OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Upírske srdce - 1. kapitola Mária, postrach!

02.12.2011 (10:00) • Mija • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 983×

1. KAPITOLA

Mária a Ráchel

Postrach Mária!

Dávid sa snažil znovu oženiť. Už jeden jeho rozchod som zažil. Pamätám si, ako sa snažil Máju prehovoriť. Snažil sa, ale ani ja by som sa nedivil, keby sa mu to nepodarilo. Pche! A ani sa mu to nepodarilo. Dávid a ja sme ostali sami v malom bytíku na konci ulice. Náš sused bol otec Roman. Zaujímavé! Náš jediný sused bol farár. A ja som ho z duše nenávidel. Tie jeho slová vždy, keď ma stretol: „V tebe sa šijú temné sily. Mal by si sa očistiť posvätnou vodou.“

Ani som sa nedivil, že mi to vravel. Haló starček, som upír! Vždy keď som si uvedomoval, že sa ma snaží prehovoriť na vieru. Mňa to až tak veľmi nezaujímalo. A keď ma môj  otec Dávid už dotiahol do kostola, vždy som stadiaľ odchádzal červený až po uši. Otec Roman bol vždy rád, keď mohol na konci omše pribehnúť s akýmsi zlatým pohárom a snažiť sa ma očistiť. Proste, trapas!!!

Keď sa v našom byte vo štvrtok objavila Ráchel s Máriou, takmer som dostal infarkt. Ráchel mala hnedé dlhé kučeravé vlasy. Vysoká – asi o dvadsať centimetrov vyššia než Dávid. A to Dávid nebol vôbec nízky. Mala nádherné modré oči a zbožňovala svetlé farby. To zas ja nie! Keď som ju uvidel v bielom kožušinovom kabáte, oslepilo ma to. Chvíľu som si zvykal na to slniečko v našom tmavom byte s dvomi oknami. Jedným v Dávidovej spálni a jedným v kuchyni.

Mária bola iná. Malá a pehatá. Mohla mať tak osem. Na nose mala modré okuliare. Vlasy zdedila po mame. Krásne, dlhé a kučeravé, zopnuté v dvoch chvostoch, ťahajúcich sa až po brucho. Oči mala zrejme po otcovi. Boli žiarivo zelené. A keď som sa na ňu zadíval, všimol som si, že svoju obľubu vo svetlých farbách zdedila po mame. Ale na rozdiel od mamy, mala na sebe najmenej dvanásť farieb. Vyzerala ako viacfarebná farbička. Bola trochu pri sebe a kútiky úst mala od čokolády. Keď sa na mňa pozrela schuti sa začala smiať.

Niet divu! Neočakával som, že prídu a išiel som sa okúpať. Vyšiel som iba v uteráku okolo pásu a kožušinových papučiach. Navyše ružovými – zdedil som ich po  Máji, lebo sme nemali dosť peňazí na kupovanie nových. Chvíľu som sa zarazene díval na tie dve, až som zo seba vykoktal tiché: „... brý...!“

„Ahoj,“ povedala žena, pre mňa ešte neznáma. „Ty musíš byť Dominic.“

Zazubila sa a ukázala svoje biele zuby. Mária zasa svoje žlté zuby so strojčekom.

Prikývol som.

„Ideme za Dávidom, je doma?“ spýtala sa.

Z dverí kuchyne vyšiel Dávid v slávnostnom obleku. Díval som sa na jeho nagélované vlasy a divný vzhľad. Prepánajána! Tá hnedá košeľa sa k tomu ružovému vôbec nehodila. A k tomu všetkému si obliekol ešte aj svetlomodrú kravatu! Ružové oblekové nohavice mal už asi do polovice lýtok a z jeho čiernych elegantných topánok vytŕčali zelené  ponožky.

„Tu som!“ usmial sa na tie dve a ženu pobozkal na obidve líca. Mária sa zatiaľ vytratila do mojej izby. Chvíľu som sa ešte musel predstavovať Ráchel, keď ma Dávid konečne pustil obliecť sa.

Ja som – samozrejme – na Máriu zabudol. Vošiel som a zavrel som za sebou dvere. S pokojom som otvoril skriňu a vytiahol z nej tmavé rifle s lebkou na pravom vrecku. K tomu som vytiahol čierne tričko rovnakým grafom ako na nohaviciach – lebkou. Potom som si s pokojom dal dole uterák.

Za mnou zapišťal hlas. Ja som sa rýchlo otočil a spadol na chrbát. Takmer som zošalel, keď som dvihol hlavu a pozrel do Máriinej smejúcej sa tváre. Vytiahla kinder čokoládku a s chuťou sa do nej pustila. Pri tom na mňa vyliezla a začala ma plieskať po zadku.

„Nepošľušňý chľapeč,“ vravela pri tom a ja som neveril, akú má silu v rukách. Keď ma tretíkrát plesla, už som ledva zadržiaval slzy a výkrik. Nahnevane a celý červený som ju zo seba strhol a rýchlo na seba natiahol boxerky. Díval som sa, ako sa usmieva od ucha  k uchu a odžobáva mi čokoládou domácu úlohu, ktorú som robil najmenej dve hodiny.

Nahnevane som sa za ňou rozbehol cez celú izbu, ale ona šikovne prebehla na posteľ a začala na nej skákať. A ja somár, som nestihol pribrzdiť a nabúral som do steny, až sa mi zahmlilo pred očami. Padol som na zem a vtedy prišla Ráchel do izby.

„Čo tu vyvádzate?“ spýtala sa zmätene. Mária sa iba smiala, už sediaca za počítačom a ja som sa spamätával na zemi z úderu. Takmer mi praskla hlava. To budem mať bozuľu. Zajtra v škole sa mi možno budú smiať. Ale stačí, ak si vezmem šiltovku – snáď.

„Nič!“ zasmiala sa Mária a na klávesnicu mi vyliala obsah jej fľaše. „Mamí, som šmeďná!“

Ráchel sa usmiala na svoju dcérenku, vzala jej fľašu a zavrela za sebou dvere. Myslel som, že tú malú zabijem. Postavil som sa s točiacou sa hlavou a pozrel som sa na Máriu. Celý červený som sa na ňu vrhol. Vystrašene zvýskla a zošmykla sa zo stoličky. Preliezla mi popod nohy, pri čom mi svojou gumičkou zatrhla moje posledné čisté spodky. Pozrel som sa na obrovskú dieru medzi nohami a na vytŕčajúce nádobíčko.

„Ja ťa zabijem!“ nahnevane som sa na ňu pozrel a teraz mi to vážne stačilo. Už to, že som nevyužil moje schopnosti mi pripadalo bláznivé. Ale to bude tým, že som si sľúbil, že ho použijem iba pri love. No, možno teraz nemám na výber!

Rýchlosťou som sa na ňu vrhol. Ladnosťou som ju posadil na posteľ. Silou som ju pritlačil k posteli a sadol som si na ňu. Ak by jej kostičky pod mojou váhou nevydržali, jej vina. Nahnevane som jej jednu fľasol, ale ona sa iba ďalej smiala. Prestala sa smiať, keď som ju trafil kolenom do brucha. Vtedy už začala plakať. Ale mne to bolo jedno.

A vtedy som urobil osudovú  chybu. Do izby vošla Ráchel s Dávidom a vyľakane sa na mňa pozerali. Až vtedy som si uvedomil, ako to vyzerá. Mal som na sebe roztrhnuté boxerky, sedel som na nej a ona plakala. Prepánajána! Chúďa Dávid!

„Dominic!“ zvrieskol Dávid a ja som zliezol. Mária vystrašene a so slzami v očiach prebehla k mame a plakala už v jej objatí. Ja som zahanbene pozeral do zeme. Nevedel som, kedy to stihli, ale zabuchli sa dvere a ja som ostal v izbe sám.

Som idiot, pomyslel som si.

„To myslíš vážne?“ spýtal sa Ben, keď počúval moju historku. Z chuti sa na nej smial a odhadzoval pri tom jeho blonďavé vlasy, ktoré mu padali do očí.

„To nie je smiešne,“ bránila ma Lynnie (čítaj Lyní), „Nie je to Domova chyba. Muselo to byť hrozné a dobre, že to tá ženská nešla oznámiť polícii. Už by tu Dom nebol! Vieš, čo by to bolo? A pri tom to vôbec nebola jeho vina.“

Ben zvážnel a tváril sa, akoby to úplne chápal: „Jasné! Už to chápem!“

Vedel som, že sa iba snaží tváriť, že to chápe. Pri tom mu ale mykalo kútikmi úst, čo som si všimol iba ja. Lynnie si to ani len nevšimla a pokračovala v tom, akoby to mohlo dopadnúť. Pozerala sa na to z každého uhlu pohľadu. Ale ja som ju prerušil, lebo ma už nebavilo počúvať ten jej monológ.

„A čo tvoja kniha?“ spýtal som sa.

Lynnie sa náhle usmiala a úplne zabudla, o čom teraz hovorila. Vedel som, ako zbožňuje, keď sa niekto na jej knihu pýta. A ja som ju v tom podporoval. Chcel som vedieť, ako nás v skutočnosti ľudia vidia. Myslím nás upírov! Písala totižto o upíroch. Začala vykladať, čo stihla za včerajšok napísať. Divil som sa, ako si zapamätala všetky tie mená. Ja som si pamätal iba tri najčastejšie, ktoré spomínala a pri tom ich povedala už najmenej tridsať.

Lucie, bola hlavná postava deja... „Tá úžasná Lucie...“ Vždycky ju oslovovala úžasná, aj keď mne sa na  nej nezdalo nič úžasné. To že žila v našom Ferxe, v knihe známom pod menom Springfuse, nebolo nič zaujímavé. Zaujímavé bolo iba, že nevedela, že všetci okolo nej sú upíri, až kým sa neobjavila Samantha, ktorá jej to všetko začala vysvetľovať.

Tomáš, bol padlí anjel, ktorý sa snažil Lucie z Springfusu dostať. Ale okolo neho boli samí upíri, ktorí nemali veľmi v láske anjelov. A chuť anjelskej krvi a tá vôňa... Aspoň podľa Lynnienej knihy.

A Eric, kráľ Springfusu. Pamätal som si to najmä kvôli tomu menu a tej hroznej podobe môjmu staršiemu bratovi. Keď som ju poprosil, aby mi opísala Erica, ako si ho predstavovala, mal som pocit, že opisuje môjho brata.

„Najprv som chcela, aby vyzeral ako ty,“ povedala, keď mi ho doopisovala na jednom obede. „Ale potom som sa rozhodla, že sa bude na teba iba podobať. Vo vnútri je totižto úplne iný než ty. A je starší, hroznejší... A krajší!“

Zasmiala sa, keď vravela, že je krajší. Potom tam spomínala akési dievča, ktoré ľúbil, ale ona ho neľúbila, ale jeho syna áno. A tak sa rozhodol že svojho syna zabije. A pokračovanie mi rozprávala priebežne.

„...a Eric tak začal pátrať po Lucie...“ to bolo jediné, čo som si pamätal. Akosi som rozmýšľal nad niečím iným. A keď som začal vnímať svet, už som nevedel ani o čom som rozmýšľal.

„No, ja už musím,“ povedal som a ukázal na svoju triedu. Ben prikývol. Lucie sa s nami rozlúčila a pokračovala po chodbe. My s Benom sme vkročili do triedy a sadli si na svoje miesta.

Ja vedľa Daniela, mladého chalana, ktorý akosi nezapadol do školského kolektívu. Ben si sadol vedľa Lili. Bolo to jeho dievča. Keď som si všimol, ako sa predo mnou oblizujú, zhnusene som odvrátil zrak a pozrel na prichádzajúceho učiteľa. Hneď sa vrútil do triedy, mrkol na Bena a hodil po nich knihu.

„Ak chcete prejavovať city, počkajte na Valentína,“ zaspieval svojim tenkým hlasom.

Učiteľ francúzštiny, pán Darkfire, bol mladý a prísny. Ale pre väčšinu dievčat idolom. Jediný jeho problém bol, že mu akosi preskakoval hlas. Jeden deň vravel normálne, druhý deň ako dievča, druhý deň každé slovo spieval, ďalší chrapčal a ďalší znel, akoby akurát prehltol bas.

Ben s Lili sa prestali oblizovať a ja som sa nespokojne pomrvil, keď sa Darkfire pozrel na mňa.

„Čo tak čumíte?“ spýtal sa.

Celá trieda sa začala smiať. A ja som nadvihol obočie. Pozrel som sa na neho prenikavým pohľadom a on sa na mňa usmial.

„Dom, my vieme, že si gay, ale nemusíš to prejavovať na verejnosti,“ ozval sa zo zadnej lavice Den. Mal som sto chutí vyskočiť  trafiť mu jednu. Ale radšej som tak neurobil.

„Ale ja som myslel, že si pedofil, keď si včera takmer znásilnil malé dievčatko.“ Keď sa Félix ozval s týmto výrokom začala sa smiať celá trieda. Ja som bol celý červený ako paradajka. Pozrel som na tých dvoch a na všetkých spolužiakov a spolužiačky, ako sa z chuti smejú.

Skadiaľ to krucinál vie? Spýtal som sa v duchu. Nepovedal som to nikomu, len Lynnie a Benovi. A tí o tom tiež určite mlčali, lebo som im to povedal len cez prestávku. A to by za žiadnych okolností nestihli.

Michaelle sa na mňa kútikom oka pozrela. Všimol som si, že sa nesmeje. Keď som si všimol, že sa na mňa povzbudivo usmiala, poskočilo mi srdce.

Autor: Mija (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Upírske srdce - 1. kapitola Mária, postrach!: