OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V kvapke krvi - Kapitola 27.

17.07.2020 (13:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 957×

Kapitola 27.

Ako prvé si uvedomila, že jej je zima.

Čo Nóirín pripadalo nanajvýš divné, nakoľko celý život prežila v podzemí a tam slnko nezablúdilo, čo ako si to mohla ako dieťa želať. Potom však prišla na to, že slnečné lúče jej len ubližujú a tú žiariacu vzdialenú guľu začala preklínať, čím sa pridala k ďalšej generácii nespokojných svetloplachých súkmeňovcov. Chládok však pre ňu vždy znamenal úľavu, nie však v prípade, že jej začali odmŕzať nielen rohy, ale čo bolo ešte horšie, aj zadok. Čo ju obmedzovalo v predsavzatí niekde sa posadiť, pretože sa jej triasli kolená.

Ak mala hádať, nachádzala sa niektorej predsieni Beathinej ríše.

Hoci v inej ako predtým, keď ju sem prišla hľadať Líadan.

Len tá myšlienka ju nútila ohŕňať pery. Pretože ako tak premýšľala, ako presne by sa tam mohla dostať, vždy si uvedomovala, že sú veci, ktoré by pre mágiu neobetovala – ako napríklad niečí život. Lenže ona niečo podobné urobila. Snàigear síce bol prevažne stromom, ale takisto to bolo kedysi živé stvorenie, ktoré a jej dobrovoľne hodilo pod nôž. Jeho smrť tak predstavovala privilégium nazrieť k Beathe domov. Najradšej by sa podobnej pocty vzdala.

V chrbte cítila ostré pohľady hneď niekoľkých zúčastnených. Màthair chráň je zdravý rozum, aspoň nič necítili. Čo asi neodmysliteľne patrilo k ich mŕtvemu statusu. Nepredpokladala totiž, že by sa na podobnom mieste mohla stretnúť s niekým živým. Snažila sa vynaložiť aspoň trošku mágie, aby zistila, ako sa odtiaľ môže dostať. To by ju však niekto tvrdohlavejší ako ona nemohol držať na mieste.

„Dcéra Màireach. Dcéra Aniedè,“ zaševelili ich hlasy a mala pocit, akoby niekto zobral skalu a snažil sa jej ňou zničiť uši. Smrť im vôbec nepristala a najradšej by im povedala, aby mlčali. „Nesplnila si dohodu.“

Odfrkla si a otočila sa k nim. Neprekvapivo videla len nezreteľné obrysy v hmle.

„Ja som s vami žiadnu dohodu neuzatvorila.“

„Dcéra Màireach. Dcéra Aniedè,“ zopakovali, čo ju podvedome začalo znervózňovať ako ktokoľvek, kto o nej vedel príliš veľa. Ale na druhej strane – nehovorili o Beathe. Takže jej výlet v jej ríši bol jednorazovou záležitosťou. Škoda. Už si plánovala návštevu príbuzných. „Dohoda bola uzatvorená dávno predtým, než tvoj prvý predok kráčal v temnotách jaskýň. Na tebe je, aby si dodržala podmienky, ktoré boli dohodnuté.“

Asi by ich zabilo, keby boli konkrétnejší. Hoci, na druhej strane...

Možno by ich hmlisté podstaty prestali znehodnocovať ovzdušie.

V tom vlhkom a chladnom prostredí sa jej divne začali krútiť vlasy.

„Povedala som vám, že to neurobím. Nedám vám viac, než na čo máte nárok. Zabila so vo vašom mene snàigeara. Kvôli vám zomrie veľká časť lesa. Ak chcete viac, potom ste nenažraní a viac nedostanete.“

Naozaj sa snažila znieť aspoň trošku pokojne. Lenže toto miesto ju vyvádzalo z miery ešte viac, než predpokladala. Nehovoriac o tom, že sa ani nemohla mračiť na tých, s ktorými sa hádala. Pretože ju aj tak nevideli. Zomreli totiž tak dávno, že z nich neostalo viac, len magicky vyvolaná spomienka, ktorá ani len nerozumela tomu, čo je to snàigear. Darmo im hovorila o moci, ktorú v ich mene vložila do rituálu.

Oni chceli ju. To sa radšej hodí zo skaly, než by mali mať nárok čo i len na jedinú jej myšlienku.

„Dcéra Màireach. Dcéra Aniedè,“ oslovili ju, akoby ani nič nepovedala, „cena bola stanovená.“

„Tak nech ju zaplatí ten, kto príde miesto mňa,“ vybafla a otočila sa.

Až vtedy pocítila niečo skutočné – snáď dotyk alebo len nezreteľný pohyb.

Niečo nehmotné no zároveň silné sa jej obmotalo okolo pása a držalo ju na mieste. Nemohla sa obrátiť k zástupu predkov. Mohla sa len pozerať na svoj pás a uvedomovať si, že hoci cítila končatinu zabárajúcu sa jej do kože, ktorá ju obmedzovala v schopnosti normálne dýchať, nič nevidela. Len vzduchoprázdno a hmlistý obrys. Takže nemala pevný objekt, ktorý by mohla počastovať svojim názorom.

Ak si nakoniec zodrie zuby, pretože nimi tak veľmi škrípe, prekľaje ich.

A to, že boli mŕtvi a tým pádom imúnni, ju ani na chvíľu nezastaví.

„Ak niečo chcete, hovorte. Alebo naveky mlčte,“ vyzvala ich.

„Kruh sa musí uzatvoriť,“ zaševelil osamelý hlas.

Niekto v skupine, ktorá pripravovala toto divadlo, si uvedomovala, že by niekto mohol namietať voči bezduchému obetovaniu takej veľkej moci. Màthair stoj pri nej, veď oni chceli dokonca aj jej dušu, jej podstatu a všetky spomienky. To ju rovno moli zabiť a dosiahli by niečo podobné – pretože ak by pristala na ich podmienky, ostala by z nej len prázdna schránka. V tom sa ukrývala najväčšia mágia. V schopnosti všetko bez váhania obetovať.

„Mali ste ho uzatvoriť sami, keď k vám pred vekmi prišiel kráľ a žiadal o pomoc. Odišli ste zo sveta ľudí, stiahli ste sa do vyhnanstva a obetovali ste mágiu v celom svete, aby vás nikto nenašiel. Prečo ste už vtedy nezariadili, aby na nás zabudli?“

Ak by to urobili už vtedy, nikto z nich by tu teraz nemusel stáť.

A ona by teraz bola najskôr nespokojná vo zväzku s Hefinom.

Čiže táto šialená vykonštruovaná misia priniesla aspoň niečo dobré, ale nech si Beatha naveky opeká jej dušu, ak by niečo z toho mala priznať nahlas. Určite nie pred niekým, z koho neostala už ani spomienka a mal v sebe navyše toľko drzosti, že sa jej pokúšal dostať do hlavy. Zavrčala a nakoniec sa jej podarilo vytrhnúť zo zovretia.

Čo jej telo ocenilo náležitým kŕčom a takmer ju to posadilo na zadok.

V páde jej zabránila len tvrdohlavosť. Bola si tým istá.

„Vedeli ste, akí sú ľudia a namiesto toho, aby ste sa pred nimi chránili, nechali ste im otvorené malé dvierka. A teraz ma naháňate, aby som napravila vaše chyby,“ zavrčala na nich.

„Dcéra Màireach. Dcéra Aniedè,“ začali, no ona ich nenechala dohovoriť.

„Toho už bolo dosť!“ zvreskla. „Radšej mi odpovedzte!“

Po chvíľke ticha sa predsa len ozvali: „Nemohli sme. Sľúbili sme, že budeme ľuďom pomáhať. Nemohli sme len tak odísť. Museli sme im nechať spôsob, ako nás nájsť.“

„Čo sa teda zmenilo, že chcete, aby na nás zabudli?“ vyzvedala.

Odpoveď prišla rýchlejšie, než očakávala.

„Pretože nás zradili!“ Nikdy by si nepredstavovala, že duch môže znieť až tak nevraživo.

Ešte šťastie, že necítila ich emócie. Možno by ju dokázali pokoriť.

Prehltla to, čo chcela naozaj povedať. „Zradili nás kráľ, keď zaútočil.“

„Naši predkovia uzatvorili dohodu o mieri a prosperite. Ale tým, že na nás zaútočili s úmyslom ublížiť nám,“ akoby niekto niekedy útočil nezištnou pomocou, „priznali, že staré dohody nectia a že to nemusíme robiť ani my.“

„Ak išlo len o to, mohli ste ich vyprovokovať už dávno,“ zašomrala.

„Nemohli sme.“ Ozývalo sa šuškanie, akoby sa dohovárali, čo povedať. „Zabudli na nás.“

Dokonca ani nemali toľko slušnosti, aby zneli ľútostivo, keď sa priznávali k tomu, ako jej život postavili na hlavu a ešte doň kopali, až kým úplne nezdochol. Nie prvý raz ľutovala, že nemajú hmotné telá. Aspoň by ich mohla pohrýzť alebo im na hlavu hodiť nejakého veľmi hnusného mŕtveho, ktorých by tu našla celý zástup. Nie, ona mohla akurát tak začať štípať vlastné stehná, lebo vlastne prečo nie, keď to robila istú časť svojho života prakticky bez prestania.

Potiahla sa za roh a snažila sa nevrčať. „Preto ste im dali tú prekliatu knihu.“

Vraždila by, aby jej práve teraz niekto vypaľoval diery do hlavy.

Lenže ako obyčajne, to žiadala priveľa a nedostala zhola nič.

„Tak ma vráťte späť do rituálu, nech to môžem dokončiť.“

„Dcéra Màireach. Dcéra Aniedè,“ začali opäť a Nóirín vyvrátila oči tak prudko, až riskovala, že jej naveky ostanú vyvrátené do opačnej strany. Aj tak skoro nič nevidela, tak v tom vlastne ani nebol rozdiel. „Poznáš cenu.“

„Dala som vám dostatok moci. Viac nedostanete.“

„Dcéra Màireach. Dcéra Aniedè,“ uzatvorili to po dlhom skúmaní. „Ak nie ty, potom tí, ktorých miluješ.“

Nedovolil je niečo povedať, pretože vtedy ju doslova vystrčili zo svojho priestoru, akoby bola len nevítaný návštevník. Nad čím si odfrkla. Veď ona sem ani nechcela prísť. Mali prijať jej ponuku a zobrať si mágiu, ktorú získala obetovaním snàigeara. Nebola predsa jej chyba, že vo svojej prezieravosti sa zabudli pozrieť do budúcnosti, aby vedeli, že mágia obdarí svojou prítomnosťou dokonca aj menej inteligentné divoké príšery. Alebo si rovno vytvorí svoje vlastné.

Nóirín len škrípala zubami a snažila sa nekričať do temnoty okolo seba.

Akurát tak zachrípne. Miesto toho predkom opäť vyplazila jazyk.

Dcéra Màireach. Dcéra Aniedè. Prišiel čas dať to, čo bolo sľúbené.

Nedokázala im na to nič povedať. Pretože vtedy jej ukázali tvár toho, koho si plánovali zobrať.

Natiahla ruku. Gawain! Jeho nie!

Lenže tí mŕtvi blázni tvorení hmlou boli mocnejší, než sa zdalo.

Následne ju pohltil rituál...

***

Nóirín si nikdy nespomenula, čo sa dialo ďalej. Vedela len, že ju obklopila ešte väčšia temnota a jej telo zachvátil plameň bolesti a dym straty. Prišla o toľko veľa, toľko toho musela obetovať, no nepamätala si čo. Nad čím musela škrípať zubami a zatínať päste. Nedopriali jej ani toľko radosti, aby si to všetko pamätala a mala tak lepší dôvod, prečo ich naveky preklínať.

Akoby sa nazdávali, že keď jej ukradnú aj spomienky, prestane sa hnevať.

Naivita vraj bola prednosťou detí, ale očividne niektorých neopustila ani dlho po smrti.

Zaťala ruku do päste a tou si udrela po čele. Nedokázala si spomenúť. Pokúšala sa o to opakovane, dokonca aj niekoľkokrát tesne po sebe, keď bola unavená i keď sa práve zobudila, či bola sama alebo ju niekto práve otravoval, no bez ohľadu na to, ako sa pokúšala meniť okolnosti, jej myseľ ostávala nepresvedčená. Ponúkala jej len prázdnotu a neistú spomienku na meno, ktoré nedokázala vysloviť.

A aby toho nemala málo, do jej temnej tichosti sa opäť vkradol niečí štipľavý súcit.

„Opäť sa o to pokúšaš?“ zaševelil hlas, o ktorom bola presvedčená, že ho nikdy nebude počuť.

Usmiala sa, no neotočila sa Líadan tvárou. „Možno by sa mi to aj podarilo, keby si ma stále neotravovala.“

„To je veľmi málo pravdepodobné a veľmi dobre to vieš,“ pripomenula jej niekdajšia kňažka. „Prišla som ťa požiadať, aby si vyšla na svetlo a poctila svojou veľaváženou prítomnosťou aj nás, obyčajných a nehrdinských.“

Odfrkla si. „Zase si trávila čas so Siobhán, čo?“

„Nebudem popierať, že jej slová sa veľmi dobre citujú a teba aspoň prinútila niečo urobiť.“

Zasmiala sa. „Niekto by jej mal povedať, že nie je ani trochu očarujúca.“

Líadan si povzdychla. „Tak prídeš?“

„Keby si ma prestala otravovať, možno by som sa tam dostala skôr.“

Vedela si predstaviť, ako Líadan zdvíha ruky v nevinnom geste, otáča sa na päte a odchádza tou istou cestou, ktorou sa dostala až k jej útočisku. V udalostiach tesne nasledujúcich úspešne zvládnutý rituál, sa zrodilo mnoho nejasných príbehov o tom, čo sa skutočne stalo. A Líadan ich s radosťou rozprávala ako veľkolepé výpravy za slávou a uznaním prostého národa. Nóirín sa vždy tvárila kyslo, lebo zatiaľ čo deti fakt milovali povedačky o hrdinských činoch, ona musela žiť s následkami. Ale aspoň sa na ne nemusela pozerať.

Spráchnivení predkovia ju pripravili o všeličo a ešte sa jej odmenili bolesťou a večnou temnotou. Ak by sa zbabelo nestiahli späť do hlbín Beathinho zabudnutia, rada by im tú službičku oplatila. Čo na tom, že sa rozhodli Líadan venovať šťastný koniec a zachránili život nielen jej, ale aj jej nemému bývalému princovi a ich nepodarenému decku, ktoré Nóirín pravidelne obťažovalo svojou všetečnosťou. Ešte teraz jej zvonilo v ušiach z jeho poslednej návštevy.

Ale asi by mala byť veľkorysá. Predkovia sa rozhodli ušetriť nielen to malé škvŕňa, ale aj jeho otca, asi ako odmenu za úlohu, ktorú zohrali v rozhodujúcej bitke – ktorá skončila tak náhle, až to všetkých zúčastnených prekvapilo. V jednej chvíli bojovali a rútili sa smerom k útočisku kmeňov, v tom nasledujúcom sa začali obzerať a jeden druhého sa pýtali, čo tam robia a ktorým smerom je domov.

Skrátka zabudli uprostred myšlienky a tam, kde mohli zahliadnuť obrys kmeňových jaskýň, v čarovnej ilúzii videli len les, do ktorého sa inštinktívne báli vstúpiť. Na ich prekvapivý ústup Líadan s rodinkou reagovali urýchleným útekom a keď prešli za novú a posilnenú bariéru, jej syn a milovaný princ padli na zem ako podťatí a začali sa zmietať ako nejaké červy – tak to síce Líadan nerozprávala, ale Nóirín sa tá predstava veľmi pozdávala.

Určite viac ako veľkolepý opis toho, ako princovi na hlave vyrašil jeden roh a so synom tvorili takmer dokonalý pár. To, že dokopy mali viac rohov, ako Nóirín kedy v živote ešte bude mať, s jej namrzenosťou nemal veľa spoločného. Aj keď... možno aj všetko.

Výbuch nahromadenej mágie rozdrvil ozdoby jej hlavy, za ktoré sa s takou radosťou ťahala, a zanechal po sebe len ostré triesky schopné maximálne ju zraniť. Čiže vyzerala ako niečo z nočných môr a svoj nový vylepšený výzor ani nemohla obdivovať, nakoľko nevidela už vôbec nič – v dodatku k rohom prišla aj o ten mizerný zrak, ktorý ešte mala. Celý život mala prežiť v úplnej temnote, čo jej vyhovovalo viac ako čokoľvek iné.

Keď už nemali jej schopnosti tú slušnosť, že by jednoducho prestali fungovať, aspoň nemusela zízať na obdivné a súcitné tváre tých kmeňových tĺkov, keď už ju museli bodať svojim citovým záujmom. Netušila, prečo presne jej chýbalo toto miesto, ale teraz by z neho bez zaváhania utiekla. A nezdržiavala by sa ani hnusnými nutkaniami, nakoľko tie ju opustili rovnako niekde v momente, keď prišla o rohy i zrak.

Čo neznamenalo, že si práve teraz nezatínala nechty do dlaní a nemala chuť uštipnúť sa tu alebo tam. Z obdivu ostatných sa jej búrili v tele napol strávené raňajky. To už radšej prijímala ich nenávisť. Na to mohla reagovať zamračením a vrčaním. Lenže čím viac ignorovala obdivné pohľady, tým viac jej ich ostatní venovali. Neproduktívni idioti. V duchu sa sama sebe čudovala, že sa nechala prehovoriť. Nemala sa na tejto oslave zúčastniť, nech už to bol pre Líadan akokoľvek dôležitý deň.

Prečo by jej malo záležať na tom, že svoj život spojila so svojim málovravným bývalým princom?

Mohla si predsa vybrať aj lepšie.

„Mračíš sa a pritom je to oslava,“ podpichla ju Doireann, ktorá a jej zjavila po boku. Aspoň ona sa ju nesnažila podpáliť svojim obdivom. Aké osviežujúce. „Niekto by ti asi mal vysvetliť, čo to znamená.“

„Vôbec nie si vtipná.“

Čo jej opakovala neustále, ale Doireann tomu odmietala veriť.

„Opäť si sa pokúšala vidieť, čo sa stane?“

Odfrkla si. „Tak prepáč, že sa snažím byť opatrná. Alebo ste všetci zabudli na toho šialeného, mocou posadnutého kráľa, ktorý bol ochotný vypáliť toto miesto do tla len preto, lebo nedostal to, čo chcel?“

Doireann jej položila ruku na plece.

Po niekoľkých okamihoch ju striasla. Čudovala sa, že to vydržala tak dlho.

„Zabudol na nás. Rovnako ako jeho vojaci.“

„Radšej budem ostražitá, než neskôr prekvapená, keď sa ukáže, že naši šialení predkovia to nemali premyslené tak dobre, ako sa nám snažili tvrdiť.“

Cítila priateľkinu blahosklonnosť a nenakopla ju za ňu len preto, lebo sa jej podarilo presvedčiť Siobhán, že by mala prijať naspäť všetkých tých, ktorých predtým vyhnala. Možno to urobila v prítomnosti ďalších súkmeňovcov a povedala to tak, aby nebolo pochýb o tom, že sú všetci hrdinovia a zaslúžia si rešpekt. Vtedy z toho bola Nóirín takmer nadšená. Teraz by dala čokoľvek za ďalšie vyhnanstvo. Aspoň by mala chvíľku pokoja.

Minimálne od svojej tety a matky v jednej osobe.

„Stavím sa, že si tú pozornosť užívaš. Tak prečo sa snažiť o to, aby si jej mala ešte viac?“ zasyčala na ňu Siobhán, ale prezradili ju očividne mierumilovné emócie. Svet sa opäť postavil na hlavu.

Nóirín si pošúchala čelo. „Nemala by si teraz čičíkať svoju prvú vnučku alebo niečo podobné?“

Maeve bola očividne úspešnejšie ako Nóirín a všetci ju milovali.

Okrem Hefina, o ktorom sa šírili klebety, že si našiel milenku v kmeni Ànradh.

Ten jej malý otravný braček možno mal isté zaujímavé nadania.

„Mám aj iné povinnosti ako starať sa o usmrkané deti.“

Z klamstva ju usvedčil ten očividne nežný tón.

Kto by si bol pomyslel, že Siobhán je niečo podobného vôbec schopná.

„Hej, napríklad vyberať, koho pošleš do vyhnanstva nabudúce.“

„Vieš, že niečo podobné už nebudeme robiť.“

Odfrkla si. „To je fakt úľava.“

„A čo som mala robiť?“ zavrčala na ňu Siobhán. „Boli to dohody, ktoré uzatvorili kmene a vždy boli záväzné. Musela som vyhostiť tých, ktorí začali predstavovať hrozbu. Ako som mala vedieť, že všetko je to súčasťou nejakého tajného plánu dávnych predkov?“

Výhovorky. Stále len výhovorky. „Možno ste sa mali rozhodnúť, že keď niekto začne vídať stromy, asi sa chce ísť prejsť na vzduch.“ Kývla hlavou smerom k Doireann a pritom sa tvárila, že Siobhán tam nestojí a nemračí sa na ňu. „A teraz, ak dovolíte, by som sa rada prešla.“

Čo bolo očividné klamstvo. V podzemnej sieni, hoci bola veľká, sa nedalo prechádzať.

Aspoň nemusela čeliť možnému rozhodnutiu, že prestane na Siobhán útočiť. Nóirín aj sama spoznala, aké to je byť uväznený v plánoch niekoho iného a potom ešte aj znášať následky. Veď sama si stále nevedela spomenúť na to jediné meno a osobu, ktorú stratila. Vedela len, že bola veľmi dôležitá a ovplyvnila celý jej život. Ale kým bola, to jej unikalo. A ostatných sa nechcela pýtať. Rozhodne nie Siobhán, s ktorou tá osoba nejako súvisela. Možno ju tiež nechala vyhnať...

Zrazu sa usmiala, keď zacítila, ako jej niekto pohľadom vypaľuje dieru do hlavy.

Nestihla sa ani otočiť a už ju okolo drieku obíjali mocné paže.

„Ale pozriem sa, kto sa rozhodol ponížiť návštevou drahých poddaných.“

Striasla sa, keď jej Gawain perami prešiel po uchu. „Kde inde by som zažil toľko zábavy ako tu, kde môžem sledovať, ako okolo seba s matkou opatrne krúžite.“

„Nepáči sa jej, že sa snažím predvídať budúcnosť.“

Tvárou sa jej maznal s vlasmi. „Možno by si mala obvyklé formulky nechať zapadnúť prachom.“

„A čo keby som použila nejakú obvyklú formulku a poštvala ňou na teba niektorú Coillèaninu príšeru?“

Uštipol ju do zadku. „Nejako veľa si dovoľuješ, nemyslíš?“

V skutočnosti na to mala nárok, keďže ona mu dovoľovala oveľa viac než len nevkusné reči. Napríklad v noci ho nechala vkradnúť sa jej na lôžko, kde jej šikovnými rukami i perami neustále mohol dokazovať, ako očividne uctieva aj zem, po ktorej chodí. Ona ho na oplátku hrýzla, avšak robila to tak nežne, že sám prosil o prídavok.

Usmiala sa pri spomienke na prechádzajúcu noc. Čo na tom, že ich uprostred toho najlepšieho vyrušil už ani nevedela kto. Mohol pobúrene horekovať koľko chcel a takisto sa mohol zhroziť nad ich nahotou. Oni ho nepozvali, tým pádom by sa nemal sťažovať, že videl viac, než čo potreboval. Ona aj tak preferovala Gawaina bez rozptyľujúceho oblečenia.

Zachechtal sa jej do ucha. „Možno by si to mala urobiť. Aspoň by som sa skôr dostal do Beathinej ríše a tam by som mohol nájsť Áeda.“ Odkašlal si a čakal na jej reakciu, ktorá neprišla. „Tvojho otca.“ To by jej u malo niečo hovoriť, nie? „Mohol by som mu poďakovať, že ťa vopchal do môjho života.“

Áed. To bolo meno, na ktoré neustále zabúdala. Jej otec.

To jej predkovia zobrali a odmietali vrátiť.

Asi im nemala vyplazovať jazyk, ale rovno im vyškriabať oči.

„Radšej ma nepokúšaj,“ napomenula Gawaina.

On ju len silnejšie objal. Rozumel aj bez toho, aby o tom hovorila. Asi si ho nechá.

Aj keď stále trval na tom, že jej bude vypaľovať diery do hlavy. 

Kapitola 26.

A tým sa končí príbeh týchto dvoch otravných tragédov. 

Pôvodne som chcela text rozdeliť do dvoch kapitol, ale potom som si povedala, že by to bolo zbytočne kruté a vopchala som ich do jedného článku. Nezaslúžite si ďalší infarkt, hoci ja som ich pri písaní dostávala pravidelne, nakoľko títo rohatí blázni mi dávali občas poriadne zabrať - ale nebudem klamať, neskutočne ma bavilo písať ich príbeh a som smutná, že končí. Ale ich čas už dozrel a mala by som im dať pokoj, aby sa mohli nerušene podpichovať.

Napriekd predsavzatiu a prvotnej myšlienke, že tento príbeh nebude až taký dlhý, má nakoniec 76 100 slov a zaberá 162 strán vo Worde. Celý ho dopísať mi trvalo presne šesť mesiacov a pripadá mi to zároveň hrozne krátky i dlhý čas. Ich svet som si skrátka obľúbila a je mi ľúto, že sa s ním musím rozlúčiť. 

Túto kapitolu, rovnako ako celý príbeh, venujem všetkým verným čitateľom, ale predovšetkým Romis a Mayi666, ktoré ma podporovali v komentároch, bavili ma svojimi teóriami a dojímali komplimentmi Aj vďaka vašej podpore sa mi písalo tak dobre a niektoré vaše postrehy občas menili smer, ktorým sa mal dej uberať. Opäť za všetko ďakujem, nesmierne si to vážim.   

Snáď som touto kapitolou dopriala postavám dôstojný koniec a odpovedala na všetky otázky. 

Možno sa stretneme pri ďalšom príbehu. 

Vaša Lili 

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek V kvapke krvi - Kapitola 27.: