som sa ani nemohla čudovať, keď som pocítila jeho ruku na svojich dlých blond vlasoch. Pritiahol si ma bližšie a pobozkal ma zvrchu na hlavu.

„Amber...“ Došli mu slová. Cítila som to aj bez toho, aby to povedal. Nič sme nevraveli, len sme ticho sedeli a ja som ronila slzy poníženia a hanby, ktoré nie a nie zastaviť. Hneď ako som si spomenula na to, čo sa mi stalo znova som sa rozplakala. Zas a znova. Znova, znova a znova. Vonku tma pomaly prechádzala do svitania a mne na tvári ushli posledné kvapky sĺz. Hlavu som si oprela o Nickovu ruku, ktorá ma počas môjho výlevu sĺz stále hladkala po mojich vlasoch a snažila sa ma utíšiť. Ani neviem, ako ale už som bola v ríši snov...

*****

„Slečna, viete akého priestupku ste sa dopustili?“ Ani som neotočila hlavu, len som s hranou pokorou spýtala:

„Akého?“

„Neoddali ste sa mi, tak ako by ste mali!“ skríkol a spôsobil tak hromadný náraz chodcov na chodníku.
Konečne som otočila hlavu a pozrela na policajta. Vzápätí som začala hlasno kričať....

*****

„Och joj, och joj, ja teľa! Prepáč mi to, Nick!“ Zúfalo som sa postavila z jeho postele a nevediac, kam si sadnúť, som uvidela zelené čalúnené kreslo, ktoré bolo od neho troška ďalej. Sadla som si tam a sledovala Nickovej nechápajúci výraz, ktorý pomhaly prechádzal do rozčúlenia.

„Amber, čo sa deje?“ spýtal sa ma trošku vyšším tónom, ako sa so mnou rozpráve obyčajne. No čo už. V každom vzťahu sú zlé aj dobré okamihy. Teraz prišiel náš prvý zlý. Vlastne keď tak nad tým uvažujem tak druhý. Prvý bol keď som sa po bozku urazila.

„Nick, ja ti musím niečo povedať,“ začala som tichým hanblivým hlasom. „Neprerušuj ma prosím, lebo to nikdy nepoviem. Tak sa za to hanbím.“ Stíchla som a smutnými očami sa mu pozrela do tváre. Naznačil, že si zazipsoval ústa a kľúčik odhodil preč. Ja som ešte dobrú pol minútu hľadala slová ako povedať tú vetu, ktorá rozhodne o všetkom. Nakoniec zo mňa vyletelo:

„Nick, ja som ťa podviedla.“

Autor: Sophie, v rubrice: Povídky » Na pokračování