OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V kvapke krvi - Kapitola 10.

20.03.2020 (14:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 812×

Kapitola 10.

„To vás nemôžem ani na chvíľu nechať osamote?“ zachripela za nimi Líadan.

Gawain zasyčal a odtiahol sa. Tváril sa, akoby ho niečo popálilo.

Prižmúrila oči. Pred chvíľou mu vzájomná blízkosť prišla vhod.

Teraz sa tváril, akoby ho chcela zabiť. Možno by sa o to mala pokúsiť.

Keď sa už na ňu chce hnevať, nech má na to aspoň pádny dôvod.

Pritom sa nijako nebránil. Keď sa prebrala, bola zmätená sotva niekoľko okamihov. Pamätala si, čo jej hovorila Líadan o tom, kde sa dostali. Privítal ju pohľad na steny. V šere končiaceho dňa nevedela presne určiť, čo všetko sa tam nachádza, ale predpokladala, že sa to nebude veľmi líšiť od ich jaskynných domovov. Len s tým rozdielom, že neboli pod zemou.

Kútik úst vykrivila do úsmevu, keď nezacítila žiadnu krv. Na Nóirín teda nečakala žiadna podlaha volajúca po umytí. Hoci niekto si asi začínal myslieť, že jej tvár potrebovala vydrhnúť. Niečo studené a drsné sa jej otieralo o líca a čelo. Na jazyku ju zaštípala pachuť obáv a hnevu. Ak ju chcel Gawain zabiť, mohol zvoliť aj príjemnejšie spôsoby. Už tak bola dosť rozboľavená. Nepotrebovala, aby jej zrýpal celú tvár.

Pohotovo vystrelila ruku a zastavila ho uprostred ďalšieho útoku na svoju kožu.

Vtedy si uvedomila, že možno nešlo o jeho dotyk, ale o hrubosť toho, čím ju umýval.

Zavrčanie už nezadržala. Ani nevedela ovplyvniť, ako Gawain uskočil. Akoby ho niečo uhryzlo. Nóirín sa uškrnula, hoci spokojnejšia by bola, ak by to niečo hryzúce boli jej zuby. Dokonca mu to chcela aj povedať. Aby ostal pokojný. Že na neho ešte nestihla zaútočiť. Lenže potom ju do tváre udrela plná sila toho, ako mu odľahlo. Rozhodla sa, že by to mohlo vyvážiť dokonca aj to, ako sa jej snažil zdriapať kožu.

„Nóirín,“ vydýchol.

Zodvihla obočie, keď nič iné nedodal.

„Áno, tak sa volám. Som rada, že si to pamätáš.“

Mohla by odprisahať, že sa v prítmí zoširoka usmial.

„Tiež si pamätám, že si tu dosť dlho nevládne ležala.“

Čím zmazal účinok akéhokoľvek dobrého pocitu, ktorý v nej prechodne vyvolal.

Hlasno zamliaskala a mala naozaj neodolateľnú chuť aspoň ho nakopnúť.

Mal šťastie, že jej telo bolo zoslabnuté.

„Ak mieniš byť krutý, zavolaj Líadan. Tá mi určite odpovie bez toho, aby ma urážala.“

Podľa toho, ako za zvíril vzduch, pravdepodobne niekam ukazoval.

Nemala náladu pripomínať mu, že v prítmí videla len o čosi viac ako v priamom svetle.

„Keď nás našla v lese, dotiahla ma sem. Postarala sa o teba, ale ty si sa stále nepreberala. Nič mi však nechcela povedať. Len opakovala, že budeš v poriadku a že sa o to postará. Potom utrela podlahu.“ Potichu sa zasmial. „Myslím, že brblala o tom, že si jej ju zamazala schválne.“ Náhle sa uškrnula. Líadan bola vnímanejšia, než sa na prvý pohľad zdalo. „Keď všetko dokončila, sadla si na zem a zatvorila oči. Odvtedy ubehlo aspoň pol dňa.“

„Nepohla sa?“

Odhadovala, že začal krútiť hlavou. „Dokonca ani teraz, keď si ty otvorila oči.“

Čo znamenalo, že ešte ostala v ríši mŕtvych.

Nakrčila čelo. Sebecky sa rozhodla porozprávať s Nóiríniným otcom.

Bude jej musieť vysvetliť, čo je ešte prípustné a čo už naozaj nie.

Ale najskôr sa musí pozbierať.

Keď sa vracala naspäť z toho, čo Líadan nazvala predsieňou ríše mŕtvych, objavili sa v jej mysli rôzne predpovede. Ani jednu z nich si neprivolala, čiže netušila, čo presne mali znamenať. Vedela, že boli nejakým spôsobom dôležité, ale po prebudení si z nich pamätala len nezameniteľný pocit absolútneho strachu. A to sa jej ani v najmenšom nepozdávalo. Nech predtým videla čokoľvek, nikdy to v nej nevyvolalo takú silnú a nepríjemnú reakciu.

Chcela začať tým, že sa posadí. Lenže tam narazila na prvý problém. Zatiaľ čo ju premkýnal nezameniteľný pocit únavy, nazdávala sa, že ide skôr o vyčerpanie spôsobené príliš dlhým spánkom. Občas sa jej to stávalo, keď lenivo nevstala vtedy, keď sa prebudila, ale až oveľa neskôr, a mala pocit, že v tých niekedy nekonečných okamihoch ju niekto kameňoval a striedavo udieral palicou a bodal oštepom.

Toto však bolo iné.

Úplná únava, ktorá spôsobovala, že ani nedokáže ovládať vlastné telo, jej nedovolila vykonať nič výraznejšie ako mierne zamrvenie sa. Nakrčila pery a zaťala ruky do pästí. Jej telo doslova pretekalo prebytočnou mágiou. V čase, ktorý obetovala spánku, ju nedokázala vyčerpať a nepomohol v jej tom ani náhodný výlet do Beathinej ríše. Takže ruky i nohy sa jej doslova chveli potrebou niečo robiť. A ona sa nedokázala ani posadiť!

Zaškrípala zubami a znovu sa o to pokúsila.

Dokonca aj Gawain si uvedomil, o čo sa pokúša. Len jej telo predstieralo nevedomosť.

Natiahol sa k nej. Sklonil sa nad ňou práve v okamihu, keď vymrštila hlavu. Zasiahla ho do brady. Vyslúžila si niekoľko nadávok a ostré zabodnutie jeho prstov do ruky. Okrem toho tiež mala pocit, že vidí divné tancujúce svetielka. Ktoré boli ešte výraznejšie, keď ju vyšvihol do sedu.

„Tak. Lepšie?“ šomral a podľa zvukov si šúchal miesto, kde ho nechtiac udrela.

Sedela tam, knísala sa do rytmu tlkotu svojho náhle rozbúreného srdca, a zvažovala svoje možnosti. Doslova túžila po tom, aby sa začala škriabať. Alebo štípať. Dokonca by stačilo aj ťahanie za rohy či dlhé uši. Nič z toho ale neurobila. Jej telo bolo zoslabnuté a unavené. Robila zo seba úbohú obeť. A to ju nútilo konať rýchlo a bez rozmyslu. Takže si zvolila druhú najlepšiu možnosť, ako sa zbaviť prebytočného napätia.

Vrhla sa naňho. Pobozkala ho však tak nešikovne, že to na chvíľu vyzeralo, akoby sa mu snažila odhryznúť nos. Čo na chvíľu zvážila, ale rýchlo to zamietla. Je zbytočné prelievať krv, ak nemienila sledovať budúcnosť. A akékoľvek plytvanie je zlým krokom. Tak len privrela viečka, odhodlaná presvedčiť Gawaina, že je dobrý nápad opätovať jej to, čo sa ústupom nešikovnosti začínalo podobať na bozk.

Jeho ruky však boli naliehavejšie ako jeho ústa.

Pritiahol si ju k sebe. Zodvihol ju a posadil si ju na bedrá. Nohy mu obmotala okolo bokov. Nechcela náhodne odkväcnúť len preto, že jej telo odmietne poslušnosť. Potom sa však o to prestala zaujímať. Vychutnávala si Gawainovu prítomnosť. V týchto momentoch zabúdala, že ho mala chuť zaškrtiť a že on jej chcel takýto druh pozornosti oplatiť obdobne. Keď ju schmatol za zadok, úplne jej to vyfúklo z hlavy. Miesto protestovania len zavzdychala a oplatila mu to uhryznutím do pery.

Čo nebol dobrý nápad hneď z niekoľkých dôvodov.

Nanešťastie sa stalo, že si nespomenula ani ne jediný, až kým nebolo neskoro.

Niektoré silné momenty ju dokázali zničiť bez toho, aby sa o to pričinila. Keď jej telo prekypovalo mágiou a mysli chýbalo sústredenie, dokázala ju jediná kvapka krvi dostať do nepríjemnej situácie. Nie vždy dokázala predpovedať budúcnosť. Niekedy nešlo viac než len o dojmy a pocity. Niečo predstavujúce to, čo sa ešte len stane, ale len veľmi nejasné.

Teraz sa to podobalo tvrdej rane do brucha.

Vzduch z nej vyrazil v jedinom prudkom výdychu. Hrdlo sa jej zovrelo v reakcii na bolesť, ktorá nebola skutočná a nepatrila jej. Oči sa jej zaliali slzami a celé telo sa jej otriaslo. Nech už na Gawaina čakalo čokoľvek, pripadalo jej to ako hrozivá nočná mora. Odtrhla sa od neho a sklonila hlavu.

Nepýtal sa, čo sa deje. Čiže si myslel, že je taký neodolateľný, že z neho strácala dych.

Jeho samoľúbosť sa jej v tento moment hodila. Pretože si nič nevšímal, len sa sklonil, aby mohol láskať jej krk. Prsty borila do jeho paží. Len ona mohla mať také šťastie, že miesto zbavenia sa prebytočného napätia sa v jej tele nahromadilo ďalšie. Okrem toho sa pridala aj zvedavosť. Gawainove rozbúrené emócie ju fackovali.

A práve v ten moment si Líadan povedala, že by bol dobrý nápad prebudiť sa.

Nevedela, čo očakávať. Ale to, ako ju Gawain rýchlo pustí, nebolo jednou z možností. Tvrdo dopadla na posteľ pod sebou. Pretože jej vo svojej prezieravosti rozplietol aj nohy obtočené okolo pása. Prinútilo ju to zalapať po dychu. Prevŕtala ho pohľadom a prsty zaťala do stehien. Správal sa k nej akoby bola smrtiacou prírodnou katastrofou.

Vrhla sa ne neho, to priznávala, ale on si ju k sebe pritískal. Venoval sa jej. Obdivoval ju ústami aj rukami. A keď ho niekto načapal, hodil ju o zem ako otravný hmyz a ešte mal tú drzosť prebodávať ju vyčítavým pohľadom? Zovrela pery a vystrčila bradu. Nebude sa pozerať do jeho budúcnosti. Pretože akýkoľvek hrozný a bolestivý osud na neho číhal, zaslúžil si ho. Nie len pre tú dieru, ktorú jej čoskoro natrvalo vypáli do hlavy.

Prinútila sa pozrieť na Líadan. Kňažka už stála pri nej. Nedotýkala sa jej, ale pozorne ju prezerala pohľadom. Nóirín sa ešte stále celá chvela. Telo mala navyše pokryté potom a vlasy strapaté. Ale nevyzerala ako obeť. Už vôbec nie ako niekto zranený. Čo bolo výhodné. Netušila, či by teraz na sebe zniesla niečí dotyk. Mohlo by ju to dostať do stavu, v ktorom sa ocitla len raz v živote. Doteraz to nebola reálna možnosť, ktorou by sa mala zaoberať. Asi bude musieť prehodnotiť svoje priority. Ak sa v nej mágia bude aj naďalej zhromažďovať, nedopadne to dobre.

V duchu už plánovala použitie svojej moci.

Rozhodovala sa, čo ju rozčúli viac. Prípadný nepriaznivý osud alebo pohľad na mŕtveho otca?

Odkašlala si v pokuse zbaviť sa tlaku, ktorý jej náhle zadržal nádych v hrdle.

„Zistila si niečo?“ vypískla priškrtene. Opäť si odkašlala.

Líadan s Gawainom si mysleli, že ide o pozostatok prežitej vášne.

Tento komický moment v jej ľúbostnom živote bol aspoň na niečo dobrý.

Líadan pristúpila. „Len som sa dozvedela to, čo som už aj tak vedela.“

Mierne pokyvkala hlavou. „Ako sa má?“

„Tak, ako sa tam má každý. Nemá žiadne starosti.“ Podľa vírenia vzduchu odhadla, že práve rozhodila rukami. Lenže jej naliehavý pohľad hovoril o úplne iných pocitoch. „Obáva sa však o teba. Dokonca aj k Beathe sa dostali zvesti o tvojej... situácii. Mám ti pripomenúť, že sa s tebou nechce stretnúť.“

„Chápem,“ kývla hlavou. „Nemám sa nechať zabiť.“

„O kom to hovoríte?“ vyzvedal zadýchane Gawain.

Nóirín mu venovala ostrý pohľad. „To je súkromné.“

Začula, ako o dva kroky ustúpil. Akoby ho naozaj udrela. Sama pre seba sa usmiala. Viac ako jej odmietavé slová sa ho určite dotkol ostrý tón jej hlasu. Čo je dobre. Chcela mu dať najavo, že neoceňuje jeho zbabelé správanie. Toto je dobrý spôsob.

Čo na tom, že kvôli tomu vyzerala ako istá malicherná verzia Siobhán.

Veď nakoniec, bola jej dcéra. Niekde sa to musí prejaviť.

Inokedy by ju podobná úvaha zarazila a dokonca znechutila, ale teraz to vnímala ako niečo prirodzené. Jasne to vypovedalo o tom, ako veľmi sa jej dotklo Gawainove správanie. Okrem Nóirín si to však nikto neuvedomoval. Nakrčila obočie. Musí sa dať čo najviac do poriadku. Najmä v hlave. Jej telo bolo zoslabnuté, ale to vyrieši oddych. Na svoju myseľ musela použiť trochu inú taktiku.

„Teraz, keď si sa prebudila, mali by sme vymyslieť, čo s vami,“ pripomenula svoju prítomnosť Líadan.

Nóirín sa otočila smerom, kde kňažka stála.

„To svoji priatelia nás chytili. Bolo by správne, ak by si vymyslela, čo s tým.“

„Máte trochu väčšie problémy ako niekoľko zadubených dedinčanov.“

Niečo v jej tóne Nóirín prinútilo nakloniť hlavu na stranu.

„O čom to hovoríš?“

Líadan si povzdychla. „Je dôvod, prečo som vás odtiaľ chcela veľmi rýchlo dostať. Iste, ak by dedinčania dostali príležitosť, bez zaváhania by vás rozrezali na kusy a pokúsili by sa z vás vyrobiť talizmany. Lenže... nie v tomto prípade.“

Nóirín očakávala, že kňažka bude pokračovať v rozprávaní. Namiesto toho však stíchla, akoby očakávala, že jej niekto položí tú správnu otázku. Čo Nóirín prinútilo ešte tuhšie zovrieť pery. Veď ak by vedeli, v akej situácii sa práve ocitli, asi by neočakávali, že im to Líadan nejako vysvetlí.

Nóirín si povzdychla. „Mieniš to aj vysvetliť alebo budeš očakávať, že si všetko domyslíme?“

Doľahlo k nej kňažkine zahanbenie. Ostrá kyslá pachuť ju prinútila niekoľkokrát zažmurkať.

„Prepáč, po toľkých rokoch som zabudla, že by som sa mohla rozprávať s niekým, kto tomu všetkému nerozumie.“ Predtým, ako im povedala zvyšok, sa niekoľkokrát prehnane nahlas nadýchla. Nóirín sa nechcela uchýliť k tomu, že bude kňažku ľutovať a len vyčkávala, kým znovu prehovorí. A nemusela čakať dlho. „Dedinčania lovia zvieratá v lese a vyrábajú z nich talizmany. To isté by s radosťou urobili aj vám, ale ich kráľ im to nedovolí. Ten vás chce živých. A ak som to pochopila správne, už je na ceste sem.“

Čo bolo čudne znepokojujúce hneď z niekoľkých dôvodov.

„Získali sme si pozornosť kráľa?“ uistila sa Nóirín, na čo Líadan reagovala tichým zahmkaním. „Ak je to tak, prečo sa nezaujíma aj o teba? Si predsa jednou z nás, hoci si bola vyhostená.“

Nóirín sa musela pevne oprieť o ruky, keď ju udrela plná sila Líadaniných protichodných pocitov. Na jednej strane odhodlanie a istý druh tvrdohlavosti, na tej druhej bolesť a strach. Nech sa stalo čokoľvek, Líadan to naučilo mať doslova hrôzu z ľudského kráľa. Čo bolo fascinujúce. Ovládala predsa mocnú mágiu. Čím by ju mohol vydesiť niekto, kto žiadnu nemal?

„Na tom nezáleží,“ zachripela Líadan. „Dôležitejšie je, aby ste sa mu nedostali do rúk.“

„Prečo?“ vybafla, sklamaná kňažkinou snahou zmeniť tému.

„To nie je dôležité,“ zdôraznila opäť.

Vtedy mala chuť Nóirín vyskočiť na nohy a postaviť sa kňažke čelom, ale vlastné telo jej v tom zabránilo. Tak len vystrela chrbát a zakryla nevôľu nad svojou neokrôchanosťou.

„Prečo?“ zopakovala.

Líadan si povzdychla. „Pretože ti to nemôžem povedať.“

Odfrkla si. „Skôr nechceš.“

„Nie, nemôžem. Pretože mi v tom bráni rovnaká kliatba, ktorá bráni kmeňom v tom, aby sa dozvedeli pravdu o našej skutočnej minulosti.“

Zo všetkého, čo jej mohla Líadan povedať, toto Nóirín ani v najmenšom neočakávala. Rovnako bol na tom aj Gawain, ktorého prekvapenie na chvíľu prehlušilo aj jej vlastné. Neotočila sa však jeho smerom. Naďalej sa sústreďovala na kňažku, dúfajúc, že sa nakoniec začne smiať alebo prizná pokus o klamstvo. Lenže keď aj naďalej ostávala rovnako vážna, uvedomila si Nóirín, že v hre by mohla byť mágia väčšia ako tá jej.

Niekoľkokrát si odkašlala. „Videla som, ako si sa o tom rozprávala s mojím otcom.“

„Nerozprávala. Nemohla som.“

Zaškrípala zubami. „Videla som vás v spomienke.“

„Nie,“ trvala na svojom Líadan, „nevidela. Myslíš si, že si videla, ako sa o tom rozprávame, ale nie je to tak. Tvoj otec sa ma vtedy spýtal, či som to videla a ja som len skonštatovala, že áno. Pričom on priznal len to, že to takisto videl. Ale nehovorili sme o žiadnych detailoch. Pretože sme ani nemohli. Rovnako ako nemôžem ani ja teraz.“

Nevedela, či jej môže dôverovať. Áno, pomohla im utiecť a postarala sa o jej zranenia, ale to bolo príliš málo na to, aby tým dala najavo svoje skutočné pohnútky. Nóirín zavrela oči. Asi jej jednoducho bude musieť veriť. Čo sa jej ani v najmenšom nepozdávalo. Dúfala teda, že aspoň môže veriť svojmu otcovi – ktorý mal až takú silnú dôveru v Líadan, že jej pomohol utiecť istej smrti. To už predsa niečo muselo znamenať.

„Takže pravda je iná a my nečakáme, až sa narodí mocný spasiteľ, ktorý nás vyvedie na svetlo?“

Líadan pokrútila hlavou. „To je príbeh, ktorý niekto v priebehu vekov vymyslel, ale nezodpovedá skutočnosti. Skôr mám podozrenie, že mal slúžiť ako povzbudenie pre tých, ktorí by snívali o tom, že sa prechádzajú na slnku.“

Nóirín si pošúchala čelo, keď pochopila, čo tým chce Líadan naznačiť.

„Ak by sme verili, že sa má narodiť spasiteľ, ktokoľvek s víziou budúcnosti na slnku by okamžite vyrazil za vodcom kmeňa, aby sa s tým pochválil. Čo by však vyústilo... vo vyhnanstvo?“ To posledné bolo len neistý odhad, avšak podľa všetkého to bola skutočnosť.

„Presne tak. Nasledovalo by vyhnanstvo.“

Nóirín rozhodila rukami. „Ale prečo vyhnanstvo? Veď ja som neplánovala Siobhán vešať na nos to, čo som náhodou videla!“

„To ju nezaujímalo. Nechcela riskovať.“

„A čo presne nechcela riskovať? Nepekné klebety?!“

„Nie,“ zašepkala zmierlivo Líadan. „Nechcela riskovať, že by si sa začala vypytovať.“ Nóirín tak veľmi krčila obočie, až hrozilo, že ostane naveky skrčené. Lenže to jej nebránilo v tom, aby v tom pokračovala. „Už dávno sa rozhodli, že tí, ktorí začnú byť podozriví prílišnou zvedavosťou, by mali veľmi rýchlo zmiznúť. Nikto z nich nechce riskovať, že sa ktokoľvek začne vypytovať alebo ešte horšie – že sa rozhodne obetovať nejakú silnú spomienku, aby sa dozvedel skutočnú pravdu.“

„Čo je hlúposť, keďže by tú pravdu aj tak nemohli šíriť ďalej!“

Začínala si uvedomovať, prečo vlastne bola vyhostená. Nie preto, že sa báli jej moci. Nie preto, že niekoho ohrozovala a potrebovali sa jej zbaviť. Vyhnali ju kvôli strachu, že by sa mohla dozvedieť pravdu, rovnako ako Líadan pred ňou. A možno aj iní. Prečo sa však namáhali s vyhnanstvom? Veď o tom, čo by sa dozvedeli, by aj tak nikomu nemohli povedať!

Ruky zatínala do pästí tak silno, až cítila unikajúcu krv.

„V ich tajnostkárstve ich poháňa strach. Strach, že by sa mohli všetci dozvedieť, ako je to v skutočnosti. Obávajú sa, že potom by lož, ktorá kmene chránila celé veky, prestala fungovať a obyvatelia podzemia by sa stali zraniteľnými. Mýlia sa však v jednom základnom predpoklade – bariéra, ktorá nás skrýva pred ľuďmi, nie je oslabovaná tými, ktorí poznajú pravdu. Ničí ju ukradnutá mágia.“

Krútila hlavou. „Sú to zadubenci! Veď kto už by len chcel obetovať také silné spomienky, aby sa dozvedel pravdu, ktorá aj tak nikoho nezaujíma!“

„Ja som sa o tom všetkom dozvedela náhodou,“ pripomenula Líadan.

„Náhodou, ktorá ťa stála domov.“

„Stála ma o veľa viac,“ zaševelila. „Prišla som o milovaného muža a v honbe za posledným stretnutím s ním som obetovala našu dcéru. Avšak vo svojej bolesti som zabudla, že mágia je zradná a niekedy reaguje viac na túžby než príkazy. Dostala som možnosť nazerať do sveta mŕtvych, no zároveň som zabudla na dôvod, pre ktorý som tam vlastne chcela ísť.“

Prikývla, keď pochopila rozsah toho, čo Líadan nevedomky obetovala.

„Silná spomienka vymenená za pravdu, po ktorej nikto nepátral.“

Nóirín chcela aspoň na chvíľu mlčať, aby Líadan dopriala dostatok času na to, aby dostala pod kontrolu minimálne svoje emócie. No v zápale hádavého rozhovoru zabudla, že im načúva aj Gawain. A ten, hoci nič nehovoril, bol súčasťou všetkého, čo sa dialo. Lenže ničomu z toho nerozumel a práve ten moment si vybral na prejavenie svojej zvedavosti. Čo Nóirín náležite ocenila tým, že na neho vyceria zuby.

„O čom to hovoríte? O akej spomienke?“ vyzvedal potichu.

Líadan zaskočila všetkých tým, keď odpovedala: „Mágia funguje na základe výmeny. Ak chceš vidieť minulosť, obetuj spomienku. Čím silnejšia je spomienka, tým ďalej do minulosti sa môžeš vybrať.“ Nóirín začula šuchot. Žeby si kňažka náhlivo utierala slzami poznačenú tvár? „Ja som vo svojej bolesti obetovala muža, ktorého som milovala. Prežila som s ním celý život, vyrástli sme spolu. Bolo len málo dní, keď sme boli skutočne rozdelení. No na konci obradu som si nedokázala vybaviť ani len jeho meno. To mi prezradili až otázky ostatných.“

Možno zaskočený úprimnosťou tých slov alebo krutosti magických obradov, Gawain už neprehovoril. A ani nikto z nich. Nóirín ten čas využila na to, aby si urovnala myšlienky. Stále mala chuť niekoho zaškrtiť a rovnako mierou chcela napádať aj vlastné telo. Myseľ jej zaplavili protichodné myšlienky a útržkovité informácie. Nič nedávalo zmysel.

Niekedy bolo naozaj prínosné vyjadriť svoje myšlienky nahlas.

„Ak tomu teda rozumiem správne, všetci žijeme v lži, ktorá nás má chrániť,“ skonštatovala potichu Nóirín, čo prinútilo Líadan opäť jej venovať plnú pozornosť. „Obávajú sa však, že by sa to mohlo zmeniť, preto sa zbavujú tých, ktorí by sa mohli začať pýtať. Čo vysvetľuje všetky tie záhadné vyhostenia a fakt, že nikoho z nich už nikto nikdy nevidel.“

„Zúfalé situácie si pýtajú zúfalé riešenia,“ prisvedčila Líadan.

Nóirín prikývla. „To dáva zmysel. Čo ma síce neteší a neznamená to, že Siobhán s radosťou nezabijem, keď ju znovu stretnem, ale aspoň už lepšie rozumiem jej dôvodom.“ Čo ju nútilo začať sa ťahať za rohy, ale tentoraz pre túžbu ubližovať, nie preto, aby sa zbavila magického nutkania. „Tiež chápem, prečo sa nikdy nemáme vrátiť naspäť.“ Zaškrípala zubami. „Nerozumiem však, prečo ma teda Doireann poslala k tebe a prečo chcela, aby som pred návratom domov vyriešila nejakú záhadu. Keď už vtedy musela vedieť, že návrat domov neprežijem.“ Pri slove domov skrivila tvár. To miesto pod zemou jej nebolo ničím drahé, no predsa jeho stratu oplakávala.

„Poslala ťa sem, aby si pomohla chrániť náš domov,“ vysvetlila jej Líadan.

Zodvihla obočie. „Náš domov? Náš domov nás zapudil.“

„To je pravda, ale aj tak potrebuje našu pomoc.“

„Prečo? Sú predsa v bezpečí.“

Líadan pokrútila hlavou. „A to je dôvod, pre ktorý ste tu. Pretože kmeňom hrozí záhuba.“ Bola si istá, že ak by to bola aj pravda, niekto v kmeni Tàrlaidh by ten osud už dávno predvídal. „Bariéra, ktorá ich chráni pred nemagickými ľuďmi, je slabá. Je len otázkou času, kedy padne. A potom nás pred hnevom ľudí už nič neochráni.“

Takže predsa len išlo o cestu s cieľom zachrániť obyvateľov podzemia.

Nóirín však netušila, či jej niečo také vôbec stojí za námahu. 

Kapitola 9. ¦ Kapitola 11.

Prvé guľatiny za nami, snáď ďalšie pred nami. Máte nejaké teórie o tom, ako by mohol príbeh pokračovať? 

Kapitola venovaná Mayi666 za podporu vyjadrenú v komentárch. Ďakujem za nadšenie, s akým tento príbeh čítaš. 

Lili

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek V kvapke krvi - Kapitola 10.: