OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V kvapke krvi - Kapitola 9.

13.03.2020 (13:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 736×

Kapitola 9.

„Tak toto je dosť výstredné,“ skonštatovala, keď sa poriadne poobzerala.

Zobudiť sa na neznámom mieste nikdy nebolo príjemné. Hlavne ak mala pádne podozrenie, že sa nenachádza vo svete živých, ale naopak, tých bezstarostných už mŕtvych. Nevidela tu síce poletovať ducha žiadneho z tých, ktorých kedysi poznala, vlastne vôbec žiadneho ducha, ale cítila to v kostiach. Asi rovnako intenzívne, ako svoje nutkania.

To, že sa tu tak náhle objavila, ju nútilo vraštiť obočie a so zaťatými päsťami sa neustále otáčať. Nespomínala si na to, že by zomrela. Bola slabá a ubolená, krútilo sa jej v hlave, ale vedela, že jej zranenie nemohlo byť až také vážne. Bez ohľadu na to, čo plánovala urobiť s Líadaniným príbytkom a prečo. Tá spomienka vykrivila jeden kútik jej úst dohora, ale tým záblesk náhodného veselia aj vyprchal.

Predpokladala tiež, že jej spomienky nemuseli byť práve dôveryhodné, ale nejako vedela, že na vlastnú smrť by nezabudla. Okrem toho, nemal byť koniec bezbolestný? A ona sa snažila neustále a dosť neúspešne zutekať pred neskutočnými mukami vo vlastnom tele. Akoby ju niekto zobral a niekoľkokrát ju otĺkol o ostré skaly. Čím by sa vysvetľovala stuhnutosť v pohyboch, i ostré bodanie na koži.

To len zvyšovalo potrebu škriabať sa.

Odolávala len s veľkými ťažkosťami.

Napriek tomu jej ale z toho všetkého vyplývalo, že sem bola prenesená z určitého dôvodu. Lenže nech sa obzerala akokoľvek chcela, nikoho nevidela. Ohrnula pery a sama pre seba zasyčala. Dosť úbohý hostiteľ. Najskôr ju sem privlečú, a potom na ňu zabudnú. Pripadala si, akoby ju niekto nechal stáť pred vchodom do jaskyne, pretože ju napriek prvotnému pozvaniu nepovažoval za dostatočne dôležitú, aby kvôli nej prerušil čokoľvek, čomu sa práve venoval.

Akoby jej chcel dať niekto najavo, ako veľmi zbytočná je jej existencia.

Poznala niekoľko príjemnejších spôsobov.

Ponechaná bez možností i odpovedí, prezrela si svoje okolie. Nebolo pochýb o tom, kde sa nachádzala. Ani na jediný okamih. O Beathe, vládkyni všetkého živého i mŕtveho, sa povrávalo všeličo. Vraj to v skutočnosti boli sestry, také zhrozené predstavou, že by sa jedna druhej mohli odcudziť, až sa nakoniec rozhodli zdieľať jediné telo. Čiže aj jednu ríšu.

Pretože len niekde, kde panoval život i smrť, mohla byť červená obloha, v riekach čierna voda, rozvetvené zeleňou obrastené konáre a pestrofarebné motýle. Ak potrebovala ďalší dôkaz, postačil na to aj iný fakt – bez problémov videla. Dívala sa do ostrého svetla a nemusela žmúriť. Keď sa však chcela pohnúť z miesta, niečo ju zastavilo.

Bola snáď strom, aby ju korene pripútali k zemi?

Potrebovala niekoho vidieť a stretnúť.

Ak niekomu čoskoro nevynadá, bude sa musieť obrátiť sama na seba.

Akoby nestačilo, že miestami mala pocit, akoby ju niekto zviazal lanom a niekam ju ťahal. Pohyby to boli ale veľmi nenápadné a jemné. Akoby sa ju pokúšal zaškrtiť nejaký šváb. Po čase si všimla jeho snahu, ale nebola ňou ohúrená. To platilo aj o komkoľvek, kto sa snažil prilákať jej pozornosť.

„Keď mi len tak mimochodom napadlo, že by si mohla byť tu, netušila som, že budem mať pravdu,“ ozval sa vedľa nej hlas.

Pootočila hlavu tým smerom. Pohľad na vysmiatu Líadan ju tak prekvapil, že od nej chcela podvedome uskočiť. Keďže však mala nohy pevne spojené so zemou, podarilo sa jej len heknúť a nedôstojne pristáť na zadku. Prižmúrila na ňu oči a predstavovala si, ako ju škrtí. Čo jej aspoň na okamih zlepšilo náladu a prestala škrípať zubami.

Našťastie. Z toho opakovaného pohybu ju totiž začínala pobolievať hlava.

„Ak ma chceš odrovnať, poznám aj príjemnejšie spôsoby.“

Líadan sa zasmiala a podala jej ruku. „Samozrejme, chcem ťa zabiť. Preto som strávila takmer pol dňa tým, že som ti ošetrovala rany. Mimochodom, mala by si sa začať lepšie ovládať. Tvoje telo si občas potrebuje aj oddýchnuť a vynahradiť si stratu krvi po neustálom predpovedaní budúcnosti.“

Prijala jej ponuku a nechala sa ňou vytiahnuť na nohy.

Jej predpoklad, že naozaj nebola mŕtva a tu sa ocitla z iného dôvodu, sa kňažkinými slovami len potvrdil. Ale nemienila jej prejavovať vďačnosť. Miesto toho len vystrčila bradu, odhodlaná nič z toho jej neprezradiť. Podľa toho, ako nesúhlasne sa Líadan mračila, si Nóirín uvedomila, že bez ohľadu na to, čo by jej povedala, by si kňažka myslela niečo iné. Prečo by sa teda mala zbytočne namáhať.

„Ak si ma neprišla zabiť, prečo si tu?“

Rozhodila rukami.

Nóirín sa snažila nesledovať ju príliš pozorne. Nechcela si zvyknúť na to, že vidí.

„Predsa som ťa prišla nájsť.“

Povzdychla si. „Ak som teda tu, v Beathinej ríši, asi som mala namále.“

V hlase jej nezaznel ani náznak hnevu alebo netrpezlivosti.

Líadan na ňu v reakcii zodvihla obočie, ale rozhodla sa jej odpovedať.

„U niekoho iného by som o tom pochybovala. Lenže ty si príliš tvrdohlavá na to, aby si sa nechala zabiť nepriateľom.“ Nóirín netušila, či to má byť výčitka alebo kompliment, preto sa rozhodla len pohodiť plecom a napol sa usmiať. Dokázala byť veľkorysá. Vždy len určitú dobu každého tretieho dňa, ale dokázala to. „Okrem toho samotná rana bola len škrabancom, hoci si viem predstaviť, že ťa dosť bolela. Do problémov ťa ale dostala tvoja nezodpovednosť, nie krvilačnosť nepriateľa.“

Pretočila očami. Líadan by sa mala postaviť do radu.

Pred ňou sa o niečo podobné pokúšali mnohí. Nóirín ich do jedného umlčala odchodom.

V tejto ríši sa ale nemohla len tak prechádzať.

„Výborne, určite potrebujem prednášku o tom, ako narábať so svojou mágiou.“

Líadan znela a dokonca aj vyzerala ako matka karhajúca svoje dieťa.

Tej predstave sa zasmiala. Siobhán takto nikdy nepôsobila.

„Mala by si byť schopná ovládať sa. Aspoň o niečo lepšie.“

Odfrkla si. „A tvoj predpoklad je, že sa o to ani nepokúšam, čo?“ Pokrútila hlavou nad výrazom jej tváre. Bol plný očakávania, akoby sa nemohla dočkať toho, až sa Nóirín pokúsi nejako obhájiť. Miesto toho znovu potriasla hlavou a náhle zmenila tému. Pripadalo jej vhodné pripomenúť jej, že nie sú v situácii, kedy by si zbytočné klebetenie mohli dovoliť. „Mali by sme odtiaľto odísť. Nepáči sa mi tu.“

Líadan sa zasmiala. „No vidíš. A pritom si len v predsieni ríše mŕtvych.“

To ju prinútilo zamračiť sa. „V predsieni?“

Prikývla. „Nepripadalo ti zvláštne, že tu nevidíš žiadnych mŕtvych?“ Nóirín sa to zdalo byť čudné, ale nechcelo sa jej o tom hovoriť, tak len pohodila plecom. Líadan si povzdychla. „Nie, toto nie je ich svet. Toto je len ilúzia, ktorá má upokojiť tých, ktorí práve zomreli. Pravdepodobne preto si tu sama. Pretože v tento moment nezomrel nikto iný.“

Zamračila sa a ohrnula pery.

„Povedala si, že nie som mŕtva.“

Zodvihla ruky, aby ju zastavila. Akoby očakávala útok. „Nie si, takže je zvláštne, že si tu skončila.“ Odmlčala sa. V tej chvíli Nóirín opäť pocítila to nepríjemné ťahanie. Bola v pokušení rozbehnúť sa tým smerom. Našťastie s ešte stále nevedela pohnúť. „Ale o tom môžeme premýšľať neskôr. Poď, pôjdeme.“

Niekoľkokrát zakašlala Líadan na chrbát, až si napokon kňažka uvedomila, že ju nenasleduje.

„Keby som sa mohla hýbať, už dávno by som sa vydala na prechádzku.“

Opakovane na ňu za žmurkala. „Nemôžeš sa pohnúť?“

Pretočila očami. A táto žena im mala pomôcť?

Možno nebola šialená, ako o nej tvrdili, ale na druhej strane nepatrila ani k tým rozumovo obdarenejším. Nie prvýkrát jej napadlo, že sa na to všetko mala vykašlať a jednoducho sa snažiť v lese prežiť. Načo by sa mala vracať do jaskýň, kde ju súkmeňovci striedavo ignorovali a častovali ju pohrdlivými poznámkami.

Unavene zvesila hlavu. Prečo sa vlastne snažila?

Potom však hlavu rovnako rýchlo zodvihla. Vždy bolo jednoduchšie, keď sa skrývala za ostré reakcie. Ani teraz nemusela dlho čakať, a už zatínala päste a mračila sa na kňažku. Keby sa nepridala na stranu nepriateľských ľudí, oni by ani len netušili, kde ich majú hľadať. Nečakali by na nich, neuväznili by ich, čiže by s Gawainom nemuseli utekať zo zajatia, na úteku by ju nezranili a neskončila by na tomto mieste.

Keď sa tentoraz zadívala na Líadan, už nemusela svoje ostré reakcie predstierať.

„Myslíš si, že moje nohy ležia na zemi, zatiaľ čo ťa túžim nakopnúť, len kvôli dobrote môjho srdca?“

Líadan si zámerne nevšímala jej vyhrážky.

Miesto to ho ju obchádzala akoby bola nový druh divokého zvieraťa.

Možno by jej mala vyškriabať oči, aby na podobné správanie mala aj dôvod.

„Toto je vážnejšie, než som si myslela.“

Nóirín pretočila očami. „No nehovor.“

„Ako presne sa teraz cítiš?“

Počastovala ju znudeným pohľadom zavŕšeným zodvihnutým obočím.

„Okrem toho, že uvažujem, že z teba urobím trvalého obyvateľa tohto sveta?“

Líadan sa pousmiala. „Okrem toho, samozrejme.“

Možno práve prišiel okamih, aby trochu váhala nad tým, čo a komu hovorí. Ale rovnako ako kedykoľvek predtým, ani teraz o tom priveľmi nerozmýšľala. Bol to dávny zvyk. Jej mágia ju nútila robiť rôzne hlúposti. Časom sa naučila správať sa výstredne bez provokácie. Skrátka urobila niečo nečakané bez toho, aby ju k tomu najskôr prinútila jej mágia. Ďalší z jej výstredných zlozvykov.

„Niekto alebo niečo ma ťahá. Chcú upútať moju pozornosť, ale robia to príliš opatrne.“

„Príliš opatrne?“

„Akoby niekto chcel, aby som sa naňho dívala, ale ťahá ma len za jeden vlas.“

Na chvíľu sa zamyslela. Akoby čakala, že Nóirín nakoniec povie niečo ďalšie.

„Ešte niečo?“ pobádala ju.

Nakrčila nos. „Moja mágia je nepokojná. Chce, aby som niekam išla.“

V skutočnosti jej chcela povedať oveľa viac. Ale neurobila to. Líadan nemusela vedieť o všetkom. Hoci sa to na prvý pohľad nezdalo, Nóirín sa skutočne dokázala v niektorých ohľadoch ovládať. Napriek všetkým tým nutkaniam a vlastnej impulzívnosti vedela, kedy naozaj stačí. Čo si však mnohí neuvedomovali, tým pádom sa nevypytovali.

Ako teraz Líadan. Neuvedomila si, že jej Nóirín nehovorí všetko.

Skrátka len pokračovala v rozhovore bez toho, aby ju nútila byť úprimnejšia.

Nóirín za to na seba nebola hrdá.

„A kam?“

Vyštekla prekvapeným chechotom. „Vyzerám ako nejaká mapárka?“ Líadan len zodvihla obočie. Nebola ohúrená. Nóirín len pokyvkala hlavou a pohodila rukou smerom, odkiaľ to ťahanie s najväčšou pravdepodobnosťou prichádzalo. „Niekam tam.“

Čo bolo ako ukázať na jeden z úplne totožných stromov a tvrdiť, že sa niečím líši.

Lenže Líadan sa v tejto predsieni sveta mŕtvych vyznala lepšie, než sa zdalo.

Pošúchala si bradu. „Do sveta mŕtvych...“ Pohľadom sa ihneď vrátila k Nóirín. Sledovala ju tak uprene, až si začínala pripadať nahá. Pod ťarchou jej pozornosti sa nezačala krútiť len preto, že jej mágia bola zaujatá niečím iným. Takže žiadne otravné nutkania. Aká úľava. „Povedz mi, že som to pochopila nesprávne a tvoj otec neurobil to, čo si myslím, že urobil.“

„Neviem, čo si myslíš, že urobil. Nečítam myšlienky,“ zabrblala v naučenej obrane.

Líadan na ňu vycerila zuby, akoby jej fígeľ poľahky prekukla.

„Povedz, tie rany na tvojom tele – koľko z nich si si spôsobila preto, aby si videla budúcnosť?“

Pohodila bradou. Snáď si nemyslela, že jej aj odpovie?

„Ani jednu som si neurobila úmyselne, ak sa pýtaš na to.“

Nóirín nevedela, čo kňažka urobí. Neočakávala však, že rozhodí rukami nad hlavou, ktorú vzápätí zakloní, aby mohla splna hrdla zaryčať ako zranený zver. Nóirín sa naklonila k strane. Netušila, či mala byť ohúrená, alebo sa mala pokúsiť Líadan nejako zachytiť. Kňažka sa však takmer okamžite narovnala a pôsobila, akoby sa nič nestalo.

No Nóirín videla, ako sa jej chveje brada. Pochybovala, že preto, lebo zadržiavala plač.

„Nech ťa Beatha naveky mučí, Áed. Prečo si to urobil vlastnej dcére?“

Tomu sa musela zasmiať. „Ak ti raz odpovie, daj mi vedieť.“

„Chápem, prečo by niečo podobné chcel urobiť, ale bolo to šialenstvo. Hlavne keď ti ani len nevysvetlil, čo presne ťa čaká. A on to určite neurobil. Pretože sa nevieš ovládať.“

Ihneď zvážnela a pery stiahla do pevnej linky. „To je veľmi milé.“

„Preto si tu skončila,“ pokračovala Líadan, akoby si ani neuvedomovala, ako ju Nóirín sťahuje pohľadom z kože. „V momente, keď si bola najzraniteľnejšia, sa tvoja podstata vybrala sem. Pretože tvoja mágia hľadala niečo známe, k čomu by sa mohla upnúť. A ty si sa voči tomu nebránila, pretože si nevedela, že by si niečo také mala urobiť.“

Prudko zo seba vyrazila výdych. „Otázka ale je, či s tým vieš niečo urobiť?“

Vtedy sa Líadan konečne pozrela na Nóirín. Hneď potom však mykla hlavou dozadu, akoby ju ten pohľad prekvapil. Akoby zabudla, že tam Nóirín vôbec je. Čo okomentovala len zodvihnutým obočím. Nestalo sa jej to prvýkrát. Väčšinu jej života boli všetci prekvapení, keď ju vedľa seba zacítili a uvedomili si, že ešte stále nezomrela – alebo že ju ešte niekto pre dobro všetkých neobetoval bohom.

Líadan naprázdno prehltla.

„Bude jednoduché ťa odtiaľto dostať. Hoci predpokladám, že to nebude príjemné.“

„S nepríjemnými pocitmi dokážem žiť.“

Celý jej život bol vlastne nikdy nekončiaci nepríjemný pocit.

„Najlepšie by bolo, keby si sa mohla spýtať otca, čo presne robiť. Ako sa udržať v pokoji.“

Nechcela priznať, že po ničom inom vlastne ani netúžila. Prílišná dychtivosť je slabosťou.

Tak sa čo najpokojnejšie spýtala: „Nedokážeš sa s jeho duchom spojiť ty?“

Buď bola Nóirín až taká nenápadná, alebo Líadan skrátka nedávala poriadne pozor.

„Viem nazrieť do Beathinej ríše. Zaplatila som požadovanú cenu. Lenže ty nie.“

Takže klebety boli aj v tomto prípade pravdivé.

Pohľadom na okamih skĺzla k Líadaninmu bruchu. Okamžite sa odvrátila.

„A to znamená čo?“

Líadan pokynula rukou. „Ak by som tu stála sama, mohla by som sa vybrať do Beathinej ríše a navštíviť ho. Lenže s tebou po boku by sa mi to nikdy nepodarilo. Pretože si nezaplatila potrebnú cenu za prechod. A ty vieš, aká je cena.“

Nóirín prikývla. „Niečo za niečo.“ Spomenula si na to, čo sa naučila od otca. Nebolo to tak, že starší mali povinnosť mladým niečo vysvetľovať. Jej otec skrátka rád odovzdával skúsenosti tým, ktorí by ich raz moli potrebovať. „Za budúcnosť krvou, ktorá tak kradne čas nášho života. Za minulosť spomienkami. A za smrť smrťou toho, čo je nám najdrahšie.“

„V tento moment by si najskôr zaplatila vlastným životom.“

Nebola si tým taká istá. No nemienila o tom diskutovať. Tak len zavrela oči.

Akoby sa bála pravdy, ktorú jej práve Líadan odhalila.

„Za takýchto okolností ho nechcem vidieť.“

„Myslím, že ak by aj okolnosti boli iné, nechcela by si ho stretnúť.“

Líadanin hlas znel nežne. Opäť sa uchyľovala k tónu krotiteľov divej zvery.

Čo Nóirín len vyprovokovalo, aby opäť začala škrípať zubami.

Toľko k predsieni ríše mŕtvych, o ktorej verila, že ju dokázala upokojiť.

„Nechcem si ho pamätať preto, že som na neho po smrti nakričala. Ak dovolíš.“

Jej reakciou bol mierny úsmev trpezlivej matky. „Dovolím.“

Nóirín rozhodila rukami.

Ak má plánovať niečiu vraždu, rada by to robila na menej desivých miestach.

„Poďme odtiaľto. Rozprávať sa môžeme aj v tvojom... domove.“

Nevedela ani len to, či sa dostali z lesa. Doteraz jej nenapadlo pýtať sa na to.

„Neboj sa, to plánujem. Zakrvácala si mi podlahu a ja to nemienim čistiť.“

Takmer sa neovládla a usmiala sa.

Zahryzla si do pery, aby sa zastavila.

„To bola...“ odkašlala si, keď jej preskočil hlas, „... ehm... nehoda.“

Líadan zagúľala očami. „To určite.“

Nepokladala ďalšie otázky a neponúkala odpovede. Mrmlala si niečo o všetečných horúcich hlavách, ale Nóirín sa tvária, že nič nepočuje. Pretože čoskoro pre hukot okolo seba nedokázala zachytiť ani ten najhlasnejší krik. Podvedome si objala telo rukami. Mala pocit, akoby niekto z jej vnútra niečo trhal. Pevne spojila pery, aby nevykríkla. Nekričala, keď ju otec postavil do stredu neznámeho rituálu a určite to neurobí ani teraz.

Hoci zo všetkého najviac si priala byť o čosi menej tvrdohlavá.

Nakoniec si zaryla nechty do rúk a prehrýzla si spodnú peru.

Takže čokoľvek Líadan robila, fungovalo to.

Jej nutkania boli späť a prinášali jej rovnaké potešenie ako predtým.

Aké úžasné. 

Kapitola 8. ¦ Kapitola 10.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek V kvapke krvi - Kapitola 9.: