OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Útok M: kapitola 9 - Nádej hádam skutočne umiera posledná...

27.06.2014 (12:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 662×

Leporell, tak nakoniec som sa hlavne kvôli tebe rozhodla, že kapitolu Útok M predsa len pridám o čosi skôr, ako som mala pôvodne v pláne. :D Dúfam, že sa bude páčiť, aj keď podľa mňa je trochu nudná, ale to hlavne preto, lebo som potrebovala napísať ešte zopár podstatných vecí. Ale sľubujem, že ďalšie budú akčnejšie. Veď predsa útočíme na Mzákov. :D

Sisa118

Kapitola 9

S trhnutím som sa posadila. Oči mi zmätene blúdili po zničených stenách, pravú ruku som si tisla k srdcu a niekde v podvedomí sa snažila utíšiť jeho zbesilé tempo. Druhá ruka mi vyletela k čelu. Prstami som zvierala spánky a snažila sa upokojiť. Nedarilo sa. Stále som videla ich tváre. Bože, kedy to skončí!? Nočná mora sa vrátila v plnej sile. Po dlhej dobe, keď som bola opäť schopná racionálne uvažovať, som zdvihla pohľad. Za oknami dominovala tma, ale dokázala som odhadnúť, že je krátko pred brieždením.

Pootočila som hlavou k pokojne ležiacej postave na zemi. Obávala som sa, že som ho zobudila, ale našťastie som sa mýlila. Spal a ja som mala príležitosť definitívne sa rozhodnúť, čo ďalej. Klamala by som, keby som tvrdila, že sa ho nebojím.

Krucinál, veď ten chlap bojoval s Mzákmi v ich vlastnom revíri a prežil! Bola by som sprostá, keby som sa ho aspoň trošku nebála. Istotne je to ostrieľaný veterán, zatiaľ čo ja len čerstvo vyliahnutý bažant. Pohľadom som skĺzla po pevnej krivke bokov a naklonila hlavu. Bol zvláštny. To oblečenie. Musel patriť k špeciálnym jednotkám, ale ktorého centra?

V EÚ sú tri hlavné centrá odboja. Moskva, Brusel a Rím. Každé upravené prinajmenšom tak dobre, ako Bratislava kvôli predpokladanej tretej svetovej vojne. Ale to je asi tak všetko, čo o nich viem. A to som v Ríme strávila zopár pekných dní. No to bolo dávno predtým, ako média začali hlásať o možnej tretej svetovej a v dobe, keď sa o mimozemšťanoch uvažovalo len v sci-fi filmoch!

Čo znamenajú tie kovové obruče? Prečo tak svietia? Čo znamená modré svetlo? Tieto otázky mi neustále zožierali vedomie, ale ja som poznala jeho odpoveď. Tajné.

Prečo, kruci, som nemohla naraziť na niekoho ľahko ovplyvniteľného? To ma dostáva k otázkam: Môžem mu veriť? Nezradí ma pri najbližšej príležitosti? Nemala by som odísť? Prečo chce, aby som išla s ním? Načo mu budem dobrá? Som sprostá, že uvažujem o tom, že s ním skutočne pôjdem? Mám vôbec na výber? Toľko otázok a tak málo odpovedí.

Jediné, čo viem je, že je nebezpečný! Čo mi spraví? Môže mi ublížiť? Veď som mu zachránila život! To predsa musí niečo znamenať! Alebo nie? Aaaaarr, hlava sa mi ide rozskočiť. Srdce mi zviera povedomý strach a napätie, ktoré sa vlieva do najdôležitejšej otázky. Čo urobím? Nemôžem sa vrátiť - teda musím ísť s ním. A čo ak ma zradí? No to sa uvidí potom. Nemám na výber. Len buď, alebo. Nič viac.

Zložím si hlavu na ohyb ruky položenej na kolenách. Nemám na výber. Ak chcem mať aspoň ilúziu slobody, musím ísť s ním a dúfať, že ma toto rozhodnutie nebude stáť priveľa. Zodvihnem hlavu a zahľadím sa von. Tma za oknami sa roztrhala a nadobudla mliečnu farbu rána. Čas ísť.

S bolestivým povzdychom som sa postavila. Hm, ako ho asi tak mám zobudiť? Pár chvíľ som zvažovala najľahšiu alternatívu, ale nakoniec som od zbabelého hádzania vecí do jeho osoby upustila a podišla priamo k nemu. Opatrne som si k nemu prikľakla a sledovala pokojný profil peknej tváre. Nebude ho bolieť chrbát, keď spí na boku? A povie mi niekto, prečo ma práve toto zaujíma?

Zodvihla som ruku a chcela mu ju položiť na rameno, keď v tom mi kožou prebehol elektrický impulz, ktorý ma na sekundu vyviedol z rovnováhy. Aj táto krátka chvíľa stačila na to, aby sa pokojná ranná atmosféra zmenila v divoký chaos. Moje telo, paralyzované elektrinou, sa stalo bezbranným a on to využil. Na vlastných ramenách som cítila rastúci tlak, ktorý v momente povalil na chrbát a vzápätí váhu ťažkého tela, ktorá ma tlačila k špinavej zemi.

Automaticky som sa začala zapierať a v pamäti lovila všetky chmaty, ktoré som sa za uplynulé mesiace naučila. Na malý moment som ho prekvapila a získala prevahu. Prevalila som ho na chrbát a silno udrela do tváre. To si pravdaže nenechal a pri druhom pokuse mi zovrel zápästia a znova ma priľahol. Pritom, ako menil polohy, som sa silno udrela do záhlavia a teraz mi pred očami poskakovali divé hviezdičky.

Niekde na okraji vedomia som si uvedomila chúlostivosť celej situácie. Ja ležiaca pod ním a on na mne. Vytiahol mi ruky nad hlavu a tam ich uväznil v jednej veľkej ruke. Druhou mi zovrel sánku a prinútil ma pozrieť sa mu do tváre. Čo na tom, že som videla len nejasné obrysy? Chvíľu trvalo, než som začala ako-tak vnímať, no on bol trpezlivý. Čakal, ale mierne sa nadvihol. Dýchala som cez otvorené pery, lebo kyslík, ktorý do mňa prúdil cez nos bol nedostatočný.

„Čo si chcela spraviť!“ zavrčal a jeho slová sa mi zavŕtali do mozgu ako tisíce ihiel.

Otras mozgu? Pravdepodobne. Zmučene som zakňučala a pripadala si pritom ako zranené zviera zahnané do kúta. Niečo povedal a podľa intonácie to pravdepodobne bola nadávka. Pustil mi ruky a zodvihol sa do sedu. Čo na tom, že sedí na mne!? Ja som sa však nepohla. Ruky ostali presne v takej polohe, do akej ich uviedol. Len hlava mi klesla na jednu stanu.

Omámene som kmitala viečkami, pričom sa snažila rozohnať hmlu pred nimi. Bolesť z rán, ktorá moje telo spaľovala od prebudenia, sa ozývala v plnej sile. Neprehrala by som tak ľahko, keby som bola vyliečená ako on, keby som sa aj ja nadopovala Edgelom! Pre niečo sa natiahol do jedného z vreciek. Potom mi opäť zovrel sánku a prinútil ma pozerať sa pred seba. V druhej ruke zvieral niečo malé a strieborné. To niečo mi vzápätí priložil na krk. Zakňučala som, keď to preniklo kožou. Ihla! Injekcia? Nech to bolo čokoľvek, okamžite som sa začala cítiť lepšie.

Možno aj on má Edgel! napadlo ma. No dávalo by to zmysel.

Nečakal dokým sa úplne zotavím. Vytiahol to zo mňa a opäť mi zovrel zápästia. Zaklipkala som viečkami a už vyjasnený pohľad zamerala na jeho tvár. Otupenosť ma opustila rovnako rýchlo ako prišla a ja som sa opäť cítila pripravená na boj. No on nemal rovnaké plány. Zovretie zápästí zosilnelo, keď som sa ich pokúšala vytrhnúť. Silnelo do takej miery, až som mala dojem, že sa mi od seba oddelia kosti.

Kňučala som a ten nepekný zvuk bol sprevádzaný jeho pevným príkazom: „Prestaň!“

Čo som to len spravila? Mala som zdrhnúť dokiaľ bol čas! uvedomila som si s hrôzou. 

„Pusti ma!“ štekla som, aj keď som vedela, že moje príkazy budú mať asi taký účinok, ako hádzať hrach o stenu.

„Čo si chcela spraviť!“ zavrčal. Chvíľu mi trvalo, než mi doplo na čo naráža.

„Čo asi! Zobudiť ťa, kretén!“ Neviem prečo, ale moja odpoveď ho zarazila.

„Prečo?“

„Čo je to za debilnú otázku? No rozmýšľaj, prečo sa asi tak ľudia budia!“ štekla som. „No asi to bude preto, aby boli hore.“

„Načo som mal byť hore?“

„Svitá. Mali by sme pokračovať v ceste a ty by si mi mal konečne vysvetliť plán, keďže ja ani neviem, kam máš – máme – namierené!“ pripomenula som mu. Teda, nie že by som po tomto s ním niekam išla. A mám vôbec možnosť neisť? Ak nepôjdem, budem sa musieť vrátiť na základňu. A to je to posledné, čo chcem.

„A ty si si myslela, že budeme postupovať cez deň?“ spýtal sa o poznanie pokojnejším hlasom.

„A nie?“

„To by sa rovnalo samovražde. Na jednej strane armáda a na druhej Kershania? V noci je to oveľa bezpečnejšie,“ objasnil.

„To tu budeme trčať celý deň?“ Neverila som vlastným ušiam, čo ak nás nájdu?

„Radšej budem tu, ako vonku za denného svetla. Navyše prší. To znižuje pravdepodobnosť, že nás nájdu.“ Mal pravdu.

Až teraz som si uvedomila, že za oknami sa skutočne rozpršalo. Dlho sme si ešte hľadeli do očí, akoby sme v nich hľadali pravdu. Keď sme ju však ani jeden nenašli, stiahol sa. Pustil mi zápästia a postavil sa. Ja som urobila to isté až nato, že som sa mu čo najrýchlejšie pratala z dosahu. Nespúšťal zo mňa oči.

„Čo je?“ zavrčala som. Neodpovedal ihneď.

„Ospravedlňujem sa,“ povedal napokon a mne to pripomínalo skôr rozkaz, ako ospravedlnenie. „Nemal som reagovať tak prudko,“ dodal, ale ja som vedela, že to hovorí len preto, lebo sa to od neho očakáva. Falošný hajzel!

Zúrila som v duchu, ale niekde v hĺbke som cítila, že rovnako by som sa zachovala aj ja. Nikdy nevieš, kto je priateľ a kto nie. Sama to viem najlepšie. Nežila som posledných pár mesiacov s chlapom, o ktorom som si myslela, že je priateľ a pritom sa z neho vykľul prvotriedny zradca?

„Aj ja sa...“ dostať to zo seba bolo ťažké, ale nakoniec som sa premohla. „... ospravedlňujem. Nabudúce do teba niečo hodím... možno tehlu!“ Ak bude po ruke... neodpustila som si. Tak to by sme mali - takmer. Ale ešte tu je zopár otázok, na ktoré potrebujem odpoveď. A prvá znie:

„Čo si mi to pichol?“ Neodpovedal ihneď a opäť si dal na čas.

„Edgel.“

„Odkiaľ ho máš?“

„Tajné.“

„Fajn. Ďalšie tajné,“ zavrčala som. „Tak skúsime niečo iné. Kam ideš? To mi hádam smieš povedať, keď chceš, aby som išla s tebou!“ Skrížila som si ruky na prsiach a zahľadela sa mu hlboko do očí.

„Pôjdeš so mnou?“ chcel vedieť.

„Ak mi povieš kam...“ Nič som nesľúbila. Navyše som mu stále neverila. Bola by som blázon, keby áno. Veď len pred chvíľou sme sa tu váľali v prachu!

„Uznávam. To je fér.“ Naklonil hlavu bokom, akoby rozmýšľal. „Cieľom mojej cesty je Rím.“

No, dalo sa to čakať. Rím... ale prečo práve ten? Prečo nie Moskva alebo Brusel?

„Prečo?“ prehodila som a on sa zatváril nechápavo. „Prečo práve Rím?“

„Tajné,“ odvetil, načo som hlasno zaškrípala zubami a privrela oči.

„Kto sú Kershania?“ spýtala som sa po chvíli. Táto otázka mi rezonovala v hlave od chvíle, čo to slovo vyslovil. Nevedela som, či ho to prekvapilo alebo nie. Na tvári mu totižto hral dokonalý pokerface.

„Tajné.“

„Povedal si, že na jednej strane je armáda a na druhej Kershania... je – sú to Mzáci?“ V mojom hlase bolo cítiť podráždenie a on si dával poriadne načas, než odpovedal.

„Do istej miery, ale viac nepoviem. Je bezpečnejšie, keď  vieš len to, čo potrebuješ,“ filozofoval a ja som ho zato chcela odstreliť. Pohľad mi na zlomok sekundy zaletel k zbrani na gauči.

„A čo potrebujem vedieť?“ zavrčala som.

„Pre teraz ti postačí toľko, že smerujeme do Ríma a čaká nás divoká noc.“

Mal pravdu. Nasledujúca noc sa mala stať jednou z najťažších v mojom živote. Slnko zapadlo a Bratislava sa ponorila do hlbokej tmy, osvetlenej tenkým prúžkom mesiaca. Snažila som sa dýchať pomaly. Upokojiť svoj zrýchlený tep. Bola to samovražda! Jeho plán bol samovražda! Odvrátila som pohľad od škáry medzi pokazenými žalúziami a pozrela naňho.

Už som pochopila prečo chce, aby som išla s ním. Spraví zo mňa pohyblivý terč. Ten plán je priveľa aj na celú slovenskú armádnu jednotku, nie tak pre dvojicu a už vonkoncom nie pre jednotlivca. Zahryzla som si do pery. Strach mi opäť zožieral vnútro.

„Pokiaľ chceš, môžeš vycúvať,“ ozval sa, ale nepozrel na mňa.

Naďalej sa venoval zbraniam na stole. Priznávam, chcela som sa vzdať a vziať nohy na ramená. Utiecť odtiaľto čo najďalej. Ale bola som ako medzi dvoma mlynskými kolesami. Na jednej strane armáda, na druhej Mzáci. Útek by nepripadal do úvahy. Buď by ma chytili alebo rovno zabili.

Ruka mi nešťastne vletela do vlasov a na jazyku som pocítila krv. Pocity, ktoré ma zaplavovali boli iné ako všetko, čo som doteraz zažila. Nemohla som dýchať... vedela som, že sa zasa púšťam do vražednej akcie. Že toto s najväčšou pravdepodobnosťou neprežijem. Že dnes zomriem! A najhoršie na tom bolo, že som ani nevedela, prečo to robím. Hoci to on zabalil do pekných slovných obalov, počínajúc službou pre celé ľudstvo, končiac nesmrteľným hrdinstvom.

Vedel pekne rozprávať, to som mu uprieť nemohla. Jeho slová vo mne na pár momentov vyvolali podvedomú túžbu niečo zmeniť, postaviť sa do prednej línie - takýto talent má len zopár ľudí a väčšina z nich dokázala veľké veci. Ale účinok jeho preslovu rýchlo odznieval.

Pohľad som preniesla na zaprášenú sedačku, na ktorej som prespala posledné hodiny. Teraz na nej ležali použiteľné kusy našich brnení. Nejakým zázrakom sa mu podarilo opraviť väčšiu časť jeho brnenia a aj chrbtový pancier môjho. To by nám malo kúpiť nejaký čas.

„Obleč sa! Odchádzame,“ zavelil a do môjho srdca sa zapichlo ľadové ostrie.

„Ako sú na tom zbrane?“ chcela som vedieť. Musela som niečo povedať.

„Tvoje sú v pomerne dobrom stave. Munície je dostatok a máme aj sedemnásť granátov.“

„A tvoje?“ štekla som podráždene. Mierne sa natočil a veľmi jemne sa mu nadvihli kútiky úst.

„V stopercentnom poriadku...“ chcel ešte niečo dodať, ale zarazil sa. Kútiky mu poklesli a všetky náznaky akéhokoľvek pocitu zmizli za kamennou maskou. Potom sa konečne obrátil a uzemnil ma pohľadom. „Máš poslednú možnosť vycúvať. Nebudem ti brániť,“ povedal a to nemal robiť. Moja vnútorná vojna sa rozbehla nanovo.

„Poviem ti pravdu,“ začala som. „Nechce sa mi do toho. Popravde, ani nechápem, prečo to robím - ja nie som hrdinka. Nepatrím k tomu typu ľudí, ktorí sa vrhajú do predných línii kvôli nejakým prekrúteným ideálom,“ varovala som ho.

„Robíš to pre Zem,“ povedal tónom, ktorý hovoril za všetko.

„Zem pre mňa prestala existovať v okamihu, keď... jednoducho prestala,“ zarazila som sa. Všetky idei stratili význam v dobe, keď Elena odišla.

„Tak prečo to robíš?“ Jeho hlas sa mi ako ozvena odrážal v hlave.

Prečo to robím? Lebo sa nemám kam vrátiť? Chcem slobodu... bože, zas sa dostávam do nekonečného kruhu tých istých otázok.

„Lebo nemám na výber,“ priznala som znechutene. Obaja sme sa odmlčali a ticho prerušil až on.

„Je to čipom,“ konštatoval. „Kontroluje ťa a nedovolí ti slobodne žiť.“

„Vážne? Na to si prišiel až teraz? No si mi ty ale Einstein,“ zatiahla som sarkasticky.

„Ako si povedala, nepatríš k bezhranične oddaným vojakom...“ povedal dokonale vyrovnaným hlasom a ja som nevedela, či to má byť výčitka alebo nie. „Ak máš bojovať, musíš z toho niečo mať. Musíš pre niečo bojovať...“ pokračoval rovnakým tónom a mne sa nepáčilo, kam tento rozhovor začal smerovať. „Preto ti niečo sľúbim. Ak pôjdeš so mnou - ak budeš bojovať - tak zariadim, aby ťa toho čipu zbavili.“

Zalapala som po dychu. Tak toto už bolo niečo, za čo sa mi bojovať oplatí. Niečo, čo by ma prinútilo postaviť sa do palebnej línie a zahnalo pochyby. Nádej na plnú slobodu. Nádej na opätovnú kontrolu nad vlastným životom.

„Ako ti môžem veriť? Kde mám istotu, že ma len nevyužiješ a nenecháš tak?!“ štekla som podráždene. To čo mi sľuboval, bolo priveľmi lákavé.

„Jednoducho mi musíš veriť,“ uzavrel, ale mne to nestačilo. Ale čo iné som mohla čakať? V tejto dobe nemám nič iné, iba bláhovú, povrchnú nádej. Nič viac.

Schovala som tvár do dlaní a bezmocne pokrútila hlavou. Zhlboka som sa nadýchla.

Bola som stratená sama v sebe. Rozbitá ma milión kúskov... a práve teraz – v tejto chvíli – nastal čas, aby som ich opätovne pozbierala a znovu poskladala.

Nádej hádam skutočne umiera posledná...

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Útok M: kapitola 9 - Nádej hádam skutočne umiera posledná...: