OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V kvapke krvi - Kapitola 17.

08.05.2020 (12:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 727×

Kapitola 17.

„Aj tak nám nepovedal všetko,“ zamumlala, keď kráľ nakoniec odišiel a nechal ich sedieť samých.

Cítila, že sa na ňu Gawain pozerá. Akoby čakal, že svoju myšlienku nejako rozvinie.

Možno by to aj urobila, keby na ňu neútočil jeho sotva ovládaný hnev.

Ten ho ovplyvňoval od momentu, keď za nimi prišiel kráľ. V tom skladisku bolo očividne príliš málo miesta, pretože sotva sa im s veľkodušným úsmevom poďakoval za ich príchod, rozhodol sa ich presunúť. Nóirín nedávala pozor na to, ako vyzerá ich okolie. Dúfala, že Gawain sa prejaví opäť ako správny pozorovateľ a urobí to aj za ňu. Nielen preto, že slnko sedelo už pomerne vysoko na oblohe s jasným úmyslom spôsobiť jej bolesť hlavy. Hlavne preto, lebo sa snažila čo najviac skúmať samotného kráľa.

Nepochybovala o tom, že je to panovník. Sprevádzala ho vlna obdivu a snáď aj lásky, takže to bol obľúbený vodca – alebo len dokázal manipulovať so svojimi poddanými. Osobne sa prikláňala k tej druhej možnosti. Videla a cítila jeho úsmev, ale na druhej strane jeho emócie ju vyslovene škrtili. Podobne na ňu neútočil ani Gawain a ten mal aspoň dôvod na to, aby jej vypaľoval diery do hlavy. Tento panáčik ju však nikdy predtým nestretol a predsa mal tú drzosť hádzať jej na hlavu svoju krvilačnosť. A vraj ona bola nevychovaná.

Nechal ich dovliecť ako nejaké vrecia. Nepriateľskí bojovníci sa ich síce nesnažili ťahať za rohy, aby ich tým ponížili, ale veľa k tomu nechýbalo. Boli zviazaní naozaj pevne, tým pádom nestíhali prepletať nohami a nakoniec to skončilo tak, že ich za sebou vyslovene vliekli. Osobne zastávala názor, že by si tu mal kráľ poupratovať, toľko kameňov nemajú dokonca ani oni v jaskyniach. Nehovoriac o tom, že aj jeho príbytok je rovnako nehostinný a prázdny ako jeho úsmevy. Veľký rozsiahly priestor ju privítal nielen ozvenou, ale aj chladom. Nie pre nezapálené ohne, ale pre ten hnev a rozčarovanosť, ktoré sa na ňu vyškierali z okolitých stien.

Hoci boli v naozaj veľkej sieni, pripadala si odrazu stiesnene.

Ale nech sa prepadne, ak by sa pred niekým mala krčiť.

Dosť na tom, že ju prinútili kľačať. S tými zviazanými končatinami vlastne ani nemohla robiť nič iné. Hoci na chvíľu uvažovala o tom, že sa zvalí. Aj keby to bolo len preto, aby ukázala, že dokáže protestovať voči podobne vynútenej úcte. Ale nakoniec to neurobila. Dokonca ani jej sa nechcelo zbytočne dlho ležať na chladnom kameni. Stačilo jej na ňom kľačať a už si spomínala, aké pohodlné boli podložky utkané v kmeni Flòraidh, na ktorých v jaskyniach spávali.

Keďže predpokladala, že ich kľačanie malo pôsobiť ako divadlo pred ostatných, bola prekvapená, keď kráľ poslal všetkých preč. Ostali s ním sami. Hoci tesne za prechodom začula šúchanie nôh a zvláštne cvendžanie. V sieni boli len traja. Ale to neznamenalo, že boli osamotení. Stačil jediný výkrik a niekto ich príde zabiť. Určite si to zapamätá.

„Nemôžem tomu uveriť. Naozaj existujú ďalší,“ zamrmlal si pre seba kráľ.

Znel príliš nadšene. Takže to bola úprimná reakcia.

Rovnako úprimné ako odfrknutie, ktoré mu v odpovedi venovala Nóirín.

„Určite si sa na náš príchod tešil a pripravoval, keďže poznáš náš jazyk.“

Kráľ sa zasmial. „Nebude žiadna Výsosť? Veď som kráľ.“

Niekoľkokrát zažmurkala a dokonca nakrčila čelo, aby si uvedomila, že to slovo označuje nejaký titul. V jaskyniach bol kráľ kráľom a všetci vedeli, kým je. Nevládol im v pravom zmysle toho slova, skôr predstavoval to najsilnejšie, čo ich malý domov mohol poskytnúť. Vážili si Gawainových rodičov a uznávali hlavne ich moc, ale nikto sa im neklaňal, pretože na to nebol dôvod. Ľudia mali očividne iné zvyklosti.

Ale akú veľkú moc mohol mať jediný muž, že si vyžadoval ešte aj osobitné oslovovanie?

Naklonila hlavu na stranu. „Ale nie si môj kráľ.“

Gawain na ňu zasyčal, ale nevšímala si ho. Možno nebol práve najlepší nápad otvorene útočiť na ich hostiteľa, ale mal predsa vedieť, že ona nezaváha a vždy povie presne to, čo si myslí. Súdnosti teda očividne veľa nepobrala a vždy rátala s tým, že sa jej stane osudnou.

Možno toto je práve ten moment.

Kráľ sa opäť zasmial. „To je pravda, tvoj kráľ nie som.“

Pretočila očami. Akoby potrebovala jeho dovolenie.

„Napriek tomu ale poznáš náš jazyk a vcelku dobre ním aj hovoríš.“

Zdá sa, že až vtedy konečne povedala niečo, čo možno nemala. Alebo čo od nich od začiatku očakával. Nevedela sa rozhodnúť. Vedela len, že kráľ sa na ňu zadíval tak sústredene, akoby ju po častiach rozoberal a skúmal, ktorá z nich na čo slúži. Lenže napriek tomu nevyzeral ako niekto, kto by z ich tiel chcel vyrobiť talizmany. Pretože to by urobil už s Líadan a kňažka napriek všetkému stále žila. Z jeho emócií však uhádla len to, že sa veľmi tešil. Až tak, že svoju radosť dokázal sotva krotiť. Aj keď tvár mal zachmúrenú.

Vlastne by ju oklamal, ak by ju na jazyku necítila štipľavosť jeho skutočných citov.

„Kedysi dávno vaši predkovia radili tým mojim. Stáli im po doku a hovorilo sa, že ak bude mať vladár na svojej strane mágiu, jeho krajina bude vždy dobre chránená.“ Krajina, no nikde nespomenul poddaných. Takže mu skutočne išlo o moc, nie o blahobyt. „Potom ste odišli, hoci nikto nevie prečo. Odvtedy sa nikto z vás nechránil a nám ostali len staré knihy a znalosť vášho jazyka. Kráľovský rod si vždy zakladal na tom, aby jeho potomkovia tento jazyk poznali. V prípade, že by sa naši dávni spojenci rozhodli vrátiť.“

Povedať, že niekto klame len preto, že dokázala cítiť jeho emócie, by bolo príliš nadnesené.

Pretože každý klamal iným spôsobom. Niekto napríklad aj tým, že sa tváril prívetivo a nadšene, dokonca sa usmieval, ale v skutočnosti cítil len spokojnosť. Ako tento kráľ. Nebola v jeho blízkosti dostatočne dlho na to, aby vedela presne určiť zdroj konkrétneho pocitu. Uvedomovala si však, že každé slovo bolo dôkladne vybrané a hoci používal obšírne vety, veľa si toho nechával pre seba.

Potrebovala počuť viac, aby sa mohla rozhodnúť.

Najjednoduchšie teda bude dať mu to, po čom túži – všetky tie zbytočné slová.

„Ale ty si nás čakal z plne iného dôvodu ako tvoji predkovia,“ nadhodila a hlavu naklonia na stranu v predstieranom sústredení. „Tak sa teda nehanbi. Čo od nás chceš?“

Začula, ako naprázdno prehltol. „Pomoc.“

V tom slove bolo všetko. Priškrtený hlas i akýsi náznak zúfalstva.

Bolo v ňom všetko, čo by čakala v žiadosti o pomoc.

A to bol práve ten najväčší problém.

„To už sme si domysleli. Teda, nejako sme to uhádli keďže ešte stále žijeme.“

Gawain ju vtedy chytil za ruku a silnou ju stisol. Netušia, či chcel to gesto držať v tajnosti, vedela len, že okrem prstov nepohol žiadnou časťou tela. Pre istotu ju ešte prefackal svojím nesúhlasom. Podvedome sa usmiala. Ale neplánovala cúvnuť len preto, že on sa obával.

Najviac aj tak získajú práve provokáciou.

„Nezabil by som vás.“ Nóirín mala presne opačný názor, ale určite mu to nebude hovoriť.

„Rovnako ako tvoji vojaci nezabíjajú zvery v lese?“

Začula, ako si kráľ začal škrabať čelo. Bolo to podvedomé gesto.

„Ako som povedal, po vašich predkoch nám ostali nejaké knihy. Mágia síce nie je súčasťou tohto sveta, ale mnohí dúfajú, že by mohla byť. Hľadajú spôsoby, ako ju vrátiť do svojich životov. Pritom sa uchyľujú k niekedy... zúfalým činom.“

A rovnako ako predtým, aj teraz tú odpoveď považovala za príliš dokonalú.

Màthair, stoj pri nej, jemu snáď nikto nikdy nepovedal, že ak chce klamať svojim hosťom, aspoň by mal predstierať, že sa zdráha dať im odpovede. Takto pôsobil buď ako úplný hlupák, o čom veľmi pochybovala, alebo niekto, kto veľkolepými slovami a vrúcnosťou zakrýva všetko to, čo nikdy nevysloví nahlas.

Lenže ona videla záblesky minulosti.

Ešte teraz cítila, ako bič premieňa Líadanin chrbát na kašu.

Och nie, tento kráľ dokázal klamať pravdou.

„Skús to vysvetliť tým rozsekaným zverom,“ zašomrala a nesnažila sa zakryť, ako jej preskočil hlas. Pretože podobne ako kráľ, aj ona dokázala predstierať.

Takéto hry môžu hrať pokojne aj dvaja.

„Nemôžem zakázať loviť. Ľudí lovenie živí.“

Odfrkla si. „Čo teda od nás chceš? Okrem toho, že pomoc.“

Podľa šuchotu usudzovala, že si začal žmoliť ruky. Jasne o tom vypovedala aj jeho pohybujúca sa silueta. Avšak na oči sa nikdy nespoliehala a teraz s tým určite nezačne.

„Keď som bol malý chlapec, bol som posadnutý príbehmi o veľkých mágoch, ktorí pomáhali chrániť našu krajinu.“ Čo nesúhlasilo s tým, že sa Líadan pýtal na minulosť. Vedel o nej totiž oveľa viac ako oni v jaskyniach. „Vždy som bol prvý v rade a donekonečna počúval príbehy, ktorí ostatní považovali len za rozprávky. Keď som vyrástol a bol som pripravený usadnúť na trón, otec mi prezradil tajomstvo, ktoré kráľovská rodina uchováva. Dal mi knihy a tiež mi povedal, ktorí ľudia v kráľovstve ich tiež vlastnia. Dokázal som ich čítaním stráviť celé dni.“

Posadnutosť sa predstierala náročne.

Lenže kráľ sa skutočne zaujímal len o mágiu.

„A čo také si v nich nenašiel, že chceš, aby sme ti to prezradili my?“

„Videl som všetky tie obrady a rituály. To, ako predpovedáte budúcnosť, ale aj to, ako liečite. Dokonca dokážete aj oživovať mŕtvych.“

Gawain jej v odpovedi na kráľove slová silnejšie stlačil prsty.

Ak skončí so lomenými kosťami, bude to len preto, že kráľ bol výborný manipulátor.

Nóirín sa naklonila dopredu, akoby si ju tým odhalením získal.

„Ak niekto takúto silu niekedy mal, tak je stratená.“

Kráľ sa zachechtal. „Tomu neverím. Veď mágia nemá žiadne obmedzenia.“

Zahryzla si do pery a voľnou rukou si pošúchala bradu.

„Koho chceš oživiť?“

Cítila, že práve táto konkrétna schopnosť je pre neho dôležitá. Vzápätí jej vlasy postrapatil jeho smútok. Bol to žiaľ naozaj hlboký, no takisto do určitej miery hraný. Predpokladala to na základe toho, ako sa do nej zahryzla istá nevraživosť. Tie slová, ktoré predstieral, že nedokáže vysloviť a zakoktával sa na nich, vyslovoval často a očividne z toho nebol nadšený.

„Moja žena.. ona... je preč a ja... ja... chýba mi... a...“

Zajakávanie, trasúce sa telo, zachrípnutý hlas... Všetko to bolo vierohodné, dokonca aj pre Nóirín, ktorá toho vždy videla a počula viac ako ostatní. Zamračila sa. Poznala spôsob, ako si overiť svoje podozrenia. Podvedome sa poškrabala na stehne.

Zahryzla si do pery, keď ju ovládlo ďalšie nutkanie.

Správanie blázna jej v tejto situácii nijako nepomôže.

„Takže chceš oživiť svoju ženu, rozumiem tomu správne?“

Aj po druhý raz sa mu triasol hlas. Lenže tentoraz z neho odkvapkávala aj netrpezlivosť.

Jej otázky ho rozčuľovali. Možno by teda mala pokračovať.

„Je mi všetkým. Bez nej nemôžem... nechcem...“

Zodvihla ruku, aby ho zastavila. Takmer súcitné gesto.

„Aj keby som vedela, ako niečo také urobiť, aj keby som poznala ten správny rituál, tak by som to neurobila.“ Tak o tomto sa Líadan z vízie rozprávala s princom. „Život má svoj kolobeh. To, čo od neho dostaneš, raz musíš vrátiť a rovnako je to aj s mágiou. Žiadaš, aby sme celý tento kolobeh narušili len preto, lebo tebe chýba milovaná žena?“

Rukou ukázal na Gawaina. „Ak by on zomrel, nechcela by si urobiť to isté?“

Sklonila hlavu, aby zakryla úsmev. Videl spojené ruky a to, ako sa oňho opierala, hrane hľadajúc oporu, a pochopil to presne tým spôsobom, akým chcela. Takmer zvýskla a zastavilo ju len to, že si mocne zahryzla do jazyka, až zacítila krv. V duchu si opakovala, že by bolo nesprávne začať teraz odriekať magické formulky.

Túto príležitosť premešká.

Musí sa sústrediť na lapanie jedného prefíkaného kráľa.

„Aj keby som chcela a ja netvrdím, že by som naozaj chcela, nevedela by som, kde začať.“

Doslova cítila, ako sa k nej naklonil. „Nepoznáš správny rituál?“

Potriasla hlavou. „Je to vedomosť, ktorá sa vekmi stratila.“

„Ale ja som o nej čítal v knihe.“

„V knihách, ktoré máme my, sa nič také nespomína.“

„Ak ti ju donesiem, prečítaš si ju?“

Pohodila plecom. „Čítanie kníh ešte nikdy nikomu neublížilo.“

„Tak dobre.“

V tých slovách sa ukrývalo presne toľko triumfu, aby to Nóirín na perách vyčarovalo úsmev.

Tentoraz sa jej zakrýval omnoho náročnejšie, ale jej námaha ani nebola potrebná. Kráľ sa rozhodol, že svojich hostí musí niekde ubytovať. Bohužiaľ si na to vybral niečo, čo podozrivo pripomínalo celu, ale aspoň tam bol pokoj a ak počula správne, viedla tam len jedna cesta a tú strážila dvojica bojovníkov. Všetci boli ozbrojení tými dlhými tyčami s rozšíreným koncom. Tie nakoniec možno ani neboli magické, ak aspoň niečo z toho, čo kráľ tvrdil, bolo skutočne pravdivé.

Oprela sa o stenu a zvažovala, aké presne odpovede by mala hľadať.

Výlet do minulosti ju netešil, ale prsty ju aj tak svrbeli.

Už-už sa naťahovala k sotva zaschnutej chraste, keď to všetko pokazila svojim nemiestnym komentárom. To, ako do nej udrel Gawainov hnev, malo byť dostatočným trestnom. Lenže on ňou musel ešte aj zatriasť. A vraj ona sa nevedela ovládať! Ona predsa netriasla ostatnými vo svojej blízkosti len preto, že to urobiť mohla!

„Zbláznila si sa? Veď vieš, že niečo podobné nemôžeme urobiť! Veď je to nerozum, snažiť sa otočiť kolobeh života len kvôli tomu, že ti to prikáže nejaký kráľ.“

Gawain mal očividne medzery vo vzdelaní, ktoré nemienila zapĺňať.

„Ale ja som mu predsa nesľúbila, že to urobíme.“

Tvrdiť, že z jej slov nebol nadšený, by bolo značné podcenenie.

Doslova videla, ako sa trasie.

„Ale presne to si on myslí! Že to urobíš!“

„Čo si myslí, nie je moja starosť. Ja len chcem vedieť, čo skutočne chce.“

Zdalo sa, že kombinácia slov spolu s tým, aká bola pokojná, nakoniec zabrala.

Aspoň na ňu prestal kričať. Ale mračil sa stále rovnako.

Dúfala, že mu ten výraz neostane natrvalo. Jeho tvár mala celkom rada.

„Ako to myslíš?“

Ocenila jeho snahu úsmevom. „Ako som povedala pred chvíľou, všeličo zamlčiava.“

„Chceš povedať, že klame?“

Pokrčila plecami. Koľko málo fantázie Gawain zrazu mal.

„Možno. S istotou viem len toľko, že nám nepovedal všetko.“

„Myslíš, že ide skutočne o ženu, ktorú miloval?“

Už teraz vedela, že v tom tá žena zohrávala nejakú úlohu. Podľa jeho pocitov ju kedysi naozaj mal rád. Lenže okrem pocitov sa nič nedozvedela. Cítila niečiu lásku, ale nemohla povedať, ku komu ju dotyčný cíti. Nie, ak ho veľmi dobre nespoznala. A kráľa stretla po prvýkrát.

Aspoň on si to myslel, o jej výlete do minulosti nemal ani potuchy.

„To neviem,“ zakončila nakoniec a zároveň potriasla hlavou. „Viem len toľko, že tie slová opakoval tak často, že im sám uveril. Ale tiež viem, že je jediný spôsob, ako si to overiť.“

Ak by ju teraz udrel nejakou skalu, bolelo by to menej ako náraz jeho prekvapenia.

To naozaj pôsobila ako niekto, kto nepremýšľa?

„Tým, že s ním budeš spolupracovať.“

Pokyvkala hlavou. Jedného tvrdohlavca práve presvedčila.

Ďalší na ňu čakal ukrytý niekde vo svojom paláci. 

Kapitola 16. ¦ Kapitola 18.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek V kvapke krvi - Kapitola 17.: