Upírske srdce - 2. kapitola Staré múzeum • OurStories.cz ~ naše povídky

Druhá kapitola Upírskeho srdca: Dominic, vyhnaný princ upírov. Darkfire je evidentne tiež ako on. V tejto časti sa Dominic pobije so svojim profesorom a utečie do starého múzea. Stačí jedno zavŕzganie a už sa mu zmení život? Prvá nástraha už je na ceste.
Snáď sa bude páčiť. Je venovaný ako minule SafireDarkfire a LynVonNightligt. A potom aj Gracewhite, ktorej sa narovnako ospravedlňujem, že nečítam.
P.S.: Snáď sa bude páčiť. Mija

04.12.2011 (14:00) • Mija • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1123×

2. KAPITOLA

Anonymný Darkfire

Staré múzeum

Celý červený som po zazvonení rýchlo vybehol z triedy. Nechcel som počuť všetky tie poznámky na moju adresu. Bežal som ďalej, aj keď ma potkýnali. Keď som už-už videl východ, ktosi ma zastavil. Bol to profesor Darkfire.

„Pán Shermiar,“ povedal a chytil ma za plece. „Môžem s vami hovoriť po škole?“

Zadíval som sa do jeho záhadne tmavých očí. Očakával som, že bude pokračovať. Vždy hovoril dlho a všetko dôkladne rozoberal. Tentoraz sa na mňa ale iba zadíval. Jeho tmavé dlhé vlasy, mal zopnuté v chvoste. Dnes mal bradu oholenú, vďaka čomu mu z blízka bolo vidno jednu malú jazvu pod spodnou perou.

„Samozrejme, pán profesor,“ prikyvoval som. A potom zazvonilo. Chcel som ísť do triedy, ale jeho ruka mi začala drviť plece. V jeho očiach som videl pocit, ktorý som cítil aj ja. A dosť často! Chuť po krvi...

Jeho tesáky začali pomaly rásť. Žiaci odchádzali do tried a nikto si to ani nevšimol. Oči, ktoré vždy boli také tmavé, naberali červenej farby. Vrásky, ktoré som mu denne videl na tvári, mizli. Keď sa ukončila desať sekundová premena, profesor vyzeral snáď o pätnásť rokov mladší. Pozeral som sa na jeho minulosť.

Jeho sila bola ale omnoho väčšia než moja. Keď ma pustil, mal som pocit, ako keby mi pomliaždil kostičky. Bol som upír, to áno! Ale aj ja som mal krv. Pri upírovi vo veku Darkfira, som bol zraniteľný ako človek. Moje srdce začalo byť a cítil som, ako mi z tváre mizne farba. Chĺpky na zátylku sa postavili a ja som tiež vytasil na obranu svoj tvar. Premenil som sa na upíra. Ale omnoho rýchlejšie než Darkfire.

Vtom na mňa skočil a ja som sa ledva uhol. Nestihol som sa spamätať a už som bol na zemi. Vykrútil mi ruky dozadu a hlavu mi pritlačil k zemi. Nadýchol som sa prachu a začal som kašľať. Vďaka tomu som sa nesústredil na udržanie upírskeho tvaru a zmenil som sa na človeka. Darkfire mi urobil riadnu modrinu na chrbte. Zvrieskol som a striasol ho zo seba. Vyskočil som na nohy, premenil sa a vrhol sa na neho.

„Vieš, že útočíš so svojím učiteľom!“ upozorňoval ma Darkfire, ale ja som ho nevnímal. Darkfire neskoro zareagoval na môj úder do jeho tesákov. Síce som si riadne prepichol ruku, odštiepil som mu kus z horného ľavého tesáku. Zvrieskol od bolesti a premenil sa na človeka. Udychčane sa na mňa pozrel. Ja som ale nečakal, kedy urobí niečo iné. Nevedel som, ako mám zareagovať. Či keď sa otočím, vrhne sa na mňa za odplatu, alebo nie. Ten kus tesáka v mojej ruke však vyvolával takú bolesť, že mi pišťalo v ušiach. Bolo to ťažko znesiteľné. Vrhol som sa na neho znovu. Premenil sa, ale rýchlejšie než minule. Ležal podo mnou a snažil sa oslobodiť. Ja som mu to nedovolil a útočil som na neho všelijako. Raz som mu vrazil do brucha, raz do nôh, raz do tváre. Nohami som pevne držal jeho boky aby sa mu ťažko hýbalo. Jeho telo začínalo chabnúť. Ale ja som sa nevzdával. Uvedomil si to, že mu na to nenaletím a jednou silnou ranou do brucha ma odhodil cez dvere. Prebil som sklo a začali pípať alarmy. Obidvaja sme sa rozbehli preč. Nemohli sme si dovoliť odhalenie. Utekal som preč a on do zborovne už ako človek.

Zastavil som sa až v starom múzeu. Teda skôr pred ním. Nikto tam už dávno nechodil a tak skrachovalo a zavreli ho. Teraz tam bývali všakovaké hávede. Udychčaný a vystrašený som vyšiel po schodoch a stlačil kľučku na starých drevených dverách. Najprv sa nedali otvoriť. Potom som trochu zatlačil a vylomil dvere. Odhodil som ich na bok a potichu už ako človek som kráčal hlbšie.

Na stenách viseli nepotrebné repliky obrazov. V strede hlavnej haly bola už nefunkčná zhrdzavená fontána, pri ktorej si našli obydlie hady. Asi tri sa tiahli po nej a jeden si dole zvliekal kožu. Znechutene som pokračoval v ceste a kráčal po vŕzgajúcich schodoch a predieral si cestu cez pavučiny. Keď mi po pleci začal liezť pavúk vo veľkosti tarantuly, rýchlo som ju striasol z tela a vybehol som ďalej obzerajúc sa, či nelezie za mnou. Našťastie sa spamätal a išiel inde. Vošiel som do starej izby, v ktorej na stenách boli už strhané tapety, na zemi ležali staré truhly a poháre. Oproti nim zasa meče, dýky, brnenia a podobne. Keď som sa dotkol starého železného brnenia zavŕzgali schody. Ihneď som sa skrčil ku zemi. Cítil som človeka.

Mal takú krásnu vôňu krvi. Takú vábivú. Kráčal pokojne po schodoch. Počul som, ako si spokojne vydychuje.

„Sarry!“ zakričal. Bolo to evidentne dievča. Mala sladký krásny hlas. Počul som ho niekde, ale to bolo už dávno. Pred očami sa mi objavovali útržky jej tváre. Blonďavé dlhé kučeravé vlasy. Jemná pleť a studené ruky.

Uvedomil som si, že rozmýšľam nad nemožným. Čo by robila Gabriella tu? Tá krv bola ale ľudská. Keď som ju už cítil, ako sa blíži, prilepil som sa k stene za brnenie. Videl som jej tvár. Stála v svetle strešného okna. Nebola to Gabriella. Pribehol ku nej zlatý retrivier a malá egyptská mau, ktorá sa jej obšmietala okolo nôh.

„Ahojte,“ povedala im tým sladkým hlasom. Mala kučeravé ebenové vlasy a tvár bledú ako sneh. Vyzerala ako Snehulienka. Mala na sebe voľné oblečenie, ktoré jej zakrývalo tak málo tela. Bola zima a ona prišla zvonka iba v strieborných šortkách a zelenom krátkom priehľadnom tričku s veľkým výstrihom, na ktorom mala prehodené čierne bolerko. Keď som si všimol jej jasnomodré oči, ako na mňa hľadia, nezaoberal som sa tým, že ma vidí. Viac ma zaujímalo to, že som sa nedokázal od jej pohľadu odtrhnúť. Vstúpil som do svetla a ona urobila krok vzad. Bála sa ma.

Pes na mňa nahnevane vrčal a mačka prskala s naježeným chvostom a skriveným chrbtom. Dievča ešte viac zbledlo. Mal som pocit, že bola chorá. Z jej očí doslova sršal strach.

„Neboj sa,“ povedal som, aj keď som si to neuvedomil. Ale ona celá stuhnutá urobila ďalší krok vzad, vďaka čomu sa potkla o starú debnu a padla na zem. Rýchlo som pribehol ku nej a ešte pred tým, než dopadla na zem, som ju už držal v náručí. Pozrela sa na mňa.

„Ja...“ šepla. Celá sa triasla a bola ľadová. Očividne mala horúčku. Mačka a pes sa upokojili, keď zistili, že som im akurát zachránil paniu.

„Vezmem ťa-“ začal som, ale zastavila ma prstom.

„Vezmeš nás...“ opravila ma a pohľadom zablúdila ku svojim miláčikom. Už sa uvoľnila a upokojila sa. Dôverovala mi, čo ma potešilo. V jej očiach síce bol stále strach, ala už menší.

„Vezmem vás do tepla,“ povedal som a zbehol s ňou po schodoch. Retrivier a mau za mnou kráčali, až kým som nepoložil už spiace dievča, do mojej postele. Nevedel som, čo som to urobil, ale nechal som tých troch v mojej izbe.

Vošiel som do kuchyne. Na stole sedela Mária a usmievala sa.

„Kto je to dievča?!“

Takmer som sa zložil, keď som ju videl, ako si prezerá moje čisto opraté boxerky.

Poteším sa všetkým komentárom aj tým, ktoré ma budú kritizovať, pomôžu do budúcnosti.

Ďakujem, za to, že ste si prečítali a dúfam, že sa vám to páčilo.

Vaša Mija

P.S.: A pár obrázkov (Dominica nechám na vás, toho si budete musieť predstaviť sami, na teraz iba dvaja)