OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V kvapke krvi - Kapitola 24.

26.06.2020 (12:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 806×

Kapitola 24.

Vedela, že to nedopadne dobre.

A to Nóirín ani nemusela predvídať budúcnosť.

V nepriateľskom lese, kde sa jej všetko snažilo podbiť nohy alebo jej spôsobiť trvalé zranenie najlepšie so smrteľnými následkami, bolo len otázkou času, keby budú musieť zastaviť. Popravde to očakávala oveľa skôr, ale možno s tým malo niečo spoločné to zúfalstvo všetkých zúčastnených, ktoré ju nútilo prepletať nohami zase o niečo rýchlejšie. Vedela len, že bežali naozaj dlho a z nedostatku vzduchu sa jej zahmlievalo pred očami, na čom by sa aj zasmiala, keby boli v inej situácii.

Takto sa zmohla len na prudké vydýchnutie. Opäť zakopla, avšak tentoraz to nedopadlo ako predtým. Nepredpokladala totiž, že za koreňom bude malý zráz a na dne tej nepatrnej roklinky ostrá skala. Veď aká bola pravdepodobnosť, že by ju v tom rozľahlom lese aj našla. Očividne vysoká, pretože cítila, ako jej ostrý hrot pobozkal čelo. Ocenila to zasyčaním a začala sa štverať na nohy. Čo neocenila jej hlava, pretože sa roztočila ako nejaké šialené zvieratko.

Takže ta mohla len sedieť nahnutá ako strom vo vetre a syčať pod náporom náhle osobnej bolesti. Opakom ruky si utierala čelo, ale vedela, že to len zhoršila. Toľko krásnej krvi a ona je nútená ju utierať akoby to bolo bahno. Jej momentálny prechodný oddych však Gawain pochopil podľa seba a zamieril k nej. Najskôr ju udrel jeho hnev a zodvihla obočie, keď na jazyku zacítila kyslosť jeho obáv.

Akýkoľvek dobrý pocit z jeho blízkosti sa však rozplynul, keď si ju prevesil cez plece. Nad známosťou tej polohy len pretočila oči a niekoľkokrát zamliaskala. Pričom Gawain si šomral niečo o nevychovaných hlúpych bláznoch a keďže neoslovil priamo ju, predstierala, že sa jej to netýka. Ale za odmenu ho pichla niekoľkokrát rohom. Čo on ocenil plesknutím po zadku. Tak ju to prekvapilo, že sa prakticky nezmohla na odpor a v podobne známej polohe sa nechala unášať len Màireach vedela kde.

V okolitých zvukoch nakoniec začalo byť niečo známe. Alebo skôr v nadšení, ktoré zdieľali jednorohý syn so svojim nemým otcom. To, že sa blížili ku chajde, ktorú obývala Líadan, si čoskoro overila prakticky na vlastnej koži – kňažka vykríkla niečo o tom, ako hrozne vyzerajú a potom začala všetkých poháňať. Keď Nóirín skončila na tom istom lôžku ako predtým, videla v tom takmer iróniu osudu. Hoci Gawainove obavy pre ňu boli novinkou. V poslednom čase na ňu len vrčal a hádzal na ňu svoj hnev.

Bál sa snáď, že zomrie a už nebude mať do koho kopať?

Akoby mu mohla urobiť takú radosť.

Zachytila Líadaninu ruku skôr, ako sa jej stihla dotknúť čela a jej prekvapenie využila vo svoj prospech – proste sa ňou nechala vytiahnuť do sedu. Čo bol rozhodne veľmi zlý nápad prinajmenšom z piatich rôznych dôvodov, ale zažmúrila pred nimi oči, odhodlaná nevzdať sa skôr, ako dostane nejaké odpovede.

„Kto to všetko vymyslel?“

Nebola natoľko obmedzená, aby sa nazdávala, že jej niekto pomáhal z nezištných dôvodov. To by ich odtiaľ vyslobodili už skôr. Lenže oni čakali na tento konkrétny moment – keď bude Nóirín poznať pravdu. Čo znamenalo, že muselo ísť o súčasť nejakého sprisahania, pretože nič iné nedávalo zmysel. A na náhody už veľmi dávno neverila.

Líadan si povzdychla a sklonila hlavu. „Áed.“

Nóirín rozhodila rukami. „No samozrejme.“

V duchu spomínala na všetky tie príležitosti, keď jej otec hovoril, aby bola vytrvalá, že jedného dňa si ju budú kmene vážiť. Len musí vydržať všetky tie neprávosti, ktoré na nej páchajú. A ona ho nikdy nepodozrievala z vedľajších úmyslov, no možno mala. Màthair nech ju prekľaje, veď on vedel predpovedať budúcnosť ako nikto iný, samozrejme, že toho vedel viac, ako jej hovoril. Lenže až doteraz jej nenapadlo, že mal pred ňou toľko tajností.

Čo však mala čakať od niekoho, kto sa potajomky búril proti Siobhániným rozhodnutiam? Čo na tom, že neboli správne. Niečo podobné od neho nikdy neočakávala, no možno mala. A tiež si mala uvedomiť, že tam sa určite nezastavil. Videla predsa, ako pomohol Líadan a prinútil ju prisahať, že pomôže tomu, kto za ňou raz príde. Ak už vtedy vedel, že to bude Nóirín, určite toho vedel aj viac.

„Kde je?“ obrátila sa s otázkou na Líadan.

Niečo v jej tóne muselo byť veľavravnejšie ako jej mračenie, pretože okamžite pochopila.

„Neviem, kde presne je duša tvojho otca, ale môžem ho pohľadať.“

Prikývla. „Výborne, tak ho sem dovleč. Potrebujem ho zabiť.“

„Nóirín!“ okríkla ju.

Zodvihla ruku, akoby ju chcela udrieť, ale nakoniec prsty zaťala do päste a tou si poklepala po stehne.

„Nemysli si, že máš právo moralizovať, Líadan. Veď si sa na tom podieľala.“ Niekoľkokrát sa zhlboka nadýchla, aby sa zbavila nutkania začať nadávať. A tiež zvládnuť nápor Gawainovho súcitu. Mrazilo ju z toho pocitu. „Na čom presne si sa to podieľala?“

Líadan rozhodila rukami. „Dívaš sa na mňa ako na vraha, ale musíš pochopiť, že som nemala na výber. Áed mi zachránil život a prinúti ma prisahať, že pomôžem tomu, kto za mnou príde. Lenže vtedy som nevedela, čo odo mňa bude chcieť.“

„Výborne, takže nás oklamal obe. Aj by som ti pogratulovala, ale...“

Nedokončila myšlienku, pretože ani netušila, čo by mala povedať.

Vyhrážanie nikdy nepatrilo k jej prednostiam.

Kňažka sa posadila k nej. „Ver mi, ak by som mohla, zmenila by som to, ale nemala som na výber,“ zopakovala a Nóirín vykrivila pery. Už ju tie výhovorky začali unavovať. „Až keď som prisahala, všetko mi povedal. O tom, ako predpovedal tvoju budúcnosť, keď si bola dieťaťom. Hovoril mi, ako ti videl stáť po boku nejakého muža a tiež ženu, ktorá ťa bude strážiť. Netušil, o koho ide, pretože on vás všetkých poznal len ako deti, vedel však, že to nebol tvoj brat.“

„Hej, Hefin už ako dieťa dával najavo, že by sa radšej nechal zožrať, než aby niekomu pomohol.“

Čiastočne z toho neskôr vyrástol, ale pod láskavým dohľadom Siobhán a jej výchovy sa až tak veľmi nezmenil. Len sa dokázal správať slušne a keď ho Nóirín o niečo požiadala, bol dosť náchylný pomôcť jej – len za predpokladu, že sa nikto nedíval. Aj preto vedela, že život s ním by bol pohromou. Nehovoriac o tom, že je jej brat, ale to bolo aj tak pre všetkých nepodstatné.

„Tak sa Áed rozhodol nájsť aspoň tú ženu a uistiť sa, že ti naozaj pomôže.“

Nóirín si stlačila koreň nosu. „Nechaj ma hádať – myslel si, že je to moja sestra.“

„Hm, no, áno?“

„Maeve by ma s radosťou zabila, ak by vďaka tomu získala nejakú výhodu.“

Čo bola vlastnosť, na ktorú prechodne zabudla a neskôr na to doplatila.

Aj keď, možno by jej mala ďakovať. Bez nej by podobné dobrodružstvo sotva zažila.

Možno jej za to bodne nôž do niektorého oka. Aby jej ten pocit v plnej miere oplatila.

„Ale nakoniec asi musel nájsť tú, ktorú videl,“ prehodila takmer ledabolo Líadan.

V duchu sa snažila samu seba presvedčiť, že si len niečo predstavuje.

Lenže na to svoju priateľku až príliš dobre poznala – a hlavne fakt, že mala svoje tajomstvá.

„Hej, myslím, že ju našiel,“ zamumlala.

„Vieš, kto to je?“

Aby vedela o všetkom a v pravom čase poslala všetkých, tam, kde ich potrebovala?

Čudovala sa, že na to už dávno neprišla aj sama.

„Pravdepodobne Doireann.“ Vedela, že na ňu priateľka dohliada. Robila to už v detstve. Až kým ju prinútili k tomu, aby s tým prestala. „Hoci netuším, ako mi mala pomôcť, keďže sa nechala poslať k lovcom.“

Počula, ako si Líadan pošúchala bradu. „To bola súčasť plánu.“ Nóirín na to zareagovala odfrknutím. No samozrejme, že to bola súčasť plánu. Ako všetko v jej živote. „Aspoň si to myslím, pretože Áed hovoril, že tá žena ti nebude stále nablízku, hoci sa budete mať rady. Predpokladám, že mala urobiť niečo, čo by prinútilo tvoju matku poslať ju preč, aby tak nebola pod jej stálym dozorom.“

„A potom čo? Mala dávať pozor a v pravý čas mi poslať tohto tu,“ ukázala za seba, kde stál Gawain a stále okolo seba šíril auru hnevu a nespokojnosti. A že ona nedokázala odpúšťať.

„Hovoríš to, akoby som bol len na okrasu,“ ohradil sa ostro.

Zachmúrila sa. „To neviem posúdiť, keďže ťa nevidím.“

„Ja môžem pokojne aj odísť.“

Bola to lákavá ponuka. A hoci jeho tón bol hravý, jeho emócie hovorili o vážnosti. Tie slová ho ale boleli. Dokonca viac ako to, čo mu urobila, na čo reagoval ďalším hnevom a ten ju zaplavil úspešnejšie ako rozbúrená rieka. Začala si šúchať čelo, takže ešte viac pripomínala zakrvácanú maškaru. Bolo by také jednoduché teraz ho poslať preč. Mala by konečne pokoj a nemusela by sa zaoberať tým, ako jej do hlavy vypaľuje dieru.

A potom si to predstavila. Tá obraz by ju položil na kolená, ak by stála.

Čo najnenápadnejšie ho chytila za ruku a stlačila ju. Možno silnejšie, než mala.

„Ostaň,“ pošepkala sotva počuteľne. No podľa nálady ju počuli asi všetci.

Dôležitý však bol len Gawain a pocit absolútnej spokojnosti.

Len aby zo samej radosti nezačal lietať. Nemienila ho chytať.

„V čom presne spočíta ten váš šialený plán?“ spýtala sa Líadan oveľa menej ostro, než pôvodne zamýšľala. Z čoho jednoznačne vinila Gawaina a ocenila to tým, že ho potiahla za ruku.

Doslova cítila, ako sa na ňu usmieva. Ten zákerný had.

„Áed vedel, čo sa deje,“ zopakovala Líadan. „Vedel, že nebude trvať dlho a kmene budú musieť čeliť útoku. Lenže nemáme silu, ktorá by zastavila nepriateľa. Nemáme bojovníkov a naša mágia nie je útočná. A nemôžeme sa spoliehať na to, že nás zachráni slabé ovládanie ľudí alebo magické šaty.“

„Tie šaty by aspoň nikto nemohol zabiť,“ ponúkla myšlienku.

Hoci si nevedela predstaviť vražedné šaty. Niektoré kúsky, ktoré síce ich krajčíri vytvorili, hrýzli a škrtili, ale aby zabíjali? To by museli vytvoriť nejaký druh šatky, ktorá by sa dotyčnému obmotala okolo hlavy. To si už vedela dosť jasne predstaviť. Lenže to nebolo veľmi praktické. Okrem toho pochybovala, že by dokázali vyrobiť dostatok takých vražedných kusov oblečenia predtým, než by sa k nim dostala kráľovská armáda.

„Navyše som ti nemohla povedať všetko. Pretože je tu stále tá kliatba.“

Nóirín prižmúrila oči. Domyslela si dôvod Líadananinho konania.

Ale bolo niečo iné, keď sa k tomu kňažka priznala.

„Tak si sa rozhodla hodiť ma na krk kráľovi, lebo ak ma niekto dokáže prinútiť k tomu, aby som chcela poznať pravdu, tak to bude on.“ Škoda, že Líadan nevníma emócie tak, ako ona. Aspoň by vedela, aké to je, keď ju niekto počastuje svojím hnevom. „To ti gratulujem, vynikajúce rozhodnutie. Rátala si vôbec s tým, čo by ma to mohlo stáť?“

„Neboj sa, nezabudla som,“ zašomrala.

Vtedy sa rozhodol prehovoriť Gawain. Všetkých to prekvapilo – len Nóirín nie.

Cítila, ako sa v ňom zbierajú hnev so znechutením. Bolo len otázkou času, kedy sa ozve.

„To je dobré, pretože ti za to musím poďakovať. Raz ti to možno oplatím.“

„O čom to hovorí, Nóirín?“ adresovala jej svoju otázku Líadan.

Nóirín pretočila očami. „Nemá aktívnu mágiu, tak som ho... trošku využila.“

Stále to bolo niečo, na čo nebola hrdá. Porušila tým sľub, ktorý si pred rokmi dala.

No ako všetky doterajšie predsavzatia, aj toto odsúdila na neúspech.

„Nechala si ním prejsť tú víziu? Ako si to mohla urobiť!“

Naklonila hlavu na stranu a zamračila sa na Líadan, predstavujúc si, ako jej ubližuje.

„A čo som asi tak mala urobiť?“ skríkla na ňu a ten hlasný zvuk všetkých očividne prekvapil dostatočne na to, aby sa mykli. Ak by to bolo v inej situácii, možno by sa ich reakcii aj vysmiala. „Obetovať všetky spomienky na to, kým je a potom sa len prizerať, ako kráľ zabíja niekoho, koho v ten moment nebudem poznať?“ Zdalo sa jej to, alebo v Gawainovi ožila iskrička ľútosti? „Áno, bolo to hnusné a nepríjemné a ja viem veľmi dobre, ako sa momentálne cíti, ale aspoň je nažive. Čo je viac, ako si preňho plánovala ty.“

Líadan sa postavila a začala sa prechádzať. Nóirín mala chuť ňou zatriasť.

Kvôli jej nevyrovnaným pocitom ju bude bolieť hlava.

Ak sa v nej vzbúri posledné požité jedlo, určite jej ho venuje.

„Musela som niečo robiť. Videla si, čo sa stane. Čo kráľ urobí.“

Niekoľkokrát zamliaskala. „Zaútočí na kmene.“

„A využije na to môjho syna!“

Zadívala sa smerom, kde vytušila prítomnosť oného zázračného dieťaťa.

Ďalší klamár prezlečený za priateľa. Hoci on len plnil želania rodičov.

„Och, áno, slávny syn a kráľov vnuk, o ktorom si myslel, že je plne v jeho moci.“

Líadan si začala šúchať ramená. Čo bolo v danej situácii dosť... zvláštne.

„Má schopnosti, s ktorými sme... nerátali.“

Pokyvkala hlavou. „Vie celkom slušne ovládať ľudí.“

„Tiež vidí minulosť.“

Čo bolo pozoruhodné hneď z niekoľkých dôvodov. Nestretla ešte nikoho, kto by videl len minulosť. Pretože to nebol vrodený talent, ale naučená zručnosť. Pochybovala, že by Líadan naznačovala, aký bol jej syn šikovný. Muselo v tom byť oveľa viac, než dávala najavo a ak by boli v inej situácii, asi by sa jej na to spýtala a dožadovala sa odpovede.

V duchu sa zarazila. Ako to, že o tom vôbec premýšľa?

Inokedy by sa skrátka spýtala, či je to vhodné alebo nie.

Emócie ostatných z nej urobili premýšľavého slabocha.

„Výborne, to toho vie určite viac ako ja.“

Líadan sa k nej priblížila a počínala si nanajvýš opatrne.

Akoby bola Nóirín divoké zviera odhodlané jej odhryznúť hlavu.

Také pochabé. Ak niečo, tak by jej radšej podriapala tvár, čo bolo účinnejšie.

„Sama uznaj, že ak by som ti všetko toto povedala, keď sme sa stretli prvýkrát, odmietla by si.“ Otrčila pery a pokyvkala hlavou. Pretože to naozaj bolo pravdepodobné. „Utiekla by si odtiaľto skôr, ako by som stihla všetko dopovedať a s tebou by utiekla aj jediná šanca na prežitie, ktorá ešte kmeňom ostala.“

Naliehavosť v jej hlase a strach v emóciách dostali jej slovám zúfalý nádych.

Akoby niečo videla v budúcnosti a teraz sledovala naplnenie tej predpovede.

„Hovoríš to, akoby bola záhuba už za rohom.“

„Veď aj je,“ prisvedčila. „Ak kráľ nemôže mať našu mágiu, potom nás nepotrebuje.“

„Naozaj ale našu mágiu potrebuje?“

„On ju chce,“ ozval sa úplne prekvapivo nadaný syn.

Nóirín aj teraz prekvapilo, že hoci mal detský hlas, nehovoril ako naivné decko.

Akoby sa rozprávala so starcom, ktorý sa náhodou ocitol v nesprávnom tele.

Čo ju nútilo uvažovať, čomu všetkému bol svedkom v láskavej opatere starého otca.

„Pretože verí, že jeho ľuďom hrozí nebezpečenstvo?“

„Nie, pretože chce tú moc,“ odpovedal okamžite, čím len potvrdil, že Nóirín situáciu predtým veľmi dobre odhadla. „Vždy o tom hovoril, ako počúval staré príbehy a potom našiel dávne knihy a uvedomil si, že ide o viac ako o rozprávky pre deti. Mohla by to byť skutočnosť. Všetko, čo v živote urobil, bolo s jediným cieľom – získať moc, aby sa mohol stať pánom. Ale nie vo svojom kráľovstve. Ale aby mohol rozkazovať aj susedom, o ktorých verí, že ho chcú zničiť.“

Tá absolútna absencia strachu v jeho emóciách ju znepokojovala.

Ako sa nejaké dieťa skrátka môže nebáť? Možno by mu mala venovať vlastné zdesenie.

„A chcú?“ pobádala ho k dopovedaniu.

Chlapec rozhodil rukami. „Možno áno, možno nie. Pravdou však ostáva, že to spojenectvo, na ktoré tak veľmi nadáva, je preňho výhodné. Odkedy ho predkovia uzatvorili, kráľovstvo nemuselo riešiť nič nebezpečnejšie ako malé šarvátky. Síce nie sme veľmoc, ale vďaka mocným priateľom sme sa ani nestali terčom.“

Hovoril ako niekto zvyknutý obraňovať vlastnú krajinu.

Určite by z neho raz bol dobrý vodca. A na to nepotrebovala ani poznať budúcnosť.

„Počúval si za dverami?“ podpichla ho so zdvihnutým obočím.

Líadan jej nemiestnu poznámku ocenila zasyčaním, ale nikto si ju nevšímal.

„Ľudia vždy radi rozprávajú. Hlavne ak veria tomu, že im ten druhý nerozumie.“

Nóirín sa za myslela a podvedome si pri tom šúchala stehná. Pre zmenu nemala nutkanie štípať sa, ale to asi pre to zranenie na čele. Cítila, že z neho stále tečie krv, čo by ju malo znepokojovať. Oslabí ju to a nebude vedieť pomôcť nikomu a už vôbec nie sebe. Ale na druhej strane nemala dosť trpezlivosti, aby si sadla a dovolila Líadan postarať sa o tú malú ranu.

Reflektovala o všetkom, čo sa dozvedela z tej vízie. Videla toho viac, než si uvedomovala a rôzne detaily dávali zmysel až neskôr. Rovnako ako teraz. Tie podrobnosti, tie ukryté odpovede. Všetko to bolo pripravené s jediným zámerom – aby to obohatilo toho, kto to raz uvidí. Pripravili to ich predkovia, pretože vedeli, že raz bude potrebné, aby to niekto videl. Neupokojila ju ani myšlienka, že vtedy určite nemysleli konkrétne na ňu.

Keď si to všetko pospájala, sklonila hlavu. Netušila, či vôbec chce niečo z toho urobiť.

Nehovoriac o tom, že teraz vlastne už ani nemala na výber.

Ak to neprežije, s radosťou bude otca trýzniť v Beathinej ríši.

Povzdychla si a otočila sa k Líadan. „Takže toto odo mňa chceš.“

A kňažka sa nepýtala, čo tým myslí. Čo len potvrdzovalo, že má pravdu.

„Videla si to a vieš, čo je nutné urobiť. Máš na to moc.“

Kývla hlavou, no stále škrípala zubami. „Ktorú mi daroval otec a ja som sa z nej skoro zbláznila.“ Vzápätí sa zasmiala. „Presne tú moc, o ktorej si ty hovorila, že ju neviem ovládať.“

„To nevieš.“

Ešte mala toľko drzosti, že sa jej vysmievala?

„Mala by som ťa za to všetko zabiť.“

„Možno by si mala,“ navrhla jej Líadan, na čo minimálne dve osoby v chatrči reagovali pobúreným výdychom a nejakým pohybom, ktorý kňažka zastavila pohybom ruky. „Ale urobíš to?“

Akoby nemala lepšiu otázku.

„Nechaj ma vydýchnuť, bolí ma hlava a nemôžem premýšľať.“

„Pozriem sa ti na to zranenie?“

„A keď poviem nie, necháš ma trpieť?“

Líadan sa len zasmiala a pustila sa do práce, no Nóirín si uvedomovala, akí boli všetci napätí. Dokonca aj ona sama. Pretože o tom všetko premýšľala. Práve ona, ktorá sa vždy do všetkého vrhala bez absolútneho rozmýšľania o tom, ako by to všetko mohlo dopadnúť. Skrátka všetko robila ešte skôr, ako sa pre to vôbec mohla rozhodnúť. A teraz tu sedela, nechávala sa ošetrovať a zvažovala všetky možnosti. Svet sa práve postavil na hlavu, tým si bola istá.

Tiež si bola istá tým, že bola taká ponorená vo vlastných úvahách, že si nevšímala to očividné erdžanie v lese, ani bodnutie nenávisti, ktoré nepochádzalo od nikoho zo zúčastnených. Keby tomu bola venovala pozornosť, mohli sa všetci aspoň ukryť pod stôl. Takto tam sedeli rozvalení a úplne nepripravení aj v memente, keď sa rozrazili dvere a Nóirín ani nemusela zodvihnúť hlavu, aby videla, kto to je.

Kráľ sa zasmial a v tom zvuku bolo toľko zlovoľnosti, až sa otriasla.

„Pozrime sa. Všetci nepriatelia na jednom mieste. Aké osviežujúce.“ 

Kapitola 23. ¦ Kapitola 25.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek V kvapke krvi - Kapitola 24.: